Lekárka, ktorá zistila, že jej otcom je anonymný darca spermií Už ako dieťa som cítila, že do našej rodiny akosi nepatrím

„Bol to pre mňa úplný šok, zrazu som si pripadala, že ja nie som ja,“ spomína v rozhovore pre Postoj česká lekárka Marta Žáčková (40), ako sa v šestnástich rokoch počas hádky s mamou dozvedela, že jej otec je anonymný darca.

Pri téme umelého oplodnenia a darcovstva spermií a vajíčok sa pozornosť sústreďuje najmä na neplodný pár a jeho veľkú túžbu po dieťati. Aj preto majú reprodukčné centrá úspech s metódou, ktorá je z etického pohľadu zrejme najcitlivejšia, a to darovanie vajíčok, spermií či embrya, ktoré je na Slovensku, ale i v Česku anonymné.

Menšia pozornosť sa už zameriava na takto počaté deti, ktorým je odopreté poznať svoj pôvod napriek tomu, že toto právo je zakotvené v Dohovore o právach dieťaťa, ako aj v Európskom dohovore o ochrane rodinného a súkromného života. Niektorí odborníci zase poukazujú na to, že tieto deti v dospelosti bojujú s krízou identity, úzkosťami či depresiami.

Marta Žáčková je všeobecná lekárka a momentálne pôsobí v kúpeľoch Velichovky v Královohradeckom kraji. Rozprávali sme sa o tom, ako sa jej život zmenil, keď sa dozvedela, že jej otec je anonymný darca spermií, čo jej pomáha sa s touto informáciou vyrovnať, prečo sa pokúšala nájsť svojho biologického otca a aké sú možnosti vyhľadať týchto rodičov, ale aj o tom, čo si myslí o darcovskom programe v našich reprodukčných centrách.

Ako tínedžerka ste sa dozvedeli, že vaším otcom je anonymný darca spermií. Ako vám to rodičia povedali? Tušili ste niečo ešte predtým?

Tušila. U nás sa v rodine všetko tajilo a ja som mala taký zvláštny pocit, cítila som zvláštne dusno. Bolo to také nezvyčajné napätie.
Dozvedela som sa to v šestnástich rokoch v hádke s mamou, v podstate mi to vmietla do tváre. Ešte si k tomu zavolala otca, aby jej to dosvedčil. Ja som mala vždy k otcovi bližšie, tak mi v hádke vmietla, že ten tvoj ocko nie je tvoj ocko.

Pôsobí to, akoby vaša mama na váš vzťah s otcom žiarlila.

Ona vlastne žiarli doteraz.

Ako zareagoval on, že bol vtiahnutý do hádky a v takej atmosfére ste sa dozvedeli takú závažnú informáciu?

On to v podstate len potvrdil a ďalej to nijako neriešil. To je taký jeho štýl správania.

Čo táto informácia, a ešte takto podaná, pre vás ako mladé dievča v zraniteľnom veku znamenala?

Mám psychické problémy už od puberty, v tom období som trpela mentálnou bulímiou. A do toho sa stalo toto. Bola som v tej chvíli strašne šokovaná, zostala som primrznutá. Bol to pre mňa úplný šok, zrazu som si pripadala, že ja nie som ja. Po hádke som utiekla do lesíka neďaleko nášho domu, pozerala som na svoje ruky a tie mi zrazu nepripadali, že sú moje, ale cudzie.

Mama povedala, že tak to jednoducho je, a nechala to na mňa, nech sa s tým nejakým spôsobom vyrovnám sama.

Rozprávali ste sa s rodičmi neskôr po hádke o tejto téme? Snažili sa vám to vysvetliť?

Práveže sa nikto nesnažil nejako zmierniť dosahy. Mama povedala, že tak to jednoducho je, a v podstate to nechala na mňa, nech sa s tým nejakým spôsobom vyrovnám sama. Fungovala som ďalej, ale cítila som už voči rodičom nedôveru, čo sa ďalej len stupňovalo.
Ja som to, že trpím bulímiou, tajila. Aj informáciu o tom, ako som prišla na svet, som dlhý čas pred svojím okolím tajila. Pocity z toho všetkého som sa snažila v sebe potláčať. Lenže potom ma to v dospelosti začalo doháňať.

Ako?

Cítila som sa strašne sama. Napriek tomu som dokázala zmaturovať na samé jednotky a vyštudovať medicínu. Už na vysokej škole som však začala trpieť depresiami.

Čo sa preháňa hlavou dieťaťa, vo vašom prípade tínedžera, keď sa niečo také dozvie? Zrazu sa nabúrajú všetky jeho istoty, ktorým dovtedy verilo.

Sú to hlavne nevyriešené pocity, pokiaľ to nevyriešite, zostanú vo vás. Rozumovo si to človek už ako-tak spracuje, ako ja v tých šestnástich rokoch som si uvedomovala, že sa otec o mňa staral, ale tie pocity vás potom doženú.

Potrebovali ste pre spomenutý problém s vlastnou identitou vyhľadať odbornú pomoc?

Riešila som to s odborníkmi dlhodobo pri svojich pobytových liečbach, riešime to aj na individuálnych psychoterapiách.

Myslíte si, že by ste to prijali inak, keby sa rodičia rozhodli vám to povedať inak?

Je to dosť možné, neviem, toto sa mi veľmi ťažko hodnotí.

Čo vám dávalo silu celú túto situáciu prekonať?

Ja som vždy bývala veľmi húževnatá a vytrvalá, vnímam to ako svoj dar a schopnosť. Myslím si, že je to aj vďaka týmto mojim vlastnostiam.

Foto: archív M. Ž.

O svojom príbehu ste sa pred časom rozhodli prehovoriť aj v dokumente Darované deti, ktorý odvysielala Česká televízia, pričom ste sa o sebe vyjadrili, že ste niekto, kto tu vlastne nemal byť. Že keby vaši rodičia prirodzene počali dieťa, tak nie ste na svete. Stále žijete s týmto pocitom?

Niekedy sa mi to vracia. Je to však teraz menej intenzívne, musela som to spracovať práve na psychoterapiách. Ja si niekedy pripadám ako človek, ktorý je napoly akoby vo vzduchoprázdne.

V dospelosti ste sa snažili svojho biologického otca nájsť, prečo to bolo pre vás také dôležité? So svojím nebiologickým otcom ste mali dobrý vzťah, darcovi zase ide najmä o anonymitu a nepočíta s tým, že sa ho budú snažiť jeho deti vyhľadať.

Chcela som poznať svoj pôvod. Nepoznám päťdesiat percent svojej genetickej informácie, neviem, aká je tam zo strany biologického otca rodinná záťaž.

Ale, žiaľ, nepodarilo sa mi to. Zostavený rodokmeň ešte úplne nemám, ale pomocou DNA testov sa mi žiadna signifikantná zhoda neobjavila.

Neviem to vysvetliť, ale ako dieťa som jednoducho cítila, že niečo nie je v poriadku.

Na Slovensku je darcovstvo anonymné, neexistuje register darcov. Ako sa dá v Česku nájsť rodič – darca?

Je to úplne rovnaké ako u vás. Ja som podala v centre, v ktorom to celé prebehlo, žiadosť. Záznamy však po tridsiatich rokoch skartovali, takže žiadosť som dala neskoro. Ale aj tak by mi nič z nich neposkytli. Legislatívou je dané, že darca zostáva anonymný a nehľadí sa na takto počaté dieťa.

Pracujem ako lekárka, a keď sa v priebehu života vyskytne v živote darcu závažné ochorenie, som presvedčená, že jeho potomok by mal mať právo o tom vedieť. V poriadku, anonymita je právo darcu, vďaka nej napríklad do toho šiel, ale čo sa týka ich zdravotného stavu, myslím si, že to nie je úplne fér voči deťom.

Ako ste teda svojho biologického otca hľadali?

Jediný spôsob je, že si aktívne zoženiete test DNA, posiela sa to do USA a potom vám príde vyhodnotenie. Program MyHeritage umožňuje nájsť kompatibilitu tých zhôd.

Takže to by musel aj váš otec, prípadne jeho blízki príbuzní, aktívne poslať do tejto databázy svoju vzorku.

Presne tak. Preto tá pravdepodobnosť nájdenia sa je veľmi malá.

Veríte tomu, že sa vám ešte podarí spoznať svojho biologického otca?

Myslím si, že nie, že nikoho nenájdem, ale postupne sa s tým už zmierujem.

Rodičia vás podporovali v hľadaní biologického otca?

Oni o tom vôbec nevedeli, nehovorila som im o tom.

Aký je váš vzťah s rodičmi dnes?

V čase, keď som sa dozvedela, že som darované dieťa, som bola od nich závislá ako tínedžer. Teraz s nimi síce komunikujem, ale len tak sporadicky.

Čo si myslíte o darcovskom programe, ako je u nás nastavený, teda že je založený na úplnej anonymite?

Určite je to voči deťom nefér.

Čo by ste poradili rodičom, ktorí majú dieťa z darovaných vajíčok alebo spermií – majú to svojim deťom povedať? Alebo je lepšie, ak sa to vôbec nedozvedia?

Myslím si, že určite by to mali s dieťaťom odkomunikovať, najlepšie ešte pred nástupom do školy. A tiež si myslím, že by to malo byť po konzultácii s odborníkom. Neviem to vysvetliť, ale ako dieťa som jednoducho cítila, že niečo nie je v poriadku. Že nejako nepatrím do tej rodiny. Je to taký neidentifikovateľný vnútorný pocit, ktorý som cítila už od útleho detstva.

Čo tým myslíte?

Bola som veľmi úzkostná a skutočne som mala pocit, že tam nejakým spôsobom nepatrím. Bolo tam cítiť akési napätie a nesúlad.

Marta Žáčková s partnerom. Foto: archív M. Ž.

V minulosti ste sa o umelom oplodnení vyjadrili, že ho vnímate ako znásilnenie gamét (pohlavných buniek, pozn. red.). Stále si to myslíte?

Podľa mňa umelé oplodnenie je neprirodzený proces. Ale zdravotné okolnosti ma donútili, že som ho nakoniec podstúpila aj ja sama. Musím sa priznať, že pre mňa bol už problém vôbec ísť do toho reprodukčného centra. Ale viete, keď túžite po dieťati a nemôžete ho mať prirodzene, urobíte pre to skoro všetko.

Zmenila som na to svojím spôsobom názor, pretože keby to bábätko k vám nechcelo prísť, tak sa môžete stokrát snažiť aj o umelé oplodnenie, keď k vám nechce prísť, tak k vám nepríde.

Vy teraz čakáte dieťatko z umelého oplodnenia?

Áno, som v druhom trimestri a pre moje diagnózy sme museli ísť do reprodukčného centra. Postihla ma predčasná menopauza a musela som podstúpiť hormonálnu liečbu. Inú možnosť som nemala, nebola šanca otehotnieť prirodzene. Dcérka je však naša, nemuseli sme ísť do darcovského programu.

Lekárka to brala, akoby išlo o nejaké vajce v obchode. Oni to vôbec citlivejšie neriešia.

Prečo spomínate darcovský program? Bola vám ponúknutá aj táto možnosť?

Áno, hneď na prvej konzultácii nám ponúkli všetky možnosti. Ja som tam už s nejakými výsledkami prišla, takže už mali nejakú predstavu o mojom zdravotnom stave. A oni povedali, že tak uvidíme, ak by to nevyšlo, potom by ponúkli darkyňu. Ja som hneď povedala jasné nie. Mala som veľký problém sa s touto možnosťou stotožniť. Vôbec by som sa cez to nedokázala preniesť.

Môj partner nie, on s tým problém vôbec nemal, čo som zo svojho pohľadu vôbec nechápala. Ja som s tým mala veľký problém, lebo viem, čím som si prešla, a nepriala by som to rozhodne svojmu potomkovi. Našťastie sa to podarilo na prvý pokus a dcérka je naša.

Keď ste sa ocitli v podobnej situácii, nepozeráte sa inak na rozhodnutie svojej mamy?

Ja ju chápem, že to chcela, ale je pravda, že teraz tomu rozumiem viac ako predtým, keď som ešte tieto problémy nemala. Ale aj tak si myslím, že by tieto deti mali mať právo o tom vedieť včas, rovnako ako v prípade adopcie, ideálne než nastúpia do školy. Myslím si, že aspoň na zdravotné informácie by tieto deti mali mať určite nárok.

Aká je vaša osobná skúsenosť s centrom asistovanej reprodukcie?

Mala som z toho tam veľmi zvláštny pocit. Hovorili mi, tak pozrieme si váš hormonálny profil, hodnoty AMH a potom by sme riešili darované vajíčko. Ja som na nich vytreštila oči, lekárka to brala, akoby išlo o nejaké vajce v obchode. Oni to vôbec nejako citlivejšie neriešia. 

Ešte nám ponúkli, keby sme odmietli darcovský program, prijať zamrazené embryo cudzieho páru. To som vnímala, ako keby som mala vynosiť nejaké dieťa z ulice. 

Brali všetko tak automaticky, že keď tam človek príde, tak už počíta so všetkým. Taký dojem som z toho mala ja. Možno to tak nie je, ale taký bol môj dojem.