Občianstvo a vojenská služba Vojna a moderný demokratický suverénny národ

Na túto skutočnosť treba primerane reagovať. Znamená to nielen budovať vlastné obranné kapacity a spojenecké zväzky, ale aj v najširšej politickej a občianskej zhode prijať rozhodnutie, že štát sa pripraví na obranu a bude sa v prípade potreby brániť a bojovať, a to na národnej, ale aj aliančnej úrovni.

Posolstvo o zmene medzinárodnej situácie a reálnom vojenskom ohrození je nutné sprostredkovať aj občanom štátu, ktorí si musia znova osvojiť, že sa od nich vyžaduje podiel na obrane v podobe zvýšených ekonomických nákladov a vlastného osobného nasadenia v radoch armády, domobrany, civilnej ochrany či vo vojenskej výrobe.

Obrana ako prvá úloha štátu

Nemožno už dlho chodiť okolo horúcej kaše a vyhýbať sa nepríjemným, no vekovitým pravdám. Jasne treba konštatovať, že schopnosť ísť do vojny a viesť bojové operácie je neodlučiteľným elementom podstaty moderného suverénneho demokratického národa a štátu a podmienkou jeho prežitia. Platí to bez ohľadu na našu túžbu po mieri a nádeji, že budeme tento mier schopní dosiahnuť diplomatickými prostriedkami. Potenciálny agresor je niekto, kto je veľmi zlý a pripravený porušovať všetky právne a morálne normy, aby dosiahol svoj cieľ. Nemôžeme si myslieť, že ho odradíme od útoku poukazovaním na našu vlastnú mierumilovnosť a dobré úmysly.

Obrana je historicky hlavnou úlohou štátu. Dokonca sa môžeme stretnúť s úvahami, že štát vznikol hlavne ako základ na vydržiavanie vojenskej organizácie. Až v druhej polovici 20. storočia sa v mysli mnohých štát zredukoval na akýsi nástroj sociálneho prerozdelenia.

Štát, ktorý nie je ochotný bojovať – lebo chce mier „za každú cenu“ –, stráca odstrašovací potenciál a všetkých priam pozýva, aby naň zaútočili. A tak o svoju slobodu a suverenitu rýchlo príde.

Rovnako platí, že odhodlanie ísť osobne do vojny a pripravovať sa na takúto situáciu je organickou súčasťou statusu slobodného občana slobodného štátu. Slobodný občan slobodného štátu totiž musí byť pripravený za svoju slobodu zomrieť v boji. Len takto potvrdzuje tento svoj status slobodného občana, ktorý je rovný statusu niekdajšieho privilegovaného šľachtica.

Z Hegelovho a Fukuyamovho pohľadu slobodný občan prejavil záujem „byť pánom“ – a za to musí byť ochotný nasadiť život. Ak nie je ochotný bojovať za status pána (resp. slobodného občana), nevyhnutne sa stáva rabom, ktorý sa výmenou za život a ochranu zriekol vlastnej slobody a suverenity. Pre Rousseaua bolo axiómou, že občan slobodnej suverénnej obce za ňu v prípade potreby položí život, veď táto obec mu umožňovala, aby vôbec žil.

Carnotova masová mobilizácia z roku 1793 vytvorila a oficiálne takmer stotožnila pojmy „francúzsky občan“ a „vojak republikánskej armády“. K podobnému vývoju došlo aj v Prusku a potom v celej Európe. Vojenská služba sa považovala až do sedemdesiatych rokov 20. storočia za samozrejmú podmienku priznania politických práv a možnosti participácie na verejných záležitostiach.

Obrana a spojenci

Schopnosť a ochota bojovať sa netýka len nasadenia na vlastnom území alebo pri obrane vlastných hraníc. Neznamená ani výlučne pasívne odrážanie útokov bez ambície viesť vlastné ofenzívne operácie. V mene obrany vlastnej slobody a záujmov moderný demokratický štát musí byť schopný v prípade vojenskej potreby nasadiť svojich občanov ako vojakov do boja a viesť vojenské operácie aj mimo svojho územia, a to dokonca aj pomerne ďaleko. (Z pohľadu národa, ktorého príslušníci v 20. storočí bojovali od Vladivostoku až po islandské vody a saharské piesky, by to nemal azda byť problém.)

To sa musí stať samozrejmosťou o to viac, ak je takýto štát súčasťou vojenských aliancií. Podstatou vojenskej aliancie je práve skutočnosť, že konkrétny štát získava vojenskú podporu svojich spojencov pri obrane vlastných záujmov a tak vlastne znásobuje svoje kapacity a odsúva potenciálne nebezpečenstvo ďalej od svojich hraníc. Avšak na druhej strane to znamená, že súčasne je sám povinný takúto pomoc poskytnúť ostatným spojencom a nasadiť svoje vojenské sily aj vo vzdialených regiónoch na obranu spojencov, vonkajších hraníc aliancie a pri obrane spoločných záujmov. A to aj v konfliktoch, ktoré sa na prvý pohľad zdajú jednotlivému členovi aliancie cudzie – avšak týkajú sa spoločnej aliančnej politiky alebo zdanlivo abstraktných princípov, na ktorých je však postavený napríklad systém medzinárodnej bezpečnosti a obrany celej aliancie.

V dejinách sa môžeme stretnúť s dvoma hlavným prístupmi, ako konkrétny národ reaguje na vonkajšie, nebodaj vojenské ohrozenie. V prípade moderného suverénneho národa so všetkými atribútmi štátnosti to nevyhnutne musí byť aktívne vystupovanie na medzinárodnej scéne, rovnoprávne s ostatnými štátmi, budovanie armády a siete iných inštitúcií, primeraná schopnosť podieľať sa na spoločných aliančných operáciách a vysielanie adekvátnych „signálov odstrašenia“ prípadnému agresorovi. A v prípade nevyhnutnosti jasne artikulované odhodlanie ísť do vojny bez zahmlievania, vytáčok a podmienok. (Zreteľne vyjadrené odhodlanie brániť sa a spôsobiť nepriateľovi čo možno najvyššie straty odradí útočníka viac než čokoľvek iné vrátane výziev na pokoj a kompromis.)

Náklady podvolenia sa agresorovi bez boja

Niektoré národy sa však rozhodli inak, čo treba tiež priznať – neriskovali smrť vo vojne a devastáciu, ale radšej sa útočníkovi poddali v nádeji, že nový pán bude k nim „zmierlivý a láskavý“, že si zachovajú čiastočnú lokálnu autonómiu, požiadavky novej vrchnosti dokážu potichu odsabotovať, vo svojich dolinách sa zariadiť po svojom a hlavne že „bude mier“.

Žiaľ, aj takáto stratégia prežitia má svoje úskalia. Takýto národ sa zrieka slobody, suverenity a možností na svojbytný rozvoj, dostáva sa do podriadeného postavenia, riskuje, že nový hegemón vôbec nemusí byť blahosklonný a tolerantný a hlavne – v rámci nového mocenského celku sa skôr alebo neskôr aj od tohto podriadeného národa bude vyžadovať, aby poskytol svoje zdroje na obranu alebo výboje politického celku, ktorého sa stal súčasťou.

Takže nakoniec nebude ani ten „mier“ a podriadený národ bude musieť tak či tak bojovať – teraz však v cudzej uniforme a za cudzie záujmy.

Nič z vyššie konštatovaného nie je žiadny výmysel od zeleného stola. Sú to len zrekapitulované tvrdenia, ktoré sa považovali za samozrejmosť niekoľko tisícročí. Len my v Európe sme sa v období orámcovanom približne rokmi 1970 – 2020 nádejali, že pre nás už prestali platiť, mier máme zaručený a o našu suverenitu, slobodu a prežitie už viac nebudeme musieť zápasiť.