Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Rodina
09. október 2022

Margita Vanovčanová

Rakovina zaútočila na všetko ženské, čo bolo vo mne

Rozhovor o tom, čo rakovina urobí s prežívaním, rodinou a okolím človeka, ktorý s chorobou bojuje. 

Rakovina zaútočila na všetko ženské, čo bolo vo mne
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Rozhovor o tom, čo rakovina urobí s prežívaním, rodinou a okolím človeka, ktorý s chorobou bojuje. 

Dva dni pred vypuknutím vojny na Ukrajine sa 37-ročná matka troch malých detí dozvedela, že má zhubný nádor. Margita Vanovčanová o svojich pocitoch i liečbe otvorene komunikuje cez statusy na Facebooku, aby rakovina prestala byť spoločenským tabu. Pracovala v Slovenskom rozhlase, vo fundraisingu a v oblasti PR, popri deťoch založila blog o knihách radicitame.sk.

Rozprávali sme sa, ako takáto správa o vážnej diagnóze zasiahne manželstvo a deti, ale najmä najhlbšie prežívanie samotnej ženy, ktorá si celým bolestným procesom musí prejsť. Margita Vanovčanová pre Postoj hovorí aj o lúčení sa s pôvodným telom, o sociálnom systéme, ktorý rodinu v takejto situácii nepodporí, ale aj o nastavení žien, ktoré dlhodobo ignorujú to, čo skutočne potrebujú. 

Ako vám prišli na to, že máte rakovinu?

Išla som pred rokom v novembri na pravidelnú preventívku s tým, že som ešte dojčila najmladšieho syna. Mala som zafixované, že dojčenie je prevenciou rakoviny prsníka, dojčila som už tretie dieťa, ktoré malo vtedy dva roky. 

Dokonca som mala informáciu, že keď žena dojčí, tak jej aj odmietnu urobiť sono s tým, že má prísť, keď dojčiť prestane. Ja som však našťastie išla k lekárovi, ktorý to nepodcenil. 

Necítili ste, že tam máte hrčku?

Nie. Ale všimla som si, že moje dieťa sa nechcelo dojčiť z toho prsníka, kde rástla rakovina. Nepociťovala som však žiadne príznaky, len veľkú únavu, ale tú som pripisovala materstvu, covidovému obdobiu a vyčerpanosti z nespatia. Potom som uvažovala, či to nie je štítna žľaza, ale tú mám sledovanú dlhodobo a bola v poriadku. 

Ako vám to oznámil lekár?

Pri bežnom sone mi len povedal, že niečo tam vidí, ale že to budú len sledovať, a ak sa to o mesiac nezmení, tak mi urobia biopsiu. To som sa už zľakla, ale dala som sa vyšetriť znova v inej ambulancii, už na onkológii. 

Spravili punkciu, o pár dní som mala výsledky, podľa ktorých to bol laktačný adenóm, nezhubný nádor. Odporučili mi, aby som prestala dojčiť, nech môžu urobiť ďalšie vyšetrenia. Ale nikto mi nehovoril o možnosti, že by to mohla byť rakovina. 

Prešiel ďalší mesiac, upokojila som sa, že je to z dojčenia. Pre istotu som ešte išla o tri mesiace na magnetickú rezonanciu. Potom už bolo jasné, že musím ísť na biopsiu, to sme už tušili, že je zle. Biopsia len potvrdila, že je to zhubný nádor. 

Ako ste zobrali túto informáciu?

Z tohto obdobia mám akési zatmenie, bol to veľký stres. Mala som vtedy 37 rokov, doma tri malé deti, najstaršie desať rokov, prostredné sedem a najmladší necelé dva roky. 

Stačilo mi pozrieť sa na svojho muža, ktorý bol ako barometer, a vedela som, že to je vážne. On vyhodnocoval lekárske správy lepšie ako ja. 

Dodnes mám flashbacky a počujem ten hlas, ako mi zavolali, že je nám to ľúto, ale je to zhubné. Okamžite som súhlasila s liečbou, ktorú mi navrhli, neváhala som ani chvíľu. 

Lekári mi odkomunikovali najbližšie kroky, nezostala som vo vzduchoprázdne, v ktorom by som sa musela inak sama zorientovať. 

Hneď mi povedali, že mi musia odstrániť prsník, lebo nádor už mal štyri centimetre. Plus rakovina sa rozšírila už aj do lymfatických uzlín, čiže išlo o druhé štádium. Takže mi brali aj prsník, aj uzliny. Od správy, keď mi povedali, že mám rakovinu, až do operácie som mala päť dní, aby som to spracovala. V stredu mi to povedali, v utorok ma operovali a o ďalšie dva dni vypukla vojna na Ukrajine. 

Foto: Adam Rábara

Čo ste tie dni prežívali?

Bolo to strašné. Pamätám si, že som to už vedela, a keď k nám prišla moja mama, nedokázala som jej to povedať. Bolo u nás mĺkvo. Zatelefonovala som jej to až na druhý deň. Mamina bola nesmierne statočná – vzala to žensky, poplakala si a potom sa nastavila na to, že je tu pre mňa. Som jej veľmi vďačná za tento postoj. 

Manžela to veľmi zobralo, až fyzicky to bolo na ňom vidieť... Deň pred operáciou, ako som sa balila do nemocnice, bolo u nás veľké napätie.

Deti okamžite navnímali, že je zle, idem do nemocnice, a nedali mi pokoj. Potrebovala som sa sústrediť na balenie, bola som veľmi nervózna a v jednom momente som sa zavrela do spálne. Manžel zobral deti a ja som sa vyplakala a kričala som do steny nadávky na rakovinu.

Všetky emócie sa zintenzívnili, všetky strachy, radosti. Odvtedy všetko, čo sa mi deje v živote, veľmi intenzívne vnímam, aj to dobré, aj to zlé.

Vyzerá to, ako keby ste šetrili city všetkých okolo. Takýto prístup ste mali aj k manželovi?

Manželovi som to zavolala hneď a on okamžite prišiel z práce. Len bol pri mne, obaja sme plakali a objímali sa. Išli sme sa prejsť do lesa, len my dvaja a najmladšie dieťa v kočíku.

Povedali sme si všetko, aj to, že to bude hrozné, ale prežijeme to spolu. Veľmi mi to pomohlo, išli sme na miesta, ktoré mám rada. Na mužovi som videla, že mu nie je všetko jedno, ale chlapsky to zvládal.

Vo svojom statuse ste písali, že rakovina sa netýka len chorého, ale celej rodiny. Kto najviac nesie ťažobu z tej neistoty?

Ťažko povedať, sú to asi rôzne fázy, keď sa to akoby prelieva medzi všetkými. My sme už teraz doma upokojení a zmierení, ale tie prvé mesiace, najmä počas chemoterapie, to tak nebolo. To nie je ako chrípka, ktorá za dva týždne prejde. Celý ten proces trvá mesiace, konkrétne moja liečba je na rok.

Viem, že aj manželom lomcovali rôzne emócie, ale deti to schytali veľmi. Najstarší syn mal prvé mesiace nočné mory. Kričal v noci: Mama, prosím, nie! A to sme si veľmi dávali pozor, ako im to odkomunikujeme.

Poradila som sa aj s odborníčkou, ako im to dávkovať. Lekárka mi poradila, aby som deťom povedala o vlasoch, že pôjdu dole. Vyhýbala som sa pred nimi slovu rakovina, ale neskôr sa to už nedalo obísť.

Večer pred odchodom do nemocnice na operáciu sa mi všetky deti nahrnuli do postele, lebo chceli spať so mnou. Najstarší syn si ku mne ľahol, chytil ma za ruku a vraví: Mama, ja si aj tak myslím, že tá tvoja choroba je rakovina. A vzápätí dodal: Ale čítal som, že sa to dá vyliečiť. Pred deťmi sa to nedá skryť.

Čo vás to prvé obdobie držalo, aby ste sa nezosypali?

Určite moji najbližší, manžel, švagriná lekárka, ktorá mi všetko vysvetľovala, brat so ženou, mama, priatelia a to, ako pri nás stáli, vnímam ako zázrak. Ja napríklad sedem mesiacov nevarím, pretože som unavená a nevládzem. Blízki kamaráti a rodina sa nám už sedem mesiacov starajú o to, aby sme mali každý deň teplé jedlo.

Kamarátom som komunikovala, čo sa u nás deje. Potrebovala som si takto ošetriť samu seba. 

Nebáli ste sa ľútosti okolia?

Silný moment bol, keď sa jedna známa predo mnou rozplakala a ja som mala pocit, že už ma pochováva. Vtedy som pochopila, že to nie je dobre a že sa o rakovine málo vie. Ako keby bola rakovina stále tabu, ženské prsia a nádory na nich sú stále tabu. 

V hlavách ľudí je stále zapísaná ako automatická smrť. A pritom som sa dozvedela, že z mojich priateliek možno dvadsať percent chodí na pravidelné preventívky. Väčšina mi ani neverila, že mi rakovinu objavili na obyčajnej preventívke na sone. 

Nerozumiem tomu, ako to niekto môže zanedbávať, veď to je základná starostlivosť o seba. Keď už má človek metastázy kade-tade, to sa už nedá vyliečiť. Rakovina sa dá liečiť, ak sa zachytí včas. Vtedy som pochopila, že o tom chcem hovoriť. Ženy na seba zabúdajú. 

Foto: Adam Rábara

Preto ste začali písať veľmi úprimné statusy na Facebooku?

Na začiatku to bol ventil, najmä po príhode v banke, kde mi pani za okienkom ponúkla pohrebné poistenie. Bola som, myslím, tesne pred treťou chemoterapiou a už som nemala vlasy. Najskôr na ne ľudia ani nereagovali a potom niektorí reagovali až príliš. Potom som si povedala, že budem písať ďalej, lebo mi to robilo dobre a nech táto mizéria, ktorú prežívame, niekam vedie a má zmysel pre ostatných.

Ročne diagnostikujú rakovinu prsníka viac ako štyritisíc ženám a dovtedy som nepoznala žiadnu. Je to asi tým, že si to ľudia riešia sami v sebe a uzavrú sa vo svojej bolesti. Ja by som to takto neprežila. Veď ľudia by ma stretávali so šatkou a tvárila by som sa, že mám novú módu? Nie, nosím ju preto, že mi vypadali vlasy a vyzerá to hrozne. 

Počas chemoterapie som vyzerala zle, bola som zelená, žltá, mala som 44 kíl, vypadali mi vlasy, obočie, mihalnice, zliezli mi nechty. A čo som sa mala pred ľuďmi tváriť, že sa mám fajn?

Statusmi som si potrebovala pripraviť pôdu, aby všetci vedeli, čo mi je, aby sme pri ďalšej komunikácii mali na čo nadviazať a cítili sa prirodzene, ako o tom hovoriť. Som citlivá na to, keď ľudia nevedia, ako na mňa reagovať, čo povedať, a je stokrát horšie, keď ma začnú ľutovať. A tiež viem, že ja sama by som nevedela, ako by som sa mala správať k chorej kamarátke či susede. Nevedela by som, čo potrebuje. 

Vďaka Facebooku sa mi dostalo veľkej podpory a povzbudenia. Niečo zverejním a ide mi vybuchnúť Messenger. Píšu mi aj cudzí ľudia. Čo už je horšie, aj všelijakí ľudoví liečitelia. 

V spôsobe liečby ste mali hneď jasno, že idete cestou vedecky overených metód?

Zdalo sa mi racionálne nenamietať voči tomu, čo mi ponúkli. Odstránenie prsníka som vnímala ako logický krok. Spätne ma to, že nemám prsník, neskutočne hnevá. 

Cez deň som v pohode, nosím epitézu, ale keď sa idem večer umývať a vyzlečiem sa, sú to pre mňa strašné chvíle. Cítim sa zohavená s jazvou a ešte tam mám teraz fľaky od ožiarov. Hoci viem, že to bolo všetko nutné, výsledok je veľmi bolestivý. 

Pre ženu je prijatie vlastného tela samo osebe náročným procesom, po takomto zákroku to musí byť ešte náročnejšie.

Boli mesiace, keď som sa cítila ako mimozemšťan. Bez chlpov, obočia, vlasov. Keď som sa prvýkrát videla takto bez prsníka, tak som sa zosypala. Rakovina zaútočila na všetko ženské, čo vo mne bolo.

Vždy som sa snažila o seba starať, nebol mi neznámy mejkap, lak na nechty, upravené vlasy, záležalo mi na tom, aby som dobre vyzerala. Rakovina mi tento ženský rozmer vzala.

Pokožku mám po chemoterapii ako papier. Ale snažím sa stále, aby to ženstvo nezmizlo. Aj teraz sa snažím namaľovať, dať si peknú šatku na hlavu, keď som bola biela, tak som si dala aspoň výrazný rúž. Snažím sa neopustiť sa.

Po liečbe budete mať možnosť plastiky?

Áno, uhrádza to poisťovňa. Ale keď som si čítala, čo to zahŕňa, tak som si nateraz povedala, že to nechcem. To by bola ďalšia narkóza, možno dve a teraz mi to za to nestojí. 

Po ožiaroch mám už na svojom tele vytetované štyri zemegule (bodky). Je toho viac. Našťastie som predtým nevedela, čo všetko sa bude so mnou diať.

Foto: Adam Rábara

Ako ste prežili chemoterapie?

Niekto ich znáša lepšie, niekto horšie. Ja som bola ten druhý prípad. Po štvrtej dávke som svojej onkologičke povedala, že dosť. Povzbudila ma však, aby sme to nevzdali. Je to silná žena, keď dokáže ustáť tlaky od pacientok a ešte im aj pomáha nevzdať to. 

Po prvej dávke som si doslova myslela, že zomieram. Desať dní som bola mimo. Po každej chemoterapii som dostala injekciu do ramena s rastovým faktorom, aby mi neklesali biele krvinky. Vyskočila mi teplota, boleli ma všetky svaly, mala som zimnice, bolo mi v kuse zle od žalúdka, takmer nič som nejedla. Srdce mi búšilo tak, že som nedokázala spať, hoci to bolo jediné, čo som si želala. Zaspať a na chvíľu zabudnúť. 

Inzercia

Deti tieto vaše stavy videli? 

Nedalo sa inak. Boli zlaté, varili mi čajíky, prikrývali ma dekou. Vyriešili sme to tak, že moja mama sa podujala a bola u nás týždeň po každej chemoterapii a ona prevzala to, čo som bežne robievala ja. Starala sa o deti, vozila ich na krúžky, najmladšieho brala na prechádzky. 

Hovorili ste v rodine aj o smrti?

To bolo hneď ako prvé, čo som riešila. Hoci som veriaci človek, bola a ešte aj som na Boha nahnevaná. Už sa však začíname pomaly rozprávať. (Smiech.)

Musela som prijať, že možno mám teraz ísť len potiaľto. Musela som si priznať, že to nemám v rukách, že neviem, čo bude, že viem len to, čo je tu a teraz. Ale veľmi rázne som manžela poprosila, že ak mám umrieť, chcem umrieť doma, nie v nemocnici.

Ľuďom s rakovinou sa opakuje, že musia pozitívne myslieť, aby sa vyliečili. Túto mantru ste prijali alebo vám lezie na nervy?

Nastavenie na dobrý šťastný život má určite vplyv na život, ale vo chvíľach, keď je vám tak zle, ako bolo mne z chemoterapie, že sa vám ani zaspať nedá, tak je to ťažké. Bola som alergická na vety typu „Už sa to stalo, tak to musíš prijať“.

Po druhej chemoterapii sme boli s manželom na duchovnej obnove pre páry Manželstvo misia možná v Rodinkove. Úplne nás šokovali, ako to mali výborne vystavané. Jeden muž z tých manželských párov hovoril, že prekonal rakovinu hrubého čreva. Hovoril, že je úplne v poriadku, ak rakovinu odmietaš. Dokonca povedal, že ju musím odmietnuť. Veľmi mi to pomohlo. Aj psychologička mi radila, aby som si dovolila prežiť všetky emócie. Tak som už nepotláčala to, že je mi veľmi zle.

Pomohol mi aj kamarát kapucín, ktorému som sa priznala, že s Bohom to teraz nejako nedávam, a on mi povedal, že je to v poriadku. To mi pomohlo aj v otázke života a smrti sa viac nadýchnuť. Niekedy ma premkne veľká hrôza, najmä keď myslím na deti, aké by to mali ťažké, keď by museli vyrastať bez mamy.

To, že ste mamou a máte túto diagnózu, musí byť zrejme náročné prijať.

Keby som nebola mama, tak to prežívanie je určite iné.

Môj život sa rozdeľuje na obdobie pred rakovinou a po rakovine. Predtým som mala veľmi aktívny život, veľa som sa hýbala, stretávala som sa s ľuďmi, chodievali sme lyžovať, s manželom sme sa učili bežkovať, písala som si blog o knihách, venovala som sa deťom. Mala som veľmi pekný život.

Keď prišla rakovina, tak ma opustilo telo, všetka moja sila. Mala som stavy, keď som ledva prešla na ihrisko pred domom a tam som musela dvadsať minút odpočívať.

Teraz mám veľkú potrebu byť veľa sama so sebou. Manžel to pochopil a veľakrát mi zoberie deti, aby som mala voľno.

Foto: Adam Rábara

V akom štádiu liečby ste dnes? 

Dnes som týždeň po ukončení žiarenia, čaká ma ďalšia dávka biologickej liečby. Všetko má svoje vedľajšie účinky, takže som veľmi unavená. Do marca budúceho roka ma čaká ešte deväť dávok a potom sa uvidí.

Budem chodiť na kontroly a ukáže sa, či liečba zabrala. Pýtala som sa žien, ktoré si tým prešli, a všetky hovoria, že každá jedna kontrola je pre ne veľké napätie.

Ako hodnotíte proces liečby zo systémového hľadiska?

Cítila som isté medzery v komunikácii, záleží na tom, na akého lekára človek natrafí. Ale celkový pocit je, že na onkológii robia všetko pre to, aby pacienta vyliečili. To, že liečba má vedľajšie účinky, nad tým mávnu rukou, keď ide o záchranu života. Lekári robia maximum a nie je to fráza.

Ak bol niekto niekedy v tej terapeutickej chodbe v onkologickej nemocnici, kde sa čaká na liečbu, tam na vás doľahne celá tá ťažoba osudov ubolených ľudí. Premelie sa tam stovky ľudí denne, obdivujem ich, ako to ten personál zvláda.

Jedinú zlú skúsenosť som mala, keď som pred operáciou potrebovala päť minút, aby som sa rozlúčila so svojím pôvodným telom, a nedopriali mi súkromie, aby som sa aspoň sama nadýchla. Celá tá nemocnica je však tak nadizajnovaná, s jednou sprchou na celú chirurgiu.

Máte rodičovský príspevok, ktorý sa poberá do tretieho roku dieťaťa, pracovať nemôžete. Ako to zvládate existenčne?

Hovorím si, že je dobre, že sa to stalo mne a nie môjmu mužovi. Ak by to tak bolo, už prvý mesiac sa dostávame do existenčných problémov. Človek s rakovinou musí zostať na péenke, lebo nevládzete nič urobiť doma, nieto ešte v práci.

Štrnásteho júla som si podala po mnohých komplikáciách žiadosť o invalidný dôchodok. Odvtedy čakám, že sa mi zo Sociálnej poisťovne niekto ozve. Keď sa mi rodičovský príspevok skončí, neviem, čo budem robiť. 

Je jasné, že človek počas chemoterapie pracovať nemôže a samotná péenka je mizerná. A to sa nebavíme o dvoch týždňoch, ale o pol roku. Našťastie nás živí manžel, ale ako to robia rodiny, kde rakovinu dostane živiteľ? 

Celá tá procedúra v poisťovni je ponižujúca, musíte si rezervovať termín cez internet, tie sa rýchlo rozchytajú. Od júla neviem, čo je s tou mojou žiadosťou.

Toto je bežná prax?

Na Slovensku existuje občianske združenie, ktoré sa venuje ženám s rakovinou prsníka, volá sa OZ Amazonky. Robia množstvo úžasnej práce pre ženy s karcinómom, vďaka nim som sa dozvedela veľa užitočných informácií aj vo veci invalidného dôchodku. No bohužiaľ aj to, že Sociálna poisťovňa je problém a že aj určovanie, komu a koľko na invalidnom dôchodku priklepnú, je vraj od buka do buka. Plus to veľmi dlho trvá.

Ten, kto od tých peňazí závisí, sa môže dostať do úplnej krízy alebo aj do dlhov. A to ešte keby ste videli, čo všetko musíte priložiť k žiadosti o invalidný dôchodok. Od vysvedčení zo základnej školy cez rodné listy detí, hoci mi posielali materskú a všetko by už mali mať v systéme, po potvrdenie z úradu práce o čase nezamestnanosti v minulosti... 

Keď to vydokladujete, tak čakáte mesiace, kým sa dozviete, či vám to vôbec schválili. V mojom prípade bude ten dôchodok aj tak biedny, lebo som popri deťoch pracovala len na skrátené úväzky. 

Dá sa ľuďom, ktorí prežívajú niečo podobné, radiť, ako sa majú nastaviť?

Myslím si, že každý má svoju situáciu. Možno by som povedala, aby sa neuzatvárali, aby o chorobe otvorene komunikovali so svojím okolím, aby sa neštítili vzťahov. Je to obdobie, keď si človek môže dovoliť byť konečne k sebe úplne úprimný, a mal by si to dopriať. Nemá čo stratiť, iba získať.

Ak má chvíle, keď sa potrebuje zašiť a nikoho nevidieť, nech to urobí a je to v poriadku. Keď chce niekto spoločensky žiť, nech to robí. Nech každý počúva sám seba, čo v danej chvíli potrebuje.

Keď sme sa s mojím mužom vzali, tak sme si dali také programové vyhlásenie nášho manželstva, že vzťahy budú vždy dôležitejšie ako povinnosti. Ak nás kamaráti niekam zavolajú a my máme naplánované upratovanie, zavárať či maľovať, tak všetko pôjde bokom a pôjdeme s nimi von. Kamaráti a rodina sú dôležitejší ako povinnosti. Nám pomáha toto.

Aké reakcie vás vytáčajú?

Nevyžiadané rady. Keď mi niekto začne komentovať, čo by som mala jesť a čo nie, ako by som mala myslieť a podobne. Ľútosť, ale zažila som aj, keď ma jedna vzdialená príbuzná zastavila, keď som hovorila o rakovine. Že o tomto sa nemusíme baviť.

Ako rakovina ovplyvní manželstvo?

To je ťažká téma. Dostala som knihu s názvom 21 dní, ktorú napísala bývalá pražská primátorka Adriana Krnáčová, Slovenka, ktorá mala rovnakú diagnózu ako ja a do toho ju po diagnostikovaní opustil partner. Písala, že sedem z desiatich partnerov po zistení diagnózy partnerky odchádza. Mňa to úplne šokovalo, ale chápala som.

Rakovina je veľký nátlak na manželstvo. Môj manžel je vytrvalý a vidím, že sa veľmi snaží. Ja sa tiež snažím, aby sa on z toho nezbláznil a mal psychohygienu. Aby aj on mal čas bez detí, aby mal aspoň dvakrát do týždňa šport. A tiež ho podporujem, aby nevymeškal z práce. Teraz sa mu paradoxne darí pracovne a ja to vnímam ako dôležité.

Ale aj tak neviem s istotou povedať, či to manželsky ustojíme. Každý z nás si to nesie po svojom. Manžel je vytrvalý v modlitbe a veľa vecí sa naučil. Nákupy, desiaty robí on, hoci predtým to boli moje povinnosti. Ak sa nám podarí týmto obdobím prejsť, budeme musieť začať naše manželstvo akoby nanovo. Zatiaľ sme len v záchovnom režime, aby sme zvládli bežný chod rodiny.

Syn sa zhoršil v prospechu, museli sme zabrať, prostredný syn bol vzorové dieťa a potom to všetko pustil, dnes chodí na terapiu k psychoterapeutke, lebo sa zmenil na nahnevané dieťa, čo takisto pripisujeme môjmu stavu.

Nerozmýšľali ste aj vy nad pomocou terapeuta?

Jedno sedenie u terapeuta stojí minimálne štyridsať eur. Mňa len moje vitamíny, ktoré som brala ako doplnok stravy, stáli tak veľa, že na všetkom ostatnom sme šetrili.

Nedostali ste to ako súčasť liečby?

Z nemocnice mi ponúkli možnosť využiť psychiatra, ktorý by mi dal lieky na upokojenie. Štyri dni som ich aj užívala, ale bolo mi z nich tak zle, že som ich vysadila. Chcela som mať jasnú hlavu. Dodnes si za týmto rozhodnutím stojím. Chvíľu som sa snažila dostať sa k psychologičke na onkológii, ale nepodarilo sa to, majú toho veľa. 

Potom neskôr mi kamarátky našli psychoterapeutku, ku ktorej som dochádzala, a veľmi mi to pomohlo. Myslím si, že by to mala byť súčasť štandardu starostlivosti o seba a v prípade rakoviny by to ideálne mala uhrádzať aj poisťovňa.

Foto: Adam Rábara

Dá sa na takúto situáciu nejako vedome pripraviť dopredu?

Nikdy som si nepripúšťala, že by rakovina mohla vstúpiť práve do našej rodiny a v tejto fáze. Pravdepodobnosť, že do života vstúpi, je už pomerne vysoká. Ani tak sa na to nedá pripraviť.

Dopredu si vieme ošetriť len mechanizmy, ktoré nás podržia v ťažkých situáciách. Ako veľmi dôležitú vnímam starostlivosť o seba. Som v komunite mamičiek a mám pocit, že drvivá väčšina mám sa večer s vyplazeným jazykom doplazí do postele a nevládzu.

Keď sa ich pýtam, čo robia pre seba, tak odpovedia, že nemajú čas alebo energiu. To je blbosť, každá si musíme nájsť čas pre seba, nech to stojí, čo to stojí. Ani ja som to nerobila dostatočne, a aj keď som si uchytila čas pre seba, tak som občas mala výčitky, že to robím, lebo ukracujem rodinu.

Starať sa o seba neznamená len kúpiť si niečo pekné na oblečenie. Znamená to byť sama so sebou, utriediť si myšlienky, premyslieť si veci. Je to veľmi ťažká výzva a my ženy to nevieme. Neviem, kde sa stala chyba, či vo výchove alebo v genetike, ale poznám veľmi málo žien, ktoré to vedia.

Ďalší rozmer je nezabúdať na vzťahy. Mať manželstvo na prvom mieste a nevykašľať sa na priateľstvá. Usporiadať si vzťahy v dobrom poradí. Učia nás dať na prvé miesto Boha, potom manžela na tretie namiesto detí. Ja by som to opravila. Hneď po Bohu by sme mali dať čestné miesto sebe, až potom by mali nasledovať manžel a deti.

Ja som si teraz uvedomila, že hoci som sa snažila mať predtým dobrý život, aj tak som bola stále v behu a ešte aj neskoro večer som bola schopná vstať z postele, že som zabudla hento alebo tamto, a dorobila som to.

Počas choroby som musela mnoho vecí vypustiť, druhák sa musel naučiť chodiť zo školy sám, lebo ho nemal kto odviezť, a zvládol to. Naučili sa sami nachystať si veci, museli zvládnuť byť aj sami doma, keď som musela ísť k lekárovi, venujú sa jeden druhému, aby som si oddýchla. Musíme sa naučiť vypúšťať a ide to. Deti tým aj dozrievajú.

Je to asi patetická otázka, ale položím ju. Čo vám to obdobie s rakovinou dalo?

Som ovplyvnená jedným mojím stredoškolským profesorom filozofie, rímskokatolíckym kňazom, ktorý nám roky hovoril o Viktorovi Franklovi. Jeho filozofia je mi odvtedy veľmi blízka. Od neho mám myšlienku, že chcem vedome hľadať v tomto všetkom zmysel. Nateraz mi stačí to hľadanie.

Rakovina akoby všetko obnaží. Kamaráti o mne hovoria, že som bola vždy veľký perfekcionista, náročná na seba i na iných. Teraz sa nanovo učím, že takto by to asi nemalo byť.

Vždy som bola na seba hrdá, že odvádzam perfektnú prácu, ale pochopila som, že to tak nemusí byť. Učím sa púšťať veci a nemať ich pod kontrolou. Dnes nemám nič pod kontrolou a je to pre mňa dobre. Ak sa mi len túto jednu vec podarí v živote zmeniť, tak ten zmysel tam niekde bude.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.