„Už mi došlo, že nie je cesta snažiť sa ľudí z opačného brehu presvedčiť alebo zosmiešniť – aj keď také zosmiešnenie je niekedy zábavné,“ hovorí Martin Juráček.
„Už mi došlo, že nie je cesta snažiť sa ľudí z opačného brehu presvedčiť alebo zosmiešniť – aj keď také zosmiešnenie je niekedy zábavné,“ hovorí Martin Juráček.
Martin Juráček vyrastal v Bošáci. Už pred rokom 1989 sa pohyboval v punkovej komunite. Po revolúcii zorganizoval prvé československé turné Karla Kryla, neskôr viedol kultový bratislavský hudobný klub Rock Fabric. Dnes pôsobí v Prahe ako DJ, organizátor hudobných akcií a moderátor Rádia 1.
Rozprávali sme sa o jeho zaujímavej osobnej ceste a kultúrnom dianí po Nežnej revolúcii, hudbe či o tom, čo sa naučil, keď cez pandémiu covidu pracoval na pošte.
Ja som vlastne vždy chodil do Prahy na koncerty, za muzikou, ktorá ma bavila. Prvý raz som tu bol už v detstve, keď ma sem ťahala moja babička Jaruška. Často mi ukazovala takú Prahu, ktorá ma nezaujímala. Všetci chceli vedieť, či som bol na Karlovom moste, či som videl orloj a či som bol na Hrade. Babka však vždy hovorila – na toto sa, Martinko, pozrieš doma do knižiek. Ideme inam.
Áno. Prvý veľký zážitok s Prahou mám spojený s tým, že mi teta kúpila autodráhu. To bolo úplne najviac.
Veľké bolo, aj keď sme stretli môjho obľúbeného ruského herca Tichonova, ktorý hral v seriáli Sedemnásť zastavení jari. Mal som v taške pohľadnicu metra a z druhej strany sa mi podpísal Viačeslav Tichonov. To bol pre mňa ako dieťa veľký poklad.
Moja sestra však už vo veľmi skorom detstve prejavila veľký zmysel pre pop art, zobrala farebné fixky a ten podpis obkreslila, vymaľovala. Esteticky to vytiahla hore, no ja som s ňou asi aj dve hodiny nehovoril.
Foto: Postoj/Anička Guthrie
Natrvalo, to v mojom vesmíre ani veľmi neexistuje, ale rozumiem. Nejako napevno to bolo, až keď som začal žiť so svojou budúcou ženou Sašou a pracovať s Karlom Krylom.
Pracoval som v Bratislave vo Verejnosti proti násiliu na Ventúrskej v redakcii denníka Verejnosť. Odtiaľ sa poznám aj s Fedorom Gálom a Janom Budajom. S ním sme sa vlastne vzdialene poznali už predtým vďaka Bratislave/nahlas a aktivitám za komunistov.
Raz som unavený šiel z redakcie, už bolo neskoro večer, a na schodoch som sa stretol s Krylom. Začali sme sa rozprávať, on niečo hľadal, ja som nevedel, kde to je.
Spýtal sa ma, či viem, kto je. Nebol som z neho paf, pretože do redakcie stále chodil niekto známy. Odpovedal som, že viem a že sme ho na učňovke počúvali, že aj keď sme obľubovali inú hudbu, mali sme ho vo veľkej úcte. A že som veľmi rád, že je tu. On na to, aby som prišiel na koncert. Prišiel som a veľmi sa mi to páčilo. Bol som taký nadšený, že som si hovoril – toto musí byť v továrni, kde som pracoval.
Pred pádom komunizmu som pracoval vo Vzduchotechnike v Novom Meste nad Váhom. Prácu som tam ukončil tak, že mi volali kamaráti z Prahy – „Hele, vole, tady je revoluce, pojď, kde ležíš?“ A ja že – som chorý, mama ma nepustí.
Langoš v priebehu rokov po Novembri 1989 postupne menil svoj pohľad na spôsob, ako sme sa s režimom vyrovnali. A jeho názor sa vyhrocoval.
Ale vyrazil som. Majstrovi som povedal, že dávam výpoveď, že sa začínajú úplne iné časy. Jednoducho som hodil montérky do koša a odišiel do Prahy, ale len na takú troj-štvordňovú zastávku. Tu ma niekto nasmeroval – bež do Bratislavy, na VPN treba každú nohu, každú ruku.
Nie, to oni boli medzi robotníkmi. Nepodieľal som sa na žiadnych disidentských akciách. Raz som bol na jednom koncerte v Bratislave na Vajnorskej, kde som sa stretol s Budajom a ochranármi z Bratislavy/nahlas. Vystupovali tam Merta a Labuda, usporiadala to Xénia Zimmermanová. Zimmermanovci boli dôležití usporiadatelia takýchto akcií.
Chodil som na koncerty, kde boli ľudia, čo čítali iné knižky, než sa predávali v obchodoch, rozmýšľali o slobode, o tom, že je to silná hodnota.
Skôr undergroundové. Teda nebol to žiadny veľký underground. Ako to komunisti všetko obmedzovali, urobili underground aj z úplného popu. V tom čase som veľmi miloval Bez ladu a skladu, Garáž, Psí vojáky, Mňágu a Žďorp, celú brniansku scénu, Dunaj, E-čka.
Jasné. No hlavne – v tom čase už bol ten režim úplne bezzubý.
Ale len na pár hodín, nikoho nevešali, nestrieľali. Bol bezzubý. V nejakom masovom meradle to už nedávali. Boli už v poslednom ťažení.
No mal som šťastie, že ma rodičia púšťali na takéto akcie. A mal som veľké šťastie aj v tom, že som mohol, aj keď som ešte nemal 18, ísť na koncert, kde na jednom pódiu vystupovali Peter Gabriel, Sting, Springsteen, Tracy Champan. To bol veľký koncert pre Amnesty International v Budapešti. Za komunizmu.
Foto: Postoj/Anička Guthrie
Po prvý raz som na ňom zažil world music, videl som koncertovať živých Afričanov. Trochu som si myslel, že si organizátori robia žart.
Ako chalan z Bošáce, ktorý sa dostal až po Bez ladu a skladu a Talking Heads, som to nechápal. Naraz som bol na koncerte, kde hviezda ako Peter Gabriel uvádza Youssou N’Doura. Bolo tam stotisíc ľudí, dovolím si tvrdiť, že tretina z nich takisto nechápala, čo nám odovzdáva.
Ale Youssou N’Dour dal asi štvrtú pesničku a ja som už tancoval ako starý Afričan. Odvtedy je africká hudba mojou veľkou láskou.
Na tom koncerte som prvýkrát počul slovo world music. Naši Herákovci hrali v Bošáci rómsku hudbu. Boli skvelí, mal som ich rád, no nikdy mi nenapadlo, že to, čo tam počúvam, je world music.
Ale to je všetko spojené.
Aj vďaka covidu som si uvedomil veľa vecí, ktoré som predtým netušil. Hovorilo sa, že vôbec neprichádza do úvahy, aby sa niečo spomaľovalo, naopak, treba, aby sa to zrýchľovalo – a naraz bum. Všetko sa veľmi spomalilo. Mal som intenzívny pocit, že to je veľká príležitosť na to, aby sa ľudia viac vrátili k sebe.
Za mňa áno. Ostatných súdiť nebudem.
Teda neviem, či som ju využil naplno, lebo zatiaľ čo sa všetko spomaľovalo, v pracovnom režime som ešte pridal.
Zmizlo vystupovanie, dídžejovanie, organizovanie akcií, dokonca sa už nedalo chodiť ani do rádia. No našiel som si prácu na pošte, kde sa pracovalo, aj keď bol zákaz vychádzania. K tomu som strážil múzeum, predtým som zametal ulice. Bolo to super. Ja by som len tak nesedel doma.
Napríklad som si uvedomil, že to, čo mi chýbalo najviac na svete, bola neha. Neha, krehkosť a možno aj blízkosť. K sebe samému, ak mi rozumiete.
Všetko je hektické, musí mať veľký spád, byť sexy. To je na jednej strane super, no často to vedie k akejsi povrchnosti, nemáte ten pocit?
Super je ísť rýchlo do hĺbky.
Áno. Pre mňa to boli vlastne super otvorené dvere. Veľká príležitosť, no veľa ľudí ju nevyužilo. Mali obavy, strach.
To, že niekomu stačí, že je u seba, je v podstate cesta z toho marazmu, čo dnes máme. Zdieľať
Ani omylom by mi nenapadlo, aby som sa posmieval niekomu, kto sa bojí. Strach má veľkú energiu a je veľmi dôležitý v tom, že pomáha ľuďom rozpoznávať nebezpečenstvá. Je to super pomocník, no keď sa stane pánom situácie, je to tragédia.
Strach je normálny, netreba ho démonizovať. No v nejakom momente ovládol mediálnu scénu, ľudské premýšľanie aj spoločnosť.
Nebol som vo vedení VPN, tam to bol úžasný tvorivý chaos, všetko sa riešilo a robilo za pochodu. Ja som bol v podstate normálny chodec v redakcii Verejnosť. Bol som tam dva mesiace, možno tri.
Bež, prosím ťa, tam ti dajú výtlačky, toto dones sem. V podstate elév. Bež mi urobiť kávu, prosím ťa, dôjde táto pani, tak zariaď, aby ako dôjde, tak hneď aj odišla.
V tom čase sa vo VPN a vo Verejnosti začali objavovať aj rôzne hviezdy nacionalistickej scény. Vtedy sa ešte tvárili, že žiadni veľkí nacionalisti nie sú.
Násilné nacionalistické hnutie bolo na Slovensku odjakživa. Ale my, čo sme mali rodinu v Prahe, sme im na to neskočili.
Boli tam rôzni ľudia – ochranári, katolíci, židia. Spájalo ich, že chcú byť pri zmene. Akú mal kto osobnú motiváciu, to sa ukázalo až časom. Bol tam aj Mečiar, ale to už som tam trebárs ja nebol. Ten bol veľké číslo.
Foto: Postoj/Anička Guthrie
Mimochodom, aj Fico je zaujímavá persóna. No myslím si, že o sto rokov po nich neštekne ani pes. Niežeby to malo byť smerodajné – nežijem preto, aby po mne o sto rokov štekali psy. Oni však žijú tak, akoby to chceli. A to sa im nepodarí!
Covid a práca na pošte ma naučili napríklad to, že nemusíte hneď všetko komentovať. Niekedy môžete byť ticho a sústrediť sa na to, prečo v tej práci ste. A potom človeku, s ktorým nesúhlasíte, nejako v tichosti, napríklad keď si v kuchynke robíte čaj, poviete – prosím ťa, čo to do teba vošlo? Je lepšie neponižovať.
Práca na pošte a covid vo mne vlastne zintenzívnili niečo, čo som v sebe mal, no mal som to potlačené – cítenie s ľuďmi, s ktorými nesúhlasím a oni nesúhlasia so mnou.
Uvedomil som si, že ich mám rád, aj keď opačne si nie som istý, či to tak funguje.
Predtým som sa pohyboval medzi ľuďmi, ktorí premýšľali a správali sa podobne ako ja. Na pošte som musel dennodenne chodiť po mínovom poli.
„Aj keď život prináša sklamania a utrpenie, chasidi sa predsa prebojujú k vďačnému pritakaniu daru života, k spevu a tancu,“ hovorí Pavel Hošek.
Keď na mňa niekto kričal kvôli balíku, neopätoval som mu to. Nechal som ho vykričať a povedal mu – chápem vás a teraz to skúsim vyriešiť. A ten človek hľadel ako puk, keď som mu o deviatej večer zavolal, že balík sa našiel v Pardubiciach. Neveril, že mu pôjdem naproti, aj keď je naštvaný.
Najviac ma bavilo, keď niekto prišiel a hádzal mi do hlavy jeden granát za druhým, ja som sa stále usmieval a končilo sa to tým, že si u mňa kúpil žreby za tisícku. Pretože som mu vysvetlil – čo budete robiť, keď sa vám naozaj stane niečo hrozné a tragické? Veď teraz vyzeráte na infarkt kvôli hlúpemu listu. A ten človek to pochopil.
To je jasné. A nie v každej situácii.
Keď som hral vo vyhlásenom klube v Bratislave, prišiel za mnou týpek veľký ako skriňa a hovorí mi – pán DJ, mohli by ste mi zahrať nejakú peknú fašistickú pesničku? Ja na to – mohol. Až mi zaspievaš nejakú peknú nemeckú pesničku. Ten človek nevedel po nemecky ani kváknuť. Ale to viete, komu to môžete povedať.
Podľa mňa je dôležité, aby ľudia nezhadzovali ostatných, čo si myslia niečo iné. Už mi došlo, že nie je cesta snažiť sa ľudí z opačného brehu presvedčiť alebo zosmiešniť – aj keď také zosmiešnenie je niekedy zábavné.
No mne na tej pošte neostalo nič iné, len spraviť ten krok voči nim. Keď som tam chcel byť a nechcel mať osýpky z toho, že idem do roboty, keď som sa tam chcel tešiť, tak som šiel. Dával som to, aj keď na mňa niekto kričal.
Skoro každý deň. Keď som sa netešil, tak to bolo len preto, že som si to nedokázal uvedomiť, lebo som bol vyčerpaný.
Vlastne nie. Aj keď som umýval záchody na ostrove Isle of Man, tak to boli najvoňavejšie hajzle na celom ostrove. No je pravda, že som k tomu vždy mal ešte nejaké iné veci, ktorými som žil.
Foto: Postoj/Anička Guthrie
Napríklad na tom ostrove som umýval riady v drahom hoteli a mal som aj tie verejné záchody. Naozaj boli najvoňavejšie, dokonca sa o nich písalo v miestnych novinách. Bavilo ma to, no bavilo ma aj to, že som mohol raz za také tri mesiace niekam vycestovať.
Napríklad som hral v Liverpoole – šiel som z práce ráno rovno na letisko a naobed som už bol v meste. Rozumiete, na Isle of Man umývate riady a tam vás čaká festivalová limuzína, ktorá zváža účinkujúcich z letiska rovno do hotela Britannica. To je top starodávny hotel, mal som pre seba izbu veľkú ako polovica nášho domu na ostrove, kde bývali všetci Poliaci, Mexičania, Indovia.
Večer som odohral, ráno ma viezli, priletel som na Isle of Man a aj s vecami som šiel rovno do roboty. To je krásne, to máte za odmenu. Potom vás to baví.
Nie – keď to neberiete ako niečo ponižujúce, že ste skončili. Ja som skončil? Ja tu začínam a pozeraj sa, ako to teraz budem robiť! A o chvíľu sa o mojich hajzloch písalo v novinách.
Ale máte pravdu, pre mňa je zmena super. Ja zmeny vlastne vyhľadávam.
Niekedy ako hovädo. Potom musím spať.
Dlho robím s muzikou a odjakživa chodím na koncerty, takže posledné dva roky trpím silným tinitom. Veľa ľudí sa z toho zblázni, ja som sa naučil mať ho rád. Často počúvam rôzne tóniny.
Nie, sú to rôzne typy zvukov. Najčastejšie vysoké hvízdanie, no raz sa mi tam asi na tri dni dostal nejaký bas. Bolo to po párty, kde som hral šesť hodín v kuse. Prídem do hotela – a že čo tu hučí? Potom mi došlo, že je to môj tinitus. Nepíska, ale robí brum-brum. Potom mi veľa ľudí hovorilo, že to je normálne a mám byť rád, že to boli len tri dni.
„Ľútosť nemá nijakú váhu. Kým môžem, tvorím,“ hovorí maliar Roland Neupauer.
Bývam unavený a únava sa prejaví trebárs tým, že mi začne viac pískať v ušiach. Potom už viem, že ma čaká trikrát dvanásť hodín spánku za sebou. Nežartujem s tým. Tancujem, ako môj tinitus píska.
Pripravovali sme ho s mojou budúcou ženou Sašou a robili sme aj jeho samostatné koncerty.
Turné, ktoré som produkoval, bolo k platni Maškary, ktorá v tom čase vyšla v Bontone. Za Bonton to celé produkoval a vymýšľal môj ďalší obľúbený spevák Pavel Bobek. Bol veľká legenda – ako keby som sa stretol s Johnnym Cashom. Dohováraš koncert Karla Kryla a riešiš to s Pavlom Bobkom – myslel som si, že sa poseriem od šťastia. To bolo veľké.
Paralelne s organizovaním Kryla sme napríklad boli v Bratislave nápomocní pri vzniku rádia Ragtime.
Len sme diskutovali čo a ako. Ale prvýkrát som v rádiu moderoval práve v pirátskom vysielaní z Mlynskej doliny. Z toho neskôr vzniklo rádio Ragtime.
S jeho pôvodnou vysielačkou sme dokonca vysielali koncerty z klubu Rock Fabric. Napríklad U. K. Subs, to je slávna punková kapela. Do sály sa viac ľudí nevošlo, tak sme sa dohodli, v okolitých krčmách mali naladené pirátske rádio a počúvali ten koncert tam.
V roku 1991. Bolo to krátke, netrvalo to dlho. Jednoducho so Sašou, s ktorou sme robili Kryla, sme sa v nejaký moment odsťahovali do Bratislavy a mali sme tam klub. Najviac nám pomohla moja sestra Janka.
Otvoreniu klubu predchádzal festival Dunajské vrzgoty. Tri dni tam hrali najrôznejšie kapely – Bez ladu a skladu, Garáž, Mňága a Žďorp, Éčka, hardcorová kapela Kritická situácia či Davová psychóza.
Moderoval to Ivan Jirous. Bolo to skvelé, no pre kultúrne stredisko Vajnorská, ktoré sme si prenajali, to bola príliš silná káva. A ešte oveľa viac pre ich susedov, lebo to bolo uprostred sídliska.
Chápali sme to. Na tretí deň tam už bolo viac policajtov okolo než ľudí v sále. Vtedy ma Xénia Zimmermannová odtiahla a povedala – počúvaj, vieme o super mieste, kde by sa tieto veci dali robiť a nikoho by ste tam neštvali, je to hneď vedľa stanice, kúštik odtiaľto.
Foto: Postoj/Anička Guthrie
Tak sme sa ocitli na Kominárskej. Videli sme to a o mesiac tam už hrala sanfranciská kapela Swell. Bol to psychedelický večierok ako hrom.
Mal som veľa kamarátov, ktorí žili alebo študovali v Bratislave, plus nejakí známi práve z tej Vajnorskej. Všetko sa to nabaľovalo, až tam začali chodiť mraky ľudí.
Veľmi nám vtedy pomohol Jurko Kušnierik. Natália a Juro Kušnierikovci boli naše hviezdy. Ďalej Vlado Michal z Artfora, Xénia Zimmermannová či Vlado Talian.
A nepamätám si meno vtedajšieho riaditeľa podniku, ktorému tá Kominárska patrila, s ktorým sme to dohovárali. On to nikdy otvorene nepovedal, ale bol veľkým priaznivcom alternatívy. Bolo jasné, že je z iného vesmíru, ale veľmi nám držal palce. Takže sme mali trochu šťastie. Bol tam nejaký anjel.
Lebo to potom už začalo byť priveľa. My sme tam boli za veľmi nešikovných podmienok, do ktorých by nikdy nikto normálny nešiel. Prenájom nám dávali na krátke obdobie, na pol roka. To si nič nenaplánujete.
Keď chcete mať super dobré kapely, tak už vtedy to fungovalo spôsobom, že v septembri sa dohovárali koncerty na máj budúceho roku alebo o rok na jeseň. Museli sme mať šťastie, že nám tam hrali také dobré kapely, aké hrali.
Keby som veľmi chcel, mohli sme sa v Bratislave zahrabať.
Začínal som, bol som úplne ako decko. Všetko bolo predo mnou. Toto som si vyskúšal, dobre, robil som s Krylom, dobre, za to sme dostali aj rôzne ocenenia a všetci boli spokojní.
Bolo to hlavne vďaka mojej bývalej žene Saši. Jej rodičia boli s Krylom dlhoroční priatelia. Vďaka nim sme k sebe mali bližšie.
Svoju úlohu zohrala aj moja fantázia. V Bontone sa na mňa pozerali, či som sa zbláznil.
Šliapnuť vedľa môžeš kedykoľvek, svet je krehký, to sa môže stať raz-dva. Zdieľať
Pritom som od nich nechcel nič iné, iba to, aby v každom meste priviezli Karla o tri hodiny skôr, aby sme sa na námestí s ľuďmi porozprávali o slobode a on im pritom popodpisoval platne. Nikdy predtým sa im v Bontone nestalo, aby sa počas turné predalo toľko platní.
V časoch elektroswingu sa mi párkrát stalo, že sme niekde hrali, prišli tam ľudia a hovorili – my si vás pamätáme. Aj keď je to úplne iný žáner a štýl, je to vlastne stále to isté. Stále je to cesta za nejakou osobnou slobodou. Hlavne sa nepripútavať.
To bol len jeden z dôvodov. Ďalší bol, že na Kominárska bola strašná sila. Bolo tam veľa všetkého, dobrého i zlého.
Boli tam skvelé koncerty, chodili tam mraky ľudí, ale tiež tam bolo veľa drog.
Aj to sme museli riešiť. Vlastne ma bavilo vybavovať to.
Náš legendárny ochrankár Vlado nosil pištole. Je to veľký kamarát Pastirčáka a Kušnierika, je od nich z farnosti. Bývalý wrestler. Veriaci človek s pištoľou je na nezaplatenie. Bolo dôležité, aby pri vás stál takýto človek, ktorý je o dve hlavy vyšší, a keď sa vedľa vás postaví, tak sa ostatným zdá, že tam stojí desať ľudí.
Ale aj tak toho bolo veľa. K tomu sa prirátalo, že sa rozdelila republika. Naraz sme v Bratislave boli cudzincami, niekto nám stále pripomínal, že sme náplavy. A čakali sme syna Matúška.
Takže šup – šli sme do Prahy. A dobre bolo. Matúško sa narodil tu, z pôrodnice nás viezol Fedor Gál.
O niečo neskôr som bol na Cibulke.
Statok Cibulka bol vlastne polosquat. V podstate sa zopakovalo to, čo bola Kominárska.
Nie, nie, nebývali sme tam. Prespávali sme tam, to áno. Ale ak by to malo byť poctivé squatovanie, tak predáme byt. My sme však mali kde bývať a squat bol pre nás ako víkendová chalupa.
Väčšina pražských squaterov, aj keď nie všetci, sa má kam vrátiť. Majú rodičov, nejaké väzby. Oni o tom neradi hovoria, lebo to nezapadá do sebaprezentácie drsných týpkov, ale väčšina z nich bola rada, keď mohla po víkende rodičom vyluxovať chladničku, ísť si domov vyprať a odblšiť sa. To je báječné, čo si budeme hovoriť.
Vy sa ma pýtate na nejaké historické udalosti, aj nedávno mi niekto hovoril o tej Kominárskej – Martin, toto už je v učebniciach. Ja som odpovedal – aha, ok. Ale pritom som sa vtedy doma trápil s fikusom, ktorý som potreboval zachrániť.
Foto: Postoj/Anička Guthrie
Dodnes nie som majiteľom televízora, nežijem na internete. Oveľa viac ma baví reálny svet. Obyčajné veci sa mi zdajú oveľa krajšie a zaujímavejšie. Skutočnejšie.
Napríklad vlani cez zimu, ako som odišiel z pošty. Šiel som vlastne preto, že toho už bolo veľa.
Minulý rok v lete som mal viac ako 60 hraní, to je veľmi veľa. Na pošte som sa stále musel s niekým dohovárať, aby za mňa zobrali víkend. Potom vymysleli, že by som robil iba nočné. To som nechcel, lebo to pískanie a jedno s druhým, to nie. Tak som na pošte povedal – nehnevajte sa, tu je výpoveď, o dva mesiace odchádzam.
Z pošty som síce odišiel, ale veľmi rád na to spomínam a som veľmi rád za ľudí, ktorých som tam mohol spoznať a pripomenúť si, že svet je rozmanitý.
Aj pohovor bol krásny zážitok. Dal som si dole veľkú náušnicu, obliekol košeľu s dlhými rukávmi, aby nebolo vidno tetovania. Hovoril som si – hlavne pokojne, všetko im odkývaj, poriadne si to vypočuj, aby si nacítil, do čoho ideš.
Šliapnuť vedľa môžeš kedykoľvek, svet je krehký, to sa môže stať raz-dva. Nie je na tom nič zlé, dôležité je si to potom uvedomiť. Ale väčšinou sa to stane, keď to nenacítiš.
Na pohovore som sa netajil tým, kto som a čo som robil. Keď som sa rozlúčil, vybehol za mnou na chodbu jeden z komisie – pán Juráček, pán Juráček! No prosím, niečo som zabudol? Nie, nie, len som vám chcel povedať, že ja som tiež hral na Czech Teku. Taký týpek v kravate.
Mňa naozaj baví všetko. Potom sa človeku dejú pekné veci. Ale tiež si myslím, že mám dosť šťastia. Často viac než rozumu. Niekedy si myslím, že ma chránia anjeli.
Aj dídžejovanie pre Idu Kelarovú a jej Čhavorenge či spoločné vystupovanie s Máriom Bihárim alebo legendárnou rómskou kapelou Bengas (po slovensky Čerti), to je super.
Podvedome, bez nejakej veľkej intelektuálnej námahy som vždy bol skôr na strane tých slabších. To sa mi zdalo lepšie aj dobrodružnejšie.
Mal som veľmi rád Rómov v Bošáci, kde som vyrástol. To boli Herákovci a Číčovci. Mal som rád ich pesničky. Dlho som sa s nimi nestretával, v punkovej komunite ich veľa nebolo. Ani na tých koncertoch – Rómovia nechodili na Kryla. Nepočúvali to, mali svoje veci, svoje svety.
Foto: Postoj/Anička Guthrie
No Číčovci a Herákovci sú pre mňa poklady. Veľmi rád na nich spomínam, rád ich pozdravujem, keď hovorím s mamou.
Áno. Niektorí majú už vysokoškolsky vzdelané deti, takže aj gádžovská komunita musí zraziť päty. Dnes je veľa Rómov, ktorí sú vzdelaní, vďaka Bohu za to.
Patrik Banga píše vo svojej knižke a berie to ako samozrejmosť, že pre jeho rodinu bolo normálne, že chodíš do práce, decká chodia do školy, že ti doma tečie teplá voda. A potom niekam prišli a videli, že Rómovia žijú v stodolách, často nemali ani dvere. A že im stačilo len to, že sú spolu.
Na druhej strane to, že niekomu stačí, že je u seba, je v podstate cesta z toho marazmu, čo dnes máme. Bojím sa, že jediné riešenie a hojenie rán na tvári sveta – myslím hlavne ekologických – bude, že sa časom všetci uspokojíme s tým, že sme u seba.
Vedomá skromnosť je dôležitá. A humor tiež, ty kokos.
Na vami zadaný email sme zaslali odkaz na potvrdenie registrácie.
„Vždy ma pobaví, keď niekto hovorí, ako budeme spolupracovať so Smerom,“ hovorí šéfka poslaneckého klubu KDH v parlamente.
O najkomplikovanejšej vzťahovej väzbe a jej vplyve na dospelé vzťahy sme hovorili so psychologičkou Evou Vavrákovou.
„Darmo bude Maďar z Dunajskej Stredy, Rimavskej Soboty či Kráľovského Chlmca spokojný s tým, že otázka migrácie alebo LGBTI sa na Slovensku rieši tak, ako on chcel, keď jeho región bude zaostávať,“ myslí si József Berényi.
Relácia Knihomoľov zápisník ponúka niekoľko tipov na toto čarovné koncoročné obdobie.
Jakub Lipták a Lukáš Krivošík diskutujú o príčinách, dôsledkoch a správnych reakciách na ideologický tlak vytváraný veľkými firmami.
Objav našej literárnej scény hovorí o tom, prečo sa rozhodol písať, aké posolstvá nesú jeho diela i ako vníma súčasnú literatúru.
Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.
