Analytik a novinár Břetislav Tureček o vojne v Gaze Izrael sa musí rozhodnúť, či bude demokratickým alebo židovským štátom. Oboje je nereálne

Břetislav Tureček je český novinár a expert na Blízky východ. Vedie Centrum pre štúdium Blízkeho východu na Metropolitnej univerzite v Prahe. 

Týmto regiónom sa profesionálne zaoberá od roku 1993. Publikoval v denníkoch Právo a Lidové noviny, rovnako v týždenníkoch Reflex a Respekt. V rokoch 2008 až 2013 bol stálym blízkovýchodným spravodajcom Českého rozhlasu so sídlom v Jeruzaleme.

Je autorom viacerých reportážnych kníh z tejto oblasti, napríklad Světla a stíny islámu, Nesvatá válka o Svatou zemi, Labyrintem Íránu či Blízký východ na křižovatce.

Aktuálne sa veľa hovorí o útoku izraelskej armády na mesto Rafah. Viaceré štáty tento plán Izraela kritizujú a odhovárajú ho od neho s tým, že by sa ešte viac zhoršila už aj tak zlá humanitárna situácia v Gaze. Dôjde k tomuto útoku?

K nejakej operácii určite dôjde. Otázne je, do akej miery sa dá hovoriť o útoku. Vojenská operácia môže mať rôzne podoby. Americké výhrady sa týkajú toho, ako Izrael túto operáciu doteraz avizoval. Aj na základe doterajších skúseností panujú obavy, že to bude opäť frontálny útok so stovkami a tisíckami mŕtvych a s ďalšou skazou civilnej infraštruktúry v poslednej, zatiaľ vojnou najmenej dotknutej časti Gazy.

Ja si myslím, že takto rozsiahlo to Izrael nakoniec pod medzinárodným tlakom nepojme. Kanada už zaviedla voči Izraelu embargo na dodávky zbraní a o obmedzení týchto dodávok hovoria aj USA.

Svet Izrael kritizuje za to, že táto operácia ma za následok až príliš veľa civilných obetí. Protiargumentom však je, že zodpovednosť za to nesie aj Hamas, keďže využíva civilnú infraštruktúru na vojenské ciele.

Áno, je to tak. Je to povstalecká armáda. Nakoniec, robili to aj Židia, keď kedysi bojovali proti Britom či proti Palestínčanom. Výrobu munície mali pod pekárňami v kibucoch a podobne. Izraelčania, samozrejme, dobre vedia, čo sa v Gaze deje. Ak by z ich strany malo ísť o čisto protiteroristickú operáciu zameranú len na členov Hamasu, tak by to stálo výrazne viac životov príslušníkov izraelskej armády.

Údaje o obetiach vojny sa citujú z orgánov Hamasu, inak to v podstate ani nie je možné. Do akej miery sú hodnoverné?

Údaje vydávané Hamasom sa v minulosti nijako podstatne nelíšili od tých, ktoré potvrdila OSN a ktoré interne potvrdzoval samotný Izrael. Zaujímavá je tiež jedna vec. Izrael od októbra priebežne zverejňuje počty zabitých teroristov, ale nikdy nezverejnil počty zabitých civilistov. Vysvetľujem si to tak, že v podstate zodpovedajú tomu, čo zverejňuje Hamas.

Chcem ešte povedať jednu dôležitú vec. Izraelské vedenie je pod tlakom vlastnej verejnosti. Veľká časť Izraelčanov je veľmi kritická voči vláde Benjamina Netanjahua. Ani nie tak preto, že vedie vojnu proti Palestínčanom, ale preto, že sa vláde nepodarilo oslobodiť zajatých rukojemníkov.

Aká je z pohľadu izraelskej verejnosti voči premiérovmu prístupu alternatíva?

Predovšetkým je v hre nejaké, aspoň časovo obmedzené prímerie, ktoré by umožnilo masívne zvýšenie prísunu humanitárnej pomoci do Gazy. Potom je tu možnosť, že by sa civilisti v Gaze presunuli niekam inam, konkrétne na sever Gazy. Hoci mnohí sa nemajú kam vrátiť, lebo prišli o svoje domovy.

Pred vpádom do RafahuHumanitárna situácia v Gaze je neúnosná. Aké má Izrael alternatívy?

Ján Cipár 

Pred niekoľkými dňami Izrael ponúkol Hamasu prímerie, pričom žiadal výmenu 40 rukojemníkov za 800 palestínskych väzňov. Hamas to odmietol s tým, že žiada úplný odchod Izraela z Gazy. Je pri takýchto postojoch vôbec šanca, že k nejakému prímeriu môže dôjsť?

Určite by som to nevylučoval. Obidve strany prichádzajú s nadsadenými požiadavkami. Aj v izraelských novinách sa môžeme dočítať, že síce Izrael niekam vyslal svoju delegáciu, ale tá nemala mandát rokovať o zásadných veciach. Tak ako Hamas má pre Izrael neprijateľné požiadavky, ako úplné stiahnutie z Gazy, tak Netanjahu zase vymýšľa nové podmienky pre Hamas. Napríklad že Palestínčania, ktorých prepustia z väzenia, rovno odletia do Kataru. Čo taktiež predtým nikdy nebolo na stole.

Izrael sa aj takými incidentmi, ako bolo zabitie zahraničných humanitárnych pracovníkov, dostáva pod medzinárodný tlak a bude musieť ponúknuť nejaké ústupky.

Nie je Netanjahuova požiadavka o odchode väzňov do zahraničia pochopiteľná, keďže väčšinou ide o teroristov?

Neviem, z čoho vychádzate, keď hovoríte, že väčšinou ide o teroristov. Izrael drží veľa ľudí v takzvanej administratívnej väzbe. Títo ľudia neboli často z ničoho ani obvinení, nieto ešte odsúdení. Isteže sú v izraelských väzeniach aj teroristi, ale výmeny sa netýkajú iba ich. Týkajú sa aj iných ľudí, ktorí sedia za povstalecké aktivity proti izraelským vojakom na Západnom brehu Jordánu. Ak chceme byť féroví, mali by sme vedieť rozlišovať medzi terorom voči civilistom a legitímnym bojom proti okupačným jednotkám.

Ak schvaľujeme ukrajinský boj proti ruským okupantom, musíme prijať, že Palestínčania majú právo bojovať proti izraelským okupantom.

Podľa vás sa dá ruská okupácia ukrajinského územia porovnávať so situáciou na palestínskych územiach?

Neporovnávam to. Len hovorím, že musíme byť schopní prijať, že každý Palestínčan s kalašnikovom v ruke nemusí byť terorista. Medzinárodné právo platí pre všetky krajiny a konflikty.

Pripusťme, že Izrael Gazu dobyje. Čo s týmto územím ďalej? Ako bude spravované?

To je absolútne kľúčová otázka, ale zodpovedať by vám ju nedokázali ani izraelskí vládni politici. Vidíme hlboké rozpory v izraelskom vojnovom kabinete medzi Bennym Gantzom a ministrom obrany Joavom Galantom na jednej strane a premiérom Netanjahuom na druhej. Premiéra kritizujú z pozície vojenských expertov práve za to, že nie je schopný povedať, čo s Gazou ďalej.

Netanjahu tvrdí, že v Gaze nesmú byť žiadni zahraniční vojaci. Na to eventuálni správcovia Gazy ako Egypt, Jordánsko či Katar hovoria, že odmietajú byť civilnou tvárou novej izraelskej okupácie.

Na stole sa zatiaľ objavilo viacero variantov, ktoré však Izrael nie je schopný implementovať. Netanjahu tvrdí, že v Gaze nesmú byť žiadni zahraniční vojaci. Na to eventuálni správcovia Gazy – nielen nejaké umiernené palestínske frakcie a miestne klany, ale napríklad aj Egypt, Jordánsko či Katar a Saudská Arábia, ktoré by to mali platiť a garantovať – hovoria, že odmietajú byť civilnou tvárou novej izraelskej okupácie.

Izrael tiež napríklad hovorí, že ak by sa z Gazy stiahol, vytvorí vnútri nárazníkovú zónu. Na čo Američania opakovane povedali, že niečo také – teda odtrhnutie ďalších území Gazy – v žiadnom prípade nepripustia.

Zatiaľ to vyzerá tak, že požiadavky Izraela sa nestretávajú s požiadavkami arabských štátov, ktoré sú v celom tomto procese tiež dôležité.

Lenže ani arabské štáty ako Egypt či Jordánsko sa príliš nehrnú do správy Gazy či do prijatia palestínskych utečencov na svojom území. Aj vďaka vlastným skúsenostiam s Palestínčanmi či preto, že Hamas ako odnož Moslimského bratstva považujú aj oni za bezpečnostné riziko.

To je možná interpretácia, ale nie je úplná. Hamas je dominantný dnes, ale pred 20 – 30 rokmi tam dominoval Fatah. Ani volebné víťazstvo Hamasu nebolo úplne jednoznačné.

Gaza nikdy nebola egyptská. Bola súčasťou arabského štátu, ktorý mal vzniknúť v Palestíne. Podobne ako Západný breh Jordánu. Keď sa Izrael stiahol zo Sinaja, súčasťou dohôd z Camp Davidu bolo aj vytvorenie palestínskej autonómie. To nie je o tom, že Egypt nechce na svojom území problémových Palestínčanov, ako sa to objavuje v stredoeurópskych debatách.

Rovnako sa dnes dezinterpretuje, prečo Egypt nechce vziať týchto Palestínčanov na svoje územie. Nie je to o tom, že im robí dobre pozerať sa na to, ako ich bombardujú. Jasne to povedal jordánsky kráľ, ktorého sa to v podstate netýka. Povedal, že po prvé nechcú riešiť problém Gazy za Izraelčanov a po druhé majú obavu, že ak týchto ľudí pustia na svoje územie, tak im už Izrael neumožní návrat späť. Tak ako to neumožnil stovkám tisíc utečencov po roku 1948.

Tomu rozumieme. Len určite v tom zohráva úlohu aj to, že sa boja destabilizácie, ktorú by palestínski utečenci na ich území spôsobili. Tak ako sa to v minulosti stalo práve v Jordánsku.

Samozrejme, že aj táto obava má racionálne jadro. Ale popritom tu fungujú aj emócie. Tak ako aj v časti českej verejnosti existuje obava, že s veľkým množstvom ukrajinských utečencov môže u nás stúpnuť kriminalita.

Stúpajúce humanitárne nákladyPrečo potrebujeme reštart diplomacie na Blízkom východe

Christian Heitmann

Aké veľké je riziko, že konflikt sa z Gazy prenesie aj na Západný breh Jordánu?

Už sa to deje. Je tu pritom vidno istý paradox. Izrael urobil v poslednom období veľa pre oslabenie palestínskej vlády na Západnom brehu Jordánu. Oslabil ju až natoľko, že táto vláda je dnes úplne neschopná zvládať situáciu.

Pred niekoľkými dňami sa nejaká miestna povstalecká frakcia zmocnila automobilov, ktoré patrili palestínskej samospráve. Na mnohých miestach berú vládu do rúk rôzne nové povstalecké frakcie a palestínska vláda tomu nie je schopná čeliť. Niekedy sa to snažia riešiť v tichej súčinnosti s Izraelom, niekedy to robí Izrael sám. Do toho niekedy vstupujú aj izraelskí extrémisti, ktorí cielene vyvolávajú konflikty. Je to kotol pred výbuchom.

Treba k tomu povedať ešte jednu dôležitú vec. Zatiaľ čo v Gaze môže Izrael postupovať takpovediac hlava-nehlava, na Západnom brehu sa to nedá. Pretože tam Izrael osadil pol milióna židovských osadníkov, ktorí sú tam teraz de facto v úlohe živých štítov. V prípade rozhorenia rozsiahleho konfliktu by Izrael mal veľký problém pre týchto ľudí niečo urobiť.

Netanjahu ešte vo februári predstavil plán s názvom Deň po Hamase. Vychádzal z toho, že po víťazstve nad Hamasom bude Gazu spravovať civilná vláda zložená z Gazanov, ale Izrael tam zostane vojensky prítomný. Hamas je v Gaze na jednej strane hlboko zakorenený, na druhej strane aj aktuálne sociologické dáta odtiaľ hovoria, že mnohí miestni obyvatelia sú s jeho vládou výrazne nespokojní. Je podľa vás reálne, aby vznikla a fungovala vláda zložená z Gazanov bez Hamasu?

Najskôr treba povedať, že aj mnohí civilisti v Gaze sú členmi Hamasu. Hamas nerovná sa iba ozbrojení teroristi, bola to celá štátna správa. Bavíme sa o veľmi zradikalizovanej spoločnosti. Tri štvrtiny obyvateľov Gazy sú utečenci, vyhnaní pri zakladaní Izraela, a ich potomkovia. Protiizraelské vášne sa tam recyklujú neustále. Nápad, že by miestne klany spolupracovali s Izraelom, že by tam Izrael mal svojich vojakov na každej križovatke a dane by vyberali Palestínčania, to sa mi nezdá úplne realistické. Nikto sa nechce ocitnúť v role kolaboranta.

Pripadá mi ako chiméra myslieť si, že po tom, ako sa Gaza z veľkej časti zrovná so zemou, niekto príde a povie: my sme tí dobrí Palestínčania a odteraz budeme pracovať pre Izrael.

Ochota miestnych Palestínčanov spolupracovať bude vyplývať z toho, ako si tam Izrael predstavuje svoju vlastnú prítomnosť. Vojenskú aj civilnú. Sú to tri týždne, čo bol vodca klanu Dogmuš popravený za to, že s Izraelčanmi o niečom takom vyjednával. Pripadá mi ako chiméra myslieť si, že po tom, ako sa Gaza z veľkej časti zrovná so zemou, niekto príde a povie: my sme tí dobrí Palestínčania a odteraz budeme pracovať pre Izrael. Neviem si to predstaviť za situácie, keď Izrael nechce pripustiť ani to, aby na tomto území boli jednotky OSN.

Nemajú na to dobrý dôvod? V južnom Libanone boli jednotky OSN a za chrbtom im vyrástol Hizballáh, ktorý je dnes významnou vojenskou silou na Blízkom východe a veľkou hrozbou pre Izrael.

Len som konštatoval fakt, že Izrael tam jednotky OSN nechce. Pri nich je vždy dôležité, na akom mandáte pre ne sa zhodne Bezpečnostná rada OSN.

Vy vo svojich knihách, ale aj v médiách tvrdíte, že Izrael musí skôr či neskôr pripustiť vznik palestínskeho štátu. Nie je vývoj v Gaze skôr silným argumentom proti tomu? V tom zmysle, že existuje veľké riziko, že takýto štát by ovládol Hamas alebo niekto podobný. Čiže politická sila, ktorá by sa nesústredila na budovanie štátu, ale na boj proti Izraelu.

Je faktom, že na arabskej strane sú vplyvné sily, ktoré nie sú ochotné prijať existenciu Izraela. Ale niečo podobné existuje aj na izraelskej strane. Opýtajte sa jednotlivých členov izraelského parlamentu alebo vlády, kde sú hranice Izraela. Uvidíte, koľko odpovedí dostanete. Keby dnes izraelská vláda povedala, že sa Izrael sťahuje z Gazy, tak za minútu končí. Keby Netanjahu povedal, že vyhlasuje prímerie, končí. Tá vláda visí na vlásku napríklad pre povinné odvody ultraortodoxných Židov.

Tým chcem povedať, že vyriešenie tohto konfliktu vôbec nezávisí len od toho, ako sa k nemu postavia Palestínčania. My na Západe sme zvyknutí pozerať sa na tento konflikt cez prizmu holokaustu a palestínskeho terorizmu. Lenže je tu aj iný, ich pohľad. Oni sa naň pozerajú optikou boja proti kolonializmu a ďalšiemu zaberaniu ich pôdy. Teraz vám hovorím, čo by vám povedal Palestínčan.

Ako sa na tento konflikt pozeráte vy?

Vy hovoríte, že ak by vznikol palestínsky štát, tak by to bolo pre Izrael nebezpečné. Lenže treba vidieť aj to, že Izrael tie umiernené palestínske sily roky podkopáva. Aj tým, že napríklad v rámci politiky rozdeľuj a panuj podporoval Hamas proti Fatahu, aby znemožnil zjednotenie palestínskeho frontu. Aby mohol hovoriť, že nemá partnera na rokovania o mieri.

Netanjahu teraz hovorí, že ak by niekto dnes uznal palestínsky štát, bola by to odmena teroristom za 7. október. To je pravda a dnes to znie veľmi logicky. Lenže Netanjahu tento štát odmietal aj pred 7. októbrom. Pred dvadsiatimi rokmi to hovoril tiež.

Palestínski chlapci sa v utečeneckom tábore v Bejrúte hrajú na boj proti izraelským okupantom. V pozadí sú portréty vodcov radikálneho hnutia. Foto: archív B. Turečka

Z čoho pramení vaša viera, že ak Palestínčania dostanú svoj štát, budú spokojní a nebudú na Izrael útočiť?

Opakujem, všetci Palestínčania nebudú spokojní. Tak ako nie sú všetci Izraelčania spokojní s jeho dnešnými hranicami. Sú izraelskí ministri, ktorí by chceli zabrať aj Jordánsko a vždy budú vyvolávať nepokoje. Niekto to robí terorom, niekto vypaľovaním domov a zaberaním pôdy. My sme citlivejší na to prvé, to druhé nám je jedno.

Zároveň je tu Hamas, ktorý Izrael vôbec neuznáva.

Pozrite sa, koľko izraelských politikov uznáva Palestínčanov. Alebo koľko českých politikov hovorí o takzvaných Palestínčanoch.

Vzhľadom na to, že nie sú jasné hranice, že medzi Gazou a Západným brehom sú obrovské demografické a politické rozdiely – je dvojštátne riešenie realistický koncept?

Aká je alternatíva? Že Izrael bude ďalej ovládať celý priestor od rieky k moru? Tak ako chcú toto Palestínčania, tak to chce aj dominantná časť izraelskej politickej sféry. To však znamená, že Izrael je za celé toto územie zodpovedný.

Ak by Palestínčania konečne mali štát, vyvinulo by to na nich veľký tlak a dalo by im to obrovskú zodpovednosť. Už by sa nemohli vyhovárať na okupáciu, ozbrojený boj by nemohli vydávať za boj proti okupantom, okupáciou by nemohli ospravedlňovať ani korupciu. Toto obrovské alibi by sa skončilo a sami by museli niečo robiť.

Bolo by to, samozrejme, riskantné. Izrael však stojí pred dilemou, či si chce udržať toto status quo – udržať celé územie, s Palestínčanmi nerokovať a nechať židovských osadníkov zaberať ďalšiu pôdu, čo bolo roky politikou Netanjahua. Tým však celá zodpovednosť za toto územie padá na plecia izraelského štátu. Ak chce Izrael udržať celé toto územie, musí sa rozhodnúť, či pôjde cestou demokratického alebo židovského štátu. Oboje zároveň je nereálne.

Thomas Friedman o vojne v GazeUSA musia prísť s návrhom na vytvorenie dvoch štátov, nemôžu slúžiť Netanjahuovi

Michal Lukáč

Aká je úloha Kataru a Egypta? Môžu byť mierovému procesu nápomocné?

Už takými sú a aj vždy boli. Egypt síce nie je arabský líder, ako býval, ale je to vplyvná arabská krajina. Ako prvý uzavrel mier s Izraelom, neskôr sa stal určitým prostredníkom, má vplyv na palestínske frakcie, vyjednávačom Hamasu či Islamského džihádu umožňuje vycestovať do zahraničia, cez svoje územie umožňuje príchod rôznych emisárov do Gazy.

Katar je krajinou rozkročenou na rôzne smery. Na jednej strane hostí špičky nielen Hamasu, ale napríklad aj afganského Talibanu, zároveň hostí najväčšiu americkú základňu na Blízkom východe. Je to šikovná, často cynická hra malého štátu, ktorý ostatným nemôže konkurovať vojenskou silou, ale robí to takzvanou soft power.

Financoval aj džihádistov v Sýrii.

Financoval určité frakcie napojené na Moslimské bratstvo, zatiaľ čo Saudská Arábia podporovala saláfistické skupiny a v Sýrii sa navzájom vybíjali. Dlho sa riešilo, či sa v líbyjskej občianskej vojne angažujú zahraničné sily, potom sa ukázalo, že už tam boli katarské špeciálne jednotky v civile. Aj takáto, skôr diskrétna, je rola Kataru.

V akom stave je po izraelskej ofenzíve Hamas? Mohol by ešte po prímerí v Gaze opäť vládnuť?

Ťažko povedať. Izrael hovorí, že zabil asi 15-tisíc ozbrojencov Hamasu. Sú medzi nimi aj dopravní policajti, kriminálka? Tieto zložky tiež patrili k Hamasu. Vidíme, že Hamas sa na severe Gazy vracia späť a paradoxne upokojuje situáciu, často zaisťuje humanitárne konvoje a snaží sa nastoliť poriadok, hoci to znie bizarne. Zo strednej Európy ich všetkých vidíme ako hrdlorezov z kibucu Beeri, ale pre mnohých Gazanov sú to členovia širšej rodiny, ktorí zaisťujú rôzne úlohy v spoločnosti.

Pochod židovských nacionalistov vo východnej, arabskej časti Jeruzalema pod policajnou ochranou oslavujúcich zjednotenie mesta. Foto: archív B. Turečka

Aká je nálada v izraelskej spoločnosti vzhľadom na pokračovanie vojny v Gaze?

Hranice nie sú jednoznačné. Proti Netanjahuovi protestuje radikálna pravica, ktorá by chcela omnoho tvrdší postup, ale aj niektorí príbuzní rukojemníkov, ktorí chcú prímerie. V Izraeli je parlamentná demokracia, je tu široká paleta od extrémnej ľavice po pravicu a každý má právo slobodne sa vyjadrovať. Súčasnú podobu vedenia vojny, ktorá podkopáva pozíciu Izraela vo svete, kritizujú aj vyslúžili izraelskí vojaci, ktorých nie je možné nazvať podporovateľmi Hamasu.

Po útoku Hamasu zo 7. októbra som hovoril, že to silne poškodilo imidž a legitímne požiadavky Palestínčanov vo svete. To, ako Izrael začal reagovať, silne poškodilo imidž a legitímne postoje Izraela vo svete.

Izrael argumentuje aj potrebou odstrašujúceho účinku voči prípadným ďalším podobným útokom. Nie je to tak, že v tomto regióne sa jednoducho netoleruje prejavenie slabosti a že štát ako Izrael si mierny prístup nemôže dovoliť?

Takže má zabrať Západný breh? Má odsunúť dva milióny obyvateľov Gazy, ako navrhuje Ben Gvir?

To netvrdíme, ale ako mal reagovať?

Nehovorím, že nemal reagovať, ale máme medzinárodné právo, nie je náhodou, že to rieši Medzinárodný súdny dvor. Nemyslím si, že sa Izrael dopúšťa genocídy, ale v mnohých ohľadoch mohol konať v rozpore s konvenciou o potieraní genocídy. Výroky o „vypálení Gazy“, „to sú zvieratá“ a podobne dávali izraelskí politici na najvyššej úrovni.

Tomáš Alner o vojne v GazeKeby Palestínčania chceli, Gaza by bola Hongkong, ale im ide o zničenie Izraela

Christian Heitmann

Vždy panovalo presvedčenie, že izraelské tajné služby vedia o všetkom, čo sa v Gaze „šuchne“. Prebieha v Izraeli diskusia o ich zlyhaní počas útoku?

Desať dní pred útokom som bol v Izraeli a hovoril som s jedným známym politológom a šéfom pravicového think-tanku v Jeruzaleme. Pýtal som sa ho, prečo tak bazírujú na Abrahámovských dohodách, ktoré uzavreli so štyrmi štátmi, s ktorými nie sú ani susedia, ani s nimi nebojujú, ale neuzavreli mier s Palestínčanmi. Odpovedal, že Abrahámovské dohody boli pre nich veľmi dôležité a tí Palestínčania – čo im môžu? Majú azda letectvo alebo tanky? Rozhovor vyšiel v Lidových novinách 7. októbra a večer toho dňa čitateľ zistil, že Palestínčanom stačili motyky.

Debata sa o tom v Izraeli vedie, ale aj s prípadným padaním hláv sa vyrieši, až keď pominie akútne nebezpečenstvo. Panoval konsenzus, že teraz prepriahať nebudeme. Kritické hlasy však naberajú na sile. Prvý žiadal predčasné voľby Avigdor Lieberman, vodca sekulárnej časti opozície, dnes už to znie bežne aj od protichodných táborov.

Dá sa podľa prieskumov predpovedať, aká by bola voči súčasnej vláde alternatíva?

Dlhodobo, aj pred vojnou, platila jedna vec: ak by Likud neviedol Netanjahu, veľmi ľahko by sa podarilo zostaviť stredopravú vládu s veľmi silným mandátom. Izraelská ľavica je marginálna, po 7. októbri ešte viac. Ak by sa vytvoril stredopravicový blok, vo vláde by nemuseli byť radikáli, ktorých Netanjahu potrebuje, aby udržal parlamentnú väčšinu, a ktorí vládu tlačia do extrémnych postojov. Ak by to Netanjahu položil, stredopravá vláda by mohla vzniknúť veľmi rýchlo.

Prečo má v Izraeli ľavica slabú pozíciu?

Ak by sa vytvoril stredopravý blok, vo vláde by nemuseli byť radikáli, ktorých Netanjahu potrebuje na udržanie parlamentnej väčšiny a ktorí vládu tlačia do extrémnych postojov. Ak by to Netanjahu položil, stredopravá vláda by mohla vzniknúť veľmi rýchlo.

Pretože dlhodobo kládla dôraz na sociálne témy, hoci sa Izraelu v poslednom čase veľmi dobre ekonomicky darí. Presadzovala aj mierový proces, ktorý sa zdiskreditoval. Ľavicové strany boli v parlamente nahradené radikálnymi sionistickými a náboženskými stranami.

Teda platí, že dvojštátne riešenie by nemalo podporu ani na izraelskej politickej scéne?

To je otázne. Dnes to nie je na stole. Ak by dvojštátne riešenie presadzovala ľavica, tak sa nad tým všetci pousmejú. Ak by to robil niekto z pravicového tábora, dostalo by to legitimitu. Napríklad mier s Egyptom uzavrel pravicový politik Begin. Všeobecne sa hovorí, že mier uzatvára pravica, pretože ju v tom prípade podporí ľavica a súčasne získa podporu aj od strany pravicového politika, ktorý je pri moci.

Na palestínskej strane sa ako o vodcovi hovorí o Marwanovi Barghoutim, členovi Fatahu, ktorý je v izraelskom väzení. Roky hovorím, že Izrael v rámci urovnania vzťahov v nejakej fáze tohto človeka prepustí a on bude súčasťou nejakého riešenia. Za Palestínčanov bojoval, má kredit, ak by sa dnes konali prezidentské voľby, vyhral by ich a vodca Hamasu Haníja by stál za ním. Ak by sa vyslovil v prospech mieru, malo by to veľkú váhu.

Palestínska spoločnosť bola niekedy pestrejšia, patrili k nej aj početní kresťania, ktorí mali napríklad v Hanan Ashrawiovej aj politické zastúpenie. Je tento prúd ešte prítomný alebo to už vymizlo?

Percento kresťanov v palestínskej spoločnosti sa znižuje. Neviem, do akej miery s tým súvisí Hamas. Kresťania v Gaze sú, majú tam svoje kostoly, niekoľko ich Izraelčania od októbra zbombardovali. Je zaujímavé sledovať, čo vydáva Rakúsky hospic, katolícka organizácia v Jeruzaleme, keď preberá spravodajstvo z Gazy. Bombardovanie sa kresťanom nevyhýba.

Keď príde na západný konzulát so žiadosťou o vysťahovalecké vízum palestínsky kresťan a palestínsky moslim, myslíte, že komu ho dajú? Samozrejme, že tomu kresťanovi. Zastúpenie moslimov tam aj z tohto dôvodu rastie.