Moc láme chrbty dvíha hlavy Zabúda čo je pokora
Moc láme chrbty dvíha hlavy Zabúda čo je pokora
Skoro by som pozabudol, tuhľa lesná studnička, do ktorej si prameň sadol jak hrdlička do kríčka.
Tiene sa zrodili, tie nežijúce deti. Žena, si všemocná, rozkáž im teda žiť.
Vstal plameň, potočil sa, urobil dva-tri kroky.
V doline počuť dupot divých koní, keď srdcom vrastá skale do žily.
Šli za hviezdou, čo vtrhla do ich snov a priviedla ich, múdrych, k Betlehemu.
Ale keď stíchnu strany breviára a zaspal dom, Boh nespí, ani luna.
Prichádza ticho, ale stále. Nie do palácov. Do maštale!
Stvorže ho pre mňa, veď som tu, ja jeden z tvojich poblúdených
V túto minútu desať ľudí mrie a jedenásť sa rodí!
