Život po rakovine Ako rodina sme prežili niečo také náročné, že sa to nedá zmeniť lusknutím prsta

Prvýkrát sme sa stretli, keď sme pred dvoma rokmi nahrali rozhovor pre Postoj. Mala na hlave šatku, bola ešte v procese liečby, po absolvovaní ožarovania a v strede podávania cyklu biologickej liečby, o to viac som si vážila, že nemala problém otvorene hovoriť o tom, čím žije. Dnes Margita Vanovčanová pracuje pre vydavateľstvo Postoja, venuje sa marketingu kníh a denne sa stretávame v práci. 

Margite Vanovčanovej v čase pandémie covidu diagnostikovali nádor prsníka a metastázy na uzlinách. Dnes je jej choroba v remisii, preto sa mohla postupne vrátiť do bežného života. 

Dohodli sme si druhý rozhovor, lebo sme sa zhodli, že dnes sa málo vie o tom, čo ľudia s rakovinou prežívajú, keď sa snažia vrátiť k normálnym povinnostiam a k predošlému režimu. Ešte menej sa hovorí o tom, čo rakovina spraví so vzťahmi v rodine a aké následky zanechá na psychike človeka a jeho zdraví.  

„Rakovina je skúsenosť, na ktorú sa nedá zabudnúť, nejde vytesniť zo života. To nie je na úrovni, že som prežila jednorazovo nejakú ťažšiu udalosť a ide sa ďalej. Táto skúsenosť mi už zostane na celý život a ja s tým musím žiť, to som ja. Už len preto, že každý deň vidím dôsledok choroby, čo so mnou spravila, keď sa večer vyzlečiem a idem sa sprchovať.“

Ako dopadla biologická liečba, ktorú si absolvovala ešte aj po našom rozhovore?

Zdá sa, že dobre. Niekedy si už len letmo spomeniem, že som vlastne mala šťastie, že som ju dostala. Moja onkologička mi hovorila, že ako dobre, že ma diagnostikovali v prvej polovici roka, lebo poisťovňa mala ešte peniaze. Ak by som totiž dostala diagnózu v druhom polroku, tak by som si musela robiť zbierku, čo onkologicky chorí často robia na sociálnych sieťach.

Dnes by už podľa mojich informácií nemal byť s biologickou liečbou problém.

Hoci sa to nedá porovnať s obdobím, keď som brala chemoterapiu, aj po tejto liečbe som sa cítila veľmi unavená.

V podstate som rok po ukončení liečby mala hnačky a črevné problémy. Veľmi som schudla, lebo mi nechutilo jesť.

Dnes sa už veľa hovorí o tom, čím si človek prejde pri liečbe rakoviny, už menej sa vie, čo človek prežíva, keď sa vylieči, a aké je zložité znovu sa zapojiť do bežného života. Hovoril s tebou niekto o tom?

Pamätám si, že po poslednej dávke liečby ma onkologička vyprevádzala so slovami: Teraz je čas zabudnúť a začať žiť. Ale to tak bohužiaľ nie je, následky pretrvávajú. Takmer všetko som zisťovala za behu. 

Hovorievam, že mám akoby tri životy, ten pred rakovinou, druhý je obdobie liečby a tretie je obdobie po liečbe. Veľmi som sa tešila na poslednú dávku, verila som, že to už bude za mnou, prežila som záverečné kontrolné MR a CT vyšetrenia a chcela som sa vrátiť naspäť do života.

Vedela som, že to asi nebude ľahké, spätne aj uvažujem, či som príliš netlačila na pílu, ale veľmi som túžila žiť normálne. Vo štvrtok som dostala poslednú dávku liečby a v pondelok som už nastupovala do novej práce. Spätne sa pýtam, kde som na to nabrala odvahu a silu.

Mala som mini kratučké vlasy po tom, čo mi moje pôvodné vypadali, bola som chudunká, ale vďaka podpore ľudí, ktorí ma zavolali spolupracovať, som sa cítila aj chránená.

Kolegovia vedeli, čím si si prešla?

Áno, bola som pred nimi otvorená. Nastúpila som však len na skrátený úväzok, keďže doma ma čakali tri deti, pri ktorých som už tiež začala normálne fungovať, vozila som ich na krúžky. Kvôli deťom som sa túžila zmobilizovať, aby čo najskôr zažili bežnú rutinu, ktorú po náročnom období veľmi potrebovali.

Ty si však vládala normálne fungovať?

Nie, doteraz bojujem so silnou únavou, ale keď to porovnám s obdobím pred rokom, je to výrazne lepšie. Telo sa postupne regeneruje.

Už nemám kožu ako papier, dorástli mi aj nechty na rukách, ktoré mi zliezli. Viac sa sústreďujem na svoje telo, aby som nabrala silu. Začala som chodiť tancovať, opäť som sa vrátila k pravidelnému cvičeniu.

Foto: Adam Rábara/Postoj

Povedali ti na onkológii, ako sa máš správať po liečbe?

Povedali mi, že mám žiť ako predtým a dávať si pozor na ruku, aby mi neopuchla. Spod ľavej pazuchy mi vyoperovali všetky uzliny a hrozí mi lymfedém. Začala som googliť, čo to je, a prišlo mi zle. Keby som necvičila, tak mi hrozí opuch celej ruky, ktorý by mohol byť nezvratný. Preto cvičím poctivo každý deň, v zásade len neustále hýbem rukou a prstami.  

Bolesť mi stále vystreľuje spod lopatky do krčnej chrbtice a pravidelne ma bolí hlava. Aj to sú následky operácie. U nás chýbajú fyzioterapeuti, ktorí sú zameraní na pacientov po onkologickej liečbe.

Pred chorobou som lyžovala, bežkovala, ale po nej som bola veľmi opatrná a dlho som sa odhodlávala, kedy sa postavím znova na lyže. Veľmi som sa bála, potrebovala som získať opäť sebaistotu.  

Dá sa povedať, že pacientom po rakovine chýba u nás podporná sieť, ktorá by im pomohla plnohodnotne sa zaradiť do života?

U nás si všetko musia pacienti zisťovať sami. Ja som nezažila, že by mi niekto dal všetky informácie s tým, čo ma čaká a kde všade sa mám ozvať, keď ma niečo trápi. Keď vás niečo bolí, musíte veľmi dlho čakať na termíny, kým sa dostanete k lekárovi.

Doma sa ešte nemáme dobre a musím prijať, že to ešte potrvá, kým sa dostaneme do normálu.

Našťastie, pri rakovine prsníka túto prácu kompenzuje fantastické občianske združenie Amazonky, ktoré sa venuje ženám s karcinómom prsníka. Asi najviac informácií a najväčšiu podporu som dostala práve od nich. Dali mi konkrétne informácie nielen o psychologickej stránke. Ženy vo vedení tohto združenia sú onkopacientky, takže presne vedia, čo tie ženy potrebujú.

Na túto diagnózu je napríklad výborný nordic walking, pravidelne organizujú kurzy a pobyty tohto typu chodenia.

Má človek po prekonaní rakoviny chuť stretávať sa s ľuďmi, ktorí si tým tiež prešli? Nechce pomyslenie na rakovinu radšej vytesniť zo života?

Rakovina je skúsenosť, na ktorú sa nedá zabudnúť, nejde vytesniť zo života. To nie je na úrovni, že som prežila jednorazovo nejakú ťažšiu udalosť a ide sa ďalej. Táto skúsenosť mi už zostane na celý život a ja s tým musím žiť, to som ja. Už len preto, že každý deň vidím dôsledok choroby, čo so mnou spravila, keď sa večer vyzlečiem a idem sa sprchovať. 

Nemám ľavý prsník, iba jazvu cez pol hrude až do podpazušia. Alebo ma často bolí celé telo, bedrové kĺby, alebo sa mi po chemoterapii tak zhoršil zrak, že na čítanie potrebujem silné okuliare.

Dávaš si teraz zvlášť pozor na stravu?

Hoci aj predtým sme jedli zdravo, dnes si dávam pozor, aby sme jedli doma pripravenú stravu, a čo najmenej jeme umelo spracované potraviny. Kúpili sme si záhradu, kde sa snažím si dopestovať svoje ovocie a zeleninu. Plus mi práca v záhrade veľmi pomohla aj psychicky, doslova som sa tam liečila manuálnou prácou, ale prinieslo to veľa radosti aj celej rodine.

Foto: Adam Rábara/ Postoj

Ty si pred dvoma rokmi hovorila, že si prišla o prsník, ale ešte nevieš, či sa odhodláš na plastiku, aby ti ho dorobili. Zmenilo sa v tvojom nastavení niečo?

Už som sa rozhodla, že pôjdem na plastiku, ale ešte sa musím rozhodnúť kedy. Dozvedela som sa od iných pacientok, že niekedy je to až séria operácií a je to celkom bolestivý proces podľa toho, akým spôsobom sa robí. Keď sa na to budem cítiť, tak pôjdem.

Trpíš tým stále, že tvoje telo vyzerá inak ako predtým?

Veľmi. Najmä teraz v lete. Ideme o dva týždne na svadbu, bola som si pozrieť v obchode šaty a mne zrazu došlo, že ja nemôžem mať šaty bez ramienok. Vyzerá to ako okrajový problém, ale pre ženu to je bolestivé. Nemôžem si dať nič bez ramienok, lebo mi podprsenka nemá na čom držať.

Tiež pri kúpaní to nie je ideálne. Chodím sa kúpať, mám silikónovú epitézu, obťažuje ma neustále prekladanie epitézy z podprsenky do podprsenky. Musím a chcem ju však pravidelne nosiť, lebo mi to vyvažuje držanie tela, aby nebola zaťažovaná viac len jedna strana. V podstate je to pre mňa nevyhnutnosť, aj z toho dôvodu, že s epitézou nevidno, že nemám prsník.

Opýtam sa to, ale nemusíš odpovedať. Ovplyvnilo to aj tvoj intímny život?

Pre mňa je jazva na mojom tele veľký problém, večer čo večer, keď sa idem umývať, je znova ťažké sa takto vidieť. V podstate som sa s tým ešte stále nezmierila, tak sme sa s manželom dohodli, že kým nebudem v poriadku s tým, ako vyzerám, tak tá jazva nebude spoločná. Manžel moju jazvu ešte nevidel a rešpektuje to.

Jedna vec sú fyzické následky rakoviny, čo však toto obdobie zanechalo na vnútornom prežívaní tvojej rodiny?

My dospelí ešte máme nejaké mechanizmy, ako takéto situácie zvládnuť. Ale deti ich nemajú.

Máme troch synov a najmladšieho sa to, zdá sa, nedotklo, on je dnes šťastné štvorročné dieťa. Keď som tým prechádzala, mal dva roky a jemu sa dostalo vtedy asi najviac pozornosti, lebo bol najmladší a najzraniteľnejší. Trávil veľa času s ockom, s babkou aj so starkou a s kamarátkou, ktorá ho chodila strážiť. Plus mal dvoch starších bratov, ktorí sa mu venovali.

Môj najstarší syn mal vtedy jedenásť rokov a v čase, keď mne bolo zle, on sa často o tohto dvojročného brata staral na úrovni jeho rodiča. Večer ho osprchoval, dal mu večeru, umyl mu zuby, čítal mu na dobrú noc knižky a uspal ho. Keď som ja nevládala, on prevzal moju rolu a to nezostane pri deťoch bez následkov. Bol v role, v ktorej nemal byť.

Pri starších synoch táto skúsenosť rakoviny otriasla ich dôverou v dobrý a bezpečný svet. Dovtedy sme žili v bublinke, chránili sme ich, trávili sme spolu veľa času a zrazu sa to zastavilo. Choroba mamy otriasla ich malým svetom.

Ani dnes už nechcú o tom hovoriť. Občas mi syn povie, že by to už nechcel zažiť. Alebo že je rád, že mi narástli vlasy, lebo som sa mu v šatke nepáčila.

Margita VanovčanováRakovina zaútočila na všetko ženské, čo bolo vo mne

Zuzana Hanusová

Ako rodičia dnes tápeme a pýtame sa pri výchove, či nejaká reakcia je výsledok toho obdobia alebo toho, že im nedávame dostatočné hranice. Riešili sme s nimi aj psychologickú pomoc, čo bolo veľmi náročné, lebo detských psychológov je veľmi málo a čaká sa dlhé mesiace. Nakoniec sme sa však k pomoci dopracovali a psychologičky nám povedali, že naše deti sa akoby zastavili vo vývoji a zažili akýsi regres.

Druhý syn má napríklad problémy zvládať emócie, hoci je inteligenčne veľmi šikovný. Má v sebe veľmi veľa hnevu na mňa. Keď je napríklad na prázdninách u babky, javí sa bez problémov, keď po neho prídem, vyleje na mňa svoj hnev, už cesta vlakom domov bola utrpením. Je to pre mňa ako mamu veľmi náročné, musím si stále pripomínať, že je to dôsledok jeho strachu o mňa počas choroby.

Starší syn má zase problém so sebadôverou a potrebuje veľmi veľa povzbudenia a ocenenia. Pre mňa ako mamu je náročné nájsť dnes balans v tom, aby som vedela rozlíšiť, kedy mám kompenzovať niečo z minulosti a kedy vychovávať.

Niekedy vidím aj na okolí, že nás ťažko chápu, čím sme si ako rodina prešli a čo prežívame. Prežili sme ako rodina niečo také náročné, že sa to nedá lusknutím prsta zmeniť. Doma sa ešte nemáme dobre a musím prijať, že to ešte potrvá, kým sa dostaneme do normálu.

Keď sa niekedy pozrieme okolo seba, máme dojem, že žijeme v peknom svete, kde sa na sociálnych sieťach len chválime, ako nám je veľmi dobre. Ja však úprimne hovorím, že mojej rodine až tak dobre nie je.

Ty na sebe tiež pozoruješ psychické dôsledky rakoviny?

Určite, ešte stále sa k tomu vraciam, lebo sa mi dejú flashbacky z čias ochorenia. Napríklad pri cvičení si ľahnem na chrbát a zrazu mnou zatrasie a v predstave sa ocitnem na vozíku, na ktorom ma viezli na operáciu. Je to čudný stav v hlave a veľakrát sa rozplačem, že zase je to tu. Alebo dlho som v telefóne počula hlas, ktorý mi hovorí, je mi to ľúto, ale je to zhubné. Musím si nájsť mechanizmy, ako z týchto stavov vyjsť. Myslela som si, že asi nie som v poriadku, ale psychologička mi vysvetlila, že je to normálne.

Pred každou kontrolou bývam veľmi nervózna aj celé týždne. Už len vojsť do tej budovy mi robí problém, a vždy keď vyjdem von, tak sa rozplačem. Ešte sa mi nestalo, že by som si to cestou domov neodrevala.

A tiež mi nik nepovedal, že sa rozplačem pri každej správe o amazonke, ktorá zomrela na rakovinu prsníka. Že sa budem báť púšťať do nových vecí. Že ma bude páliť jazva pri zmene počasia.

Foto: Adam Rábara/Postoj

Ako často mávaš kontroly?

Každého pol roka. Prvý rok však boli každé tri mesiace.  

Minulý týždeň som však prešla 45 kilometrov s ruksakom na chrbte s enormným prevýšením, v septembri sa chystám na Gerlach, tak si opakujem, že mi nemôže nič byť, keď takto vládzem. Na druhej strane aj pred chorobou som sa hýbala, necítila som žiadne príznaky rakoviny, a predsa som ju mala.

Nepozorujem sa stále – tým, že som zamestnaná množstvom pekných vecí v živote, ktoré si úplne vedome dopriavam a užívam –, ale niekde na pozadí je to stále prítomné.

Dnes pracuješ vo vydavateľstve Postoja, musíš si v práci niečo vedome strážiť, aby si neprestrelila svoje sily?

Až minulý týždeň som si vedome priznala, že zabúdam. Bola som známa veľmi dobrou pamäťou a dnes je to iné. Niektoré veci mi nedocvaknú, jednoducho ich zabudnem, akoby mi nejaké prepojenia fungovali v mozgu slabšie. A to mi veľmi zatriaslo sebavedomím.

Hoci by to možno ľudia okolo nepovedali, musím veľmi bojovať s dôverou v samu seba, vo svoje schopnosti. Pýtam sa, či so mnou niekto spolupracuje preto, lebo ma ľutuje, alebo preto, že niečo viem, že mám čo povedať, že je na mňa spoľahnutie.

Snažím sa viac si chrániť svoje hranice, ponad mnohé pracovné stresy sa viem už preniesť a len sa usmejem a idem ďalej. Večer už napríklad nevládzem, chodím aj veľmi skoro spávať.

Veľmi už zvažujem, do čoho sa pustím a do čoho nie. Napríklad plánujeme vo vydavateľstve niečo na september a tým, že ma vtedy čaká kontrola, kolegom som povedala, že až potom sa dohodneme konkrétnejšie podľa toho, ako kontrola dopadne. Po polroku akoby vždy začínam v bode nule.

Našťastie, pracovné prostredie v Postoji je veľmi prajné a môžem si dovoliť robiť aj chyby, čo je pre mňa veľmi oslobodzujúce.

Ľudia, ktorí zažijú výnimočné obdobie, majú tendenciu sa ťažko zaradiť do bežného života a všetko naokolo im pripadá povrchné.

Práve naopak, ja som veľmi túžila po bežnom živote, kde nikto neleží na gauči, kde si vieme ako rodina plánovať spoločný čas, ísť na dovolenku. Lebo v čase liečby chodil manžel s deťmi sám na dovolenku a pre mňa to bolo veľmi bolestivé, že sa ako rodina delíme. Na druhej strane som vedela, že oni si potrebujú oddýchnuť a zmeniť prostredie.

Ale opadol zo mňa tlak na výkon, ktorý som kedysi v sebe mala. Vzdala som sa veľkolepých plánov, čo všetko ešte musíme stihnúť. Stačí mi aj to, že máme pohodu doma, na stole pečené zemiaky. Svoj život nemáme pod kontrolou, nevieme, čo nás v budúcnosti čaká.

Kedysi mi napríklad vadilo byť sama, dnes to, naopak, vyhľadávam a nerobí mi to problém. Byť niekde bez mobilu, v prírode alebo na záhrade je pre mňa úžasný čas.

Foto: Adam Rábara/Postoj

Ako rakovina ovplyvnila tvoje manželstvo? Viac ako rok sa všetko točilo okolo toho, aby si sa vyliečila, čo je prirodzené. Ako sa zbiera partnerský vzťah po vyliečení?

Manžel je silná osobnosť a nezvykne miešať pocity do bežného života, teda on sa prakticky nastavil na to, že to potrebujeme prežiť. Viackrát mi zopakoval, že nikdy neporuší sľub, ktorý mi dal. Ale je pravda, že musíme obaja veľmi zodpovedne a tvrdo pracovať na tom, aby sme svoje manželstvo vrátili na dôstojnú úroveň.

Ešte stále prežívame náročnejšie chvíle, lebo sme rozbalansovaní, chvíľami sa to približuje, závisí to aj od toho, ako sa mám ja. Nie vždy sa mi chce byť silnou. Máme za sebou desiatky hodín rôznych typov rozhovorov a obaja si strážime spoločný čas, hoci niekedy by sme možno radšej boli aj každý niekde inde ako spolu. Na výročie svadby spolu niekam odchádzame len my dvaja, tento rok sme boli na Sicílii, čo bolo úžasné. Alebo keď sa podarí, že nám niekto vezme deti, neriešime domáce práce, ale to, kam pôjdeme spolu na výlet.

K tej práci na vzťahu však patrí aj to, že sa stále učím viac si napĺňať svoje potreby, že nemôžem byť stále len matka a manželka, že sa potrebujem vzdelávať, že si potrebujem dať do poriadku svoje telo a športovať, že potrebujem čas s blízkymi priateľkami. Potrebujem to dopriať sebe, ale zároveň viem, že aj manžel má podobné potreby. Vybalansovať to s troma náročnými deťmi je výzva. 

Nenarazil váš vzťah na to, že ťa choroba aj zmenila, teda že ťa partner ako človeka, ktorý si prešiel niečím náročným, akoby nevie dobehnúť?

To, že som ochorela, sa nedá oddeliť od môjho muža a mojej rodiny. Za seba hovorím, že som prežila síce niečo veľmi náročné, ale môj muž a moje deti si tiež prežili veľmi ťažké obdobie. Možno im bolo dobre fyzicky, ale psychicky nie. V podstate sa dnes skláňam pred tým, čo si oni prežili. Nemusia nič dobiehať, lebo tú cestu prešli rovnocenne so mnou, len inak.

V predošlom rozhovore si vravela, že so vzťahom k Bohu to máš komplikované, počas choroby si mala chvíle, keď si mu potrebovala vykričať svoj hnev. Ako to vnímaš dnes?

Rozprávala som sa s jedným kňazom saleziánom, ktorý sa ma otvorene pýtal na niektoré veci, a tento rozhovor som si zapamätala do dnešného dňa. Pýtal sa ma, ako fungujú moje dva najdôležitejšie vzťahy – vzťah s Bohom a vzťah s mojím manželom.

Vtedy mi povedal, že ak trpí najdôležitejší vzťah, tak trpia všetky vzťahy. Vtedy mi to pripadalo ťažké, akoby mi dal ďalšiu úlohu, na ktorú musím myslieť. Dnes sa sústreďujem na veci, ktoré aktuálne prídu, Bohu som už odpustila, že som si musela prejsť rakovinou, ale nie je to ešte také, že by som bola úplne odovzdaná, stále sa mi zdá tento vzťah ťažký.

Vnímam to tak, že viem, že tam niekde je, vzájomne sa rešpektujeme, ale stále mám pocit, že mi niečo ešte nedochádza a Boh zatiaľ trpezlivo čaká. Vyhodnocujem to tak, že ja som ešte stále nedospela tam, kde on ma chce mať. Ale niekedy sa mi zdá, že aj on má nejaké nároky na mňa. (Smiech.)

Pred každou kontrolou bývam veľmi nervózna aj celé týždne. Už len vojsť do tej budovy mi robí problém, a vždy keď vyjdem von, tak sa rozplačem.

Veľmi by sme chcela, aby sme konečne začali otvorene hovoriť o tom, čo skutočne prežívajú rodiny, ktoré zažívajú nejakú ťažkú situáciu, aby sa ľudia v problémoch necítili sami. Ja som sa v istom momente cítila opustená aj cirkvou. Kňazi ma poľutovali, povedali „máte toho veľa naložené“, ale to som nepotrebovala počuť. Chcela som počuť, čo mám urobiť, aby som mala väčší pokoj.

Veľmi mi pomohol program Velebím, o ktorom aj Postoj vydal knižku. Tento program a táto kniha boli pre mňa dlhodobou duchovnou obnovou, začiatok procesu liečenia vzťahu k Bohu cez Ježišovu matku. Tie tri mesiace, čo je obdobie, ktoré to trvá, boli pre mňa veľmi požehnaným časom.    

Prečítala som knihu Edith Evy Egerovej, americkej psychologičky maďarského pôvodu, ktorá sa narodila v roku 1927 v Košiciach, prežila holokaust a dnes žije v Amerike. Jej knihu mi odporučil kňaz verbista Milan Bubák, keď sme sa stretli na liečení v Bojniciach. Táto žena od šestnástich rokov vedome pracuje na sebe a jej príbeh je neskutočný. Najviac mi zostala jej veta, že si môžeme vybrať, ako nám vnútorne bude. To považujem za najväčšiu úroveň sebaúcty aj slobody, ktorú nám dal Boh. To by som raz chcela raz dosiahnuť.

Je pozoruhodné, ako vieš otvorene hovoriť aj o veciach, ktoré v tvojom živote nejdú dobre...

Neviem, kde som nabrala tento „dar“. (Smiech.) Neviem však vyselektovať zo života ani dobré, ani zlé, čo sa mi deje. Rastieme cez bolesť aj cez radosť. Veľakrát sa pozeráme na životy rodín okolo seba a pýtame sa, ako je možné, že všetci majú taký dobrý život a ten môj je taký ťažký. Keď sa nás niekto opýta, ako sa máme, často odpovieme: dobre. No máme sa tak skutočne?

V priateľstve platí, že ľuďom nepomáha len možnosť zveriť sa svojim kamarátom s ťažkými vecami, ale najmä to, ak sa nám aj oni zveria s tým, čo skutočne prežívajú. Pomáhame si tým navzájom.  

Staršia generácia by namietala, že sme generáciou snehových vločiek, ktorá sa musí vo všetkom špárať, lebo nezvládame svoj bežný život.

Nemám rada extrémy a určite treba mať mieru. Na druhej strane si myslím, že sme generácia, ktorá konečne dostala možnosť kultivovať to, ako sa cítime. Máme predsa smerovať k niečomu, čo nás presahuje, a nejakým spôsobom sa tam musíme dostať. Záleží, čím to človek vyvažuje.

Keby sme len chodili po svete a riešili svoje duševné rozpoloženie, to by bolo málo, keď to však vyvažujeme prácou na sebe, tým, že tvoríme, učíme sa nové veci, tak je to úplne v poriadku a vedie nás to k samým sebe a k rastu. Vnútorná práca na sebe sa vôbec nevylučuje s odolnosťou, práve naopak, úzko spolu súvisia.

Foto: Adam Rábara/Postoj