V paláci sa rozhodli riskovať. Ale čo najmenej

Prezidentka Zuzana Čaputová vetovala časť rodinného balíčka, ktorá mala platiť od začiatku budúceho roku.

Čiastočné zvýšenie daňového bonusu a rodinných prídavkov, ktoré majú začať platiť od júla, prezidentka nevetovala.

Hlava štátu zároveň avizovala, že ak poslanci jej veto prelomia, dá zákon posúdiť Ústavnému súdu. Dôvodom je, že v prípade opatrení, ktoré majú platiť od januára 2023, nevidí dôvod na uplatnenie inštitútu skráteného legislatívneho konania.

S týmto prezidentkiným rozhodnutím sa tak onedlho bude musieť vyrovnať parlament a neskôr zrejme aj ústavní sudcovia.

Dve poznámky k prezidentkinmu rozhodovaniu.

Zuzana Čaputová nebola v ľahkej situácii. Zneužívanie skráteného legislatívneho konania kritizuje dlhodobo a niekoľkokrát zákon už v minulosti z tohto dôvodu vetovala.

Zároveň platí, že pre rodinný balík čelila veľkému tlaku zo strany vplyvných lobistických zoskupení, ako sú združenia samospráv, ekonómovia, ale čelila aj hlasom z vlastného politického prostredia, ktoré ju žiadali, aby túto legislatívu zastavila. Kritici balíčka navyše dominovali aj v mediálnom priestore a všetci tí, ktorí sa dajú označiť ako ľudia z prezidentkinho sveta, boli v kritike zajedno.

Na druhej strane si prezidentka a jej okolie určite uvedomovali, že vetovanie rodinných opatrení sa môže v krátkom čase obrátiť proti nim. Hrozba, že na Zuzane Čaputovej prischne nálepka protirodinnej prezidentky, ktorej sa bude len ťažko zbavovať, nie je úplná maličkosť a v budúcnosti by jej to mohlo skomplikovať obhajobu prezidentského kresla.

Preto v paláci hľadali najmenej riskantné riešenie a z pasce sa snažili vykľučkovať tým, že prezidentka nakoniec nevetovala rodinný balík ako celok. Z ich pohľadu ide o rozumnú stratégiu, ešte sa ukáže, či bude aj úspešná.

Ešte pár viet k argumentu, ktorý v ostatných dňoch v debate o rodinnom balíčku zaznieval často: o čistote legislatívneho procesu. Je to určite validný argument, ale ešte väčšiu váhu by mal, keby sa nad ním občas neprivieralo očko aj v prezidentskom paláci. Teda ak sa zhodneme, že čistota legislatívneho procesu je širší fenomén ako len využívanie skráteného legislatívneho konania.

Dva príklady. Vo februári neprešiel ministerke spravodlivosti Kolíkovej jeden zo zákonov, ktorý sa týkal takzvanej reformy súdnej mapy. Aby bolo všetko z pohľadu legislatívnych postupov kóšer, mala ministerka taký istý návrh do parlamentu opäť predložiť až o pol roka. Urobila to však inak: návrh opäť podala ako prílepok k inému zákonu a nazvala to technickým riešením. V prezidentskom paláci to akceptovali.

Minister Budaj zase predložil reformu národných parkov ako poslanecký návrh zákona, čím sa vyhol štandardnému medzirezortnému pripomienkovaniu. Navyše aby návrh vôbec mal šancu na schválenie, musel sa doslova niekoľko minút pred hlasovaním významne meniť siahodlhým (12 strán) pozmeňovacím návrhom, ktorý si väčšina poslancov nemala šancu preštudovať – a tak mnohí hlasovali bez toho, aby vôbec tušili o čom.

Keby aj pri týchto prehreškoch voči legislatívnemu procesu zaznela z prezidentského paláca kritika, dnešný krok Zuzany Čaputovej by určite vyznel dôveryhodnejšie.

Foto: TASR/Martin Baumann