O filme Prezidentka Ďalší pokus o budovanie kultu či dobrý film? Záleží na tom, kto sa pýta

Marek Šulík nakrútil prezidentovanie Zuzany Čaputovej. Išiel do toho aj preto, že so Zuzanou Čaputovou hodnotovo súzvučí. Preto o jej portrét mal záujem.

Takže dopredu musí byť jasné: tento film natočil filmár, ktorý má na prezidentku pozitívny nástroj, je to jej kamarát, vo filme si tykajú a vidno ich hodnotovú či názorovú blízkosť.

Každý, kto na tento film pôjde, by mal poznať túto informáciu. Ale zase to neznamená, že ten film nemá preto žiadnu hodnotu alebo že je to len patetická adorácia.

Šulík sa inšpiroval filmom Občan Havel, a teda ambíciu mal vysokú. Ukázať zákulisie prezidentského úradu, čo to vlastne je to „prezidentovanie“ a tiež chcel priblížiť osobnosť prezidentky.

Ten film mal viacero rizík.

Jedno riziko vie pomenovať každý a zažili sme ho vlastne už pri knižke, ktorú s prezidentkou – podobne ako režisér Šulík – robil počas celého jej prezidentovania český novinár Erik Tabery.

Tá obava znie takto: Tak ako kniha, aj film bude slúžiť na budovanie kultu Zuzany Čaputovej. 

Ale v tomto prípade to dopadlo trochu lepšie.

Český novinár Erik Tabery sa totiž pri knihe o slovenskej prezidentke sústreďoval najmä na to, ako to prezidentovanie Zuzana Čaputová „prežívala“. A potom akoby v podtexte Slovákom vyčítal, že mali skvelú prezidentku a nedokázali ju doceniť, ubližovali jej, nepočúvali ju. Akoby sme jej ani neboli hodni. Samozrejme, je to celé komplikovanejšie.

Marek Šulík tiež otvorene hovorí, že bol hrdý na našu prvú prezidentku, ale zároveň sa do istej miery dokázal odosobniť a viac vnímal to, čo sa dialo v krajine.

Niečo prezrádza už informácia, že Zuzana Čaputová mala k filmu výhrady, lebo realita vraj bola „širšia a pestrejšia“ a jej očakávania boli iné. Asi si priala, aby film „zakonzervoval“ viacero pozitívnych vecí, ktoré vo svojej funkcii urobila.

Alebo možno aj sama cítila, že jej osobného príbehu už bolo vo verejnom priestore v posledných mesiacoch priveľa. Veľa sa hovorilo o chorobe jej dcéry, o smrti otca počas návštevy pápeža, o jej obavách o rodinu, akoby začal byť jej osobný príbeh dôležitejší ako to, akou bola prezidentkou.

Správy, že Zuzana Čaputová nebola s filmom celkom spokojná, sa objavili všade – a lepší marketing si film nemohol ani želať.

Ale slovo nespokojnosť možno nie je presné, zase Zuzana Čaputová nie je takýto nevďačník.

V skutočnosti o filme povedala aj toto: „Spätne som si uvedomila, ako veľmi dokážu aj tie menej podstatné zatieniť tie, ktoré som ja sama považovala za formujúce.“

To znamená, že nie celkom určovala, aký to bude film a ktoré témy budú dominovať.

Režisér Šulík nie je len prezidentkin kamarát, priaznivec, ale je aj tvorca, ktorý chcel urobiť dobrý film.

Uvedomoval si aj svoju výnimočnú príležitosť. Nie je to iba portrét prezidentky, ale aj portrét krajiny, ktorej bola päť rokov prezidentkou.

Vsuňme dôležitú informáciu, že vznik filmu podporila česká aj slovenská verejnoprávna televízia a granty prišli zo slovenského Audiovizuálneho fondu aj z českého Štátneho fondu kinematografie.

Film teda vznikol z peňazí slovenských a českých daňových poplatníkov.

Keby bola Čaputová prezidentkou teraz a znova by filmári žiadali nejaké granty, už by nedostali nič. Ale aký filmár by zas chcel točiť podobný film o Petrovi Pellegrinim?

Predsa len Zuzana Čaputová je prvou slovenskou prezidentkou, to už je téma hodná dokumentu, nech sa Andrej Danko rozčuľuje, koľko len chce.

On už v pondelok pri pokuse odvolať ministerku kultúry Šimkovičovú skritizoval film Prezidentka podporený z Audiovizuálneho fondu s argumentmi: „Tento národ nemá film o Štefánikovi, o Štúrovi.“

Nuž, dokument, ako je ten o Čaputovej, už o Štefánikovi ani Štúrovi nenatočíme.

A zase nejaké filmy či televízne seriály o Štefánikovi a Štúrovi máme, autorka má v pamäti minimálne dva filmy o Štefánikovi aj seriál o Štúrovi. Ale, samozrejme, to sú postavy, o ktorých by mohlo byť tých filmov viac, o tom niet pochýb.

Ale podstatné je to, že dokument o prezidentke občas – v tých silných momentoch – naozaj nie je len o hlave štátu, ale aj o tejto krajine.

Samozrejme, núkalo sa, aby to bolo urobené len ako silný osobný príbeh ženy, ktorá počas funkcie musí riešiť aj silné existenciálne témy – ťažkú chorobu svojej dcéry či smrť otca, ktorá prišla práve počas štátnej návštevy pápeža na Slovensku.

Veľmi decentná je aj lovestory s Jurajom Rizmanom, vidíme v jednom zábere jej záhadný úsmev smerom k svojmu poradcovi, potom už sedia vedľa seba na gauči a neskôr sa kdesi na ulici držia za ruky. A to je vlastne všetko k tejto téme, ale dobre, nemal to byť bulvár.

Niektoré témy už stratili na svojej sile trochu tým, že sa o nich naozaj už písalo veľa, najmä o tom, ako prezidentka pred inauguráciou váhala, či do toho vôbec ísť, keďže dcéra mala ťažkú diagnózu.

Bolo tu aj to riziko, že sa nám bude vnucovať pocit, že Zuzana Čaputová sa obetovala pre dobro vlasti, že obetovala aj svoju rodinu.

Ale keďže dcérina choroba dopadla dobre, s tou obetou je to menej dramatické, a tak vnímame najmä to, že Zuzana Čaputová sa nešla do paláca obetovať, boli v tom jej ambície či túžby, ako aj presvedčenie, že má na to byť dobrou prezidentkou.

Toto sa z filmu dá odčítať, sentiment už môže ísť bokom. Aj keď občas sa pripletie pod nohy.

Marek Šulík mal veľkolepé podmienky, on sám tvrdí, že v celom európskom regióne nezaregistroval film, kde by filmári naozaj boli mohli byť tak blízko a dlho pri politikovi alebo političke v takomto vysokom postavení.

Tvrdí, že „kedykoľvek som mohol prísť do paláca a byť s nimi“, samozrejme, s výnimkou stretnutí, keď išlo o štátne tajomstvo alebo dôverný rozhovor.

Filmu veľmi pomohlo aj to, že sa do kín dostáva päť mesiacov od momentu, keď Zuzana Čaputová skončila v úrade, a rok po tom, čo sa vlády ujal Ficov kabinet.

Ten časový odstup filmu bol veľmi, veľmi užitočný.

Vďaka nemu je možné nahliadať na Čaputovej prezidentovanie už trochu inak, ako to bolo hneď po jej odchode, keď sa ešte veci neusadili, keď sa koniec jej prezidentovania vnímal v kruhoch jej priaznivcov priam ako národná katastrofa a keď knihy o nej už chceli vyrábať jej pomník.

S odstupom nám už dochádza viacero vecí.

Napríklad aj to, že Zuzana Čaputová bola síce noblesná prezidentka, ale politika ju v skutočnosti nebavila a bola v nej občas aj bezradná. Pozorný divák to môže vidieť a možno mu ostane v hlave aj otázka, či Zuzana Čaputová dobre odhadla svoje schopnosti a možnosti.

Ale zároveň vidíme aj to, že v jej prezidentovaní bolo veľa slušnosti, empatie a noblesy. Hlavne keď vidíme, že to nie je celkom jednoduché a ľahké, teda aby to bolo naozaj autentické, nie hrané.

Vidíme zákulisie prezidentského úradu, vidíme porady, vidíme úzky okruh jej najbližších spolupracovníkov, ako sedia okolo stola, občas niečo jedia, občas sa okolo motajú psi, sú to dlhé únavné sedenia, kde sa hľadá, čo by teraz bolo najlepšie, akú stratégiu, aké slová zvoliť.

Lebo prezidentovať v čase, keď bola pandémia a nestabilná matovičovsko-hegerovská vláda, nebolo ľahké. A Zuzana Čaputová nakoniec musela vymenovať „prezidentskú vládu“. A proti sebe mala veľmi bojovnú opozíciu, ktorá strácala všetky zábrany.

Ale dostala sa až do bodu, keď o nej rovnako opovržlivo hovoril Igor Matovič aj Robert Fico. Teda jeden jej vyčítal, že je falošná, druhý z nej robil americkú agentku.

To nebola celkom jednoduchá situácia a vidíme, ako prezidentka hľadala cestu, aby to zvládla a nestratila sebaúctu. Nebolo pre ňu ľahké hrať „politické hry“. Bola viac právničkou, ktorú zaujímalo dodržiavanie zákonov a pravidiel, ako političkou.

Chce byť vo svojej funkcii čestná, slušná, noblesná, reprezentatívna, nechce sa príliš špiniť v bahne obyčajnej politickej prevádzky. Lenže to sa nedá, a preto ňou politici opovrhujú. Ale zase vidíme, že ona sa dokáže povzniesť nad osobné útoky voči sebe.

Po tom filme možno oveľa lepšie chápeme, prečo už nechcela viac kandidovať. Bolo to voči nej tvrdé, tie útoky, vyhrážky, ale zároveň ona na toto nebola celkom pripravená a ani vybavená.

Vidíme napríklad zábery z Banskej Bystrice, kde počas osláv Povstania na ceste pred pamätníkom píska a kričí nespokojný dav, vidíme demonštrácie pred jej sídlom. Tam sa rozbíja jej predstava, že keď bude slušná, bude všeobecne prijateľná. A aj ona napokon polarizovala spoločnosť.

Vo filme vidno, ako si Fico a jeho družina urobili z Čaputovej terč, ako Fica bavilo útočiť na prezidentku, veľmi mu tento terč pomáhal v získavaní davu. Fungovalo mu to.

A dnes tušíme aj niečo iné. Že takýto terč mu teraz zúfalo chýba.

Filmu pomohlo aj to, že už pár mesiacov vo funkcii je prezident Pellegrini a nie celkom sa vie vo svojej funkcii nájsť.

Aj vďaka tomu lepšie chápeme, že Zuzana Čaputová vo funkcii nepôsobila len ako prázdna nádoba či ako všetkého schopná karieristka. Ale chápeme aj to, že niečo podstatné jej nevyšlo a jej misia sa skončila veľmi smutne. Napokon musela menovať vládu, ktorá ňou úplne opovrhovala.

Ale možno história po čase ocení výkon, ktorý vo funkcii podala. Teda ocení to, čo je v jej politickej kariére ocenenia hodné.

Samozrejme, je tu veľa záberov zo zákulisia a scény z toho, ako sa Čaputovej tím radí, ako musí tráviť v práci celé hodiny, ako len úchytkom pojedajú nejaké fastfoody alebo ako do seba od únavy lejú kokakolu. Muži v bielych košeliach, ženy v elegantných šatách, často sú títo ľudia okolo prezidentky unavení, frustrovaní či bezradní. Ale zároveň vedia, že prežívajú niečo jedinečné. Takže si to aj užívajú.

To všetko pripomína americké filmy o prezidentoch a ich tímoch.

Na filme treba isto oceniť strih, má to šmrnc, je to dobre poskladané a osobitnou kapitolou je hudba, autormi sú Eva Sajanová a Martin Lauer.

Tá je často oveľa výrečnejšia ako všetky slová. To je naozaj veľký benefit.

Film už tak náznakovo aj zhodnotil Čaputovej misiu a ukázal kľúčové momenty, ktoré utkvejú v pamäti. Návšteva pápeža na Slovensku a ich vzájomne blízky vzťah, čo by človek od „progresívnej“ prezidentky ani nečakal.

Potom je tu cesta vlakom do Kyjeva, vystúpenie v ukrajinskom parlamente, uctenie si obetí masakru v Buči. A napokon to ikonické ľudské objatie majiteľa Teplárne v momente, keď bola krajina otrasená hrôzou z teroristického aktu a absurdnej smrti dvoch mladých ľudí.

A teraz odpoveď na otázku z názvu tohto textu.

Je to ďalšia tehlička k budovaniu kultu Zuzany Čaputovej alebo je to zaujímavý film, ktorý nehovorí iba o prezidentke, ale aj o tejto krajine a o tom, ako prežívala pandémiu, matovičovsko-hegerovské vládnutie či nový vzostup Roberta Fica?

Sú dve možné odpovede.

Pre tých, ktorí nemali radi Zuzanu Čaputovú a tlieskali alebo sa tešili, keď Blaha pobádal ľudí v Nitre skandovať „americká k...a“, to je hrozný film, ktorý buduje kult nehodnej prezidentky. Budú naň nadávať a do kina naň nepôjdu. Nezaujíma ich.

Pre tých, ktorí sú priaznivci Zuzany Čaputovej, jej štýl prezidentovania oceňujú, to je skvelý film.

Pre tých, ktorí oceňujú všetko to dobré, čo sa prezidentke podarilo, hoci v nej nevidia žiadnu modlu či nedosiahnuteľný ideál, je to zaujímavo urobený dokument.

Takto to je. Objektívny pohľad na tento film nejestvuje.