Ján Pisančin alias Ander z Košíc Môžu ma ohovárať, koľko chcú, mám plné sály. Kritici ma nezaujímajú

Rodák z Michaloviec vystupuje v typickom klobúku, vo flanelovej košeli a v obleku, prihovára sa východniarčinou a hovorí, že mu všetci rozumejú.

Neskromne tvrdí, že kritici ho nezaujímajú. „Mňa môžu ohovárať, koľko chcú, mám plné sály, divák tlieska, po vystúpení je standing ovation,“ hovorí ľudový rozprávač Ján Pisančin z Košíc v rozhovore pre Postoj.

Najhlúpejšia otázka podľa neho je, či sa mu ešte chce vystupovať. „Povedzme si otvorene, keď mi to ešte myslí a vládzem a viem to, prečo by som sedel doma?“

Hodnotí tiež svojich kolegov z brandže a tvrdí, že niektorí z nich diváka doslova urážajú.

Ako jediný umelec hovoreného slova v Československu získal za predaj svojich nosičov diamantovú platňu.

Máte 82 rokov, pravidelne vystupujete, máte plné sály a vynikajúcu pamäť. Vtipy doslova chrlíte bez prestávky.

Je to celoživotný tréning. Čím viac opakujete, tým viac sa to tam zmestí a v hlave je toho toľko veľa, že mám stále z čoho aj ubrať.

Mne netreba šepkára. Mám program urobený na 70-80 minút.

Mám strašnú radosť, keď sa objavím na javisku a je plná hala. S každou profesiou by človek mal aj trochu žiť. Keď máte takú možnosť, môžete odísť?

Keď mi manažér povie, že máme plno, mám povedať, že mne sa už nechce? Budem sedieť doma a kukať ako pes s prebitou nohou?

Takže pokračujete, kým vás to bude baviť a budete môcť vystupovať.

Nepodceňujem to, lebo vek je vek. Ale poviem vám jednu vec – to sú čísla.

Nebudem si predsa dávať otázku, dokedy chcem vystupovať. To sú také drísty. Ono mi to samo povie: Janko, už na to nemáš. Položím kalap a ďakujem.

Ja limit nemám, doslova. Nezaťažujem sa vecami, ktorým nerozumiem. A to, čo robím, robím dôkladne.

Cítite sa na svoj vek?

Ani si nekladiem takú otázku. Je rozdiel mať 40 a 50 a už ani nehovorím o 30. Pred desiatimi rokmi som v horách na chate nosil na pleci kláty. Dnes by som si na to netrúfol.

Ale vystúpenia robím v tempe, so mnou to ani nehne. Mám radosť z diváka. Mám čas rozdať aj 100 podpisov, neponáhľam sa, neutekám.

A stáva sa vám, že niekedy predsa len zabudnete text alebo nejakú myšlienku?

Ja to ani nezbadám, či som zabudol. Mám toľko v hlave, že divák nevie, čo chcem povedať.  

Čiže nemám napísané, že toto ide takto v poradí. Mám zhruba kostru, okolo ktorej sa točím. Keď niečo zabudnem, naskočí mi automaticky niečo ďalšie.

Napísal som nový repertoár, má okolo 250 vecí a viem, že mne na tom javisku stačí okolo tých 120-130 vtipov, čiže čo môžem zabudnúť? Ďalších 130 mám v rezerve.

Stále si vyberiem nejakú tému a o nej hovorím. Ale najkrajšia téma sú ženy, pochopiteľne.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Ako vzniká váš repertoár?

Sú veci, ktoré píšem nasilu. A to sem-tam badať. Prosto, mám dátum a termín.

Ale sú veci, keď ma, ako sa povie, „kopne“, vtedy si sadnem a píšem, či je noc, či ráno, to musím, lebo zajtra už to nepríde.

Keď idem na huby, zoberiem si diktafón, keď mi niečo napadne, nahrám si to. Stačí myšlienka.

Vo svojich vystúpeniach opisujete bežné situácie, ktoré zveličujete, až sa stanú smiešne. Zároveň ste sa viackrát vyjadrili, že svojimi vtipmi nechcete nikoho uraziť.

Stále hovorím, že humor alebo vtip by mal byť láskavý.

Mal by pomáhať ľuďom a nie ich deptať. Ja to nemám rád. Dá sa použiť aj čierny humor, ale v kolektíve, v úzkom kruhu, kde sme dvaja-traja. Nemám rád kolegov, ktorí idú až na zem.

Mimochodom, ako hodnotíte humor súčasných kolegov, ktorí robia standup?

Keď vidím niektorých kolegov – nejdem ich menovať, lebo sa to nepatrí –, tí doslova urážajú diváka. Mentálne alebo slovne.

A pýtam sa – akým právom? Divák má tisíc svojich problémov a kúpi si lístok na teba. Chce sa zabaviť, uvoľniť.

Ja neprekvapím diváka ničím. Divák pozná môj humor, vie, o čo ide. Keď ide do divadla na nejakú hru, ktorú nepozná, čaká. Ale u mňa vie, kam ide. Nepovie, že tam budú vystupovať tí a tí, on ide na Andera. Nevie obsah, ale vie, že sa zabaví.

Chceme byť za každú cenu noví. Ale takto to nejde. Nové prináša život, nie my. Chceme predbehnúť dobu a hovoríme, toto je už staré. Ale koľko krásnych relácií bolo v televízii alebo v rozhlase a zmizli? Lebo šéfredaktor alebo vedenie si povedali, že to treba zmeniť.

Ale nič nové sa nevymyslelo. Humor je vtipný alebo nie je vtipný.

Čo v prípade, že váš vtip ľudí neosloví?

Ja sa nezarazím, idem ďalej, ako keby sa nič nestalo, a doma si hovorím: Povedal si ho rýchlo alebo si ho povedal zle, alebo to sála nepochopila.

Niekedy hovorím vtipy jeden za druhým, husto. Divák odchádza z vystúpenia a nepamätá si. Ale smial sa a to je to podstatné.

Čiže vy si to potom aj spätne analyzujete. A čo s tým robíte ďalej?

Rozoberiem si to a potom vtip veľa ráz zopakujem. Už nie na rovnakom mieste, ale na inom vystúpení. A keď mi to ten divák neberie päť-šesťkrát, tak to asi nepatrí na to javisko.

Ale vtip nevyhodím z repertoáru – to som niekedy robil, ale je to najväčšia somarina.

Mám jeden šuflík, kde tieto veci – ktoré sa neujali – položím a časom sa k nim vrátim a zistím, že myšlienka je úžasná, len treba zmeniť slovosled.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Z toho vyplýva, že humor beriete vážne, nič nenecháte na náhodu.

Veľmi vážne, je to moja robota. Kedysi som športoval, hral som za Michalovce futbal, hokej, hádzanú na slušnej úrovni, až som si zranil koleno v Trebišove. A kariéra sa skončila.

A neskôr mi môj producent povedal: Vidíš, Janko, máš 80 a máš plné sály. Keby si bol futbalista, už by si na teba nespomenuli.

Netrpíte nálepkou ľudového zabávača?

Keď som začínal, tak to bol taký krčmový humor. Na veľký humor boli len určití herci.

Dnes mi umelci z divadla na akcii prídu podať ruku. Viete, postaviť sa sám pred diváka a robiť trištvrte hodiny smiechu, to nie je len tak.

Ja nie som šašo, ja som humorista. I keď, aj šašo je umelec. A keď si niekto myslí, že si dá ženskú parochňu a bude sa vyškierať, že je to vtipné... je to primitívne.

Ja mám rád slovný humor, ktorý dačo povie, a ja keď poviem, že moja Erža má takú pamäť, že si pamätá aj to, čo sa nestalo, to je Anderov humor.

Erža s Piťom sú vaše neodmysliteľné postavy.

Každý ľudový rozprávač mal svoju Eržu alebo Agnesu. Ja som solitér, vždy sa potrebujem o niekoho oprieť. Povedal som si: Prečo by som ja mal mať furt problémy? Aj ja chcem niekoho šibovať. Tak som si vymyslel Piťa.

Sú tam moje myšlienky, filozofia, na ktoré odpovedá Piťo. A on vás tou svojou maličkou ľudskou hlúposťou donesie niekedy tak do nešťastia, že to len hučí, a to je kontrast, ktorý chcem ukázať divákovi v tom normálnom živote.

Na javisku si vystačíte aj sám, respektíve len s Piťom a Eržou.

Niekedy sa smejem, lebo na amfiteátri je 10-tisíc ľudí, ja tam stojím taký malý a bavím národ.

Raz mi nebohý pán Lasica povedal, že je to úžasné, lebo on potrebuje niekoho mať pri sebe.

A ja hovorím: Pán Lasica, veď aj ja mám, a začal som mu menovať svoje postavy a on sa smial. (Úsmev.)

Divák nevníma, že na javisku som sám, my sme tam vždycky traja: Piťo, ja a Erža.

Teraz vystupujem s Vilkom Kalmanom, ktorý skončil v Drišľaku, tak som ho uviedol, píšeme si scénky, on hrá Piťa, ja Andera. Má to veľmi peknú odozvu medzi divákmi.

Piťo má Andera strašne rád, aj Ander ho má rád. Piťo je, povedal by som, varovný prštek. A Ander je taký malý filozof.

Sledujete slovenskú politiku, inšpirujete sa ňou?

Sledujem, niekedy sa usmejem. Nechcem Piťa prirovnávať k nejakým postavám v našej politike, lebo to by som ich tam našiel veľmi rýchlo.

A mali ste aj nejaké ponuky od politikov, aby ste pre nich vystupovali?

Boli. Ale Ander je ľudový rozprávač.

Od svojich začiatkov som sa vyhýbal dvom veciam, ktoré cítim v národe a ktoré sú dosť na vážkach. A to je klérus a politika.

Humorista by nikdy nemal ísť do súkromia diváka.

Ale je zaujímavé, že aj za komunizmu, keď som povedal štipľavý politický vtip, nikto si to nevšimol. Mali ma radi aj oni. Lebo ja nie som adresný. 

Mali ste niekedy problém pre niečo, čo ste povedali?

Ale áno, boli také kritiky. Toto som nemal povedať a tamto. A ja stále hovorím jednu starú krásnu vetu: Šakaly zavýjajú, ale karavána ide ďalej.

Čo vám napríklad vyčítali?

Napríklad som niečo skritizoval. Keďže si všímam politické a spoločenské dianie, niekedy na to poviem vtip.

No a určitým ľuďom, ktorí sú závislí od toho, čo urobili, sa to nevidí. Ale to nie je pre mňa divák.

Keď robím nové veci, sem-tam sa poradím aj s manželkou, ona je môj najväčší kritik. Ale to neznamená, že všetko, čo mi povie, beriem. A potom, keď príde na vystúpenie, poviem: Vidíš, divák to chápe ináč ako ty, drahá.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Naštvalo vás niečo, čo ste sa o sebe dozvedeli?

Ja viem, že som sledovaná osobnosť. Viem, že ľudia berú veľa vecí vážne, tak si dávam na to, čo poviem a pred kým to poviem, pozor. Strážim si svoje súkromie.

Keď začínate byť trošku populárny, tak strácate kolegov. Na to si treba zvyknúť. Ale strácate len ľudí okolo seba, priateľov nie. Mám priateľov, ktorí ma majú radi, či som Ander, alebo nie som Ander.

Máte aj takzvaných priateľov, ale ja ich veľmi rýchlo prečítam. Za tie roky, čo behám po javisku, už to pomaly bude 60, som vnikol aj do duše diváka.

Ako reagujete na svojich kritikov?

Mňa môžu ohovárať, koľko chcú, mám plné sály, divák tlieska, po vystúpení je standing ovation. A to je pre mňa odpoveď, kritici ma nezaujímajú.

Niekedy to bolí, lebo neviem, či to robia zo zášti alebo z hlúposti.

Máte dlhoročnú kariéru, hoci v podstate robíte stále to isté, vypredávate sály.

Ide o dve veci. Prvá je čaro programu – na javisko nejdem, kým nemám istý repertoár.

Tiež sa mi nemôže stať, aby som v jednom meste vystupoval dvakrát za rok. Môže sa stať, že vystupujem aj desaťkrát, ale v ten istý čas.

Som Košičan, ale v Košiciach vystupujem len raz v roku. Či je to športová hala, divadlo, alebo zimný štadión, kde je 5- až 6-tisíc ľudí.

Dávate si pozor, aby ste sa divákovi neprejedli. 

Presne. Mám napríklad rád halušky, ale nebudem ich jesť každý deň.

Tak to musí byť aj v humore. Napríklad v televízii mi nevadí obsah filmu alebo nejakého televízneho programu. Mne vadí, že sú tam tí istí ľudia.

Každý deň ten istý herec, to sa preje.

Vy ste kedysi pravidelne vystupovali aj v televízii. Ale zrejme vášmu divákovi viac dá, keď vás vidí vystupovať naživo.

Je to iné. (Úsmev.) Televízia vás zaviaže každým slovom, viaže vás na čas, na určitú intonáciu. Povedia: Toto si breptol. Ale v živom programe to nikoho nezaujíma.

Keď som začínal, ľudia mi vyčítali, že neviem východniarsky. Ja, chlapec z Michaloviec od Laborca. Neviem východniarčinu. (Smiech.)

Čo je to východniarčina, to je aká reč?  Tak som im začal rozprávať, ako hovorí Zemplínčan, ako hovorí Šarišan, Spišák, Gemerčan.

Ja som si vydumal anderovčinu. Kým si na to novinári a ľudia zvykli. Lebo nie je podstatné, ako hovorím, podstatné je, aby mi divák rozumel.

Keď mám vystúpenie v Čechách, nemôžem používať typické zemplínske slová. V mojom vystúpení je cítiť ten zemplínsky akcent, pochopiteľne, ale ja to musím povedať zrozumiteľne.

Keď napríklad poviem švekra, český divák je vedľa. Preto poviem: švekra, po vašom tchyně. A už tá švekra môže ísť celý večer.

Dnes mi už aj tá česká mládež rozumie. Ale hovorím tam pomalšie ako doma. A aj v Čechách mám dopredu vypredané sály.

Raz v Ostrave, ešte som fajčil, šiel som si von zapáliť a vypočul som si dialóg: Tak co, Frantíku, kam tak pospícháš? Člověče, já to musím stihnout, tady je ten šílenec z Košic. (Smiech.) Tak som sa zasmial, že reku, také meno som ešte nemal.

V Čechách mi hovorili: ten pan v klobouku. Nevedeli, kto som. A dnes ma volajú strýco Ander. (Smiech.)

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Aké zamestnania ste robili popri Anderovi?

Bol som šéf výchovy a vzdelávania na podniku a na personalistike. Čiže som bol stále v kontakte s ľuďmi. Ale začínal som ako robotník a potom som bol šéfvedúci odborov.

Kde bol Ander najďalej?

V Austrálii, v Kanade, v USA.

Prídete do malého srbského mestečka a je tam dvaapoltisíc ľudí. Idete na benzínku a je tam moje cédečko.

Keď som robil ples v Mníchove, vedel som, že bude vypredané. Vystupujem v Amerike a ľudia priletia na Silvestra z opačného konca a majú objednané nocľahy.

Čím to je?

Majú moje CD, kazety, počúvajú svoju reč, východniarčinu, ja im donesiem kus domova.

Spýtajte sa Košičanov, či poznajú troch košických hercov a či poznajú Andera z Košíc. Málo. To by ste museli trafiť takého, čo chodí do divadla.

K Anderovi patrí typický klobúk.

Taký klobúk sa už ani nedá kúpiť. Kúpim si nový a niečo z neho odtrhnem. Flanelky si kupujem v Maďarsku. Mám zo sedem košieľ, štyri-päť klobúkov, tri obleky.

Smejem sa, keď o mne niekto napíše, že vystupujem v ošúchanom obleku. Ten oblek je drahší, ako je ten tvoj, synu. Veď ja nemám čas žehliť po večeroch, šmarím ho do tašky a musí vyzerať. (Smiech.)

Ale viete čo? Keby som vedel, že raz budem v televízii, tak by som možno mal modrý oblek alebo zelený, ale ja som bol amatér.

Ako vnímate svojich kolegov, ktorí sa takisto živia humorom?

Ja som taký typ diváka, ktorý sa nesmeje. Smejem sa očami. A tlieskam len preto, že viem, že to pomáha kolegovi.

Idem z vystúpenia a hovorím manželke: To bol pán. A ona mi povie, že veď som sa nebavil. Ja? Ja som sa úžasne bavil.

Lasicovi som raz povedal: Milanko, neurazte sa, ale ja som ani raz na vás nebol, váš humor nie je pre mňa.

Ja za 20 minút vychrlím 50 vecí a ľudia idú vysmiati. A on to pochopil, to bol pán, jemu nebolo treba dvakrát hovoriť.

Údajne budete aj vo filme.

Hej, natočil som film Kavej, prehovorili ma. Celý film je vo východniarčine ako Pásla kone na betóne. V júni bude premiéra.

Ide o príbeh dediny, ako sa tam žije. Je to pekný námet, napísala to Miška Zakuťanská. Prišiel za mnou režisér Lukáš Zednikovič, že by si veľmi prial, aby som zobral rolu farára. Ja!

Bola to ponuka vábivá, kedysi som chcel byť herec, tak som to zobral. Moja mama vždy chcela, aby som bol farár, tak sa jej to splní.

Ste tam za vážneho farára?  

Normálny, ľudský. Text som si napísal ja. Farár nemôže byť Ander, ale je tam anderovčina. Napríklad som v scénke s deťmi, chcú rozprávku. Tak im poviem: Bol raz jeden princ a princezná a princ strašne chcel tú princeznú za manželku. A princezná povedala, že nie.

A tak žil princ šťastne celý život. (Úsmev.)