Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Komentáre a názory
28. máj 2022

Prezidentkino ospravedlnenie

Rozhodnutie vyznamenať Púčika, Tunegu a Tesára bolo správne

O antifašizme a antikomunizme.

Rozhodnutie vyznamenať Púčika, Tunegu a Tesára bolo správne

Zdroj: facebook Zuzany Čaputovej

Pani prezidentka udelila štátne vyznamenanie trom mladým chlapcom popraveným za stalinského komunizmu – a potom sa začala za to ospravedlňovať, pretože tí chlapci boli ľudáci.

Ak niekto urobí chybu, je dobré sa ospravedlniť. Ale teraz na to nebol dôvod, pani prezidentka žiadnu chybu neurobila. Chybou je možno len to ospravedlňovanie sa.

Mal som relatívne malé očakávania po zvolení pani prezidentky, ale prekvapila ma, aká je dobrá – aká je dobrá ako prezidentka. V podstate neurobila žiadnu väčšiu politickú chybu a krajinu reprezentuje veľmi dôstojne.

Slúži jej ku cti, že na ňu útočí Robert Fico. Chcel by som formulovať niečo ako „slovenský zákon nutnej pravidelnosti“: ak na niekoho útočí Robert Fico, tak ten niekto určite robí niečo dobre.

Ale vráťme sa k nášmu prípadu. Než sa dostanem k meritu veci, chcel by som uviesť, že za vojny moja moravská časť rodiny žila v Protektoráte a slovenská na Slovensku. Môj slovenský dedko bol povstaleckým veliteľom v Tatranskej Lomnici. Jeho brat členom partizánskej skupiny v západných Tatrách. Dvaja bratia mojej babičky boli za Povstania popravení – nie Nemcami, ale Pohotovostným oddielom Hlinkovej gardy. Jeden z tých bratov svoju vlastnú popravu prežil: guľka mu prešla lebkou, ale nezabila ho.

Avšak pre vznik Slovenského štátu (1. slovenskej republiky) mám pochopenie: keď sa Hitler rozhodol rozbiť Česko-Slovensko, nebolo sily, ktorá by mu bola schopná či ochotná v tom zabrániť. Z Čiech a Moravy si urobil svoj „Protektorát“; Slovensko malo na výber buď samostatný štát, alebo cudziu okupáciu. Vybralo si tú lepšiu a rozumnejšiu možnosť.

Lenže Slovenský štát vznikol z vôle Hitlera a bol závislý od jeho milosti či nemilosti. Skákal, ako on pískal. A keď sa rozhodol časť svojich občanov okradnúť o ich majetky a z domovov, kde ich rodiny žili po storočia, vyhnať do táborov v zahraničí, stratil akékoľvek morálne právo na svoju existenciu. Hovorím o odsune slovenských Židov do koncentračných táborov.

Predpokladajme, že ľudácki apologéti Jozefa Tisa majú pravdu, že Tiso nevedel o tom, že idú na smrť; že si myslel, že budú žiť a pracovať v kolóniách kdesi vo východnom Poľsku. Aj keby to bola pravda (asi áno), išlo o okradnutie vlastných občanov a ich násilné vysídlenie z ich domovov.

To je barbarská, zločinecká politika – o to horšie, že v jej čele stál kňaz. Režim, ktorý toto svojim občanom urobí, stráca legitimitu, stáva sa nelegitímnym.

Povstanie, teda obnovenie Česko-slovenskej republiky na území Slovenska, bolo preto oprávnené; o to viac, že bolo bojom proti neopohanskému totalitnému nacizmu. Navyše vďaka Povstaniu nebolo Slovensko vnímané ako porazená krajina, ale ako spojenecká bojujúca krajina a nenaložilo sa s ním kruto, ako pôvodne chcel Beneš.

Tiso mal možno nejaké dobré osobné vlastnosti, ale ako štátnik bol malý, hlúpy a bez medzinárodného rozhľadu. Jeho protihráč Beneš bol tiež malý človek, intrigán, pomstychtivý a zákerný, ale zároveň to bol chytrý gauner. Bol to zlý štátnik, ale dobrý diplomat. To Tiso nebol.

Inzercia

Takže SNP zohralo heroickú úlohu v dejinách Slovenska. Viedla ho však koalícia dvoch politických prúdov: na jednej strane boli demokrati ako Šrobár, Ursíny, Lettrich, generáli Golian a Viest, ktorí chceli slobodné a demokratické Slovensko v slobodnom a demokratickom Česko-Slovensku, na strane druhej boli komunisti – stalinisti ako Šmidke, Husák, Šverma, Slánský, ktorí nechceli slobodné a demokratické Slovensko či Česko-Slovensko, ale chceli nad týmito krajinami totalitnú tyraniu Josifa Stalina, svojho boha, a Lavrentija Beriju, svojho pána.

Stalin nebol lepší než Hitler a Hitler nebol lepší než Stalin; a nacizmus nebol horší než komunizmus – stalinizmus, rovnako ako komunizmus nebol horší než nacizmus. Boli morálne ekvivalentné. Dve ideológie z Pekla. To bola tragédia krajín v priestore medzi Nemeckom a Ruskom v rokoch 1938 – 1948.

Prvotné rozhodnutie pani prezidentky bolo správne, nemá sa za čo hanbiť a nemá sa za čo ospravedlňovať. Zdieľať

Bol to ten dôvod, prečo sa tí traja ľudácki chlapci nepridali k Povstaniu? Pretože sa obávali, že úspech Povstania nakoniec povedie k stalinskej vláde nad Slovenskom? Napokon sa tak stalo – v roku 1948. Nakoniec tí demokrati svoj boj s komunistami – na štyridsať rokov – prehrali. Nevieme, aké boli pohnútky tých troch. Ale vieme, že to boli antikomunisti – antistalinisti.

Za vojny, keď bol Hitler mocný, sa Churchill a Roosevelt spojili nielen s Titom, ale aj so Stalinom, ktorý nebol menším vrahom než Hitler. Ale Hitler bol v danom čase a na danom mieste mocnejší. Preto sa niekedy musíte spojiť so zlom, aby ste porazili momentálne väčšie a silnejšie zlo. Ale fašizmus i nacizmus boli v roku 1945 našťastie porazené. Bojovať proti fašizmu po roku 1945 bolo ako bojovať po roku 1815 proti Napoleonovi. Bol tu iný nepriateľ.

Po roku 1945 boli Stalin, Sovietsky zväz a medzinárodný komunizmus silnejší než kedykoľvek predtým. Jedno totalitné monštrum, nacistická Tretia ríša, bolo porazené; druhé totalitné monštrum, komunistický Sovietsky zväz, bolo posilnené. A na rozdiel od Hitlera získal Stalin (vďaka komunistickým agentom – zradcom na Západe) atómovú bombu.

Preto každá pomoc v boji a odboji proti Stalinovi po roku 1945 bola dobrá – aj pomoc od bývalých ľudákov. Navyše mnohí ľudáci boli politicky bližší slobode než komunisti: Karol Sidor bol obdivuhodnejšou postavou než Gustáv Husák. Sidor bol autoritár, Husák totalitár. Ani jeden režim nie je slobodný, ale autoritatívny je slobodnejší než totalitný, ktorý je čistým zlom. Salazar je preferovateľný pred Hitlerom a Tito pred Brežnevom – či Husákom.

Ak sme ochotní odpustiť stalinistom 50. rokov, ako boli Dubček a Kriegel, pretože v roku 1968 už neboli nielen stalinistami, ale ani totalitármi (len autoritármi), tak určite môžeme odpustiť aj trom mladým ľudákom, ktorí po roku 1948 bojovali proti tej najväčšej hrozbe voči ľudskej slobode a dôstojnosti, ktorá vtedy existovala; bojovali proti stalinskej tyranii a bojovali proti nej na antikomunistickej strane rovnako ako Churchill, Truman, Adenauer, De Gaulle a neskôr i Reagan, Ján Pavol II., Lech Walesa či Václav Havel.

Tunega, Púčik, Tesár bojovali proti komunistickému totalitarizmu, a preto zomreli mučeníckou smrťou.

Prvotné rozhodnutie pani prezidentky bolo správne, nemá sa za čo hanbiť a nemá sa za čo ospravedlňovať. Ja galantne podporujem pani prezidentku.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.