Spomienka na Milana Hamadu

Začiatkom tohto týždňa zomrel Milan Hamada. Literárny kritik, ktorý nemohol publikovať v čase, keď ministrom kultúry bol básnik.

Miroslav Válek u mnohých požíval úctu nielen ako básnik, ale aj ako minister, ktorý vraj v čase normalizácie pomáhal ľuďom z kultúry. Vyžadoval za to iba trochu sebakritiky alebo „pozitívnej kompromitácie“, ako to nazval Valér Mikula.

Tradoval sa tu príbeh, že keby nebol ministrom Válek, ale nejaký tupý komunistický kádrovčík, bolo by to celé horšie. Takto sa zase až tak veľa škôd na umení či kultúre nenapáchalo. Lenže ten príbeh o Válkovi ako záchrancovi slovenskej kultúry v čase normalizácie celkom nesedel. A niečo o tom vedel literárny kritik Milan Hamada. Málokto veršom rozumel tak ako on.

Svojím založením to bol pokorný, tichý človek, ktorý nikdy nemal potrebu fanfarónsky rozprávať o tom, ako sa on, znalec a milovník poézie, dostal do sporu s ministrom básnikom.

Bol rád, keď sa po páde komunistického režimu konečne mohol vrátiť k svojej práci. Písal, vyučoval, nekádroval.

Pamätám sa, ako sme vo februári 2009 zaklopali s kolegom z časopisu .týždeň na dvere jeho bytu oproti trhovisku na Miletičovej ulici. Boli sme plní bázne a obáv z rozhovoru, ktorý nás čakal.

Nevedeli sme, či sa s nami pán Hamada bude chcieť rozprávať. Chceli sme sa ho pýtať na všetkých tých veľkých básnikov, ktorí prešli jeho životom, ktorých obdivoval ako umelcov, o ktorých písal a ktorých potom videl aj hrozne zlyhávať ako ľudí či občanov. Ale chceli sme klásť otázky aj o jeho živote.

Milan Hamada mal vtedy 76 rokov a pôsobil ako človek, ktorý už je zmierený s tým, čo sa mu udialo, a nemá potrebu vyťahovať staré viny a hriechy. Tešil sa zo slobody a nemal v sebe pocit krivdy. To nám vyslovene povedal. Necíti sa byť ukrivdený za to, že dlhé roky nemohol publikovať.

Nebol preto vôbec nadšený, že má o tom zase verejne hovoriť. Pôsobil najprv trochu rezervovane, unavene, veľmi zvažoval každé slovo. Ale ako láskavý muž nechcel sklamať svojich hostí, a tak len zamyslene počúval naše otázky. A pomaly začal rozprávať.

Veľmi ožil, keď sa hovorilo o poézii, veršoch, básňach. V jeho očiach bolo nadšenie i vášeň. A bolo fascinujúce počúvať napríklad o tom, aké vášnivé boli spory o poéziu v šesťdesiatych rokoch, ako vážne sa brali básnici a poézia, ako všetko sa to prežívalo.

Pamätám si, ako nám kládol na srdce, že máme čítať básne Vojtecha Mihálika, najmä tie z knižky Plebejská košeľa. Prvé Mihálikove básne považoval za geniálne. Máme vraj zabudnúť na jeho neskoršie očarenie komunizmom. Bol to vraj priamy človek, ktorý všetko myslel strašne vážne a bol aj obeťou svojho pôvodu. A tvrdil aj to, že bez Mihálika by nebolo Rúfusa. Ten sa však nikdy nedal bezvýhradne do služby novej politickej moci a nestal sa komunistickým básnikom, ako sa to stalo mimoriadne talentovanému Mihálikovi.

To už sme prestali vnímať čas a počúvali úžasného rozprávača.

Hovoril nám o tom, ako sa dostal do konfliktu s Mináčom, keď jeho tvorbe vyčítal prehnanú ideologickosť. Mináč ho potom obvinil, že bráni buržoáznu literatúru. „Ja som tvrdil, že literatúra je len jedna, že nie je literatúra socialistická a buržoázna. Znepokojovalo ma, že sa používali kritériá triednosti a straníckosti. Tie dve kritériá som vylúčil z hodnotenia literatúry.“

V čase normalizácie sa mu tieto spory vypomstili, mal proti sebe Válka aj Mináča. Obaja mali silné mocenské pozície.

Vysvetľoval nám aj to, prečo sa z Milana Rúfusa stal mýtizovaný básnik, akousi tichou dohodou považovaný za najväčšieho slovenského básnika. V iných národných moderných literatúrach sa také mýty nepestujú, lebo tých výnimočných je viac.

Ale Rúfusa si cenil, lebo nikdy nebol plytkým básnikom a nikdy nestratil svoju básnickú silu. Ale prízvukoval nám, že treba rozlíšiť Rúfusa básnika, Rúfusa človeka a Rúfusa občana.

„Rúfus básnik – možno aj preto, že býval hore pri Hrade, na kopci – akoby sa dostal kamsi na Parnas a odtiaľ sa díval dole, čo sa tam deje. Vrava sveta mu bola vzdialená, on sa cítil o čosi vyššie ako my ostatní ľudia. Básnik nad vravou sveta. Aj z takéhoto hľadiska písal svoju poéziu. Jeho najbližším partnerom sa stal Boh (okrem dcéry, ktorú tak neobyčajne zbožňoval a ktorej venoval aj ľudskú, aj básnickú pozornosť).“

Keď sme sa chceli vrátiť naspäť k jeho príbehu a nehovoriť už o tých druhých, Milan Hamada akoby zrazu nenachádzal slová. Nechcelo sa mu príliš hovoriť o sebe.

Akoby ten jeho príbeh nebol dôležitý. Chvíľu bol ticho. Akoby už bolo o tom povedané dosť. Chceli sme vedieť, ako to bral, že nemohol viac publikovať a stal sa personou non grata, keď odmietol odvolať svoj nesúhlas so vstupom vojsk Varšavskej zmluvy, teda s okupáciou Československa.

Mlčal, asi to už mal aj v sebe uzavreté. Ale napokon sa rozhovoril. Boli to slová úprimné, ale prednesené bez nenávisti, hnevu či sebaľútosti.

Ale aj tak sa v jeho rozprávaní objavili momenty, keď akoby sa staré rany rozboleli. Vtedy stíšil hlas, pozeral kamsi za nás a hovoril akoby sám pre seba. Napríklad o tom, ako za ním v roku 1972 prišiel do knižnice, kde Hamada robil, Milan Rúfus a chcel sa s ním porozprávať o jeho možnostiach.

„Nepovedal to naplno, ale domnieval sa, že by som nemal trvať na svojom postoji,“ povedal Milan Hamada. Priznal, že sa cítil trochu dotknutý. Ale vedel, že ho Milan Rúfus navádzal v dobrej viere, aby už netrval na svojom postoji.

No Hamada aj bez tohto navádzania dobre vedel, čo sa od neho očakáva. Minister Válek mu blahosklonne odkázal, že „stačia dva-tri riadky“, stačí sa dištancovať od prechádzajúcich názorov a Hamada môže ďalej písať svoje eseje a kritiky.

Odmietol, a takých ako on nebolo v slovenskej kultúrnej obci veľa. Tak sa stal osobou, ktorej sa mnohí vyhýbali. Lebo evokoval ich ochotu ponížiť sa, odvolať, zaprieť. Dnes to znie hrdinsky, ale asi to nebola veľmi príjemná pozícia. Človek stratil mnohých priateľov, aj veľmi vzácnych.

Chceli sme, aby povedal viac o ministrovi Válkovi a o tej zvláštnej situácii: literárny kritik skritizuje básnika (Hamada bol kritický k jeho zbierke Milovanie v husej koži) a ten sa mu potom z pozície sily mstí.

Milan Hamada si pri mene Válek len odovzdane vzdychol: „No, mal moc, a tak sa to stalo.“

A potom dodal niečo veľmi pekné: „Ja som si z toho nič nerobil, len ma mrzelo, že kvôli takejto veci by sme mali prestať byť priateľmi. Len to ma mrzelo. Ja by som Válkovi uznal to, že voči mne konal, ako konal, ale keby ostal so mnou normálny kamarát...“

Bolo mu nepríjemné, keď sme ho chceli v rozhovore štylizovať do pozície hrdinu.

To nechcel, vraj to chápal ako správnu vec, že nepublikuje a je odsunutý na okraj. „Veď som sa postavil proti, a napokon, nebol som jediný na svete, kto to urobil. A bol som presvedčený o tom, že je správne, že ma potrestali. Prečo by to malo byť inak? Prečo by som nemal byť potrestaný?“

Pozeral sa pritom na nás takým úprimným pohľadom, že sme nenašli viac slov.

Česť jeho pamiatke.