Moje telo, moja voľba? Prečo je argumentácia pro-choice aktivistov úplne scestná

Azda najbežnejším argumentom takzvaných pro-choice („za možnosť voľby“) aktivistov v debate o legálnosti umelých potratov je argument, ktorý by sme mohli nazvať „argument vlastným telom“.

Znie tak, že umelý potrat je legitímny a morálne bezproblémový, lebo žena má právo robiť si so svojím telom, čo chce. V sloganovitej podobe ho možno vídať aj ako heslo „moje telo, moja voľba“, pričom pod voľbou sa myslí voľba, či si žena dieťa nechá alebo ide na potrat.

Často toto heslo môžeme vidieť na takzvaných demonštráciách za reprodukčné práva, inými slovami, demonštráciách za voľný prístup k umelým potratom, ale, samozrejme, je všeobecne bežne používané predovšetkým feministkami vo verejnom diskurze.

Je však na tvrdení, že žena má právo robiť si so svojím telom, čo chce, niečo problematické?

Veď nemožno poprieť, že každá žena má právo schudnúť, pribrať, posilňovať, prefarbiť si vlasy či si zmeniť účes. Dokonca si môže telo dať pokresliť či poprepichovať, ako to aj mnohé robia. Má tiež právo darovať krv či dokonca svoj telesný orgán alebo ísť na operáciu, trebárs kozmetickú.

Čiže áno, každá žena má právo robiť si so svojím telom, čo chce. Alebo nie?

Nemožno poprieť, že každá žena má právo schudnúť, pribrať, posilňovať, prefarbiť si vlasy či si zmeniť účes.

Problém je v tom, že keď sa tento argument používa v prospech voľného prístupu k umelým potratom, vykonáva sa akási myšlienková skratka.

Pro-choice argumentácia teda buď predpokladá, že „vlastné telo“ ženy zahŕňa aj dieťa v jej maternici, alebo to nepredpokladá, ale vyhnanie plodu, teda umelý potrat, považuje za úkon v zásade ekvivalentný s odstránením pásomnice alebo akéhosi cudzorodého parazita v tele, ktorého vyhubenie je zdravotne nevyhnutné alebo prinajmenšom morálne neutrálne.

Oba predpoklady sú mylné.

Čo sa týka prvého prípadu, možno citovať známy pro-life argument, že ženské telo nemá dve hlavy, štyri ruky, štyri nohy a dvadsať prstov. Telo vyvíjajúceho sa dieťatka, a je jedno, či iba pár okamihov po počatí alebo už v deviatom mesiaci tehotenstva, je originálnym telom nového jedinca.

Ten sa síce prvých deväť mesiacov života nachádza v tele matky, ale z toho nijakým spôsobom nevyplýva, že tento jedinec je jej telom. Je to skrátka iné jedinečné telo v jej tele.

Predpokladajme teda, že pro-choice aktivisti si toto uvedomujú, ale aj tak zastávajú postoj, že „maternica patrí žene“, a ak tá chce, aby v nej žiadne dieťa nebolo, má právo ho vypudiť.

Sú vzácne situácie, keď na to skutočne morálne právo má – vtedy, keď tehotenstvo ohrozuje jej vlastný život. Z morálneho hľadiska je vtedy prípustné – ako vedľajší nechcený dôsledok nutnej obrany jej života –, že dieťa prirodzene neprežije. Tieto prípady však sú veľmi zriedkavým javom a v diskurze o potratoch okrajovou témou; pro-choice aktivistom ide o to, aby mohla žena ísť na potrat z akéhokoľvek dôvodu, respektíve bez udania dôvodu.

Žiadna žena však nejde na potrat preto, lebo chce mať – veľmi zjednodušene povedané – „prázdnu maternicu“. Ide tam preto, že to dieťa nechce – chce, aby to dieťa prestalo existovať.

Ak by totiž aj to potratené dieťa zázrakom prežilo, pre ženu sa tým, že už nie je v jej maternici, problém nevyriešil. Jej problém nie je to, či dieťa má v maternici alebo mimo nej, ale to, že to dieťa ako také existuje.

Tu treba dodať, že sú ženy, ktoré sú tehotné s nechceným dieťaťom a rozhodnú sa ho donosiť, aby ho ponúkli na adopciu. V týchto prípadoch pre tieto ženy platí: všetka česť.

Zároveň platí, že ak žena šla na potrat, ktorý nebol v jej záujme, ale v záujme napríklad otca dieťaťa, ktorý na ňu naliehal, morálnu ťarchu nesie najmä on. Nič to však nemení na tom, že argument vlastným telom sa aj v tomto prípade silno zadrháva.

Jeho absurdnosť pri aplikovaní na „právo na potrat“ možno ilustrovať aj na tomto príklade: Ak si môžem so svojím telom robiť, čo chcem, znamená to, že môžem svoju päsť – teda moje telo – prudko vraziť do priestoru predo mnou, a ak sa tam práve nachádza tvár iného človeka a moja päsť zlomila jeho nos, tak je to jeho problém.

Niečo také v skutočnosti hovorí aj pro-choice argumentácia o „mojom tele“: žena len chce mať kontrolu nad svojím telom a osud dieťaťa, ktoré po potrate takmer určite zomrie, ju nemusí trápiť.

Nemôže platiť, že by žena prvým dňom druhého trimestra tehotenstva prišla o právo rozhodovať o vlastnom tele. Zo dňa na deň stráca svoje „reprodukčné práva“? Veď to je celkom absurdné.

Tak to skrátka je: plod dieťaťa mimo tela matky do určitého času čaká istá smrť. Ak sa to niekomu nepáči, môže sťažnosť adresovať Stvoriteľovi alebo matke prírode – podľa toho, či je veriaci alebo nie.

Na záver, argumentácia vlastným telom má ešte jeden problém a tým je jeho nekonzistentnosť.

Ak by sme argumenty pro-choice aktivistov prijali za svoje – a chceli by sme byť konzistentní –, museli by sme tvrdiť, že žena má právo na potrat až do posledného dňa tehotenstva.

Nemôže predsa platiť, že by žena prvým dňom druhého trimestra tehotenstva prišla o právo rozhodovať o vlastnom tele. Zo dňa na deň stráca svoje „reprodukčné práva“? Veď to je celkom absurdné.

Na podobnej zápletke je založený nórsky film Ninjababy z roku 2021. Hlavná protagonistka s pomerne divokým životom zistí, že je tehotná, a vyberie sa na potrat. No lekárka jej povie, že je už v siedmom mesiaci tehotenstva a na potrat nemôže.

Siedmy mesiac znie ako trochu extrém, ale na príklade tohto filmu možno ilustrovať situácie, že žena teoreticky môže zistiť, že je tehotná, až po prvom trimestri, respektíve po časovej hranici, keď je v tej-ktorej krajine legálne podstúpiť umelý potrat.

Pritom takmer všade na svete, kde je umelý potrat na vyžiadanie legálny, je stanovený nejaký limit, respektíve gestačný vek, v ktorom je možné potrat podstúpiť. Väčšinou sa pohybuje okolo dvanástich týždňov (plus-mínus pár týždňov).

V Európe je toto obdobie najdlhšie v Holandsku – až 24 týždňov –, no úplní „rekordéri“ sú v Spojených štátoch, kde až v ôsmich štátoch a v dištrikte hlavného mesta je umelý potrat na vyžiadanie legálny kedykoľvek počas tehotenstva.

Áno, aj deň pred termínom pôrodu.

Akokoľvek zvrhlo a morbídne to znie, v skutočnosti je to len pro-choice argumentácia dovedená do logicky konzistentného dôsledku.

Nepreukazuje vari toto dostatočne zvrátenosť pro-choice pozície?