Tomáš Alner o vojne v Gaze Keby Palestínčania chceli, Gaza by bola Hongkong, ale im ide o zničenie Izraela

Keď mal 19 rokov, odsťahoval sa zo Slovenska do Izraela, kde ako občan musel aj narukovať. Bojoval v špeciálnej jednotke na libanonskom území proti Hizballáhu, vďaka tejto skúsenosti a vojenským poznatkom vie analyzovať súčasné dianie v Izraeli a pásme Gaza. 

Tomáš Alner v rozhovore pre Postoj hovorí, prečo Izrael nezabránil teroristom z Hamasu, aby prenikli na územie krajiny a spôsobili tam bezprecedentné krviprelievanie, vysvetľuje tiež pohnútky Hamasu a ďalších ogranizácií, ktoré zastupujú Palestínčanov. Hovorili sme aj o tom, čo útok Hamasu urobí s izraelskou mentalitou a aké sú možné scenáre vývoja. 

Tomáš Alner podniká v oblasti medicíny a strojárskej výroby, žije a pracuje v Prahe.

Siedmy október bol deň, v ktorom od založenia Izraela prišlo o život najviac ľudí, pričom väčšinu z nich tvorili civilisti. Vieme už dnes rozlíšiť, či to bol len útok, ktorý sprevádzalo výnimočné zlyhanie bezpečnostných služieb, alebo ho Hamas naozaj plánoval ako mimoriadnu a masívnu operáciu deň po výročí jomkipurskej vojny?

Treba načrieť do histórie. Ešte pred vznikom Izraela existovala protistrana. Nedá sa úplne presne definovať, išlo o kolektívneho nepriateľa, do ktorého sa zaradili rôzne štáty a organizácie s istou podporou „arabskej ulice“, ako sa to teraz hovorí. A tento meniaci sa nepriateľ neustále hľadal cesty, ako Izrael zničiť. Ten, naopak, neustále hľadal cesty, ako sa tomu brániť.

Teda od začiatku dochádzalo z arabskej strany k útokom aj masakrom, napríklad v roku 1929. Vtedy sa na izraelskej strane sformovala Hagana a iné organizácie.

Neskôr prišla vojna v roku 1967, pričom už dvadsať rokov predtým sa vedelo, že Egypt plánuje zničiť Izrael. Keď sa to nepodarilo, došlo v roku 1973 k jomkipurskej vojne, kde už boli oveľa sofistikovanejší.

V roku 1967 však boli arabské armády veľmi slabé. V nasledujúcich šiestich rokoch si s pomocou Sovietskeho zväzu vybudovali veľmi slušnú vojenskú silu a Izrael mal čo robiť, aby to vyhral.

Keď tieto cesty zlyhali, prišla vlna terorizmu. Treba vnímať aj veľmi vysokú pôrodnosť na strane palestínskych Arabov s cieľom prerásť židovskú populáciu. Jásir Arafat svojho času povedal, že „Izrael bude porazený maternicou arabskej ženy“. Z rôznych dôvodov sa to nepodarilo.

Tento útok Hamasu bol v rámci vlny terorizmu niečím novým?

Áno. Od roku 2005, keď sa izraelská armáda stiahla z Gazy, mali útoky formu raketových úderov. Izrael na ne šiel odpoveďou v podobe technológií. Palestínčania potom budovali podzemné tunely, ale aj na to našli Izraelčania technologickú odpoveď.

Sme v situácii, keď sa každý deň plánujú nejaké teroristické činy, no len málokedy sa podaria. Všetky z týchto útokov mali svojich desať minút slávy a svoje obete. 

Súčasne treba povedať, že izraelská armáda a bezpečnostný aparát zase nie sú také dokonalé, ako si niekto predstavuje. V zásade fungujú tak ako inde vo svete, možno s väčšou intenzitou a podporou verejnosti a menšou korupciou, ale nie je to dokonalý stroj. Židia ani nikdy dokonalý stroj neurobia, lebo sú chaotici. Nie sú Nemci.

Tento útok bol niečím novým. Nepochybujem, že Izrael naň nájde odpoveď, rovnako však nepochybujem, že jeho nepriatelia zase nájdu niečo inovatívne.

Podobný scenár, ako sa teraz stal na juhu, sa očakával od Hizballáhu v Libanone. V izraelských médiách sa písalo, že Hizballáh plánuje už nielen raketový útok, ale chce naozaj prekročiť hranicu, na nejaký čas držať prihraničné obce a okupovať ich. Nehovorilo sa o tom, že by mohli beštiálne vraždiť obyvateľov.

Ako mohlo dôjsť k útoku Hamasu Vzostup progresívnej ľavice ohrozuje podporu Západu pre napadnutý Izrael

Ján Cipár

Miera premyslenosti teroristického útoku otvára otázky vonkajšieho zapojenia, predovšetkým zo strany Iránu.

Kto zlyhal na strane Izraela? 

Ak je to zlyhanie, je to zlyhanie rozviedky, pričom sa to javí ako až nepochopiteľné zlyhanie, pretože izraelská armáda dokáže zlikvidovať veľmi konkrétnych ľudí. Niekde hodí bombu a vie, že ten konkrétny človek tam zahynul. Buď dostáva tipy z jeho okolia, alebo mu odpočúva telefón, alebo funguje kombinácia oboch prístupov.

Určite sa aj teraz niekam posúvali isté informácie, ale boli zle vyhodnocované a nevenovala sa im patričná pozornosť.

Ale nešlo aj o vojenské zlyhanie?

Nemyslím si to. Armáda zasiahla rýchlo, v priebehu niekoľkých hodín. V podstate to bol teroristický útok až vojnového rozsahu, ale nebola to mechanizovaná akcia nejakých práporov.

Armáda hodnotí predovšetkým vojenský stav. Ak by sa tam zhromažďovala vojenská technika, ako to bolo napríklad na hraniciach Ruska s Ukrajinou, tak to armádu zburcuje, nič také sa však nedialo. Toto bol skôr teroristický útok, len v obrovskom meradle.

Už len mŕtvych útočníkov tam zostalo asi 1 500, čo znamená, že ich muselo byť podstatne viac. Videli sme videá, ako sa útočníci vracajú do Gazy, boli ich teda mnohé tisíce.

Bojovalo sa na 22 miestach súčasne, niektoré sa ubránili, ako kibuc Ein HaBesor a mestečko Netivot. V tom kibuci boli štyri samopaly M16 a pár pištolí, navzdory tomu sa komunita ubránila, pretože naozaj nešlo o vojenský útok, ale o teroristov, ktorí prišli zabíjať bezbranných ľudí, a len čo s nimi niekto bojoval, utiekli.

Tomáš Alner. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Časť západných odborníkov aj izraelských novinárov tvrdí, že príčinou úspechu Hamasu je, že 70 percent síl izraelskej armády je momentálne nasadených na Západnom brehu Jordánu.

Je to spolitizovaná informácia. Veľmi sa hnevám na tento typ informácií, ktoré majú nasledujúce pozadie: „Pozrite sa, je tu pravicová vláda, ktorá podporuje židovské osídľovanie Západného brehu, teda historickej Judey a Samárie, a pozrite sa, musia tam poslať veľa vojakov, aby ich chránili, a je to na úkor nás, bežných obyvateľov Izraela.“

S týmto prišla izraelská ľavica a radostne to prevzali mnohé zdroje všelikde po svete. Je to však mylná informácia. Jednotky majú buď stále miesto nasadenia, alebo sú mobilné a potom sú tam, kde sa zdá, že sú práve najviac potrebné. 

Tak je to aj s protiraketovými systémami. Na začiatku, keď ich bolo málo, sa neustále vozili po Izraeli. Keď hrozilo nebezpečenstvo zo severu, vozili ich na sever, keď z Gazy, tak išli na juh.

Ľudia celkom nerozumejú, ako tá armáda funguje. Keď tam niekto narukuje, je brancom v základnom výcviku. Je na výcvikovej základni, ktoré sa nikam nepresúvajú, ale nie sú ničomu prospešné v čase vojny, pretože sú tam nováčikovia, ktorí sa učia, ako sa drží samopal a ako sa z neho strieľa. Tých treba, naopak, chrániť.

Potom sú tam vojaci v druhom, treťom roku, ale ich nie je až tak veľa. Takže oni boli tam, kde sa v tom čase zdalo, že by mohli byť najpotrebnejší. Je vecou rozviedky, či povie, že sú potrební vedľa Gazy, v takom prípade budú vedľa Gazy.

Potom sú záložáci, ktorí sú zmobilizovaní v čase vojny alebo najväčšieho nebezpečenstva. To sú tí, ktorí odvádzajú najviac práce, majú najväčšie skúsenosti a každý rok chodia na cvičenia. Teda ten argument s tými 70 percentami veľmi kríva. Isteže, veď kde inde mali byť, keď nebola žiadna vojna. 

Ale napriek tomu pôsobí obzvlášť znepokojujúco, že útočníci dokonca dobyli dve základne, jednu vojenskú a jednu policajnú stanicu. Z videí pritom vieme, že sa zmocnili terénneho vozidla a zajali aj niekoľko desiatok vojakov. Ako sa mohlo stať, že ich útočníci dokázali nielen premôcť, ale aj zaživa zajať?

Keď je nejaká americká alebo poľská základňa v Iraku, sú tam profesionálni vojaci. Toto bola obyčajná výcviková základňa, kde boli nováčikovia. A stráž na takejto základni si môžete predstaviť ako nejakého strážnika v nejakej fabrike. Aj toho ľahko premôžete, ak tam príde sto ťažko ozbrojených bojovníkov.

Armáda funguje celkom inak, keď je zmobilizovaná, v takom prípade by napríklad vojaci nespali, spala by polovica, tretina. Ten moment prekvapenia je veľmi zásadný, preto sa aj 90 percent útokov spúšťa medzi treťou a štvrtou hodinou ráno, pretože vtedy ľudia najtvrdšie spia. A v týchto hodinách sa, mimochodom, aj posilňujú hliadky, lebo je známe, že vtedy každý útočí.

Jedným z následkov útoku je, že vyše 200 ľudí bolo odvlečených do Gazy. Aké sú šance, že sa ich podarí zachrániť? V minulosti sme mali situácie, keď väčší počet Izraelčanov uniesli teroristi, napríklad keď uniesli lietadlo a pristáli s ním v Ugande, ale toto je celkom iná situácia... 

Ak má byť história nejakým vodidlom, tak osud týchto ľudí bude veľmi nepekný. Žiaľ, ich šance nie sú dobré. Keby to bol jeden-dvaja ľudia, tak by mali pre palestínske organizácie obrovskú cenu, ale teraz ich sú stovky a vieme, čo sa už dialo s civilistami. 

Minulý týždeň bola tlačová konferencia organizácie ZAKA. To sú ortodoxní židia, ktorí sú dobrovoľníkmi pri takýchto katastrofách, pretože židovský náboženský zákon požaduje dôstojný pohreb. Robia to veľmi dôsledne, aby skutočne každá časť tela bola dôstojne pochovaná. Títo ľudia vraveli, že našli deti s vypichnutými očami, odrezanými prstami, ktoré boli takto mučené pred rodičmi, a tí rodičia boli potom zabití rovnakým spôsobom. Alebo sa to udialo naopak, to už nevieme celkom presne určiť.

Tí útočníci sa jednoznačne vyžívali v ubližovaní, v mučení, vylievali si na nich zlosť. Aspoň niektoré ženy boli znásilňované. Vieme tiež, aký bol osud jezídov v Iraku, kde si bral Islamský štát ženy ako sexuálne otrokyne. Týmito termínmi boli na tých videách označované aj tie ženy, ktoré odvliekli z Izraela.

Takže sa, žiaľ, obávam, že časť týchto unesených ľudí bude doslova umučená, pretože to si nenechajú ujsť, aby si na niekom vyliali zlosť. Osud tých žien si vieme tiež predstaviť, časť bola a bude znásilnená a zabitá a časť zrejme nechajú, aby mali živých rukojemníkov „do zásoby“. A nebude ľahké ich nájsť, budú na mnohých miestach.

Izraelská armáda už povedala, že civilisti majú opustiť severnú tretinu Gazy. Je veľmi pravdepodobné, že teroristi prevezmú rukojemníkov do južnej časti. Možno niektorí informátori poskytnú informácie aspoň o niektorých zajatcoch, ale podľa mňa budú strážení na tých najhlbších miestach, v najhlbších tuneloch. Mnohí určite zomrú, pretože budú používaní ako ľudské štíty. 

Masaker v Izraeli Prečo je pre ľavicu také ťažké postaviť sa terorizmu?

Christian Heitmann

Počet obetí útoku teroristického hnutia dosiahol viac než 700 ľudí, napriek tomu má časť politického spektra problém zaujať jednoznačnú pozíciu.

Odloží armáda pozemnú operáciu v Gaze, aby dosiahla prepustenie časti rukojemníkov?

To je nereálne, takéto rokovania takmer vždy trvajú roky. Za jedného vojaka Gilada Šalita, uneseného v roku 2005, dostali Palestínčania vyše tisíc teroristov vrátane tých, čo boli odsúdení za vraždy. Napríklad vrátane Yahyu Sinwara, ktorý je šéfom Hamasu a sedel za šesť vrážd. Rozhodne to nebude tak, že rukojemníkov teraz rýchlo vymenia, s tým nikto nepočíta.

Čo bolo motiváciou Hamasu spustiť takú veľkú operáciu? Získava síce pozornosť, po ktorej každá teroristická organizácia baží a potrebuje ju, aby získala donorov, ale vojna bude mať na Gazu obrovský dosah. Ide primárne o snahu zabrániť normalizácii vzťahov medzi Izraelom a Saudskou Arábiou alebo ide o niečo iné?

Stretá sa tu niekoľko motívov a záujem niekoľkých hráčov.

Hamas nie je klasická teroristická organizácia, podobá sa skôr na afganský Taliban. Sú to extrémisti, používajú teror, ale viac než na predošlé palestínske teroristické organizácie sa podobajú na Islamský štát, ktorý mal naozaj oveľa väčšie ambície, ktoré sú istým spôsobom „štátotvorné“.

Veľmi sa to hodilo Iránu, ktorý manipuluje Hamasom. Je jeho sponzorom aj dodávateľom zbraní, rovnako ako aj mnohých iných organizácií ako Palestínsky islamský džihád. Hamas má podporu aj z Turecka a Kataru, ale to je podpora politická a finančná, Turecko však rozhodne do Gazy nedodáva zbrane.

Irán má teda v Gaze veľké slovo a záležalo mu na tom, aby rozbil tento arabsko-izraelský front. A to sa mu aj – aspoň dočasne – podarilo. Arabské štáty teraz nie sú v pozícii, aby dokázali podpisovať ďalšie dohody s Izraelom.

Zároveň však platí, že Hamas je aj samostatným hráčom. No tento útok neuskutočnila jedna organizácia. V podstate to bol útok Gazy ako štátu, respektíve pološtátu, a ten má vo vláde sily, ktoré ovládajú jednotlivé sektory vrátane vojenského. Nejde teda len o Hamas, jednoznačne sa k nim pridala aj vojenská zložka ich konkurentov z Fatahu, Brigády mučeníkov al-Aksá. Títo odmietli svoje vlastné vedenie, ktoré vyjednáva s Izraelom. Takže v Gaze nie je jediná významná frakcia, ktorá by nebola súčasťou tohto útoku.

Médiá po celom svete prevzali tvrdenie, že Izrael je vo vojne s Hamasom, ale to je zavádzajúce. Izrael je vo vojne s palestínskym štátom v Gaze.

Čo však z tohto konfliktu získava Gaza?

Určite to nijak nepomôže dobru ich občanov, ale treba si uvedomiť, že celé palestínske hnutie vzniklo ako nástroj na zničenie Izraela. Organizácia pre oslobodenie Palestíny vznikla v roku 1964, tri roky pred akoukoľvek okupáciou. Cieľom bolo zničenie Izraela, to bola tá „Palestína“, ktorá mala byť oslobodená.

Hamas de facto vznikol v roku 1988 a k tomuto nacionalizmu pridal koncept islamského fundamentalizmu. Ale on bol od začiatku koncipovaný ako organizácia, ktorá má zničiť Izrael. V prvej charte Hamasu z roku 1988, ktorú zmenil až v roku 2017, tam jednoznačne boli náznaky tej genocídy, ktorá mala prísť. To neskrývali ani predošlí palestínski predstavitelia, z ich pohľadu osud židovských obyvateľov Palestíny, teda Izraela a regiónu, mal byť taký, že „asi nikto neprežije, bohužiaľ“. To bolo také najdiplomatickejšie vyjadrenie.

Sú tam aj zárodky organizácií a politických strán, ktoré sú konštruktívne, ale stále majú také malé miesto v palestínsko-arabskom diskurze, že sú fakticky bezvýznamné. Valcujú ich radikáli, ktorí nemajú žiadne konštruktívne plány.

Z Gazy mohol byť Hongkong alebo aspoň také Albánsko, teda nejaké normálne územie. Ale nikto nič také neplánoval, všetky investície išli do vojenskej infraštruktúry, do tunelov, do rakiet. Všimnite si, že stále počujeme: „V Gaze dochádza voda, potraviny, benzín, plienky pre deti.“ No rakety nedochádzajú.

Ani munícia, ani rakety, nič nenasvedčuje tomu, že by sa čosi z toho míňalo.

Tomáš Alner. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Hamas prednedávnom zverejnil video, v ktorom ukazuje, ako z vodovodných potrubí vyrába rakety, vlastne ani neskrývajú, ako nakladajú so svojimi zdrojmi. Pred pár dňami UNRWA, organizácia OSN pre pomoc palestínskym utečencom, zverejnila informáciu, že Hamas sa im vlámal do skladov a začal odtiaľ brať zásoby od liekov až po palivo. Z nejakého dôvodu to vyhlásenie zmazali, ale ľudia s kontaktmi v regióne aj v OSN tvrdia, že informácia skutočne sedí.

Iste, nikto z týchto ľudí neplánuje spraviť z Gazy Hongkong, má byť odrazovým mostíkom na zničenie Izraela.

Samozrejme, oni hovoria: „My chceme oslobodiť Palestínu“, to je naša krajina a neuspokojíme sa s nejakou Gazou. Pre druhú stranu to však znamená, že chcú zničiť Izrael, a práve sme videli, akým spôsobom chcú naložiť s jeho obyvateľmi.

Ale čo z toho má Hamas? Izraelské odstrašenie masívnou odvetou sčasti fungovalo v Libanone. Šéf Hizballáhu tvrdil, že keby v roku 2006 vedel, aká deštrukcia bude nasledovať, tak by vojnu proti Izraelu nezačal. Otázne je, či bol celkom úprimný, ale obávam sa, že v Gaze nie je nikto, komu by záležalo na dobre tamojších obyvateľov. Oni si skôr povedia: „Mŕtvi budú martýrmi pre našu vec a svet nám to aj tak znovu postaví, sme na prvých stránkach novín, tak nás v tom nenechajú.“

A to sa aj stane.

EÚ už oznámila, že navyšuje pomoc Gaze o 50 miliónov eur.

Samozrejme, to pôjde z našich daní.

O Blízkom východe je známe klišé, že existuje sunnitsko-šiítska schizma. Časť našich čitateľov sa preto pýta, ako je možné, že Irán ako šiítsky aktér podporuje sunnitské hnutie Hamas.

To súvisí s otázkou, prečo je Irán protizraelský. Irán s Izraelom nesusedí, až do revolúcie 1979 boli ich vzťahy veľmi blízke. Dokonca natoľko, že Irán pred pár rokmi požiadal neutrálnu stranu – myslím, že to bolo švajčiarske veľvyslanectvo – aby získalo od Izraela plány kanalizácie v Teheráne. Stavali ju totiž Izraelčania.

Vo vojne Iraku proti Iránu v 80. rokoch Izrael tajne podporoval Irán, aj keď sa vtedy Irán už naň díval nepriateľsky. No vtedy bolo izraelskou filozofiou, že musia oslabiť arabský svet, veď aj iracká armáda bojovala v tých prvých vojnách na strane arabských štátov, ktoré napadli Izrael.

Aj keď sa pozrieme do antiky, Peržania boli tými, ktorí oslobodili Židov z babylonského zajatia a mohli sa vrátiť do Izraela. Ľudová nenávisť voči Izraelu v Iráne neexistuje, to je vec vlády.

Ale v Iráne dnes vládne mesianistický režim, považujú sa za vyvolených, ktorí povedú svet. Nato, aby viedol Irán celý svet, musí viesť najprv moslimský svet. A nato, aby ho viedol, musí zjednotiť sunnitov a šiítov, na čo potrebuje nájsť spoločného nepriateľa a postaviť sa do čela boja proti tomuto nepriateľovi. Preto vyhlásili takúto nekompromisnú vojnu a snažia sa o jeho zničenie, aby sa postavili do čela celého moslimského sveta.

V Gaze to ako šiíti medzi sunnitmi nemali ľahké. Napokon, majú tam len také malé klientske hnutie, Islamský džihád v Palestíne (PIJ). Je dobre vyzbrojené, ale malé. Niektorí z jeho veliteľov prestúpili na šiítsky islam, medzi nimi je ten element bratstva so šiítmi silný. To sú ľudia, ktorí doslova žijú z iránskych peňazí.

S Hamasom mal Irán zložitejšie vzťahy, najmä počas vojny v Sýrii, pretože obe strany stáli na opačných stranách barikády, kým Hamas bol na strane povstalcov, Irán podporoval sýrsku vládu. 

Pár rokov boli medzi nimi veľmi zlé vzťahy, ale tá vojna v Sýrii sa viac-menej skončila a nakoniec peniaze presvedčili. Iránci si spočítali, že im nestačí nejaký malý Islamský džihád a Hamas zas nemá iných dodávateľov zbraní. Je to taká svadba z rozumu.

Tomáš Alner. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Budúci rok bude 30 rokov od podpísania mierovej zmluvy medzi Izraelom a Jordánskom. Nasledovali aj rokovania Camp David II, ktoré fakticky neviedli nikam. V Izraeli vtedy veľmi podkopala ochotu k ústupkom vlna samovražedných teroristických útokov. Existuje ešte šanca, že sa jedného dňa presadí takzvané dvojštátne riešenie?

Ono sa už presadilo, keď sa Izrael a Palestínčania nedokázali dohodnúť...

Mimochodom, prečo sa nedokázali dohodnúť? Dôvodom neboli teritoriálne nezhody, ale lipnutie arabskej strany na tom, že všetci arabskí utečenci a aj ich potomkovia sa vrátia do Izraela a získajú občianstvo. To je pre Izrael neprijateľné.

Prečo? Pretože vtedy v tej vojne z rokov 1948 – 1949, ktorú začali Arabi – lebo neprijali rozdelenie britského mandátneho územia na židovskú a arabskú časť –, vzniklo veľa utečencov. A mnoho ďalších utečencov prišlo do Izraela z iných arabských štátov. Tých arabských bolo asi 800-tisíc, tých židovských asi 900-tisíc.

Tí židovskí boli absorbovaní, tí arabskí boli umiestnení do utečeneckých táborov a tam sú, okrem Jordánska, oni a ich potomkovia dodnes. Takýto precedens vo svete neexistuje. Sudetskí Nemci nemajú svoje utečenecké tábory v Bavorsku, ale sú normálnymi občanmi Nemecka.

Aby k tomu mohlo dôjsť, bola zachovaná tá organizácia UNRWA, ktorá bola narýchlo vytvorená, aby vyriešila situáciu utečencov z vojny 1948. Medzičasom bola vytvorená agentúra pre utečencov v OSN, ale UNRWA nebola zrušená, ale zachovaná s iným režimom fungovania.

Teda kým všetci utečenci z celého sveta podliehajú jednému režimu, tak palestínski Arabi podliehajú druhému režimu. V prvom rade sa dedí štatút utečenca z otca na syna. Takže keď otec má sedem detí, všetkých sedem sa stane utečencami. Ak sú napríklad nejakí utečenci z Barmy v Laose, tak sa OSN snaží ich začleniť do tamojšej spoločnosti. Ak sú nejakí Sýrčania v Nemecku, tak sa ich tam snažia začleniť do spoločnosti. Ak sú nejakí utečenci v táboroch UNRWA, robia všetko pre to, aby sa nezačlenili.

Je to politický nástroj nátlaku na Izrael, ktorý si schválili moslimské štáty v OSN, taký Damoklov meč, ktorý visí nad Izraelom a jeho existenciou. Pretože pri každom mierovom rokovaní sa zdôrazňuje, aby boli všetci títo utečenci začlenení do izraelskej spoločnosti, čím by židovskú väčšinu v Izraeli prečíslili Arabi.

Kto je skutočný vinník Čo vieme o výbuchu v nemocnici v Gaze

Christian Heitmann

V utorok večer otriasol nemocnicou v Gaze výbuch. Hamas obvinil z útoku Izrael, pridali sa arabské štáty aj médiá. Nové zistenia však ukazujú, že pravdepodobnejšie je celkom iné vysvetlenie.

Je jasné, že pre Izrael je to neprijateľné. Má to vôbec nejaké riešenie? 

Keď toto pochopila vláda Ariela Šarona v roku 2003, začali sa pripravovať na jednostranné opustenie minimálne Gazy. Povedali si, Západný breh Jordánu, teda historická Judea a Samária, dve územia, ktoré tvorili jadro historického Izraela, majú obrovský historický a náboženský význam pre izraelský národ. Gaza nie, tam kedysi žili Filištínci, podľa ktorých potom Rimania premenovali Judeu na Palestínu.

Mnohí Izraelčania odchod z Gazy niesli veľmi ťažko, čo je podľa mňa iracionálne. V každom prípade tam vznikol malý palestínsky štátik, kde si mohli robiť, čo chceli. A teraz sa na to pozrime z hľadiska izraelského voliča.

Niektoré strany hovoria, že treba čo najskôr vytvoriť palestínsky štát na maxime územia, a potom je spektrum vrátane najpravicovejších strán, ktoré hovorí, že palestínsky štát nesmieme dopustiť a všetko musíme okupovať.

A izraelský volič sa pozerá a hovorí si: Čo sa deje tam, kde to okupujeme? Maximálne odtiaľ hádžu kamene. Čo sa deje tam, kde to neokupujeme? Odtiaľ strieľajú rakety. A tam, kde to neokupujeme a kde nie je blokáda ani žiadna kontrola tovarov, myslím teraz na Libanon, tam majú riadené strely, tanky, obrnené transportéry, proste všetko. To je tá najhoršia alternatíva.

Takže historické ponaučenie z Gazy, zo smerovania, ktorým sa Gaza uberala po odchode izraelskej armády z roku 2005, je fakt, že Gaza dospela až po existenčnú hrozbu pre Izrael. Z toho vyplýva, že minimálne v jednej nasledujúcej generácii Izraelčania nebudú ochotní opustiť Západný breh Jordánu. A to v žiadnom prípade.

Tým, že tam dnes žije už veľa Izraelčanov, je nereálne, aby na celom území vznikol arabský štát. Ale súčasne je nereálne okupovať ho donekonečna. Takmer určite dôjde k tomu, že Západný breh sa rozdelí, a to na nejakú časť, ktorá bude anektovaná k Izraelu, a nejakú časť, ktorá bude anektovaná k Jordánsku alebo bude samostatná.

Ale čo bude so samotnou Gazou? Izrael chystá pozemnú operáciu, kľúčové však je, čo bude nasledovať.

Gaza bude znovu veľmi problematickým územím. Izraelský minister obrany Joav Gallant už oznámil, že operácia bude mať tri štádiá. Prvé bude vojenské, teraz je to modelovanie bojiska, prípravy na vstup pozemnej armády. Druhou fázou bude konsolidácia, treťou fázou nastolenie bezpečnostného režimu, ktorý bude úplne iný ako ten, ktorý tam bol doteraz.

Ťažko povedať, nakoľko je to reálne, ale je jasné, že žiadna zahraničná misia tam nehrozí. Neexistuje, žeby Slováci poslali vojakov medzi hamasnikov. To by nedopustila slovenská verejnosť ani indonézska, ani žiadna iná. Takže nejaká medzinárodná misia je vylúčená.

Druhou možnosťou je nejaká izraelská okupácia, ale tú tiež vylúčili. Ťažko povedať, čo presne si izraelská vláda predstavuje. Určite o tom teraz rokuje s Američanmi, neviem, či niečo vymyslia. A kým niečo nevymyslia, tak budú takéto politicko-organizačné mechanizmy nahrádzať technické riešenia.

Doteraz sme mali systémy na zostreľovanie rakiet, vývoj sa posúva k laserovým zbraniam. Tie sú na spadnutie, už existujú, ale nie sú schopné implementácie. Pred dva a pol rokom sa hovorilo o trojročnom horizonte, takže možno ich už každú chvíľu nasadia.