Po útoku na Kamalu Harrisovú Nie sme už náhodou tým slabším pohlavím my muži?

Toto leto to zažil môj priateľ, konzervatívny novinár Jaroslav Daniška, keď prišiel s originálnou a osviežujúcou tézou, že za chýbajúcimi podprsenkami a veľkými výstrihmi na tele Rimaniek v tejto letnej sezóne by mohol byť inštinktívny protest proti „homosexualizácii heteroväčšiny“ v móde a proti potláčaniu prirodzených rozdielov medzi pohlaviami.

Jaro následne dokázal v rozsiahlej eseji myšlienku o homosexualizácii módy a kultúry podložiť pozoruhodne kvalitnými zdrojmi, citátmi a pozorovaniami.

Ako to už býva, nepomohlo to, stal sa terčom skratkovitého shitstormu nielen zo strany červenej tlače, no už aj bulváru.

Zažil to aj Trumpov kandidát na viceprezidenta J. D. Vance, pre mňa jeden z najzaujímavejších predstaviteľov ľavicového konzervativizmu našich čias.

Vance bol v tom istom lete fackovaný za svoj starší výrok, že USA riadia demokrati, korporátni oligarchovia a „banda bezdetných mačacích dám, ktoré sú nešťastné zo svojich životov a z rozhodnutí, ktoré urobili, a tak chcú, aby bol nešťastný aj zvyšok krajiny“.

Na spresnenie vtedy dodal: „Je to len základný fakt – pozrite sa na Kamalu Harrisovú, Peta Buttigiega, Alexandriu Ocasiovú-Cortezovú – celú budúcnosť demokratov ovládajú bezdetní ľudia.“

O faktografii výroku sa dá, samozrejme, sporiť. Zrejme sedí pre woke krídlo Demokratickej strany, no s ohľadom na novšiu históriu Ameriky sa zdá trošku pesimistický, lebo ja si ani nepamätám bezdetného obyvateľa Bieleho domu.

Ústrednej európskej veľmoci Nemecku vládnu zato už 26 rokov bezdetní ľudia, čo sa nemohlo neodraziť na ich politike.

Čo je ešte dôležitejšie: inkriminovaný výraz „cat ladies“ sa dá podľa mňa ťažko vyložiť ako nadávka. Skôr naopak: mne sa napríklad vybaví príťažlivý obraz – pôvabné tanečníčky jedného z najúspešnejších muzikálov na svete Cats.

Keby som bol Kamalou Harrisovou, beriem označenie „mačacia dáma“ ako svojsky nevydarený kompliment.

No nie som Kamala Harrisová.

Vďaka desiatkam miliónov frustrovaných mužov slávia skutoční mužskí predátori obrovské úspechy.

Precitlivenosť v našej mediálnej sfére viedla k tomu, že nejeden muž, ktorý vo verejnom živote chce ešte niečo dosiahnuť, si zobral jednoduché poučenie – radšej vôbec nehovoriť o ženách.

Ani kriticky, ani pochvalne.

Ja už tiež zakaždým váham.

Nepotrebujem zbytočné problémy.

Došiel som však k záveru, že sa nesmie o tomto nebezpečnom trende mlčať.

Lebo práve vďaka desiatkam miliónov frustrovaných, zneistených a zúfalých mužov slávia skutoční mužskí predátori obrovské a ináč nepochopiteľné úspechy.

Myslím tým najmä amerického politika Donalda Trumpa a britského „manfluencera“ Andrewa Tatea.

To je tá druhá, hrôzostrašná strana mince.

Zatiaľ čo neviniatka ako Jaroslav Daniška a J. D. Vance to schytávajú, lebo si dovolili nazvať prsia „najsilnejšími zbraňami“ talianskych dievčat alebo kritizovať bezdetnosť demokratickej avantgardy USA, iní chlapi sú úplne inde.

Posielajú napríklad ťažké peniaze násilníkovi, ktorý natočil video, v ktorom s krikom „Drž hubu, šľapka!“ predvádza bitie ženy a ktorý posiela do neho zamilovanej milenke správy typu: „Milujem, keď ťa znásilňujem. Čím menej sa ti to páčilo, tým viac som si to užíval.“

Navštívil som toto leto pri Bukurešti vilu, v ktorej bratia Tateovci pred svojím súdnym procesom trávia domáce väzenie.

Táto budova, ktorá je čiastočne z hermetických čiernych panelov a je chránená vysokým tmavosivým múrom, má auru satanistického chrámu.

Pred domom, v ktorom davy neskutočne atraktívnych žien vyrobili tisíce hodín webcam sexu, som stretol dvoch moderných pútnikov.

Boli to dve bledé blonďavé chalaniská z Fínska vo veku 19 a 20 rokov, úplne milé chlapčiská.

Prvý z nich vyvinul aplikáciu, ktorá bola doposiaľ stiahnutá iba 500-krát, a priznal sa mi, že „kedysi v minulosti“ každodenne fičal na Tateových videách. Druhý bol študentom ekonómie a opatrne sa dištancoval od učenia Tatea: „Som skôr liberál.“

Dve chalaniská cestovali po juhovýchodnej Európe, v Istanbule navštívili Hagiu Sofiu, no a pri Bukurešti chrám proroka, ktorý učí svojich nasledovníkov – tých mal svojho času len na Twitteri deväť miliónov –, ako baliť, lámať, manipulovať a vykorisťovať „females“.

Aj smrť zo zúfalstva – samovražda, alkohol, drogy – je z troch štvrtín mužskou doménou.

Nech sa naši trumpovci nehnevajú – ako kresťanskí konzervatívci nájdeme v bilancii a agende 45. prezidenta USA určite aj silné plusy –, no nemožno podozrievať Donalda „Grab Them By Their Pussy“ Trumpa z prehnanej galantnosti.

Aj keď to uňho asi nemá trestnoprávny rozmer, „The Donald“ je predátor. Správa sa k ženám absolútne chrapúnsky.

Chápem, že jeho protikandidátka Kamala Harrisová pôsobí na niekoho, ako je Trump, výsostne provokatívne: je to kalifornská dcéra špičkových akademikov, ktorá sa nehanebne hrá na černošku z robotníckej triedy, hoci je akurát taká čierna ako Daniškom preslávené Rimanky, a ktorá sa sama na jednom zasadnutí v dobe covidovej predstavila najlepším spôsobom.

„Som Kamala Harrisová, moje zámená sú ona a jej a som žena, ktorá sedí pri stole v modrom obleku.“

Určite je to súperka, ktorú treba tvrdo konfrontovať s jej zlyhaniami v úrade viceprezidentky.

Ale Trump sa v tomto týždni opustil natoľko, že na ňu útočil už naozaj sexistickým spôsobom: vyčítal jej, že svoju kariéru urobila v minulosti iba vďaka vzťahu s vplyvným kalifornským politikom.

Toto sa žene nerobí.

Nemecký denník Frankfurter Allgemeine zverejnil krátko pred týmto vulgárnym útokom podnetnú analýzu s názvom Kamala Harrisová má problém s mužmi.

Je tam veľa desivých faktov o žalostnom stave bieleho amerického muža, ktorého kandidátka Harrisová vraj nevie osloviť.

Prečítal som si, že ženy v Amerike tvoria medzitým už 58 percent vysokoškolských študentov a že častejšie ako muži dokončia svoje štúdiá a priemerná dĺžka života nevzdelanca je už o 8,5 roka nižšia ako u vysokoškoláka. Tento rozdiel sa za posledné tri desaťročia strojnásobil.

Muž, najmä mladý a často biely muž z vyspelých krajín na severnej pologuli, je dnes problémovým medveďom ľudstva.

Ekonóm think-tanku American Enterprise Institute Nicholas Eberstadt navyše ešte zistil, že „približne sedem miliónov mužov v produktívnom veku od 25 do 54 rokov sa úplne stiahlo z trhu práce. Mnohí z nich nie sú ženatí, nemajú deti a nie sú obzvlášť aktívni v domácnosti alebo pri starostlivosti o príbuzných. Nechodia do kostola a nezapájajú sa do života komunity“.

Čo títo muži robia namiesto toho?

„Niektoré štúdie naznačujú, že celé dni trávia hraním sa na obrazovkách počítačov.“

Ja dodávam: prípadne pozerajú videá násilníckeho mizogýna Andrewa Tatea.

Zámožnejší medzi nimi si možno aj zaplatili najexkluzívnejší kurz, v ktorom bývalý kickboxer sľúbil utláčaným mužom oslobodenie zo „sociálneho žalára“. Kurz niesol názov War Room a stál osemtisíc dolárov.

Sedem miliónov nadobro stratených Američanov, to je desivé číslo. Pritom USA ani nie sú sociálnym štátom, kde si mnohí môžu dovoliť nevstávať do práce.

Nebude percento takýchto povaľačov v západnej Európe ešte vyššie?

Nemám k tomu žiadne údaje, len nepríjemné tušenie.

Muž – najmä mladý a často biely muž z vyspelých krajín na severnej pologuli – je dnes problémovým medveďom ľudstva.

Je to katastrofa.

Západná civilizácia, ktorá trpí cielenou atomizáciou človeka, by potrebovala práve teraz silných, odvážnych a rytierskych mužov.

A máme týchto lúzrov.