Materstvo (Milan Rúfus)

Milan Rúfus
Materstvo
 

Klas dozrel, k nivám sklonený.
Vytryskla bolesť zo ženy.

A po tom moste, prudko vyklenutom
nad hĺbkou živných, dobrotivých tiem,
a po tom moste z nedoziernych brehov
pod pyšnou vlajkou plaču víťazného
dieťatko prišlo.
Jezu, čo ti dám?

V údive stojím, zakríknutý stojím.
Myšlienka dymí z upŕchnutých liet.
Nič nepatrí mi, nič nenazval som svojím.
Dni idú. Človek, čo ti dám?

Kyticu kvetov natrhám.
Zaspievam: toto ti posiela zem.
Zaspievam, zaspievam, dieťatko spí.
Spí tvoja bolesť vznešená a sladká.
Mária, matka,
oroduj za nás u drsného súdu.
Za mužov, ktorí sú i ktorí mužmi budú.
Naveky, snom i ranami
bdie neha ženy nad nami. –

Tak zaspievam.
Tak zaspievam, veď, Bože, čo má básnik,
nevädze poľné, vtáctvo pod oblohou?
Pesničku vernú, srdce dokorán.
A to je všetko.

 

Milan Rúfus (1928 – 2009), básnik, prekladateľ a vysokoškolský pedagóg, už svojím básnickým debutom Až dozrieme (1956) presvedčil, že je básnikom hlbokým, duchovným a citlivým na všetko ľudské. Z tejto jeho zbierky je aj báseň Materstvo.

Myslím, že nepotrebuje nijaký komentár. Jednoducho som cítil, že práve teraz ju mám ponúknuť čitateľom.