Spoločnosť po atentáte Tragédia a obláčiky nádeje

Keď bol v marci 1981 na nového prezidenta USA Ronalda Reagana spáchaný atentát a viezli ho na operačnú sálu, on s lekármi vtipkoval (to bol Ronnie, on vždy vtipkoval…): „Dúfam, že ste republikáni.“ Chirurg mu odpovedal: „Pán prezident, dnes sme všetci republikáni.“

V tomto duchu musíme i my teraz povedať: „Pán premiér, dnes sme všetci smeráci.“ V zmysle, že premiérovi želáme úspešné, rýchle a pokiaľ možno úplné uzdravenie sa. V tomto zmysle sme teraz všetci smeráci.

A to hovorím ako človek, ktorý nikdy na politike Smeru či Roberta Fica nevidel nič dobrého.

Bol prekročený Rubikon; k jeho prekročeniu nemalo v strednej Európe nikdy dôjsť. Ale stalo sa. Teraz už je jedno, že Robert Fico zastával konfrontačný štýl v slovenskej politike a doviedol ho takmer k dokonalosti; na ňom si založil svoju úspešnú volebnú stratégiu. Ale atentát na premiéra – či akéhokoľvek politika – či akéhokoľvek človeka – je kategoricky a zásadne v ústavnej demokracii neprijateľný. Vždy a všade.

Bol prekročený Rubikon a slovenskí politici – väčšina z nich – si to uvedomujú. Uvedomujú si, že ak sa to stalo premiérovi, môže sa to stať každému z nich. Slovensko je krok pred priepasťou. A je potešiteľné, že slovenskí politici si to uvedomujú; uvedomujú si, že ten jeden krok nemôžu a nesmú učiniť. 

Áno, v deň atentátu boli nezodpovedné vyhlásenia dvoch koaličných politikov (a potom jedného bývalého sudcu, ktorý je však patologicko-psychopatickým prípadom), lenže všetci dôležití sa zachovali zodpovedne. Prezidentka Čaputová, nastávajúci prezident Pellegrini, úradujúci predseda Národnej rady Žiga, líder opozície Šimečka, vicepremiér Kaliňák, ktorý je odteraz úradujúcim premiérom až do uzdravenia premiéra Fica. Všetci sa zachovali zodpovedne. 

Vedia, že Slovensko je krok pred priepasťou a oni ten krok nemôžu urobiť. To mi pripomína slávny výrok veľkého reakcionára 19. storočia, „lancknechta“ Friedricha Schwarzenberga, ktorý vyhlásil: „Nie rozvážne dopredu, ale rozhodne dozadu, pretože pred nami je priepasť.“ 

Slovensko by malo urobiť dva, či ešte lepšie tri kroky dozadu, upokojiť sa, umierniť sa a dať si čas na sebareflexiu. A potom urobiť krok doprava alebo doľava, rozhodne nie opäť dopredu; a o tom, či doprava alebo doľava, nech opäť rozhodne tvrdý, ale korektný a slušný politický zápas.

Slovensko by malo urobiť dva, či ešte lepšie tri kroky dozadu, upokojiť sa, umierniť sa a dať si čas na sebareflexiu. 

Po takejto tragédii sú (takmer) všetci konzervatívci. Uvedomujú si, aký krehký je nielen ľudský život samotný, ale aj život každej slušnej, civilizovanej, to znamená nekrvavej politickej spoločnosti. Ako ľahko je možné ju zničiť a zabiť. A aké dôležité je ju chrániť, konzervovať a udržať pri živote. 

Zlo je súčasťou údelu človeka na tejto Zemi a nikdy ho nie je možné zo spoločnosti úplne eliminovať, a už vôbec nie politickými prostriedkami. Tými ho je možné len mierniť a držať na uzde.

Dodržiavaním pravidiel, písaných i nepísaných zákonov, noriem prijateľného správania, vynucovaním práva a poriadku a elementárnou slušnosťou jedných voči druhým. To sú základné konzervatívne náhľady na človeka a spoločnosť – a pravdy. 

A v tomto zmysle – že toto všetko si teraz po tragédii, po atentáte na premiéra, uvedomuje slovenský politický establišment – sú všetci dôležití politici a hráči, prezidentka i nastupujúci prezident, úradujúci premiér i líder opozície, teraz konzervatívcami. A to je dobre. To sú tie obláčiky nádeje pre Slovensko, ktoré teraz na oblohe nad ním vidím.

Len sa smutne pýtam, prečo muselo dôjsť k tragédii, k atentátu na premiéra, aby sa politici takto správali. Prečo sa tak nemôžu správať aj v čase „normálnom“?

Ale tú odpoveď na túto otázku som už povedal: pretože človek je zásadne nedokonalý a zlo zo spoločnosti nie je možné nikdy plne eliminovať. Je možné sa len pokúšať ho mierniť a zadržovať. To je však práca na plný úväzok a na tri zmeny.