Zo života učiteľa Keď už ani maturanti nie sú, čo bývali

Jedným z najobľúbenejších spôsobov, ako si skrátiť čas na dozore, je obzerať si maturitné tablá. Čo na tom, že je to stosedemdesiatykrát, musí predsa existovať niečo, čo ste si nevšimli. Napríklad ten čudný chlapík pod veľkou rudou hviezdou. Koho mi s tým krivým nosom pripomína?  

Na čo prídete bez zbytočného rozmýšľania, je to, ktoré triedy maturovali za hlbokého socializmu. Absolventi na nich do jedného vyzerajú ako kandidáti užšieho výberu na pozíciu štátneho tajomníka. Kam sa pozriete, samé trvalé ondulácie, cestičky vo vlasoch, fúziky, sačká, kostýmčeky a poctivo znormalizovaný poker face.  

Po rokoch dozorovania pod týmito manifestmi zrelosti som získal dojem, že maturita musela v tom čase naozaj byť skúškou dospelosti. A po nej vám už šlo o život.  

Chvatom zahriaknem dvoch tretiačikov, že si zase raz zabudli prezúvky, a posuniem sa pár metrov ďalej. Z tabla zo školského roku 2018/19 sa na mňa usmievajú photoshopové klony havkov, mačičiek a... zajačikov (?), zmätene sa otočím a na stene oproti mi z raketoplánu máva nadšená posádka oktávy A. Nemám na to žiadne čísla, ale dal by som ruku do ohňa, že prepad v mentálnej zrelosti terajšej generácie tam nejaký bude.  

Zvoní. Rýchlym krokom mierim do kabinetu a cestou myslím na Marka Driscolla, ktorý v jednom zo svojich príhovorov vyčítal mladým ľuďom, že sa nechali chytiť do pasce. Nazval ju „tínedžerský vek“. Podľa neho ide o umelo vytvorené štádium, v ktorom sa od mladých nič moc neočakáva. Nie sú malí, aby ich niekto káral, ale ani dosť veľkí, aby od nich niekto čosi významné vyžadoval. A tak majú približne 10-15 rokov, aby si to užili. Hlavne konzumne. 

Neviem, či by som podľa tohto tvrdenia prepisoval učebnice vývinovej psychológie, ale Mark nebude úplne vedľa.  

Na poslednej reflexii sa mi jeden z mojich žiakov pochválil, že iba s niekoľkými hodinami domácej prípravy uhral na polročnom vysvedčení dvojky. Dokonca si o tom viedol záznam, podľa ktorého mu ostali stovky hodín, ktoré mohol investovať na brigádu a zábavu. S napätím očakával, koľko uznania získa za tieto známky geniality. Netváril som sa asi príliš nadšene, lebo ďalej to nerozvádzal. 

Už o mesiac budeme prehadzovať zelené obrusy cez školské lavice a s napätím očakávať, akú zrelosť prejavia tohtoroční maturanti. Na prípadnú nezrelosť si ordinujeme prestávkové občerstvenie. Minuloročné karamelové tartaletky nám pomohli preglgnúť kadejaký študentský blud.  

Po vyhodnotení maturitnej skúšky príde vždy na rad taký surreálny moment, keď sa komisia musí za tri-štyri minúty rozlúčiť so žiakmi, ktorých učila tri-štyri až osem rokov. Nejeden študent si až pri tomto lúčení uvedomí, že do školy už vlastne nezavíta. Rôzne skupiny študentov zvyknú spracovať toto uvedomenie rôzne. Spomeniem tri najvýraznejšie.    

Prvú tvoria tí, ktorí vedia, čo v živote chcú. Sú v menšine a výrazne vytŕčajú z davu. Už pri výbere seminárov si šli cieľavedome za svojím a od tej chvíle smelo podriaďujú všetko svojmu rozhodnutiu. Tí najlepší sa neboja riskovať dvojky z neprofilových predmetov, aj za cenu toho, že ich mentálne prekolú učitelia, ktorí si zo svojho predmetu spravili periskop z vlastného životného zákopu. Táto skupina sa v plnosti nádeje nevie dočkať, kedy vypadne, srdečne potriasa rukami a mimovoľne podskakuje smerom k dverám.    

Druhú tvoria tí, ktorí vedia, čo chcú druhí. Táto skupina bude do poslednej chvíle plniť všetko, čo vám vidí na očiach. Spravidla sa im to darí na čisté jednotky, ku ktorým pridajú vedenie niekoľkých nepovinných mimoškolských aktivít. Keď sa však definitívne zavrú dvere za tými, ktorí im vytvárali pocit domova a prijatia, môže im chvíľu trvať, kým sa v živote zorientujú. Aj preto ešte dlhé hodiny brázdia chodby a nostalgicky sa myšlienkovo otierajú po každom kúte.  

Poslednú skupinu tvoria tí, ktorí vedia, čo nechcú, a vedia sa otočiť chrbtom akejkoľvek zodpovednosti spôsobom, že dosiahnu úplne zatmenie zmyslu aj pri najgeniálnejších učiteľských nápadoch. Kvôli niektorým prominentom tejto skupiny sa učenie stáva čoraz neznesiteľnejším. S týmito sa nám lúči celkom prirodzene a istým spôsobom aj veľmi srdečne. Privriete za nimi dvere, hlasno si vydýchnete, narátate do tri a divoko sa roztancujete.  

Ak nie pred predsedníčkou z inej školy, tak aspoň vo svojej hlave pri predstave, že sa vám v rozvrhu uvoľnilo pár hodín. Teda aspoň do chvíle, kým si uvedomíte, že voľné hodiny si odsuplujete u budúcich maturantov.