Martin Možiš o svetle bez tunela

Je to jeden z najpozitívnejších textov, aký som čítal za dlhý čas, Martin Mojžiš v ňom opisuje, ako mu lekári zachránili život. Našťastie, happyend je už v názve, ale v texte je toho viac, postupujúca dráma, milujúca manželka, lekári, akých všetci máme najradšej, kompetentní a pozorní, pokoj a humor, rozpoznateľný a možno aj skrytý, z toho upodozrievam Martina, keď chváli nemocničnú stravu. Najlepším momentom celého čítania je odsek, ktorým Martin upokojil nielen svoju najbližšiu rodinu, píše:

„Keď ma prebrali, pustili ku mne Sašu aj s našou najstaršou dcérou Hanou, ktorá pár dní predtým ukončila štúdium medicíny. Saša mala pocit, že sa ocitla vo filme Frankenstein. Toľko prístrojov a kdesi medzi nimi telo, do ktorého vedie množstvo trubičiek a hadičiek. Komunikovali sme takto: Keď mi povedali, aby som pohol prstami na rukách, pohol som (hurá, ruky nie sú ochrnuté). Keď mi povedali, aby som pohol prstami na nohách, pohol som (hurá, nohy nie sú ochrnuté). Na niektoré otázky som odpovedal prikývnutím, no bez zmeny výrazu tváre, takže nebolo jasné, čo presne tie prikývnutia znamenajú. Na iné otázky som odpovedal tým, že som zaspal.

Na ďalší deň už som mal hadičiek a trubičiek menej. Na otázku, či dievčatá spoznávam, som prikývol. Na doplňujúcu otázku, kto teda sú, som povedal: Ďuro a Mišo (môj otec a brat). Saša aj s Hanou sa rozosmiali, ako keby to bol nejaký dobrý vtip. Neskôr som pochopil, že až vtedy definitívne zistili, že som to stále ja.“

Milý Martin, veľmi ma tvoj ostatný text potešil, aj v mene kolegov prajem rýchle zotavenie a veľa zdravia!

Foto: YouTube.com