heidegger

Aký bol skutočný vzťah veľkého nemeckého filozofa Martina Heideggera k nacizmu? Táto téma je už desaťročia predmetom polemík, kritici Heideggera ho vyhlasovali za presvedčeného kolaboranta a snažili sa dokázať, že aj jeho filozofia je napáchnutá nacizmom. Naopak, obhajcovia veľkého mysliteľa poukazovali na fakt, že síce bol členom NSDAP, bol však možno viac kariéristom, ktorý v skutočnosti vnútorne trpel, aj z tohto dôvodu odstúpil v roku 1934 z funkcie rektora Freiburskej univerzity. 

Týždenník Die Zeit ako prvý zverejnil výňatky z korešpondencie medzi Heideggerom a jeho bratom Fritzom. Ako píše týždenník, už dlhšie sa tušilo, že obsah týchto listov je brizantný, ale na príkaz rodiny sa z nich nemohlo citovať. To sa teraz zmenilo, podľa Die Zeit zverejnené listy ukazujú „senzačne nový“ pohľad na politické zmýšľanie Heideggera. Listy ukazujú, že na začiatku Hitlerovho nástupu v apríli roku 1933 bol Heidegger nadšeným prívržencom Hitlera, písal, ako sa z vodcu zo dňa deň stáva čoraz väčší štátnik, a každý, kto má oči, uši a srdce, musí byť fascinovaný a vzrušený.

Obsah listov tak podľa Die Zeit ukazuje, že Heidegger nevstupoval do NSDAP z dôvodu akéhosi kariérneho oportunizmu alebo preto, že by bol v otázke politiky ničnetušiacim ignorantom, ktorý len riešil odťažité otázky existencie a bytia. K Hitlerovi sa pridal z hĺbky politického presvedčenia, jeho národný socializmus bol spojený s dobovým rasizmom, Heidegger zdieľal nacistické predstavy o nemeckej aj židovskej rase. Ako píše týždenník, antisemitské výpady filozofa sú obzvlášť odporné vzhľadom na to, že slávny fenomenológ a Heideggerov učiteľ Edmund Husserl bol Židom, rovnako Židovkou bola jeho Hannah Arendt, s ktorou mal v 20. rokoch ľúbostný vzťah. V jednom liste sa napríklad cynicky a chladne sťažoval, že mu na univerzite pribúda čoraz viac práce, keďže v jeho odbore miznú Židia.

Jeho vášeň pre NSDAP v listoch časom mizne, čo však viac než s ideológiou súvisí s tým, že sa mu kariérne tak nedarilo. Keď vypukla druhá svetová vojna, bolo mu jasné, že „nemectvo“ treba chrániť pred boľševizmom a amerikanizmom a čudoval sa, prečo „naša propaganda“ nie je ešte protiamerickejšia. Po skončení vojny sa v listoch bratovi sťažuje, ako je všetko horšie než za nacistov a že odsuny Nemcov z východu sú horšie než všetky „organizované zločiny“ pred rokom 1945.

Die Zeit uzatvára: „Už niet čo prikrášľovať. Prípad Heidegger je intelektuálnou aj morálnou katastrofou nemeckých dejín myslenia.“