Labouristický dvojaký meter Po sérii hrozivých útokov od migrantov sa zdvihla vlna protestov, vláda však rieši hlavne domáce obyvateľstvo

Mnohí určite poznajú výrok Benjamina Franklina, že tí, ktorí sú ochotní kúpiť si dočasnú bezpečnosť za cenu porušenia základných slobôd, si ani jedno z toho nezaslúžia. Hoci sa tento výrok zvyčajne uvádza na obranu slobody, stále predstavuje dve hodnoty, o ktorých je reč – slobodu a bezpečnosť –, ako vzájomne si konkurujúce.

V súčasnosti to až tak neplatí. Možno vôbec pochybovať o tom, že bezohľadné konanie a bezohľadná nedbanlivosť politických tried v západných krajinách predstavujú oveľa väčšiu hrozbu pre verejnú bezpečnosť než ich najimpulzívnejší a najnezodpovednejší kritici?

Po viacnásobných vraždách mladých dievčat v Southporte, ktoré spáchal rwandský prisťahovalec druhej generácie, elity v Británii postupovali podľa zvyčajného návodu a sústredili svoju kritiku na horkokrvnú reakciu na toto zverstvo. Každého, kto poukázal na to, že toto násilie má korene v katastrofálnej politike, ktorej sa dalo vyhnúť, obvinili, že „politikárči“ a „rozoštváva spoločnosť“.

Douglas Murray v knihe Zvláštna smrť Európy priblížil diskusiu o prisťahovalectve trefným rozlíšením medzi „primárnymi“ a „sekundárnymi“ problémami. Jeho dobrá rada nebola vypočutá.

Premiér Keir Starmer a labouristická ministerka vnútra Yvette Cooperová sa radšej sústreďujú na tie nešťastné nepokoje v Southporte – a aj na iných miestach – reagujúce na vraždy troch dievčat spomínaným prisťahovalcom z Rwandy Axelom Rudakubanom, než aby sa zaoberali úplne oprávnenými sťažnosťami ľudí, ktorí toho majú dosť.

Jednoducho povedané, nikdy sme nehlasovali za to, aby sme boli demograficky nahradení – a už vôbec nie skupinami s väčším sklonom k páchaniu násilných činov.

V anglickom Sunderlande vypukli nepokoje, troch policajtov hospitalizovali

TASR

Séria útokov zo strany migrantov

Len za minulý týždeň sme boli svedkami toho, ako Nigérijčan Anthony Esan takmer na smrť dobodal britského vojaka, pakistanskí mladíci v Manchestri udreli policajtku do tváre a v Southende došlo k bitke mačetami.

V priebehu júla sme zažili bangladéšske nepokoje v Londýne, vyčíňanie prisťahovalcov z Rumunska a južnej Ázie v Leedsi a moslimské protesty pred policajnou stanicou na znak solidarity s Pakistancami, ktorí napadli policajtov na letisku v Manchestri.

Okrem toho došlo k zjavnému dvojitému metru pri riešení kolektívnych sťažností rôznych skupín. Porovnajte si nepokoje v Londýne začiatkom tohto týždňa s nepokojmi v polovici júla v Leedsi v štvrti Harehills. 

Spomedzi tých, ktorí protestovali proti vraždám v Southporte, bolo v stredu večer zatknutých až 111 ľudí – niektorí celkom oprávnene, iní zrejme nie. V Harehills, kde sme boli svedkami radovo väčšieho chaosu, podpaľačstva a škôd na majetku, to bolo len 17 ľudí. 

Takto to dopadne, keď polícia v strachu o svoju bezpečnosť ujde namiesto toho, aby prišla plne vyzbrojená, ako to robí v prípade protestov takzvanej „krajnej pravice“.

Toto je len jeden z mnohých príkladov oprávneného hnevu domáceho obyvateľstva. Treba povedať, že sa doň často primiešajú technické nezrovnalosti a lacné špekulácie, ktoré sú živené mlčaním úradníkov. Takýto hnev potláča polícia tvrdšou rukou než ten u etnických a náboženských menšín, ktorý motivuje falošný pocit krivdy.

Vypaľovanie štvrte migrantami vs. protesty Britov proti migrantom

Svedčí o tom aj pohŕdavý výraz ministerky vnútra Yvette Cooperovej, keď reagovala na protesty bielych robotníkov v Southporte, v porovnaní s jej diplomatickejším a chápavejším správaním po tom, keď menšiny vypálili štvrť Harehills.

Nešlo len o jeden takýto klip. Konanie vlády na reakcie verejnosti protestujúcej proti vraždám troch dievčat – mimoriadne stretnutie s policajnými šéfmi, teatrálna tlačová konferencia, náhle zavedenie 24-hodinového priebežného súdneho konania – bolo celkovo oveľa katastrofickejšie než v prípade výtržností v Harehillse. 

Nehovoriac o epidémii zločinov páchaných nožmi v Londýne alebo o masovom znásilňovaní bielych robotníckych dievčat členmi prevažne pakistanských gangov, ktoré sa už niekoľko desaťročí venujú sexuálnemu obťažovaniu detí.

Hlavný rozdiel je, samozrejme, v tom, že zatiaľ čo Briti protestovali proti zjavnému zlyhaniu štátu pri ochrane detí v Southporte, diaspóra vo zväčša menšinovom Harehillse podpálila svoju vlastnú štvrť na protest proti úspešnému zásahu štátu pri ochrane detí, ku ktorému došlo v súlade so zákonom.

Výtržnosti sú v oboch prípadoch nesprávne, ale motívy môžu byť viac či menej legitímne. Ak to bude potrebné, nasadia sa nové vládne „jednotky na boj proti násilným výtržnostiam“ do britských miest a štvrtí s vysokou mierou getoizácie, ktoré boli doteraz kvôli nevraživosti a citlivosti kmeňových subkultúr prakticky nedotknuteľné? Nebolo by veľmi rozumné naozaj to očakávať.

Ešte pred niekoľkými dňami sa hrozivé davy moslimských mužov, z ktorých mnohí boli ozbrojení, voľne pohybovali po mestách Stoke a Blackburne bez toho, aby vzbudili záujem polície. V jednom prípade tých, ktorí mali zbrane, len nejaký styčný komunitný dôstojník vyzval, aby ich odovzdali v miestnej mešite.

Záznam z výtržností migrantov vo štvrti Harehills v meste Leeds z 18. júla 2024

Záznam z protimigračných nepokojov v meste Southport zo 4. augusta 2024 

Obmedzí vláda sociálne siete?

Na štvrtkovej tlačovej konferencii sa premiér Starmer snažil odvrátiť pozornosť od hlavného problému a upriamiť ju na radikálnu nespokojnosť britského hostiteľského obyvateľstva, ktorá nie je vždy inteligentne vyjadrená, ale možno ju považovať za veľmi opodstatnenú. Odsúdil „krajne pravicovú nenávisť“ a priamo sa vyjadril na adresu spoločností prevádzkujúcich sociálne médiá o spôsobe, akým sa „násilné nepokoje“ „v online priestore vybičujú“.

Na technologické platformy zamierila svoju kritiku aj ministerka vnútra Yvette Cooperová, akoby tým skutočne radikalizujúcim faktorom boli rozhovory na sociálnej sieti X a nie viacnásobné dobodávanie detí, po ktorom nasleduje úplné informačné vákuum.

Jednostrannosť Starmerových poznámok sa obrátila proti nemu a medzi tými z mlčiacej väčšiny, ktorí nechcú robiť výtržnosti, len prejaviť odpor k vraždám detí a k porušovaniu predvolebných sľubov, vyvolala virálny hashtag #FarRightThugsUnite.

Napriek tomu má labouristická vláda zjavne v úmysle využiť agresívnejšie aspekty odporu ako zámienku na ďalšie potláčanie slobody prejavu a ľudového odporu, najmä na internete.

Pred kamerami Starmer uzavrel, že „služba spočíva v bezpečnosti a my podnikneme všetky potrebné kroky, aby sme udržali naše ulice bezpečné“. Pod „všetkými potrebnými opatreniami“, samozrejme, myslí všetko okrem uzavretia hraníc pre tretí svet.

Príznačné je aj to, že Starmer myslí „bezpečnosť“ ako štátom riadenú kontrolu nad šírením informácií a názorov, ktorú vykonáva spoločne s veľkými technologickými spoločnosťami. Môže to fungovať len ťažko.

V skutočnosti existuje úctyhodná tradícia obhajoby slobody prejavu nielen s odkazom na nejaké právo na autonómiu, ale aj ako inštrumentálnej hodnoty, ktorá zabezpečuje blahobyt slobodných spoločností. V Traktáte o teológii a politike z roku 1670 Spinoza tvrdil, že tolerancia výstredných názorov nie je len cenou, ktorú by sme za rešpektovanie autonómie mali byť ochotní zaplatiť, ale v skutočnosti má pozitívny benefit:

Túto slobodu [myslenia a prejavu] možno bez rizika garantovať nielen pre pokoj a pietu republiky či pre autoritu zvrchovanej moci, ale ... takáto sloboda sa musí poskytnúť na zachovanie toho všetkého.

Veď ako môžeme zistiť, že isté názory sú nepravdivé, ak sa ich zástancom zakazuje predniesť svoje argumenty a nám sa bráni vypočuť si ich? Slobodu myslenia a prejavu Spinoza takto chváli ako dvojaké služby spoločenskému rozvoju. Toto prerámcovanie je významné: zrazu sa sloboda prejavu začína považovať za nevyhnutnú pre bezpečnosť, nie za hodnotu, ktorú by sme mali napriek nej presadzovať.

Na kultúrnom pôvode záleží

To nás privádza k vážnym nebezpečenstvám, ktoré prináša labouristické potláčanie slobody prejavu. Bez toho, aby sme chceli byť osobní, je verejne známe, že Keir Starmer aj Yvette Cooperová majú dcéry. To vyvoláva otázku: Poslali by niekedy tieto dcéry bez sprievodu do Rwandy, Somálska alebo Pakistanu?

Ak nie, prečo sú takí blahosklonní voči príchodu obrovského počtu ľudí z týchto krajín do našich miest? Čo podľa nich spôsobuje, že Rwanda, Somálsko a Pakistan sú oveľa nevhodnejšie dovolenkové destinácie pre dievčatá ako napríklad Švajčiarsko, Dánsko alebo Južná Kórea?

Ťažko to môže mať niečo spoločné s prírodnými faktormi. A ak to nie je podnebie, nadmorská výška alebo biodiverzita, určite to musí mať niečo spoločné s ľuďmi – nie keď sa to posudzuje spôsobom, ktorý nespravodlivo očierňuje všetkých na základe pozorovateľných vzorcov, ale keď sa to posudzuje v celom rozsahu a vo všeobecnosti.

Bolo by absurdné, keby sme ostrakizovali všetkých členov akejkoľvek skupiny. Je však rovnako absurdné – a predstavuje to vážne nebezpečenstvo –, aby tí, ktorí prisahali chrániť našu bezpečnosť, pracovali v zmysle ilúzie, že náhodná vzorka bojaschopných mužov z Rwandy, zo Somálska a z Pakistanu (najmä ak zahrnieme tých, čo sú ochotní platiť zločineckým gangom za ich nelegálne prepašovanie do našej vlasti) bude rovnaká ako náhodná vzorka Švajčiarov, Dánov a Juhokórejčanov.

Každý, kto sa pri takýchto zjavných pravdách nesúhlasne búri a pohoršuje, sa jednoducho odhaľuje ako fanatik, ktorému viac záleží na hazarde s ľudskou prirodzenosťou než na zaistení bezpečnosti našich žien a dievčat.

Kritika vlády musí zostať povolená

Už to, že naši politici umožňujú príchod toľkých cudzích národov, ktoré sú neustále nadmerne zastúpené v štatistikách násilnej kriminality, je dosť veľká zrada. Koketujú teraz s plánmi zakázať Britom, aby si to vôbec všímali? Je naozaj v záujme britskej národnej bezpečnosti umlčať tých z nás, ktorí poukazujú na nepríjemné skutočnosti a bijú na poplach, aby zabránili ďalšiemu krviprelievaniu?

Sloboda prejavu nie je len jednou z mnohých hodnôt. Keďže je nevyhnutná na korekciu kurzu, je hodnotou, ktorá nám umožňuje naplniť všetky ostatné hodnoty. Ak nebudeme môcť slobodne kritizovať zneužívanie a chyby vlády, budú sa zhoršovať.

Ak Starmer využije nedávne udalosti ako zámienku na opätovné potláčanie našich práv na slobodu prejavu, bude ďalej ohrozovať národnú bezpečnosť, nie zvyšovať bezpečnosť na uliciach. Môžeme očakávať ešte viac útokov na našich obyvateľov, ak sa informátorom nasadí náhubok alebo ich uvrhnú do väzenia.

Ak nás má pravda oslobodiť, musíme byť najprv slobodní v jej hľadaní. Sloboda prejavu môže mnohým pripadať ako abstraktný problém. Ak však labouristická vláda uzná za vhodné podniknúť ďalšie útoky na naše slobody, sloboda prejavu sa začne vnímať v úplne inom, oveľa triezvejšom svetle: ako otázka života a smrti.

Pôvodný text: Labour, Not the ‘Far Right,’ Are the Real Threat to Our Safety. Uverejnené v spolupráci s The European Conservative, preložil Lukáš Obšitník.