Týždenný výber šéfredaktora Fico a Pellegrini to proti Ústavnému súdu prepálili. A čoskoro to možno oľutujú

Ešte začiatkom decembra mali v úzkom vedení Smeru pred očami tento obraz: slabá opozícia je neschopná akcie, Pellegrini nám do prezidentských volieb odkýva v podstate všetko, čo potrebujeme, musíme to urobiť rýchlo a hneď, zrušiť špeciálnu prokuratúru, udeliť si trestnou novelou samoamnestiu a ako bonus preboxovať Gašparov klan do čela SIS.

Už vieme, že táto stratégia stroskotala. Opozícia sa dokázala nielen zjednotiť, ale ukázala svoju relatívnu silu na námestiach aj v parlamentných obštrukciách, a tak sme sa napokon stali svedkami historicky najdlhšieho rokovania o zákone v skrátenom legislatívnom konaní.

Aj tak však hlavný tromf v rukách stále držal Fico. Napriek zlému odhadu mal situáciu mocensky pod kontrolou. Pellegrini vie, že bez Ficovej masívnej podpory a útokov na „amerického agenta“ Korčoka sa nestane prezidentom, preto je voči Ficovi submisívny ako robot na ovládanie, od línie sa neodchýlilo ani krídlo pragmatika Tomáša Druckera, ktorý si po voľbách želal viac koalíciu s PS a KDH.

Z tohto dôvodu sa zdalo, že Fico, Kaliňák, Gašpar a spol. síce s meškaním aj s politickými nákladmi – najmä pre Pellegriniho prezidentskú kampaň – svoj cieľ napokon dosiahnu a od polovice marca začne platiť trestná novela a o pár dní nato prestane existovať Lipšicova prokuratúra.

Lenže v týchto dňoch má vedenie Smeru a Hlasu nečakaný dôvod na veľkú nervozitu.

Samozrejme, aj predtým sa vedelo, že v istom čase zasiahne do hry Ústavný súd, pretože bolo zrejmé, že opozícia a prezidentka napadnú schválené zmeny v Košiciach. Ale ak aj existoval vcelku optimistický predpoklad, že ústavní sudcovia neskôr vyhlásia, že proces prijímania novely či niektoré jej obsahové aspekty boli protiústavné, neriešilo to podstatu.

Takýto verdikt, ktorý by prišiel po mesiacoch od zrušenia špeciálnej prokuratúry a po spustení účinnosti nových premlčacích lehôt a trestných sadzieb podľa upravených hraníc výšky škody, by už nemal faktický vplyv na realitu.

Jedinou možnosťou, ako všetko zabrzdiť minimálne na pár mesiacov, by bolo len predbežné opatrenie Ústavného súdu, na ktorom by sa ústavní sudcovia museli dohodnúť v priebehu pár týždňov. Ešte donedávna si ani v opozičnom zákulisí nerobili veľa nádejí, že niečo také má veľkú šancu na úspech.

Zastaviť prioritný zákon novej vlády, ktorá sa opiera o väčšinu v parlamente a v princípe má politickú legitimitu zrušiť Úrad špeciálnej prokuratúry aj účelovo pretvoriť trestné kódexy, si vyžaduje jedného lídra či aspoň odhodlanú skupinu sudcov aj atmosféru, ktorá by priala tomu, aby sa najmenej sedem sudcov z dnešného 12-členného pléna odhodlalo k proaktívnemu konfliktu s mocou.

Robert Fico aj Peter Pellegrini však svojím kontraproduktívnym správaním urobili v posledných dňoch veľa pre to, aby takáto atmosféra vznikla.

Ústavný súd je pevnosťou, z ktorej by nemali unikať informácie a je prirodzené, že ústavní sudcovia sú aj po období Ivetty Macejkovej citliví na zasahovanie zvonka.

Premiér Fico už v polovici januára spochybnil nezávislosť jedného senátu, ktorý mal vraj na 24. január pripraviť rozhodnutie, ktoré by pomohlo čurillovcom v ich trestnom stíhaní. Fico to dal do súvisu s advokátom vyšetrovateľov Petrom Kubinom, ktorý bol súčasťou poradcovského tímu prezidentky Čaputovej, keď si vybrala týchto sudcov spomedzi zvolených kandidátov. 

Žiadne takéto rozhodnutie nepadlo, Fico bude asi spätne tvrdiť, že aj vďaka tomu, že to vopred zverejnil.

Fico ďalej spochybnil nezávislosť Ústavného súdu, keď napadol prezidentku, že intenzívne komunikuje s Ústavným súdom. Minulý týždeň sa preto Ústavný súd na svoje pomery ostro ohradil proti „viacerým bezprecedentným vyjadreniam predstaviteľov verejnej moci, ktorými je bez akéhokoľvek reálneho základu spochybňovaná nezávislosť a nestrannosť Ústavného súdu a jeho sudcov“.

No ďalšou urážkou ústavných sudcov je aj konanie Petra Pellegriniho, ktorý takisto bezprecedentne naťahuje čas svojho podpisu pod trestnú novelu, ktorá tak stále nevyšla v zbierke zákonov. Pellegrini tým už neobštruuje prezidentku, ako to predtým robil so zdržiavaním podpisu Fico, ale samotných ústavných sudcov.

Problém pre Pellegriniho a Fica je však v tom, že aj keby sa natiahli všetky lehoty tak, aby sa sudcovia nestihli dostať k paragrafom novely po zverejnení v zbierke až po nadobudnutí účinnosti novely, Ústavný súd má podľa všetkého nástroje, ako do procesu vstúpiť a pozastaviť jej účinnosť.

Dokonca sa dá povedať, že práve týmito urážkami a obštrukciami lídri Smeru a Hlasu skôr zvyšujú pravdepodobnosť, že Ústavný súd zaujme v mene vlastnej autority proaktívny postoj. 

No aj bez ohľadu na to platí, že priestor pre Ústavný súd vytvorila prezidentka Čaputová, ktorá presvedčivo zdôvodnila, prečo zákon z taktických dôvodov nevetuje, ale najmä si dala záležať na samotnom podaní.

Prezidentka nenamieta len procesnú stránku veci, ale vznáša aj obsahovo závažné výhrady – zákon, ktorý zjavne pomáha obvineným či obžalovaným z vládnej koalície a jej okolia môže byť ústavne neprípustným aktom svojvôle. Prezidentka prirovnala svojvoľnosť trestnej novely k svojvoľnosti Mečiarových amnestií, pri ktorých Ústavný súd v roku 2017 skonštatoval, že Vladimír Mečiar nimi porušil princíp zákazu svojvôle, princíp legality a ochrany ľudských práv a základných hodnôt.

Prezidentský tím právnikov vystaval podanie na argumentácii, prečo štvorkombinácia zásadného zníženia trestných sadzieb, zvýšenia hraníc škody, zmien v ukladaní podmienečných trestov odňatia slobody a zmien v oblasti premlčania znamená rezignáciu štátu na ochranu bezpečnosti, základných práv a slobôd svojich občanov a v čom je porušením práv poškodených.

Tieto námietky pôsobia veľmi vážne aj relevantne, preto sa nedá vôbec vylúčiť, že sudcovia sa vzhľadom na zásadnosť a celkový kontext trestnej novely rozhodnú pre rázny postup a pozastavenie účinnosti.

V každom prípade platí, že Fiačanov Ústavný súd čaká ťažké rozhodnutie, cez ktoré sa bude definovať jeho celá éra.

Smutný pohľad. Fico a Palko v jednom putinovskom šíku

Predvčerom sme si pripomenuli druhé výročie Putinovej vojny na Ukrajine a zhruba v čase, keď Dmitrij Medvedev, zástupca tajomníka Rady bezpečnosti Ruskej federácie, vyzýval na anexiu Odesy a neskoršie obsadenie Kyjeva, prehovoril aj slovenský premiér.

Stratégia využiť konflikt na Ukrajine na zničenie Ruska a falošné démonizovanie nefunguje, povedal Robert Fico, ktorý ďalej zavádzal aj o tom, že Západ krátko po vypuknutí vojny znemožnil Ukrajincom, aby dosiahli mier s Ruskom, alebo o tom, že vojna sa začala v roku 2014 vyčíňaním ukrajinských neonacistov.

Fico sa tvári, že predkladá slovenskú suverenistickú verziu, v realite opakuje mnohé z toho, čo hovorí ruský prezident, ktorý aj nedávno v rozhovore s Tuckerom Carlsonom vyhlásil, že on sa len snaží ukončiť vojnu, „ktorú na Ukrajine v roku 2014 rozpútali neonacisti“.

Na to, aby sa vyhlásenie slovenského premiéra úplne zlialo s tým, čo hlása ruská propaganda, už chýbalo len to, aby Fico oprášil svoje staršie výroky, že ukrajinský prezident Zelenskyj je komediant, ktorý klame na dennej báze, prípadne by slovenský premiér ešte mohol dodať, že Zelenskyj je predsa neonacista.

V tejto inovácii to možno premiér povie o rok, pri treťom výročí.

Kým však Fico reční pre svoje publikum, s ktorým takto potrebuje komunikovať kvôli udržaniu vlastnej popularity, oveľa viac zaboleli slová Vladimíra Palka.

Exminister vnútra a dlhoročný člen vedenia KDH pred pár dňami v tomto videu povedal, že rozhovor Putina s Carlsonom ukázal, ako nás západné médiá klamú. Palko najskôr prerozpráva pasáž, v ktorej Putin hovorí, ako počas mierových rokovaní v Istanbule na prelome marca a apríla 2022 pozitívne reagoval na prosbu partnerov z Francúzska a Nemecka, nech stiahne vojska z Kyjeva, čím by sa umožnil podpis mierovej zmluvy medzi Ruskom a Ukrajinou. Palko pokračuje: „Putin povedal ,dobre‘ a prikázal, aby sa ruské vojská stiahli. A ony sa stiahli. Kedy nám o tomto naše médiá hovorili, kedy nás informovali? Nikdy.“

Vladimír Palko ďalej vysvetľuje divákom, že túto verziu poznal už skôr, len sa nechcel stať obeťou ruskej propagandy. „No teraz však povedal Putin, ako to bolo, nikto neprotestoval, všetci sú ticho. No tak dobre, bolo to takto. To znamená, že sme našimi médiami boli klamaní a boli nám zamlčiavané dôležité informácie. (...) A preto musím povedať, že po dlhých rokoch mám opäť pocit, že médiá nás klamú tak, ako nás klamali za komunistov,“ uzavrel Vladimír Palko.

Sú to nepochopiteľné slová.

Palko používa ako dôkaz pravdivosti slová toho istého Vladimira Putina, ktorý o takomto čase pred desiatimi rokmi deklaroval, že zelení mužíci, ktorí obsadzujú Krym, nemajú nič spoločné s Ruskom (až neskôr sa k nim rád prihlásil), alebo ešte pár dní pred 24. februárom 2022 zahraničných partnerov ubezpečoval, že Rusko neplánuje žiaden vojenský útok na Ukrajinu.

O Putinových klamstvách, ktoré používa na účely svojej moci či propagandy, sú popísané celé knihy.

Samozrejme, to neznamená, že musí nevyhnutne klamať aj v tejto veci. Lenže je úplne evidentné, že klame: Rusi sa na prelome marca a apríla 2022 stiahli nielen z oblasti Kyjeva, ale aj Černihiva, pretože sa dostali do vojensky bezvýchodiskovej situácie.

Ruské ministerstvo obrany muselo vtedy ohlásiť „drastické obmedzenie vojenskej aktivity“ na kyjevskom aj černihivskom fronte. Rusi to vtedy oficiálne vysvetľovali tým, že ide len o taktický ústup, aby mohli svoje vojská presmerovať na východoukrajinský front na Ukrajine.

Putin ani ruská propaganda nič nehovorili o tom, že by to bolo akokoľvek súviselo s mierovými rokovaniami v Istanbule, tento argument sa začal používať až teraz s odstupom takmer dvoch rokoch. Aj začiatkom tohto roka Putin pred zástupcami ruských regiónov vyhlásil, že Rusko sa vtedy stiahlo z oblasti Kyjeva, lebo to bolo ukrajinskou podmienkou počas mierových rokovaní.

Aj mnohým Rusom musí byť zrejmé, že je to priehľadná lož. Skutočnosť bola na prelome marca a apríla 2022 celkom iná a súvisela s katastrofálnym odhadom Rusov pred začiatkom vojny. Putinovo armádne velenie vôbec nepočítalo s masívnym ukrajinským odporom, ich vojská mali pri Kyjeve len jednu zásobovaciu cestu, v podstate nemali pechotu a hrozilo ich zovretie a kolaps. Ústup tak bol veľmi racionálnym vojenským rozhodnutím zo strany Ruska.

Mimochodom, o niekoľko mesiacov neskôr sa ruské vojská, ktoré boli pod veľkým náporom, stiahli aj z oblasti Charkova. Ruské vedenie aj vtedy oficiálne tvrdilo, že ide len o operatívne preskupenie vojsk do susedného Donecka.

Ale možno len žijeme v labyrinte obludnej propagandy ako za komunizmu a Vladimír Palko nám čoskoro vysvetlí, že Rusi aj vtedy mávali bielou vlajkou a chceli konečne rokovať o mieri.

Len ešte musí túto verziu potvrdiť sám Vladimir Vladimirovič Putin.

Ako vojna zmenila Zakarpatsko Ženy majú mužov na fronte alebo v meste medzi fotkami padlých vojakov

Juraj Brezáni Jozef Majchrák

Do západoukrajinského regiónu prišli ukrajinskí podnikatelia aj vojnoví utečenci. Veľký biznis sa tu mieša s traumami z východnej časti krajiny.

Šesť rokov po vražde Je to horšie, než sme si predstavovali. Ale nie je to beznádej

Martin Hanus

Tá hrozná vražda spustila pred šiestimi rokmi revolúciu, ktorú dnes vystriedala kontrarevolúcia. 

Kto je kto na Ústavnom súde Čo čakať od sudcov, ktorí rozhodnú o osude novely trestných kódexov?

Lukáš Kekelák

Pozreli sme sa na minulosť ústavných sudcov, kto ich nominoval, kto zvolil a ako plénum rozhodovalo v niektorých politicky motivovaných prípadoch.

Exnovinár a poslanec Hlasu Migaľ Prečo by sme netaktizovali, keď môže aj pani prezidentka?

Adam Takáč Lukáš Kekelák

„Ak by bol Pellegrini iba prezlečený Smer, Kočner by stále behal po slobode,“ hovorí Samuel Migaľ. 

Ľudstvo bez mužov a žien Bezrodová spoločnosť ako riešenie rodovej otázky

Jakub Lipták

Dystopická esej o tom, čo môže čakať našu spoločnosť po prekonaní sociálneho konštruktu zvaného pohlavie.

Fenomén Modrý koník Za takmer dvadsať rokov sa témy matiek kompletne zmenili. Biomatky sú preč

Alena Potocká

Portál, ktorého názov zľudovel, sa stal spoločenskou sondou, ako sa matkám v priebehu rokov menia priority.