Veronika so schizoafektívnou poruchou Keď som dočítala Troch mušketierov, začali sa mi zjavovať a bili ma. Postavy ku mne chodia už od škôlky

Veronika Sučková má 21 rokov, nepoužíva sociálne siete, nedokáže byť sama a nevie si bez pomoci nakúpiť.

Od svojich rovesníkov sa líši aj tým, že bola vždy bojazlivejšia, a aj keď sa ako dieťa dokázala zahrať, mala problém porozumieť pravidlám hry. Jej mamka Jana hovorí, že „vždy bolo vidieť, že je iná“. Prvé halucinácie sa začali už v škôlke.

Veronike vyhovuje stereotyp, priveľké zmeny, hoci aj tie pozitívne, ju znervóznia.

Počas puberty, keď sa jej stavy zhoršili, jej diagnostikovali psychické ochorenie – schizoafektívnu poruchu. Okrem toho má jazvu po krvácaní do mozgu ešte z novorodeneckého obdobia a otázny u nej je aj autizmus. Potrebuje dostatok oddychu, priveľa aktivít a únava ju môžu rozrušiť.

Za Veronikou prichádzame do chránenej dielne v Hanušovciach nad Topľou pri Prešove.

Mladá žena nám podáva ruku s veľmi vážnym výrazom, ten sa však už o pár minút zmení na úsmev. Rozhovorí sa o maľovaní a ukazuje nám svoje farebné obrazy. Na všetkých sú draky. Debata sa po chvíli zvrtne na známe filmové rozprávky a ľady sa definitívne lámu.

„Môj učiteľ povedal, že mám na to špeciálny talent,“ vysvetľuje s úsmevom, prečo sú všade práve tieto rozprávkové tvory. V rodine mali akademického maliara, ale chváli aj svoju kreatívnu mamku, ktorá jej v detstve kreslila princezné, a nadanie má zrejme aj vďaka nej.

Veronika najradšej maľuje draky. Foto: Postoj/Jana Holubčíková

Veronika študovala maľbu na strednej odbornej škole s umeleckým zameraním. „Veľa kreslím, väčšinou niečo konkrétne, napríklad princeznú z rozprávky, ktorú som videla v telke, nakreslím jej portrét alebo scénu – svadbu princeznej a rytiera. A maľujem draky,“ dodáva.

Jej veľkou záľubou je aj čítanie kníh. „Ale musia to byť dobré romány, aby ma chytili,“ dodáva. Má síce mobil, ale slúži jej len na volanie a počúvanie hudby. Aktuálne má rada kórejskú popovú hudbu či Paľa Haberu. Sociálne siete len registruje, nevie presne, na čo a ako presne sa využívajú.

„Na Facebooku a Instagrame je množstvo informácií, ktoré by nevedela spracovať, neboli by pre ňu vhodné,“ vysvetlí nám neskôr jej mamka Jana.

Začalo sa to v detstve, puberta to zhoršila

Chránená dielňa je pre Veroniku veľmi dôležitým miestom. „Aby som mala svoj pokoj, aby sa tie hlasy neobjavili, aby som si vedela oddýchnuť aj robila niečo, čo ma baví.“ Budova stojí v tichej ulici, za domom je veľa zelene, prostredie pôsobí upokojujúco.

Že je s Veronikou niečo inak, zistili rodičia už v škôlke medzi jej piatym a šiestym rokom.

Už predtým však registrovali náznaky, že niečo nie je v poriadku. Veronika mala geniálnu pamäť na memorovanie, v dvoch rokoch vedela okolo dvadsať ľudových piesní a v troch rokoch už recitovala knihy naspamäť.

„No na druhej strane mala ťažkosti so zaspávaním, nešlo jej skladanie detských skladačiek, zapínanie gombíkov či viazanie šnúrok. My sme sa tešili a obdivovali ju, aké má schopnosti. Až spätne som si uvedomila, že to už boli náznaky poruchy autistického spektra,“ opisuje nám mamka Jana.

Neskôr v škôlke učiteľky hlásili, že sa hráva sama, má problém zaspať a cíti veľký stres. Veľmi úzkostlivo reagovala aj na veci, ktoré možno ostatné deti ani neriešili.

Najskôr chodili za psychiatrom len ambulantne, ale lieky nezaberali.

„Došlo to do štádia, že Veronika dva dni nejedla, nepila, nespala, zosypala sa a nespoznávala nás. To už nasledoval telefonát do nemocnice. Dovolili mi tam byť s ňou, bolo to najťažších šesťdesiat dní v mojom živote,“ spomína Veronikina mama.

Po prvej hospitalizácii jej stav uzavreli ako pervazívnu vývinovú poruchu. „Čo je všeobecný názov pre všetky tie budúce diagnózy, ktoré sa črtajú,“ vysvetľuje mamka Jana a dodáva, že tam bol aj otáznik, či nejde o autizmus alebo Aspergerov syndróm.

V malom veku jej nasadili dosť silnú liečbu a podstupovala rôzne vyšetrenia, aby sa zistilo, čo sa vlastne deje.

Spätne u Veroniky zistili, že ako sa jej mozog rozvíjal, jazva začala robiť problémy, a to aj napriek tomu, že bola ako rizikový novorodenec s krvácaním do mozgu sledovaná u neurológa aj psychológa.

Jej fantazijné obrázky sú plné farieb. Foto: Postoj/Jana Holubčíková

Veronikin stav na čas stabilizovali lieky, ale výrazne sa to zhoršilo počas puberty. Menili sa opäť lieky, začal sa kolotoč nových vyšetrení. Lekári rozmýšľali aj nad epilepsiou či nádorom na mozgu.

Pri ďalšej hospitalizácii v Martine to uzavreli s tým, že ide o psychoafektívnu poruchu. Tam už Veronike nasadili aj elektrošoky.

Mamka spätne hovorí, ako mala voči elektrošokom predsudky, ale Veronikin stav vtedy reálne zlepšili. „Bála som sa toho veľmi, mala som to napozerané z filmov, že je to niečo strašné.“

Veronika mala v ťažkom období chronické depresie a výbuchy hnevu. Okrem hlasov a halucinácií cítila na tele aj nepríjemné dotyky.

Pýtame sa jej, či jej nie je nepríjemné hovoriť nám o svojich problémoch a atakoch a opisovať konkrétne veci, ktoré jej ubližujú. Uisťuje nás, že nie, rovnako tak aj jej mamka.

„Čítala som knihu Traja mušketieri od Dumasa. Keď som ju dočítala, pred očami sa mi začali zjavovať mušketieri, nadávali mi, bili ma. Ťažko som to zvládala,“ približuje jeden zo svojich atakov Veronika.

Dodáva, že keď bola mladšia, bolo to podobné. „Boli to strašné boje. Mala som to až chronické, zdalo sa mi, že do mňa niekto pichá ihly, až som spadla na zem, kričala som,“ hovorí a dodáva, že choroba ju „strašne zranila“.

Schizofrénia u nej prepukla počas vysokej školyNajhorší atak sa začal v tehotenstve. Manžel sa bál, že zostanem v ústave

Jana Holubčíková

Keď bola Veronika malá, rodičia oslovili aj exorcistu. Mamka priznáva, že hoci sú katolíci, skúšali kedysi aj ďalšie možnosti a alternatívy, pretože svojmu dieťaťu veľmi chceli pomôcť.

Predpísané lieky, bohužiaľ, nezastavili opakujúce sa stavy, tie sa vracajú aj každý deň.

„Tie postavy chodia ku mne, keď som úplne v pohode a ony to vidia. Stlačia ma za krk a kričia na mňa: Odpovedz mi, odpovedz, lebo ťa zabijem! Opakuje sa to stále dookola a ja som z toho nervózna,“ opisuje nám Veronika.

Mamka Jana vraví, že ataky voľakedy vedela predvídať – keď sa Veronika nevyspala, mala nepohodu alebo stres. Teraz je to nevyspytateľné, spustí sa to aj z úplnej pohody. „A keď sa spätne pýtam, či sa niečo také stalo, na nič neprichádzam. Príde to zo sekundy na sekundu. Treba to rozhovoriť, ustáť a deň ide ďalej,“ hovorí.

Objatia od brata nemôžu byť silné

Psychiatra sa pýtala, či sa s tým dá niečo robiť, aby to vymizlo úplne, ide však o chronický stav.

„Ako-tak sa to dá zvládnuť. Záchvat príde raz za deň alebo dvakrát, tie Veronikine myšlienky sa dajú odkloniť rozhovorom, hudbou alebo si pustíme film, prejde to. Možno chcem príliš veľa, aby to neprichádzalo vôbec,“ zamýšľa sa mamka.

Veronika prezradí, že hoci lekárom dokáže opísať svoj stav, je pre ňu niekedy ťažké priznať rodičom všetko, čo sa v nej odohráva.

„Je to také zvláštne, niekedy si myslím, že sa na mňa nahnevajú, že je toho veľa. Ale oni mi vždy pomôžu a mamka stále hovorí, aby som jej všetko povedala, že to vyriešime.“

Čo všetko zhoršuje jej stav? Veronika hovorí, že keď má priveľa aktivít, keď málo oddychuje, keď dlho pozerá televízor a keď je „ohučaná z každej strany“, vtedy sa to spustí.

Má problém s krátkodobou pamäťou, a aj keď už skúšala nakupovať bez sprievodu, nešlo to. Veronika sa smeje, že keď jej rodičia povedia, že má niečo spraviť, nedokáže si to zapamätať, ale obsah knihy, ktorá ju baví, si uchová v pamäti geniálne.

Nedokáže byť ani dlho sama. „Keď cítim, že som dlho sama, napríklad doma v izbe, chytím stres a hľadám rodičov. Keď mám istotu, že je tam aspoň sestra alebo babka s dedkom, zostanem.“

V istom období bez liekov, bez hlasov a stresov Veronika zvládla byť aj u babky či u sesternice na „prespávačku“.

Na čom záležíOchoreli, ale nevzdali to. Prečo sme urobili seriál o duševnom zdraví

Zuzana Hanusová

Mamka hovorí, že dcéra dokáže byť bez nej sama najviac pätnásť minút, kým odvezie ďalšie dve deti na autobus. „Tým, že je tam aj autistické myslenie, neviem, či by zvládla vybaviť niečo na úrade. Je tam viacero diagnóz aj dispraktickosť, jedno s druhým,“ dopĺňa.

Doma ju dokážu rozrušiť bežné hádky, ale aj balenie na dovolenku, silnejšie zvuky či štekot cudzieho psa.

Veronika hovorí, že hoci má objatia svojej mladšej sestry a mladšieho brata rada, nemôžu byť silné. „Brat sa so mnou chce hrať, niekedy ma pošteklí alebo objíme a veľmi stisne, vtedy mu poviem, aby ma nechal. Mamka to s ním musí riešiť, aby mi nebolo zas zle.“

Počas rozprávania si náhle spomenie, že nám chce ukázať aj svoje ilustrácie v malej brožúrke o anjeloch. Vymýšľala si nielen obrázky, ale vyberala k nim sama aj citácie z Biblie.

Veronika rada číta aj náboženskú literatúru, hovorí, že jej pomáhajú modlitby.

O jej diagnóze zatiaľ nevedia všetky kamarátky ani bývalí spolužiaci. 

Veronika sa rozhovorí aj o ťažkých chvíľach, ktoré zažívala v základnej škole.

„Zažívala som šikanovanie od spolužiakov a strašne veľa výsmechu. Hovorili mi, že neviem matematiku, že nič neviem, len kresliť,“ spomína.

Zneužívanie zažila v cirkvi aj v rodineAko následok vážnych detských tráum žilo v mojej hlave viac osobností

Mária Melicherová

Jej mamka hovorí, že ak by ju vtedy nebola chránila spolužiačka, asi by bola riešila prestup na inú školu. Na druhom stupni sa Veronikin stav zhoršoval, počula hlasy a dostávala z nich záchvaty zúrivosti. Jej spolužiačka to vtedy povedala učiteľke a riešili to spoločne.

„Pomáhali jej aj ďalší dvaja spolužiaci. Paradoxne mali svoje problémy, ale asi aj preto sa vedeli zblížiť a vzájomne sa chápali,“ zamýšľa sa.

S odstupom času hovorí, že teraz by tú situáciu a šikanovanie riešila možno inak. Vtedy si však žiadnu zmenu nedokázala ani predstaviť

„Na základnej škole to s nami mali nesmierne ťažké. Chápem aj rodičov detí z triedy, že mali výhrady, ale po tom, čo sa Veronike zhoršil stav, nechceli sme ju už prekladať a meniť prostredie a znova jej priťažiť. Sme preto učiteľom a vedeniu školy vďační, že to s nami nakoniec vydržali, že nám vyšli v ústrety a navrhli nám individuálny plán.“

Veronikina trieda bola integrovaná, bolo v nej viacero detí s diagnózami, pomáhali im aj asistentky.

Lekárka neverila, že zmaturovala

Posledný ročník základnej školy bola Veronika hospitalizovaná, školu však napokon ukončila.

Aj na strednej škole si našla dobrú kamarátku, takisto so zdravotným problémom, a zostal jej aj chápavý spolužiak zo základnej školy. Napokon zvládla aj zmaturovať, čo jej mamka považuje za obrovský úspech.

Počas štúdia pocítili aj nevôľu rodičov spolužiakov. Jednému z nich sa nepáčilo, že jeho syn má horšiu známku ako Veronika.

„Povedala som mu, nech sa pozrie na jej vysvedčenie zo zadnej strany, kde je napísané integrácia, individuálny plán. Na toto sa bude raz zamestnávateľ pozerať,“ vysvetľuje Veronikina mamka.

Zamýšľa sa, že integrácia detí so zdravotným znevýhodnením je dôležitá, ale nevie, či je aj taká jednoduchá. „Zdravé deti ich určite potiahnu, ale musia byť na to fakt podmienky.“

Zažila šikanovanie, ale vždy mala okolo seba kamarátov, ktorí jej pomohli. Foto: Postoj/Jana Holubčíková

Nepríjemný zážitok mali aj s jednou lekárkou, ktorej sa nepozdávalo, že Veronika riadne zmaturovala.

„Pýtala sa, ako je to možné, že to ani nie je možné. Jasné, keby sme boli šli podľa kritérií zdravých detí, nebolo by to šlo. Ale škola bola ochotná, povedali si, že nie je dôležité, čo nevie, ale čo vie. Lekárka bola pohoršená, že sme museli mať protekciu. Ale my sme len robili, čo sa dalo,“ smeje sa dnes mamka.

Veronikinu mamku trápi, že hlasy u Veroniky stále pretrvávajú a jej stav nie je stabilizovaný natoľko, aby si mohli doma vydýchnuť. Nepokoj s Veronikou riešia spoločne.

„Keď to príde, sadneme si, skúsime to rozobrať. Keď je to veľmi zlé, nebudem sa v tom šprtať, spýtam sa len, čo číta, rozhovorí sa, skúsime žartovať, to pomáha. Alebo si pustíme hudbu na tanec, skákanie. Skúšame aj kanisterapiu alebo si pustíme nejakú staršiu rozprávku,“ vymenúva.

Veronike sa veľmi páči staršia snímka z 80. rokov – Rozprávky pätnástich sestier. „Bavia ma aj indiánske filmy, Winnetou, aj Šimon a Matúš,“ dodáva s veľkým úsmevom Veronika.

Pracuje so psychiatrickými pacientmi v dennom stacionáriNedokážu sa učesať či navariť deťom, ale nejde o lenivosť

Jana Holubčíková

Mamka sa zasmeje, že staré filmy sú také spomalené a nie je v nich nič napínavé, takže ani nič nehrozí.

Veronika by sa aktuálne nemohla riadne zamestnať. Chránená dielňa, ktorú jej zriadila mamka v bývalom Katolíckom dome, je preto veľkým útočiskom. Chceli by ju ponúknuť aj iným s podobnými problémami a využiť tak priestor, ktorý svojpomocne zlepšujú.

Osobnú asistentku pre Veroniku zatiaľ neskúšali. „Rozmýšľame nad tým. Zvažujem aj možnosť, že by som sa vrátila do práce, je to otvorené,“ hovorí mamka.

Dodáva, že by rada videla hlbší zmysel všetkého, čo dosiaľ prežili, a pretavili by to práve užitočným priestorom, ktorý by ponúkli aj ďalším ľuďom. „Keď sme tým prešli, tak nech je na pomoc aj druhým. Ale ak to nepôjde, nebudeme tlačiť na pílu.“

Veronika sa s nami lúči s úsmevom. Naše počiatočné obavy, že ju naša návšteva vyčerpá alebo rozruší, sa nenaplnili. Mamka nám neskôr hovorí, že ráno pred stretnutím bolo kritické a že sa bála, ako to napokon dopadne.

Potvrdilo sa, že Veronika má rada ľudí a rada sa s nimi rozpráva. Rozhodla sa hovoriť o svojich zdravotných problémoch, pretože to považuje za dôležité.