Autorka českého dokumentu o biznise s umelým oplodnením Príde čas, keď sa budú páry pred manželstvom musieť testovať, či nie sú súrodenci

„Zaráža ma najmä neetické konanie niektorých lekárov. Oni musia vedieť, že niektoré veci skutočne nefungujú, a napriek tomu ich úplne bezostyšne ponúkajú a nechajú tých ľudí za to platiť peniaze, ktoré nemajú a ktoré si napríklad aj požičiavajú v banke,“ hovorí v rozhovore pre Postoj česká dokumentaristka Kateřina Hrochová.

Až po tom, čo Česká televízia odvysielala jej dokument Reprodukce 2.0, sa verejnosť dozvedela, že reprodukčné centrá doteraz ponúkajú neplodným párom metódy, o ktorých už dlho vedia, že nemajú na úspešnosť otehotnenia žiadny vplyv. A pýtajú za to nemalé peniaze. Na Slovensku je situácia rovnaká a asistovaný hatching či embryoglue nájdete aj dnes v cenníku každého nášho centra. 

Kateřina Hrochová zdôrazňuje, že nie je proti umelému oplodneniu, ale ako tvrdí, nemôže zostať ľahostajná voči praktikám, ktoré sa v tomto biznise nekontrolovane rozbehli. Rozprávali sme sa, ako vznikali filmy Reprodukce 2.0 a Darované deti, ako môže umelé oplodnenie ovplyvniť zdravie, ale i vzťahy neplodných párov, ale aj o tom, kam sa biznis s neplodnosťou dnes dostal.

Hovoríte o sebe, že nie ste proti asistovanej reprodukcii, napriek tomu ste autorkou dokumentu, ktorý odhaľuje neetické konanie reprodukčných centier. Čo vás k tomu priviedlo?

K tejto téme som sa dostala ešte v 90. rokoch. Vždy ma zaujímali témy, ktoré sú nové a iné, a vtedy umelé oplodnenie v Českej republike zažívalo boom. V tom čase bolo u nás jedenásť kliník a nikto poriadne nevedel, čo to umelé oplodnenie vlastne je. Bol to zázrak, niečo úplne neuveriteľné, že je možné mimotelovo oplodniť ženu a mať z toho dieťatko.

Prvá reportáž bola len o tom, ako táto metóda funguje a čo sa počas umelého oplodnenia deje. Sledovala som prácu laborantky, ktorá ihlou pod mikroskopom vpichla spermiu do vajíčka, pričom spermiám utrhávala chvostíky, aby sa spermia lepšie usadila. Stála som vedľa nej a spýtala sa, či si neuvedomuje, že sa hrá na Boha.

Myslela som to obrazne, nie som veriaca, ale ona svojím výberom vlastne určovala, ktoré dieťa sa narodí. So smiechom mi odpovedala, že to si vôbec nepripúšťa. Bol to pre mňa moment, ktorý si pamätám dodnes. Potom som už točila prípady, ktoré súviseli kauzálne s touto témou, a zamerala sa na príbehy párov.

Dnes páry, ktoré absolvujú umelé oplodnenie, za jednu z najťažších dilem považujú rozhodnutie, čo so zmrazenými embryami, ktoré im v centre zostali. Bolo to tak aj vtedy?

Vtedy sa riešili iné etické problémy, ktoré súviseli predovšetkým s tým, že sa ženám vkladalo viac embryí. V tom čase si centrá už konkurovali. Pre ich existenciu a zisk bolo už vtedy veľmi potrebné, aby mali dobré referencie, aby sa u nich tie deti rodili.

V určitom týždni tehotenstva sa robila redukcia, čo znamenalo, že usmrtili niektoré z embryí, pričom sa zdravo vyvíjali. Pre ten pár to bola totálne šialená záležitosť.

A tak sa istili tým, že zaviedli do materníc žien viacero embryí, napríklad štyri, šesť, osem, desať, čo je dnes už nemysliteľné. Ale vtedy sa to dialo a nikto to nepriznal na férovku, ale bolo jasné podľa počtu embryí, ktoré sa uchytili, že to rozhodne muselo byť viac než dve. 

Ale to mohlo byť pre ženu až život ohrozujúce.

Točila som príbeh jedného páru z Moravy – obaja boli veriaci –, ktorému sa uchytilo až šesť embryí, čo nebolo zlučiteľné so životom tej maminky. Takže v určitom týždni tehotenstva sa robila redukcia, čo znamenalo, že usmrtili niektoré z embryí, pričom sa zdravo vyvíjali. Pre ten pár to bola totálne šialená záležitosť. Práve ich príbeh bol môj prvý ponor pod povrch toho procesu.

Prečo ste sa po rokoch k tejto téme vrátili?

Nosila som ju dlho v hlave, pretože s jedným kolegom kameramanom sme sa rozprávali o jeho práci pre RTL, ktorá robila reportáž o Nemcoch, ktorí jazdia do Česka na umelé oplodnenie, keďže v Nemecku zo zákona nie je možné prijímať darované gaméty. Opisoval mi, ako Nemci prichádzajú na naše kliniky, ktoré už vtedy boli vo vlastníctve zvereneckých fondov pána Babiša, ako je to neuveriteľne premakané a ako funguje reprodukčná turistika.

Začala som premýšľať, že by to bolo dobré natočiť aj pre Česko a ako sa v tejto téme dostať pod povrch. Obrátila som sa na producentku Rebeku Bartůňkovú a dramaturgičku Kateřinu Krobovú. A obe hneď cítili dôležitosť témy a jej potenciál. Potom bolo potrebné obstáť pred programovou radou Českej televízie, kde je vždy obrovská konkurencia dokumentov. Našťastie to prešlo, a keďže som pôvodne novinárka, začala som si obchádzať kliniky a hľadať cesty, ako v tých klinikách točiť.

Vás tie kliniky pustili aj s kamerou dnu?

Moja predstava bola, že budeme točiť v dvoch-troch klinikách, ale ukázalo sa to ako science-fiction. Nikto mi z tých kliník nikdy priamo nepovedal, že si neželajú, aby sme im nazreli pod pokrievku. Prvá reakcia bola akože nadšená, je nás kliník veľa, poďme vyčistiť pole, oddeliť zrno od pliev. Vždy sa to však skončilo tak, že už nebrali telefón a prestali komunikovať.

Ako sa vám teda podarilo nájsť ľudí, ktorí vám povedali na kameru niekedy až šokujúce veci?

Nezvyknem používať tento inštrument, ale v tomto prípade sme zverejnili v televízii výzvu. Na prekvapenie sme dostali neskutočne veľa odpovedí a reakcií a dokonca sme v niekoľkých kolách vyberali príbehy, ktoré do dokumentu dáme.

Foto: Postoj/Anna Guthrie

Podľa čoho ste ich vyberali?

Chcela som vo filme ukázať, ako to v realite funguje. Tomu sa veľmi podriaďoval výber ľudí, aby sa doplňovali v tom, čo opisujú. Chcela som do toho dostať darcovský program, mali sme darkyne aj prijímateľky, ale keď sme zistili, aký materiál nám z toho vychádza, navrhla som Českej televízii urobiť z toho dva samostatné dokumenty, tak vznikol film Darované deti.

Ďalej som chcela do hlavného filmu dostať tému mužskej neplodnosti aj tému diagnostiky a prístupu k mužom v centrách. Ten dokument mi vlastne vo vzťahu k reprodukcii odhalil veľmi veľa vecí, ktoré súvisia s postavením mužov a žien v tomto procese.

Čo tým máte na mysli?

Ja sa stále mužov opakovane pýtam a oni mi znovu opakovane potvrdzujú, že tam muž v ordinácii nikoho nezaujíma, má len odovzdať spermie. Aj keď je žena zdravá a objektívne problém nemá, tak sa nepátra po príčine, ale objektom ich liečby sa stáva tá žena a nie muž. 

Určite sú centrá, v ktorých to robia inak. Stretla som sa s tým v prípade jedného páru v Prahe. Na druhej strane som sama nasmerovala dva páry na vyšetrenie u andrológa, o ktorom dovtedy vôbec nepočuli a netušili, že sa zaoberá ochorením mužských reprodukčných orgánov a ich liečením, a ukázalo sa, že je príčina na strane muža. 

Má absolvovanie umelého oplodnenia vplyv na vzťah týchto partnerov?

Konvenuje to s tým, na čom pracujem teraz, na základe dokumentu spolupracujem s Kateřinou Krobovou na knihe. Vraciame sa v nej k párom, ktoré v dokumente vystúpili, a riešime, čo im túžba po dieťati dala a čo vzala.

Z ich príbehov sa nám ukazuje, že je to extrémny zásah do vzťahu aj vtedy, keď to dopadne dobre. Vôbec sa o tom nehovorí, že partnerské vzťahy týchto ľudí sa zmenia. Oni podstúpia veľké martýrium, príde do toho dieťa, po ktorom tak veľmi túžili. Ale potom sa napríklad stane aj to, že sú síce šťastní, že majú dieťa, ale nemajú toľko času pre seba a to im prekáža. Takže sa tešia, až dieťa vyrastie a bude samostatnejšie.

V jednom príbehu z dokumentu to zase viedlo k ťažkému rozvodu. Tretia skúsenosť je, že to tých ľudí, naopak, veľmi zblížilo a sú skutočne šťastní. Štvrtá skúsenosť je, že tí ľudia rezignujú na umelé oplodnenie a idú do adopčného procesu, čo skutočne nie je jednoduché.

Zaujímavé je, že ani jeden z tých párov nás neodmietol, naopak, sú veľmi šťastní, že s nimi tie rozhovory robíme, a tak trochu to berú ako terapiu. A často pri tých rozhovoroch zaznie niečo, čo jeden o druhom navzájom nevedeli.

Spomínali ste diagnostiku, na Slovensku lekári neplodným párom zvyčajne ako prvé odporučia návštevu centra. Z rozhovorov s viacerými ženami viem, že od centier očakávajú, že zistia, kde je problém, a možno otehotnejú aj prirodzene. Namiesto toho už rovno nastúpia do kolotoča procesu umelého oplodnenia. Aká je vaša skúsenosť?

Úplne identická. Jeden z tých párov to pomenoval, že to je akoby linka na výrobu áut. Všetko bolo podľa nich ako na bežiacom páse, dosť často sa striedali lekári, niekedy si o nich ani neodovzdali informácie. Zistili, že zaplatili desaťtisíce, a najhoršie bolo, že klinika tvrdila, že sú mladí a zdraví a nič nebráni tomu, aby mali dieťa. 

Oni sú však na klinike a sú tam preto, že nemôžu mať dieťa. To, čo im tam tvrdia, je v úplnom rozpore s tým, s čím oni prichádzajú a hlavne čo tam potom po prvých návštevách nasleduje. Myslím, že sa úplne zabúda najmä na mužskú diagnostiku.

V akom zmysle?

Mladé ženy chodia na gynekologické preventívne vyšetrenia, ale preventívne urologické vyšetrenia u chlapcov neexistujú, čo je veľký problém. Môže sa u nich totiž objaviť varikokéla alebo iné ochorenie. Mali by sa zaviesť preventívne prehliadky mužov.

Som mamou troch chlapcov a ja som sa o niektorých veciach dozvedela až pri natáčaní tohto dokumentu, dovtedy som o tom nikdy nepočula. Ako mi povedal andrológ MUDr. Vladimír Kubíček, to, čo zanedbaním tejto starostlivosti spôsobujeme, je, že ten človek môže odísť oveľa skôr z tohto sveta alebo že pár je neplodný.

V centrách vôbec nehľadajú príčiny mužskej neplodnosti?

To, že príčinou neplodnosti páru je muž, sa častokrát vôbec nezistí, pretože keď prídete na kliniku ako pár, spravia mužovi spermiogram, žene klasické vyšetrenia a zistia napríklad, že muž má pomalšie spermie. Ale po príčine nepátrajú, tak mi to páry opisovali pri natáčaní dokumentu.

Aj keď je žena zdravá a objektívne nemá problém, nepátra sa po príčine u muža, ale objektom liečby je tá žena.

Odporučia mu vitamíny, pohyb, nemal by mať sedavé zamestnanie, prehrievať sa, saunovať. Utratili stovky aj tisíce korún za vitamíny, spermiogram sa trošku zlepšil, potom sa zase zhoršil, kolísalo to.

Medzitým žena zvyčajne podstúpi insemináciu. Väčšinou to nevyjde, čo lekári spätne hodnotia tak, že je to len prvá metóda. Ale už platíte. Väčšina z toho ide cez poisťovňu, ale vo chvíli, keď potom dôjde k IVF, už platíte minimálne za lieky. Ale stále nikto poriadne nediagnostikuje.

Čiže aj keď je na príčine muž a žena je zdravá a plodná, všetko zostane na jej pleciach?

Presne tak. Aj keď je žena zdravá a objektívne nemá problém, nepátra sa po príčine u muža, ale objektom liečby je tá žena. To znamená, že do ženy sa tlačia hormonálne stimulanty a podstupuje všetky, aj pomerne dosť bolestivé procedúry, ktoré sú márne a zbytočné, pretože príčina a problém nie sú odstránené.

Pritom som hovorila s niekoľkými pármi, u ktorých sa zistili problémy s varikokélou, čo je žilové ochorenie, ktoré sa prejavuje na semenníkoch mužov, že po preliečení pár otehotnel prirodzene. Nebolo treba žiadne umelé oplodnenie.

Nehovorím, že toto sa deje vždy, keď je problém na strane muža, ani tým nehovorím, že umelé oplodnenie je vždy nesprávne riešenie. Ale veľmi ma to štve, pretože ľudia, ktorí do centra prídu, sú zraniteľní, túžia po potomkovi a sú preto ovplyvniteľní. A veľmi ma štve, že sa ich zraniteľnosť zneužíva.

Lekárka, ktorá zistila, že jej otcom je anonymný darca spermiíUž ako dieťa som cítila, že do našej rodiny akosi nepatrím

Alena Potocká

Čím si prechádza žena v reprodukčnom centre?

Neviem, či ste zažili ženu, ktorá je v procese hormonálnej stimulácie. Je to fakt sila a nie je jednoduché s tým vydržať. Po prvé, ženy priberajú. Vraj sa to už nedeje, ale ja som s takými ženami hovorila. Takisto sa u nich objavil napríklad zápal obličiek. Jednoducho hormonálna stimulácia je obrovský zásah do organizmu. 

Potom tie ženy sú počas stimulácie hysterické, znie to pejoratívne, ale ony majú skutočne obrovské výkyvy nálad, ktoré sa menia ako lusknutím prstov. V jednej chvíli je to usmievavá žena, v druhej chvíli je to plačúca troska, ktorá si pripadá úplne zbytočná na celom svete, nemá tu prečo byť, nikto ju tu nechce, lebo nie je schopná porodiť dieťa, nestojí za nič.

Toto sa strieda a ten muž v tom žije. Nemôže robiť nič, lebo keď je to ten optimálny príbeh, tak muži stoja pri žene, držia ju za ruku a tíšia ju a ona im plače na ramene. Sú muži, ktorí to neustoja, odídu a žena je v tom sama. A teraz si predstavte, že tá žena je v tom úplne zbytočne niekoľkokrát po sebe, lebo nikto nevyhľadal problém na strane jej partnera, to je strašné.

A navyše môže u ženy dôjsť k ovariálnemu hyperstimulačnému syndrómu, ktorý vzniká pri nadmernej reakcii vaječníkov na hormonálnu stimuláciu, čo je veľmi vážny stav, v extrémnych prípadoch ide tej žene o život.

V dokumente sa ma dotkol príbeh ženy, ktorá hovorila, že sedemnásť rokov podstupovala stimulácie. Nechápem, ako je možné, že to lekári dovolili. Nemali by byť aj v centrách hranice, pri ktorých treba citlivo vysvetliť, že už fakt stačilo a že si nemajú ohrozovať zdravie?

Problém je, že ako pacient môžete meniť kliniky, pričom tie kliniky medzi sebou nekomunikujú. S touto paňou sme sa skamarátili a oni tiež mali problém s diagnostikou, neboli tam dotiahnuté veci.

Ale máte pravdu, tam sa premieta túžba centier nepustiť si toho pacienta. Získať od neho nejaké peniaze. Nič tomu nebráni, len etika tých lekárov, a je nemožné, že po ceste, ktorou ona prešla, nejakého takého lekára nestretla. Ale potom je tu druhá strana, to je tá pacientka, a zase lekári hovoria, že v tej chvíli je tá žena taká urputná, že nemajú šancu s tým niečo urobiť. Táto pani bola extrémny prípad, aj preto sme ho vybrali.

Ale nedávno som hovorila s paňou, ktorá sa snažila o bábätko osem rokov, a až na konci ich cesty im lekári urobili genetické testy, ktoré vylúčili, že by s partnerom mohli splodiť dieťa, a ak áno, bolo by vážne postihnuté. Ale zistili to až po ôsmich rokoch, keď zmenili kliniku. Prečo im tieto testy neurobili skôr?

Vo filme odznela aj šokujúca informácia, že metódy ako asistovaný hatching a embryoglue, ktoré aj na Slovensku ponúkajú centrá za stovky eur ako niečo, čo zvýši pravdepodobnosť otehotnenia, sú neúčinné a centrá o tom vedia už dlhé roky. Ako je možné, že sa verejnosť o tom dozvedela až z vášho dokumentu?

Ani u nás v Česku to tiež nikto nikomu dovtedy nepovedal. Na kameru mi to povedal doktor Štěpán Macháč, ktorý je podľa obchodného registra zverejneného na portáli Justice.cz okrem napríklad Andreja Babiša jedným zo skutočných majiteľov Futurelife, a. s., ktorá prevádzkuje reprodukčné kliniky v Českej republike, na Slovensku, vo Veľkej Británii, v Írsku, Taliansku, Španielsku, Rumunsku a Holandsku. Je zároveň predsedom sekcie asistovanej reprodukcie Českej gynekologicko-pôrodníckej spoločnosti ČSL JEP a mňa fascinovalo, že on mi to povedal.

Rozhovor trval hodinu a pol, a keď pán Macháč odchádzal, bol zaskočený tým, na čo všetko sme sa ho pýtali a čo on vlastne povedal. Myslím si však, že keď je niekto šéfom odbornej spoločnosti a môže niečo zmeniť v oblasti, ktorej veľmi rozumie, je praktik, ale aj vlastne zastrešuje ostatných, tak kto iný by mal niečo zmeniť? Túto otázku som mu položila, ale z jeho odpovede som pochopila, že nie sú tam nato, aby informovali verejnosť.

Foto: Postoj/Anna Guthrie

Stretli ste sa s mnohými príbehmi. Čo sa vás najviac dotklo?

Zaráža ma najmä neetické konanie niektorých lekárov. Oni musia vedieť, že niektoré veci skutočne nefungujú, a napriek tomu ich úplne bezostyšne ponúkajú a nechajú tých ľudí za to platiť peniaze, ktoré nemajú a ktoré si napríklad aj požičiavajú v banke. 

V jednej z kliník, keď som čakala na vedúceho lekára, sadla som si do čakárne a hneď oproti mne na stolíku boli propagačné materiály všetkého druhu vrátane bánk, ktoré už rovno majú pripravený list, na ktorom je napísané: „Požičiame vám na vaše vysnívané dieťa, a keď s nami uzavriete pôžičku, tak vám dáme ako bonus kočík za 20-tisíc korún.“ To je podľa mňa neetické. Vytvára to v ľuďoch dojem, že celý ten proces je jednoduchý, rýchly a že sa končí úspechom.

Ale na konci vôbec nemusí byť úspech. Na konci môže byť dokonca bábätko, ktoré je choré. Ten pár si môže v rámci svojej genetickej výbavy niesť problémy, ktoré umelé oplodnenie prekoná, splodí bábätko, ktoré by sa prirodzene nestvorilo, a zrazu sa na dieťati prejavia problémy, ktoré ten pár v sebe niesol. Alebo nemusia mať ani po rokoch snaženia dieťa vôbec.

Dá sa však ponuke centier odolať, keď takýto pár vidí, že iné im podobné dvojice sa dočkali vďaka nim vlastného dieťaťa?

Netrúfam si to takto povedať, najmä nie ako človek, ktorý tento problém nemal a má tri deti, takže je to pre mňa veľmi zložité. Ale keby to šlo, radím tým ženám, aby sa zastavili a povedali si, tak budeme šťastní inak. Aby zobrali rozum do hrste a šli napríklad do adopcie, pestúnskej starostlivosti alebo zostali bezdetné. Niektoré páry to dokázali. Ale nie každý to dokáže a úplne to chápem, nie je to jednoduché rozhodnutie.

Ale dopyt po týchto službách je taký obrovský, že lekári asi zabúdajú na to, čo by malo byť cieľom toho všetkého. Cieľom má byť vyliečiť tých ľudí. Je to továreň na deti, ale my predsa nemôžeme vyrábať deti. A to hovorím ako niekto, kto nie je proti umelému oplodneniu, ale myslím si, že sa potrebujeme vrátiť na začiatok. Uvedomujem si však, že sa to už asi nedá, je to také rozbehnuté, je to taký celosvetovo veľký biznis, že už nie je možnosť návratu. 

Ale aj tak som presvedčená, že je potrebné tlačiť na lepšiu legislatívu, lepšiu kontrolu procesov v reprodukčnej medicíne. Treba sa ozývať, jedine tak sa môže niečo zmeniť.

Veľmi kontroverznou témou v procese umelého oplodnenia je darovanie vajíčok a spermií, ktorému ste aj vy vo filme venovali značnú pozornosť. Momentálne v Česku prichádza k zmenám a obmedzíte počet darovaní. Čo si o plánovaných zmenách myslíte?

U nás, tak ako aj na Slovensku, je anonymné darovanie spermií a vajíčok, zatiaľ stále platí neobmedzený počet darovania. V Česku však teraz plánujeme obmedzenie darovania na šesť. To sa mne osobne zdá stále veľmi veľa, bude to zaťažovať zdravie žien.

Prečo by to robila? Pre peniaze, to nie je žiadny altruizmus. Pokiaľ môžu a pokiaľ sú zdravé, tak niektoré ženy skutočne chodia darovať napríklad každý tretí mesiac. 

Darovanie vajíčok sa môže skončiť až tragicky. Pritom na vysokých školách visia inzeráty, ktoré vyzývajú vysokoškolské študentky, aby darovali vajíčka, pretože vedia, že tie dievčatá potrebujú peniaze, a ony na to idú, pretože tie peniaze fakt potrebujú.

Mám príbeh, keď takéto dievča išlo na darovanie vajíčok napriek tomu, že lekárku vopred upozornilo, že majú v rodine rakovinu, že je tam rodinná anamnéza. Lekárka to bagatelizovala, dievča podstúpilo hormonálnu stimuláciu a odber vajíčok, ochorelo na rakovinu a zomrelo. Bola veľmi mladá, príbeh poznám osobne, nemám to len z počutia.

V takýchto prípadoch je veľmi problematické dokazovanie súvislosti vzniku rakoviny s hormonálnou stimuláciou, všetci doktori tvrdia, že to nie je dokázané. A my sme nabrali možno štyri-päť príbehov, kde sa tá rakovina objavila, takže neviem.

Keď som slovenským čitateľom predstavila váš film, objavili sa aj reakcie, že to nemôže byť úplne reálne, že neveria, že by jedna zdravá žena išla viackrát darovať vajíčka, prečo by to robila. Akoby ľudia, ktorí nemajú skúsenosť s reprodukčnými centrami, ani neverili, že to takto naozaj prebieha.

Prečo by to robila? Pre peniaze, to nie je žiadny altruizmus. Ony síce všetky povedia, že to robia, aby pomohli, a sú šťastné, že pomohli, ale často tam idú skutočne len kvôli peniazom. Pokiaľ môžu a pokiaľ sú zdravé, tak niektoré ženy skutočne chodia darovať napríklad každý tretí mesiac. 

Aj v mojom dokumente vystupuje jedna darkyňa, ktorá darováva ako na bežiacom páse a darovala vajíčka desaťkrát. Mala som dohodnuté natáčanie darkyne, ktorá darovávala vajíčka v kuse desať rokov. Darovávala celé tieto roky neobmedzene.

Český film odhalil biznis s umelým oplodnenímMuž daroval spermie dvestokrát a kliniky ponúkajú drahé metódy, hoci vedia, že sú neúčinné

Alena Potocká

Ako to vlastne prebieha?

Pokiaľ žena spĺňa zdravotné a vekové požiadavky, tak môže prísť do centra a darovať vajíčka aj opakovane. Centrá medzi sebou nekomunikujú, aspoň doteraz tá komunikácia neprebiehala. Teraz po novom, čo je v Česku úplná čerstvá novinka, sa rozbieha register darcov, čo by malo pomôcť odsledovať darcov, ktorí sú nositeľmi genetického ochorenia.

To je ďalšia podtéma toho všetkého, ktorá je nezanedbateľne dôležitá, pretože my netestujeme všetky genetické choroby, ktoré sa môžu objaviť, testujeme len obmedzený počet, pretože tie testy sú drahé.

Vedúca lekárka jedného centra mi vyrozprávala príbeh ženy, po ktorom v ich centre zrušili darcovský program. Prišla k nim darovať vajíčka žena, ktorá mala doma zdravé dievčatko. Po nejakom čase sa im začali z pôrodníc ozývať, že tam majú tehotné ženy, ktoré majú darované vajíčka, identifikovali ich, že pochádzajú od tejto darkyne, a ženám, ktoré porodili chlapčekov, sa narodili deti slepé a hluché.

Táto žena bola nositeľkou genetického ochorenia, ktoré sa prenášalo len na chlapcov. Pani darovala opakovane a jej vajíčka končili aj v zahraničí, tam sa to nepodarilo úplne všetko dohľadať. Je to veľmi zložitý problém, ktorý sa skrýva pod povrchom darovania.

Takže register darcov, ktorý u vás v tomto čase vzniká, by mohol takýmto prípadom zabrániť?

Tento register má slúžiť na to, aby sa jednotlivé centrá delili o informácie, čo by zamedzilo tomu, že budú darcovia striedať centrá a darovávať neobmedzene.

Ak vy na Slovensku nemáte žiadny takýto register, tak v tej chvíli neexistuje nič, čo by zabránilo tomu, aby tá žena obchádzala kliniky po celej krajine a darovávala ako na bežiacom páse.

Foto: Postoj/Anna Guthrie

Nedávno vyvolal búrlivú diskusiu aj dokumentárny film Jeden otec, tisíc detí odvysielaný na Netflixe o mužovi, ktorý bol darcom spermií opakovane minimálne na jedenástich holandských klinikách, a nie je vylúčené, že je už otcom viac ako sto detí. Ale toto sa teda pokojne môže diať aj u nás na Slovensku.

Ale u nás tiež. Predtým bolo centier menej a darcovia, ktorí vystupovali v mojom druhom dokumente, darovali v Brne, pričom darovali opakovane. Tých centier nebolo tak veľa, takže pokojne mohli byť aj použité pre klientov z Brna a okolia.

Myslím si, že nastane čas, keď sa budú geneticky testovať páry, ktoré budú chcieť vstúpiť do manželstva. Aj keď všetci hovoria, že to je nemožné a je to zveličené, myslím si, že to je také rozbehnuté a také nekontrolované, že sa fakt pokojne môže stať, že sa dajú dokopy dvaja súrodenci. Hnevá ma, že sa tie veci veľmi dlho nechali tak, a ako hovoríte, na Slovensku sa s tým tiež nič nerobí.

Zmenilo sa na klinikách niečo po odvysielaní vášho filmu?

Dostala sa ku mne informácia od zamestnanca jednej kliniky, že ho pozerali všetci zamestnanci kliník aj lekári, ktorí s nimi spolupracujú, a viacerí z nich, nie väčšina, ale viacerí, ktorí sú ešte rozumní a ktorým nejde len o peniaze, povedali, že sme to opísali presne tak, ako to je. A že sa museli smiať, ako priznali, že sa používajú metódy, ktoré sú neúčinné. Ale zároveň mi povedali, že nikto z tej kliniky nepripustí akúkoľvek komunikáciu navonok.

Po odvysielaní som čakala, čo sa bude z ich strany diať. Nestalo sa nič, neozval sa nikto. To je vlastne taká chytrá marketingová stratégia, keď robia mŕtveho chrobáka, pretože vedia, že keby niečo povedali, tak urobia tomu filmu reklamu. Takže unisono mlčali.

Dozvedela som sa aj to, že po odvysielaní dokumentu vraj do kliník chodili ľudia žiadať vrátenie peňazí za metódy, ktoré videli v televízii, že sú neúčinné, pričom im boli v centre ponúkané ako veľmi účinné. Takže to sa tam dialo na tých klinikách, riešili to tichom, ale dúfam, že pripravovanou knižkou zase pozdvihnem túto tému.

Na dokument som našla aj kritiku, že ste sa venovali len negatívnym veciam a že pri umelom oplodnení sa deje aj veľa dobrého.

Odpovedala som na ňu, že chcem odhaľovať veci, ktoré nie sú v poriadku. Áno, ozvali sa nám aj príbehy, ktoré boli pozitívne, ale na tú neutrálnu výzvu – a dali sme si pozor, aby vyznela neutrálne – sa ozvalo viac príbehov, ktoré mali zlú skúsenosť, než tých pozitívnych. 

Keď som začala hovoriť s ľuďmi, ktorí mi napísali, že sú veľmi šťastní, že majú dieťa, a nedajú dopustiť na umelé oplodnenie, tak som zistila, že cesta, ktorou prešli, je vlastne identická s tým, čo iní ľudia, ktorí majú napríklad kritickejšie myslenie, pomenovávali inak. A že sa im diali rovnaké veci, akurát oni to vnímajú pozitívne, pretože majú to dieťatko.

Ale na to, akým spôsobom sa k nemu dostali a koľko ich to stále nielen peňazí, ale aj zdravia, zabudli. Tomu rozumiem. Ale to, čo prežili, nebolo v poriadku, rovnako ako to nebolo v poriadku u párov, u ktorých to navyše dopadlo zle.