Migračná politika Európskej únie Pakt postavený na piesku

V poslednom čase žijú médiá témou migračného paktu EÚ, ktorého signatármi sme sa bohužiaľ tiež stali a o ktorom nás vlastní členovia vlády uisťujú, že o nič zásadné nejde; vraj nás chráni ukrajinská výnimka (ako dlho?).

Dlho som nepísal nič o migrácii a otázky čitateľov sa množia. Je teda čas okomentovať situáciu. Čo je najslabším prvkom celého paktu?

Videli ste niekedy nejakú štruktúru na piesku, pri ktorej vietor alebo voda podhlodali jeden z jej kútov, takže „visela rohom vo vzduchu“? V migračnom pakte zohráva úlohu takého rohu tvrdenie, ktoré sa vyskytuje hneď v prvej vete oficiálnej tlačovej správy EP.

„Žiadosti o azyl budú spracované rýchlejšie, okrem iného aj na hraniciach EÚ, a neúspešní žiadatelia budú účinnejšie vrátení späť.“

Toto je, milí priatelia, úplná fantazmagória, založená na zbožnom prianí alebo azda na potrebe strčiť do textu niečo, čo uchlácholí jednoduchších voličov.

„Účinné navracanie naspäť“ v tom zmysle, že ten vrátený človek natrvalo zostane vonku a neobjaví sa o týždeň či mesiac znova, je niečo, čo sa zatiaľ nikomu nepodarilo, aj keď sa o tom túžobne hovorí už asi od roku 2000, asi podobne ako o jadrovej fúzii.

Jediné miesto, kde niečo podobné funguje aspoň trochu, sú ploty okolo španielskych miest Ceuta a Melilla v severnej Afrike, kde je strážený úsek hranice krátky, situácia prehľadná a susedné Maroko má dôvody spolupracovať, a to v podobe zjednodušeného prístupu Maročanov k španielskemu pracovnému trhu. Výmenou za to, že ten plot strážia. Aj tam dochádza k veľkým bitkám, ale aspoň časť tých „šplhúňov“ sa darí vracať späť do Maroka, a to aj opakovane. 

Rozšíriť tento model sa však nikde nepodarilo a základný dôvod je jednoduchý, hoci pre mnohých ľudí v mainstreame európskej politiky nevysloviteľný. Nazval by som ho princíp čierneho Petra.

(Ako tak nad tým uvažujem, už aj samotný pojem čierny Peter bude pre niektorých politikov nevysloviteľný. Lenže aspoň každý vieme, čo tým je myslené, kým dúhová Dana by taká jasná nebola.)

Princíp čierneho Petra v migračnej politike znie takto:

„Čo sa týka mladých mužov zo subsaharskej Afriky, Afganistanu, Jemenu a ďalších silne zaostalých regiónov, viac-menej nikto* o nich nestojí, viac-menej nikto* ich nie je schopný nejako vstrebať, viac-menej každý* je rád, ak sa ich dokáže čo najľahšie zbaviť, a veľká väčšina štátov v dlhých reťazcoch tiahnucich sa od Burkiny Faso a Pakistanu až po Švajčiarsko si ich snaží prehadzovať navzájom tak, aby pokiaľ možno neskončili u nich. Ich hromadný príchod kamkoľvek znamená pre danú krajinu problém a v úlohe porazeného je ten, komu takí čierni Petrovia ​​skončia v rukách natrvalo.“

Hviezdička je nevyhnutná, pretože kategorické pojmy „nikto“ a „každý“ majú, samozrejme, svoje výnimky. Taká kapitánka Racketeová by nepochybne s radosťou do Európy doviezla každého, kto o to prejaví záujem, a vo svojich rozhovoroch a koniec koncov aj praktickej činnosti to dala jasne najavo. 

A prevádzkovatelia veľkých fariem na Sicílii alebo nigérijská mafia pôsobiaca v Taliansku dokážu rovnako tak nepochybne nejako tých prichádzajúcich využiť, hoci spôsobom, ktorý značne pripomína nevoľníctvo. Tieto výnimky je potrebné brať do úvahy, pretože majú svoj podiel na závažnosti situácie.

Ak však odhliadneme od týchto výnimiek, väčšinové postoje sú odmietavé a neplatí to len pre cieľové krajiny v Európe, ale viac-menej univerzálne pozdĺž celého reťazca migračných ciest. 

S našou biednou pôrodnosťou si to dávno nevieme predstaviť, ale prebytok mladej populácie je pre tie zdrojové krajiny pomerne zásadný problém, ktorého sa rady zbavujú všetkými možnými spôsobmi, k čomu, samozrejme, patrí aj úsilie maximálne komplikovať akúkoľvek snahu o repatriáciu svojich občanov, keď už sa ich raz úspešne zbavili. 

Konzervatívny výberNový migračný pakt EÚ je bezzubý kompromis, s ktorým nie je spokojný nikto

Erik Potocký

Dav nezamestnaných mladých mužov už v histórii zmietol nejeden režim, tí súčasní vladári príslušných štátov to veľmi dobre vedia, a pritom napospol nejde o krajiny, ktoré by dokázali tým mladým zabezpečiť ktovieaký život. (Napríklad o dobré pracovné miesta je v Sahele a pod. zásadná núdza, a keby len o pracovné miesta; aj o bývanie, pitnú vodu a ďalšie veci nevyhnutné na prežitie.)

Z hľadiska zdrojových krajín migrácie sú ich vlastní prebytoční mladíci iba príťažou, ak nie potenciálnym kanónenfuterom pre teroristické skupiny, a dupľom to platí o tých najproblémovejších, napríklad trestaných zločincoch. Na celkovej (ne)úspešnosti deportácií je to potom jasne poznať.

Veľká spolková krajina Bádensko-Württembersko dokázala za uplynulých šesť rokov odsunúť celkom 418 zločincov, t. j. necelých šesť ľudí mesačne, čo nie sú nijako skvelé čísla, aj keď vezmeme do úvahy covid – a to si ešte, prosím, všimnite to, že sa v tom článku nijako nerozoberá, koľko tých deportácií smerovalo kam, pretože ono sú v tom nepochybne započítané aj deportácie do iných krajín Európy (Albánsko, Gruzínsko, Kosovo, Moldavsko, Ukrajina atď.), ktoré napospol aspoň nejako nahrubo spolupracujú a celý proces je teda o niečo úspešnejší. 

Čo sa tej pravej exotiky týka, európski politici sa už mnoho rokov snažia prehovárať rôzne africké štáty, aby nerobili pri preberaní vlastných občanov toľko problémov, a osladzovať im to rôznymi balíčkami peňazí zadarmo, ale výsledky tejto mnohoročnej snahy sú nápadne chabé.

(Ak sa pozriete na štatistiky celého Nemecka za rok 2023, Nemci odsunuli vlani zhruba 14-tisíc ľudí, ale rovno sa tam hovorí, že jednou z najdôležitejších cieľových krajín odsunu bolo Rakúsko. Z pohľadu migrácie dovnútra EÚ teda úplne irelevantné výkony.)

Ani tranzitné krajiny nie sú veľmi nadšené z možnosti, že by väčšie množstvo „čiernych Petrov“ uviazlo nejako natrvalo u nich. 

V takom Tunisku sa dôležití predstavitelia EÚ striedajú na návštevách ako svätí na orloji, aj tá hrdá Meloniová tam prišla prosiť a cinkať eurozlaťákmi; ale ak tie vzniknuté dohody na niečo budú, to sa ukáže až tento rok v lete, až sa Stredozemné more upokojí a zase sa bude dať preplávať na člne. 

Z hľadiska zdrojových krajín migrácie sú ich vlastní prebytoční mladíci iba príťažou, ak nie potenciálnym kanónenfuterom pre teroristické skupiny, a dupľom to platí o tých najproblémovejších, napríklad trestaných zločincoch.

Tunisko má zhruba 12 miliónov obyvateľov a skoro európsku pôrodnosť v podobe dvoch detí na ženu. Proti viac ako miliardovej mase ľudí žijúcich na juh od Sahary je to malá a zraniteľná krajina rozmerov Slovenska (ale chudobnejšia), takže ak k nim dorazí pár stoviek tisíc záujemcov o preplavbu do Európy, ľahko môžu v Tunise dôjsť k názoru, že taká demografická zmena a s ňou spojená destabilizácia krajiny im za nejakú hlúpu miliardu eur od susedov nestoja. A otvoriť prístavy, aby svojich čiernych Petrov pustili preč. (Aj tak tam byť nechcú.)

Princíp čierneho Petra nemožno nijako obísť, pretože tí ľudia, ktorí dorážajú na člnoch do Európy, sú už napospol mladí dospelí cez dvadsať rokov veku (bez ohľadu na to, čo o svojom veku tvrdia úradom) a s ich zanedbaným vzdelaním už nič zásadné neurobíte. 

Optimálne „učiace okno“, keď človek najlepšie vstrebáva novinky, majú už 10-12 rokov za sebou, a pokiaľ bola ich jedinou školou nejaká madrasa vo vidieckom Senegale, kde sa učili naspamäť Korán, možnosti ich uplatnenia vo vedecko-technicky vyspelej Európe sú skoro beznádejné.

Môžu niekde zbierať tie papriky, zametať ulice a pod., ale množstvo takýchto pracovných miest v modernej ekonomike je extrémne obmedzené a Európa ich rozhodne nevygeneruje pár stotisíc navyše každý boží rok. Potom nastupuje alternatíva v podobe sociálnych dávok, čo si časom nebudú môcť dovoliť ani v tom Nemecku a Švédsku.

Zároveň sa však píše rok 2024 a ani cieľové, ani nácestné krajiny ako Turecko nie sú dnes ochotné siahnuť po nejakých stalinských opatreniach typu masového vyháňania za hranice. 

Práve to Turecko je perfektný ilustračný príklad, pretože aj keď ide o krajinu islamského sveta, kultúrne je omnoho bližšie Európe ako napríklad arabskému svetu (nieto potom Afganistanu alebo Somálsku) a dvojnásobne to platí o veľkých mestách na pobreží, ako sú Istanbul alebo Smyrna. A kultúrne konflikty medzi veľkomestskými Turkami a migrantmi sú tiež nápadne podobné tým, ktoré sa odohrávajú v západnej Európe, hoci veľmi teoreticky by mali Turci mať pre svojich islamských bratov (a sestry, ale ono ide hlavne o tých bratov, samozrejme; migrujúce ženy naháňajú strach len málokomu) väčšie pochopenie ako neveriaci pes Lars z Kodane.

Prakticky je to inak, ono sa to mestské Turecko aj napriek všetkým snahám tamojších reakcionárov počas posledných generácií tak poeurópštilo, že rôzne pouličné nožovačky v mene urazenej cti nesie skoro rovnako zle ako Európa samotná.

Ale zároveň sa poeurópštilo aj v tom zmysle, že už nejde o ten bývalý polovojenský režim, ktorý by ešte niekedy v 80. rokoch zrejme bol schopný v nejakom záchvate hnevu pozbierať tri milióny ľudí a vyviezť ich kamsi na sýrsku hranicu s tým, že sa nemajú vracať. Dnes už na to ani v tej Ankare nemajú žalúdok, aj keď napríklad nie sú členmi EÚ a nepodpísali niektoré azylové dohody, takže čisto teoreticky by mohli.

(Iná vec je, že konkrétne Erdoğanovi sa tí ľudia hodia ako potenciálni voliči, ale ani tá opozícia, ak sa dostane raz k moci, na to žalúdok mať nebude. Vodca opozície İmamoğlu a jeho kolegovia sú viac-menej štandardní stredoví európski politici. Civilizačná priepasť oddeľujúca Turecko od Iraku je oveľa zásadnejšia než tá medzi Tureckom a kontinentálnou Európou.)

Suma sumárum: princíp čierneho Petra je v migračnej politike úplne zásadný. Komu ich zostane v ruke najviac, ten má najväčší problém a jediná cesta, ako rozsah týchto problémov zredukovať, je zredukovať počet tých ľudí, ktorí sa vôbec na vašu pôdu (alebo tesne k nej: tá hranica sa dokonale ustrážiť nedá) kedy dostanú, potom už je to stratená hra.

Ale ten európsky migračný pakt ho vôbec neberie do úvahy a stále sa ešte hrá na to, že súčasný azylový systém, vymyslený po roku 1945 pre pomerne úzky „use case“ v podobe susedných Európanov utekajúcich na krátke vzdialenosti pred totalitnými systémami, môže zostať v zhruba rovnakej podobe zachovaný aj v čase, keď sa z preľudnených krajín vzdialených tisíce kilometrov dávajú na pochod rôzni štvrtí a piati synovia z veľmi odlišných kultúr, ktorých už doma nič nedrží. Že je skrátka kompatibilný s globálnym sťahovaním národov.

Samozrejme, bude to fungovať zhruba rovnako dobre ako lietadlo navrhnuté s úplným zanedbaním princípu vztlaku alebo kozmická loď, ktorej dizajnér by neuznával gravitáciu. Teda iba náhodou, ale také náhody sa veľmi nestávajú.

Iba jedna jediná bohatá krajina v západnej časti Európy ten princíp čierneho Petra kompletne pochopila, akceptovala a zariadila svoj azylový a migračný systém podľa tohto porozumenia. Je to Dánsko. Skúste ho nájsť v tomto veľavravnom štatistickom rebríčku. (Červenou je vyznačené Rakúsko, pretože som to prevzal z rakúskej diskusie.)

Počty žiadostí o azyl v krajinách EÚ (2023) – naľavo absolútne čísla, napravo bremeno na 100 000 obyvateľov

Áno, je hlboko dole. Hlboko, v relatívnej časti rebríčka dokonca aj pod Rumunskom. Keby sa tým inšpirovali ostatní, ale hlavne tí vľavo hore, žiadny európsky migračný pakt by sa riešiť nemusel. Realita holt odmeňuje tých, ktorí ju neignorujú; a konkrétne tí Dáni sa dávno rozhodli, že pre tento druh migrácie z rozvojového sveta budú systematicky nepríťažliví, a majú takzvane pokoj.

Isteže by to mohli urobiť aj Nemci a Rakúšania, ale než na to zoberú politickú guráž, uplynie ešte veľa vody v Dunaji a v Rýne. Ak sa im teda dovtedy nezačne hovoriť nejako ako Severný Níl.

Text bol pôvodne publikovaný na kechlibar.net.