Stúpajúce humanitárne náklady Prečo potrebujeme reštart diplomacie na Blízkom východe

Vojna medzi Izraelom a Gazou trvá už takmer štyri mesiace, vyžiadala si obrovský počet obetí a spôsobila ohromné škody. Aj medzi spojencami Izraela preto rastú pochybnosti, či je Netanjahuov prístup rozumný a primeraný.

„Po útoku odletel prezident Joe Biden do Izraela, kde jasne vyjadril podporu izraelskému premiérovi Benjaminovi Netanjahuovi a ďalším izraelským vodcom, pričom ich varoval, aby sa vyhli chybám, ktorých sa Spojené štáty dopustili po útokoch z 11. septembra 2001. Ale táto rada zapadla uprostred hnevu, hanby a politického manévrovania v dôsledku krvavého besnenia Hamasu,“ píše Ryan Evans z portálu War on the Rocks.

„Izraelská vojenská operácia v Gaze je strategicky aj morálne neudržateľná. Dedičstvo tohto maximalistického prístupu bude Izrael prenasledovať roky. Jeho náklady sa rozrástli po celom svete a akútne zasiahli najbližšieho partnera Izraela, Spojené štáty americké,“ kritizuje Evans, ktorý Netanjahuovi vyčíta, že nemá jasnú stratégiu.

Civilné obete

Je úplne nesporné, že Izrael má právo na sebaobranu, a to až do úplnej likvidácie hrozby, ktorú Hamas predstavuje. Toto právo však neexistuje vo vákuu, ale musí byť presadzované aj legálnymi prostriedkami.

Izraelská armáda bola v minulosti exemplárnym príkladom sily, ktorá je nielen výnimočne efektívna, ale aj mimoriadne šetrná voči civilistom na nepriateľskej strane. O takzvanom „klopaní na strechu“, ktorým Izrael zvykol varovať civilistov pred náletmi, Postoj písal už na tomto mieste.

Táto vojna je iná. Počet civilných obetí presiahol 20-tisíc a je väčší než kedykoľvek predtým. A to nielen preto, že táto vojna trvá dlhšie než tie predošlé.Zdieľať

S postupom času sa však ukazuje, že táto vojna je iná. Počet civilných obetí presiahol 20-tisíc a je väčší než kedykoľvek predtým. A to nielen preto, že táto vojna trvá dlhšie než tie predošlé.

Samozrejme, veľkú časť viny za civilné obete nesie Hamas a ďalší militanti, ktorí využívajú nemocnice či inú civilnú infraštruktúru ako základne, kopú tunely pod obytnými domami a často nenosia ani len uniformy, pričom všetko z toho je v rozpore s medzinárodným právom.

V mnohých prípadoch militantom pomáhajú údajní civilisti. Dokonca v meste Dženin na Západnom brehu bol zdokumentovaný prípad „záchranára“, ktorý počas prestrelky medzi militantmi a izraelskou armádou nosil zbrane militantom.

Čítajte tiež

Terorizmus v mene OSN Organizáciu UNRWA prestalo financovať už dvanásť krajín, ďalšie to zvažujú

Christian Heitmann

Okrem USA, Austrálie a Kanady finančnú podporu zastavilo aj Taliansko, Francúzsko, Fínsko, Veľká Británia, Nemecko či Holandsko.

Faktorom je aj boj v meste, ktorý je mimoriadne zložitý a krvavý. Od začiatku vojny zaznamenal Izrael 634 padlých vojakov a len prednedávnom stratil až 24 vojakov v jediný deň. Počet ranených príslušníkov izraelských bezpečnostných zložiek presahuje 6-tisíc osôb.

Pripomeňme si aj to, že pri deväť mesiacov trvajúcom obliehaní Mosulu (2016 – 2017) prišlo o život podľa rôznych zdrojov čosi medzi 8- až 40-tisíc civilistov, a to hoci Irak bojoval na vlastnom území.

Ale tieto dôvody nie sú jedinou príčinou. Tou druhou je, že Izrael v tejto vojne má iné rules of engagement než v tých predošlých vojnách. Rules of engagement znamená pravidlá, kedy vojaci smú vystreliť, kedy majú používať len gumené náboje, ktoré ciele sa môžu a ktoré nesmú stať terčom náletov a aké kolaterálne škody a obete sú ešte prijateľné.

Ako zistili izraelské médiá, izraelské letectvo pri likvidácii cenných terčov vedome akceptuje aj vyšší počet civilných obetí, čo bolo v minulosti nemysliteľné.

O tom, či je tento postup v rozpore s medzinárodným právom, sa v súčasnosti ostro diskutuje. Výsledok bude v konečnom dôsledku závisieť od otázky, či je význam vojenských terčov z náletov neproporčne väčší než kolaterálnych obetí. Isté však je, že ide o morálny problém, ktorý poškodí renomé Izraela na mnohé desaťročia.

Škody na civilnej infraštruktúre

Druhým problémom sú škody na civilnej infraštruktúre.

Nedávna analýza britského magazínu Guardian ukazuje, že v Pásme Gazy je poškodených alebo zničených 50 až 62 percent všetkých budov. V severnej Gaze presahuje podiel poškodených budov dokonca 80 percent.

Mapa Pásma Gazy s červenou farbou vyznačenými oblasťami zničenými od 7. októbra 2023

Podľa New York Times nie sú dôvodom zničenia len nálety alebo boje, ale aj to, že Izrael cielene ničí budovy, ktoré boli využívané teroristami. Časťou problému je, že Hamas a ďalší militanti cielene využívajú politicky citlivé budovy, ako sú nemocnice či školy.

To však nemusí byť jediným dôvodom, prečo Izrael akceptuje rozsiahle ničenia infraštruktúry v Pásme Gazy. Podľa zdrojov izraelského magazínu +972 je cieľom kampane „vyvolať šok“ a „prinútiť civilistov, aby vyvíjali tlak na Hamas“.

Neúprosná devastácia Gazy môže byť motivovaná snahou odstrašiť Hizballáh od podobného útoku na Izrael a možno dokonca obnoviť odstrašenie v Gaze.Zdieľať

Ďalším cieľom môže byť aj snaha o obnovenie odstrašenia. Izrael v októbri ukázal zraniteľnosť a rad odborníkov sa odvtedy obáva, že do vojny by mohli vstúpiť aj milície Hizballáh v Libanone či dokonca priamo Irán. Neúprosná devastácia Gazy tak môže byť motivovaná snahou odstrašiť Hizballáh od podobného útoku na Izrael a možno dokonca obnoviť odstrašenie v Gaze.

V minulosti Hamas mohol počítať s tým, že po útokoch na Izrael nasleduje pár týždňov vojny, niekoľko náletov, ale že väčšina Gazy zostane nedotknutá. Výsledkom bolo, že Hamas bol čoraz bezočivejší.

Aktuálne konanie môže byť pokusom zvrátiť tento trend a demonštrovať, že odpoveď Izraela bude taká masívna, že sa ďalší útok Hamasu proste nevyplatí. To je síce pochopiteľné, ale z právneho aj morálneho hľadiska veľmi pochybné konanie.

Kritici podozrievajú Izrael, že môže sledovať aj ďalší cieľ – zničenie veľkej časti budov, aby tak prinútil Palestínčanov z Gazy odísť a zabránil ich návratu. Hovoria preto o takzvanej „domicíde“, čo je pojem, ktorý v medzinárodnom práve zatiaľ neexistuje, ale ktorý by podľa jeho zástancov bolo potrebné zaviesť ako vlastný trestný čin.

Hoci takýto úmysel izraelskej armáde nemožno dokázať, aspoň časť Netanjahuových radikálnych koaličných partnerov sa netají tým, že by rada videla odchod Palestínčanov z Gazy.

Čítajte tiež

Izraelská dilema Čo urobiť s Pásmom Gazy po vojne?

Christian Heitmann

Asi žiadna otázka dnes zrejme netrápi izraelskú vládu tak, ako je budúcnosť Pásma Gazy.

Americké sankcie?

USA zaviedli prvé sankcie proti štyrom radikálnym osadníkom na Západnom brehu a podľa Yaira Rosenberga z amerického magazínu The Atlantic by mohlo ísť o prvý krok smerom k sankciám voči niektorým radikálom v Netanjahuovej vláde.

Menovite spomína napríklad ministrov Bezalela Smotriča alebo Itamara Ben-Gvira. Obaja požadujú obnovenie izraelských osád v Pásme Gazy (Izrael všetkých osadníkov evakuoval pri svojom ústupe v roku 2005) a Ben-Gvir dokonca žiadal vyhostenie Palestínčanov z tohto územia.

Hoci takéto radikálne figúrky reprezentujú len menšinu Izraelčanov, ich zotrvanie na postoch napriek zjavne absurdným (a pre medzinárodné renomé Izraela veľmi škodlivým) požiadavkám ukazuje, že Netanjahu je politicky závislý od podpory týchto polobláznov.

Veľká väčšina Izraelčanov si totiž myslí, že katastrofálny rozsah útoku zo 7. októbra – viac než 1 200 zavraždených Izraelčanov – je zlyhaním vlády, a požaduje Netanjahuovo odstúpenie buď okamžite, alebo po konci vojny. Len 15 % z nich si myslí, že by Netanjahu mal zostať v úrade premiéra po vojne.

Prieskumy naznačujú, že vládnuci Likud by mohol stratiť viac než tretinu poslancov. Voľby by jasne vyhrala opozičná aliancia Národná jednota okolo Bennyho Gantza, ktorá by mohla oproti Likudu získať viac než dvojnásobok mandátov.

„Akékoľvek potenciálne dvojštátne riešenie si bude vyžadovať odzbrojenie Hamasu (ktoré mu stojí v ceste v Gaze) a odzbrojenie osadníckeho hnutia (ktoré mu stojí v ceste na Západnom brehu). Toto nie je protiklad k Bidenovej politike v Gaze, je to jej súčasť,“ myslí si Rosenberg.

Návrat k diplomacii

Riešením z dlhodobého hľadiska je jedine vytvorenie obojstranne záväzných hraníc, akokoľvek utopická sa takáto možnosť dnes môže zdať. Pritom obe strany budú musieť akceptovať, že dohoda je finálna a k ďalšej revízii už nedôjde. Práve neochota palestínskeho líderstva trvalo sa zriecť časti svojich nárokov – či už v otázke návratu utečencov z rokov 1948 – 1949 do Izraela, alebo v otázke hraníc – je hlavným dôvodom, prečo zlyhali rokovania v Tabe (2001) či Annapolise (2007).

Riešením je vytvorenie obojstranne záväzných hraníc, akokoľvek utopická sa takáto možnosť môže zdať. Pritom obe strany budú musieť akceptovať, že dohoda je finálna a k ďalšej revízii už nedôjde.Zdieľať

Predstava niektorých ľavicových aktivistov, podľa ktorých sa má hranica vrátiť na takzvanú zelenú čiaru z roku 1949, je úplne nerealistická. Isté však je, že aj budúci palestínsky štát musí byť životaschopný, a to znamená, že ak dôjde k úpravám hranice, Izrael by mal Palestínčanov spravodlivo kompenzovať (teda približne v pomere 1 : 1, ako stanovili takzvané Clintonove a Kerryho parametre).

Izrael má niekoľko záujmov – trvalú kontrolu nad prinajmenšom židovskými štvrťami vo východnom Jeruzaleme vrátane kontroly nad Múrom nárekov, úpravu hraníc tak, aby sa väčšina židovských osád na Západnom brehu stala súčasťou Izraela, a necelé dva kilometre diaľnice 1 medzi Jeruzalemom a Tel Avivom (v prvej izraelsko-arabskej vojne Jordánci dokázali na tomto jedinom mieste menom Latrun preťať starú cestu medzi Jeruzalemom a pobrežím, nová diaľnica vybudovaná po roku 1967 kopíruje trasu tejto cesty).

Mapa územného riešenia podľa izrelského a palestínskeho návrhu v Annapolise 

Takmer neriešiteľným problémom je malá strategická hĺbka Izraela bez Západného brehu. Na najužšom mieste by Izrael v hraniciach z roku 1949 mal šírku len 13 kilometrov. Zároveň je však najneskôr už od roku 1967 jasné, že územie Západného brehu, najmä jeho s Izraelom hraničiaca časť, je príliš husto osídlené arabským obyvateľstvom, aby ho Izrael čo i len hypoteticky mohol anektovať (nehovoriac o právnej stránke takéhoto kroku).

V ideálnom prípade (z izraelskej perspektívy) by si Izrael dokázal ponechať aj údolie Jordánu a týmto spôsobom kontrolovať, aby do Západného brehu ani po vzniku nezávislého palestínskeho štátu neprúdili zbrane či dokonca iránske alebo arabské jednotky. Vzhľadom na veľkú rozlohu tohto územia je však nadobro vylúčené, že by Palestínčania také čosi prijali. Izraelčania ani nemajú dostatok riedko osídleného iného územia, ktoré by mohli zaň vymeniť, aby tak naplnili Clintonove a Kerryho parametre.

V palestínskom záujme by bolo (okrem toho najočividnejšieho, vzniku nezávislého štátu) rozšírenie územia Pásma Gazy, ktoré sa pre prudký rast populácie (z 350-tisíc obyvateľov v roku 1967 na 2,3 milióna dnes) blíži k populačnému limitu.

Palestínčania navyše budú potrebovať aj nejaký typ koridoru – či už cestu, alebo tunel, ktorý by spájal Gazu so Západným brehom. Takýto koridor môže vzniknúť a existovať len so súhlasom Izraela, cez ktorého územie bude viesť, aj preto je dohoda aj v záujme všetkých umiernených Palestínčanov.

Ak by sa dohoda podobala ponukám, ktoré Palestínčania odmietli pri rokovaniach v Tabe či Annapolise, Palestínčania by dokonca mohli získať väčšinu arabských štvrtí vo východnom Jeruzaleme, ktoré v súčasnosti Izrael nepovažuje za súčasť Západného brehu.

Čítajte tiež

Tomáš Alner o vojne v Gaze Keby Palestínčania chceli, Gaza by bola Hongkong, ale im ide o zničenie Izraela

Christian Heitmann

Rozhovor s bývalým vojakom izraelskej armády o dôvodoch a následkoch najväčšieho teroristického útoku v izraelských dejinách.

Demografia

Dohoda však bude nevyhnutne musieť reflektovať demografický vývoj. Za posledných dvadsať rokov počet Židov na Západnom brehu narástol zo 400-tisíc na približne 750-tisíc (tieto čísla zahŕňajú vyše 200-tisíc Židov vo východnom Jeruzaleme, ktorý Izrael za súčasť Západného brehu nepovažuje) alebo z 234-tisíc na vyše 500-tisíc, vynímajúc východný Jeruzalem.

Tento prudký rast je výrazne rýchlejší než rast miestneho arabského obyvateľstva, a to nielen z dôvodu prisťahovania Židov z Izraela, ale aj pre vysokú pôrodnosť osadníkov, ktorá dokonca ešte prevyšuje pôrodnosť Arabov na Západnom brehu.

Je preto veľmi nepravdepodobné, že by Izrael dnes ešte mohol pristúpiť na návrh, ktorý Palestínčania odmietli v Tabe v roku 2001, keďže by dnes znamenal nutnosť presídliť státisíce izraelských občanov.

Práve prudký rast populácie je dobrým dôvodom uzavrieť dohodu čo najskôr. Každá dohoda totiž bude znamenať, že časť populácie sa ocitne na nesprávnej strane hranice, a o čo skôr sa strany dohodnú na všeobecne záväzných hraniciach, o to menej ľudí bude následne potrebné presídliť. O čo dlhšie sa otáľa, o to ťažšie sa bude hľadať kompromis neskôr.

Rola Saudskej Arábie

Riád ukazuje, že napriek ľahkému poklesu napätia s Iránom po Čínou sprostredkovanej dohode má naďalej záujem na normalizácii vzťahov s Izraelom. Na tom v zásade nič nemení ani vojna v Gaze, je však jasné, že aj Saudi musia dbať na verejnú mienku doma aj v ostatných arabských štátoch.

Problémom zostáva, s kým má Izrael vôbec rokovať. Žiaden palestínsky líder nemá autoritu na presadenie kompromisu, nech bude mať akúkoľvek podobu.Zdieľať

Saudská Arábia preto musí ukázať, že pre Palestínčanov niečo dosiahla, a je nepravdepodobné, že po tejto vojne môže pristúpiť na menej než na nezávislý palestínsky štát. Prinajmenšom na papieri.

Zároveň Netanjahu so svojimi koaličnými partnermi v priebehu posledných mesiacov stratil veľké množstvo sympatií, ktoré Izrael tesne po 7. októbri zaslúžene požíval. Ak sa Izrael bude chcieť vyhnúť úplnej zahraničnopolitickej izolácii, bude musieť pristúpiť na nové a úprimné rokovania s Palestínčanmi.

Problémom zatiaľ zostáva, s kým má Izrael vôbec rokovať. Nikto na strane Palestínčanov sa do rokovaní veľmi nehrnie, a aj keby sa niekto našiel, žiaden palestínsky líder nemá autoritu na presadenie kompromisu, ktorý bude v palestínskej spoločnosti mimoriadne nepopulárny, nech bude mať akúkoľvek podobu.

Práve preto je dôležitá rola ostatných arabských štátov – Egypta, Saudskej Arábie a Jordánska –, aby pomohli dohodu nielen nájsť, ale aj presvedčili Palestínčanov, aby kompromis prijali.

Len tak totiž existuje nádej, že táto izraelsko-arabská vojna bude tou poslednou.