Ľudstvo bez mužov a žien Bezrodová spoločnosť ako riešenie rodovej otázky

Predstavte si spoločnosť, z ktorej budú celkom odstránené pojmy muž a žena. Skrátka nebudú tie slová jestvovať. Nie že by zmizli aj muži a ženy ako takí – len tak už nebudú pomenovaní a ani pre nich žiadne pomenovanie v reči nebude.

Zanikne uvažovanie v kategóriách muž a žena. Ani pohlavie ako kategória nebude jestvovať: skrátka to, čomu dnes hovoríme pohlavie – čo ľudí delí na mužov a ženy –, bude vnímané na takej úrovni ako napríklad farba očí či výška. Ako súčasť rozmanitosti ľudí.

To, aké má človek pohlavné ústrojenstvo, nebude z hľadiska jeho príslušnosti do nejakej kategórie vôbec určujúce. Ako dnes nerozdeľujeme ľudí do kategórií podľa tvaru nosa či lebky – nemáme pojmy a kategórie pre ľudí so špecifickým tvarom nosa či lebky –, tak ľudia nebudú rozdeľovaní podľa tvaru genitálií. Ten nebude mať žiaden spoločenský význam.

Odstránením kategórií muž a žena zmizne delenie toaliet či šatní na mužské a ženské – ostatnú skrátka iba toalety a šatne. Zmiznú ženské a mužské športové turnaje – ostanú iba športové turnaje. No zároveň zaniknú aj pojmy ako ženská práca či mužská práca, rola ženy a rola muža, ostane len práca ako taká a rola človeka ako takého.

Nebude už spoločnosť mužov a žien, iba spoločnosť ľudí. Skrátka bezrodová, respektíve postrodová spoločnosť. Spoločnosť bez rodov. Utópia, ktorá dnes znie absurdne. Ale je to naozaj niečo, čo sa dá do budúcna vylúčiť?

Pomenovať možno niekoľko dôvodov, prečo táto idea dáva z istého hľadiska racionálny zmysel, ako aj viaceré javy, ktoré nás k takejto spoločnosti približujú.

Trvácnosť sociálnych nerovností

Delenie ľudí do kategórií na základe niečoho, čo si oni sami nevybrali, je jednou z príčin sociálnych nerovností. Práve takzvané rodové nerovnosti, teda nerovnosť mužov a žien vo viacerých oblastiach života, sú veľmi diskutovanou témou.

Vytvárajú sa všelijaké opatrenia, mechanizmy, kvóty, ktoré majú podporovať spravidla ženy, keďže práve ony sú vnímané ako tie, čo ťahajú za kratší koniec. Objavuje sa snaha zdôrazňovať ženský element aj v jazyku, či už neustálym opakovaním ženských variantov slov, alebo všelijakými interpunkčnými znamienkami.

Problém je, že to nestačí. Napriek úplnému zrovnoprávneniu žien s mužmi, napriek najrôznejším podporným opatreniam, kampaniam, sociálnemu a jazykovému inžinierstvu vždy prídeme k zisteniu, že rozdiely medzi mužmi a ženami sa úplne odstrániť nepodarí.

Mimochodom, toto si uvedomovali aj autori Plánu rodovej rovnosti Univerzity Komenského, ktorí v ňom uviedli: „Do popredia sa dostáva prístup nazývaný kultúrna a štrukturálna zmena. Ten vychádza z rozpoznania toho, že individuálna podpora žien nie je dostačujúca, a preto sa treba zamerať na inštitúcie a systém, v ktorom vedecké poznanie funguje.“

Existencia rozdielov medzi mužmi a ženami – nielen anatomických, ale aj v rôznych oblastiach života – sa niekomu môže zdať ako normálna a prirodzená, no iní ju budú vždy vnímať ako nerovnosť, ako konflikt či „boj“ medzi utláčanou ženou a utláčajúcim mužom. Interpretujú ju ako prejav podriadeného postavenia žien voči mužom v patriarchálnej spoločnosti.

S rozdielnosťou mužov a žien úzko súvisí ďalšia téma, a to homosexualita – respektíve rozdielnosť homosexuálov a heterosexuálov –, keďže heterosexualita a homosexualita sú definované prostredníctvom pohlavia subjektu a pohlavia objektu pri sexuálnej príťažlivosti. Pokiaľ sú pohlavia rôzne, hovoríme o heterosexualite, ak zhodné, ide o homosexualitu.

Sociálne inštitúcie, ktoré boli vždy definované prostredníctvom pohlavia ľudí ich využívajúcich, ako napríklad manželstvo, sa tak dostávajú pod politický tlak, pretože sú vnímané ako nespravodlivé a vytvárajúce sociálne nerovnosti.

Napriek tomu, že v politickom naratíve sa najviac skloňuje nespravodlivosť či diskriminácia na základe sexuálnej orientácie, v skutočnosti je príčinou tejto vnímanej nespravodlivosti pohlavie osôb, ktorých sa týka. Inými slovami, inštitút manželstva nie je odoprený dvojici homosexuálnych osôb opačného pohlavia, zatiaľ čo dvojici heterosexuálnych osôb rovnakého pohlavia odoprený je.

Tak ako v prípade vnímanej nerovnosti mužov a žien, presadzujú sa rôzne opatrenia na potieranie vnímanej nerovnosti homosexuálov a heterosexuálov, no v tomto prípade sú zamerané na heterosexuálov ako na majoritu, ktorá spoluvytvára diskriminačné prostredie. Ide napríklad o školenia o diverzite, adoptovanie si „dúhovej témy“ súkromnými firmami či aj verejnými inštitúciami, postupné obmedzovanie prezentovania iného názoru na túto tému, ktorý sa interpretuje ako v rozpore s ľudskými právami a tak ďalej.

Problém je, že nástroje, ktoré majú túto vnímanú skrivodlivosť na ženách či homosexuáloch odstrániť, sa raz vyčerpajú, a ako sme uviedli, nie sú dostačujúce. Jedno riešenie, ktoré sa ponúka, je celkom odstrániť kategóriu pohlavia z ľudského uvažovania a vytvoriť ľudstvo bez mužov a žien.

Pokiaľ sa z „ľudských hláv“ odstráni koncept muža a ženy, nielenže to odstráni akúkoľvek diskrimináciu či nerovnosť založenú na pohlaví, ale aj tú, ktorá je založená na inej sexuálnej orientácii a dokonca aj rodovej identite. Je to teda riešenie, ktoré účinne rieši problémy spojené so sociálnou nerovnosťou mužov a žien či takzvaných sexuálnych menšín.

Označenie rodovo neutrálnych toaliet. Foto: Pixabay.com

Neudržateľnosť konceptu rodu

Koncept sociálneho rodu (gender) sa objavil približne v päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia ako sociálna zložka pohlavia oddelená od biologickej. Dovtedy sa pojem gender vnímal čisto ako gramatická kategória, podobne ako v slovenčine gramatický rod (mužský, ženský, stredný). Odtiaľto aj tento pojem ako v angličtine, tak v slovenčine pochádza.

Sociálny rod je dnes prezentovaný ako vedecký objav či vedecký fakt a rodové teórie, respektíve rodové štúdie, ktoré spolu s ním vznikli, sú zasa prezentované ako vedecká disciplína. Ako si však ukážeme, analýza konceptu rodu poukazuje na viaceré protirečenia a nekonzistentnosti, ktoré naznačujú, že skôr než vedecký objav je koncept rodu akýsi nástroj, ktorý mal svoj zmysel v posúvaní spoločenskej nálady či spoločenského zmýšľania o tom, čo znamená byť mužom a ženou.

Protirečenia a nekonzistentnosti konceptu sociálneho rodu naznačujú, že teórie, ktoré ho vytvorili, nie sú vedeckou disciplínou prinášajúcou nejaké nové poznanie o svete, ale skôr medzistupňom k niečomu ďalšiemu. Ako východisko z komplikácií, ktoré rozlišovanie rodu a pohlavia prinieslo, sa ukazuje byť úplné popretie nielen objektívnej existencie rodu, ale aj pohlavia.

Dnes sa už pomerne často objavujú tendencie vnímať rozlišovanie pohlavia a rodu ako niečo zastarané či niečo, čo v určitom stupni „vedeckého vývoja“ malo svoje opodstatnenie, ale je to už v zásade prekonané.

Kým v nedávnej minulosti sa biologické pohlavie aj v rodových teóriách vnímalo ako objektívne a pevne dané, zatiaľ čo rod bol vnímaný ako sociálna kategória, v teóriách či „vedeckých disciplínach“, ktoré tie staršie teórie postupne nahrádzajú, sa od tohto rozlišovania ustupuje a rovno sa hovorí o tom, že pohlavie je sociálny konštrukt. Teda nie je to niečo, čo je objektívnym atribútom človeka, ale je – ľuďmi, spoločnosťou – prisúdené (pri narodení).

Upúšťa sa tiež od konceptu dvoch pohlaví a postupne čoraz viac prevažuje koncept pohlavia ako škály. Ide o niečo ako modro-červený farebný prechod: na jednom konci škály je modrá, na druhom červená, no medzi nimi je nekonečno rôznych odtieňov fialovej.

Tento posun od rozlišovania pohlavia a rodu k idei o pohlaví ako sociálnom konštrukte je vzhľadom na neudržateľnosť konceptu sociálneho rodu pochopiteľný. Ukážme si na niekoľkých príkladoch, v čom táto neudržateľnosť konceptu rodu spočíva.

Čo je to žena?

V Istanbulskom dohovore je rod zadefinovaný ako „súbor spoločnosťou vytvorených rolí, vzorov správania, činností a atribútov, ktoré daná spoločnosť považuje za primerané pre ženy a mužov“. Táto definícia však celkom nezodpovedá tomu, ako sa pojem rod v praxi používa.

Predstavme si dievča, ktoré má „chlapčenskejšie“ správanie: má rado skôr futbal a hokej než tanec, hráva na počítači skôr pretekárske a strategické hry než simulátory, baví ju skôr práca s drevom než s látkami a nosí oblečené skôr mikiny, kapsáčové nohavice a ťažké topánky než blúzky, sukne a balerínky.

O tomto dievčati by však žiaden rodový teoretik nepovedal, že má mužský rod alebo že je mužom (teda že je transrodovou osobou), ani by ho neoslovoval mužskými zámenami a nehovoril o ňom v mužskom gramatickom rode.

Samozrejme, za predpokladu, že by sa to dievča samo neidentifikovalo ako muž. Oddelenie pohlavia od rodu totiž túto možnosť pripúšťa a pandémia transsexualizmu alebo takzvanej transrodovej identity – jav, ktorý badáme najmä u mladých dievčat – je prejavom súčasného spoločenského úspechu tohto konceptu.

Ak by dievča v našom príklade o sebe vyhlásilo, že sa cíti byť mužom, vtedy by ho rodový teoretik považoval za muža, oslovoval by ho ako muža aj by o ňom hovoril ako o mužovi, a to aj vtedy, ak by toto dievča bolo úplne stereotypné dievča, ktoré má „ženské“ záujmy, správanie či obliekanie.

Inými slovami, sociálny rod je čisto subjektívnym atribútom, vecou individuálneho pocitu či sebaidentifikácie – alebo by sme mohli povedať aj identity –, ktorá je zo svojej podstaty nepozorovateľná, neoveriteľná a aj nedefinovateľná. Na toto poukázal Matt Walsh vo svojom dokumentárnom filme What Is a Woman?, v ktorom kládol rôznym spoločenským vedcom otázku: čo je to žena?

V podstate jediná odpoveď, ktorú od nich dostával, bola, že žena je niekto, kto sa ako žena identifikuje. Hovorí sa tomu definícia v kruhu – ide o definíciu, ktorej definiens (pojem, ktorým definujeme) obsahuje definiendum (pojem, ktorý chceme definovať).

Je to niečo, akoby sme povedali: mučenka je to, čo vyzerá ako mučenka. No pre človeka, ktorý slovo mučenka nepozná, je takáto definícia neužitočná a neprináša mu žiadnu novú vedomosť o tom, že ide o druh tropického ovocia známeho aj ako marakuja.

Prečo spoločenskí vedci Walshovi na takú zdanlivo jednoduchú otázku odpovedali takýmto zvláštnym spôsobom? Jednoducho preto, že tým, že sa význam pojmu žena (alebo muž) posunul od jeho objektívnej biologickej podstaty k subjektívnej záležitosti vnímania samého seba, sa stal pojmom bez definície – pojmom, ktorý si môže každý vykladať, ako len chce.

To naznačuje, že teória, podľa ktorej jestvuje sociálny rod ako kategória, ktorá môže mať hodnoty „muž“, „žena“ či iné – no nemyslí sa nimi pohlavie, lež identita či sebaidentifikácia jedinca –, nie je vedecká teória.

Pojmy žena aj muž v skutočnosti, samozrejme, definíciu majú, a to práve preto, že sú to pojmy, ktoré nie sú odvodené od subjektívneho vnímania, ale od objektívnej reality, teda od biologického pohlavia.

Rod a jeho medvedia služba ženám

Koncept rodu má ešte iný zásadný problém: spravil v skutočnosti ženám medvediu službu. Jedným z prejavov toho je skutočnosť, že predpoklad existencie rodu znemožňuje poukazovanie na pozorovateľné nerovnosti medzi mužmi a ženami – napríklad v ich zastúpení v nejakých skupinách.

Predstavme si situáciu, že niekto kritizuje prevahu mužov v akomsi diskusnom paneli alebo dokonca čisto mužskú zostavu. Ak je však bytie mužom vecou vnútornej identifikácie, ktorá je nepozorovateľná, ako možno vedieť, koľko je v danej skupine mužov?

Je to možné iba za predpokladu, ak v niektorých prípadoch je mužom ten, kto vyzerá ako muž (a žena tá, kto vyzerá ako žena), a v iných prípadoch je mužom či ženou každý, kto sa tak cíti. Teória, ktorá sa mení podľa situácie – tak, aby viedla nie k poznaniu pravdy, ale k dosiahnutiu určitého ideového cieľa –, nie je udržateľná. Ide o ďalší z prejavov toho, že táto teória nie je vedecká.

Vzhľadom na to, že ženou môže podľa rodovej teórie byť aj muž, sa pojem žena v mnohých konkrétnych situáciách ukázal byť nepoužiteľný. Napríklad ako možno hovoriť o ženskom lekárovi, ak k nemu budú chodiť aj samoidentifikovaní muži? Alebo ako možno hovoriť o menštruačných pomôckach pre ženy, pokiaľ prijmeme tézu, že menštruovať môžu aj muži?

Práve z týchto dôvodov v niektorých súvislostiach dochádza k upúšťaniu od slova žena a nahrádza sa napríklad menštruujúcimi osobami či osobami, ktoré môžu rodiť, čo, pochopiteľne, časť žien vníma ako nedôstojné a degradujúce.

Rod ženám urobil medvediu službu aj v celkom praktických ohľadoch. Citlivo sú vnímané prípady, keď sa muži – identifikujúci sa ako ženy – domáhajú využívania ženských šatní, ženských spŕch či iných zariadení alebo aby boli v prípade odňatia slobody zaradení do ženskej väznice. Rovnaký prípad sú biologickí muži, ktorí sa dožadujú súťaženia v športových disciplínach s inými ženami, oproti ktorým majú fyzickú výhodu.

Treba zdôrazniť, že segregácia mužov a žien v mnohých prípadoch slúži na ochranu žien, ako napríklad vyhradené kupé či celé vozne pre ženy. Ide o nástroje vytvárajúce bezpečný priestor pre ženy a znižujúce riziko ich obťažovania či napadnutia zo strany mužov. Pokiaľ do tohto bezpečného priestoru môže vstúpiť aj muž, ktorý sa cíti byť ženou, význam nástroja ako takého je značne spochybnený.

Nie je preto prekvapivé, že tieto trendy začala časť žien vnímať ako ohrozenie svojich práv a začala sa voči nim ozývať. Nie je podľa nich v skutočnom záujme žien, keď sa za ženu môže vyhlásiť ktokoľvek.

Vytvorilo to napätie vo feministickom hnutí, keďže jeho progresívny prúd vníma rod ako prostriedok na dosiahnutie väčšej sociálnej spravodlivosti, kým prúd, ktorý sa voči konceptu rodu vymedzuje (takzvaný rodovo kritický feminizmus), je progresívnym prúdom vnímaný ako spiatočnícky, nenávistný a diskriminujúci.

Vozeň pre ženy v Japonsku. Foto: Pixabay.com

Sociálny čas

Uveďme ešte iný príklad pre lepšie pochopenie sociálneho rodu. Podobne, ako bol skonštruovaný tento pojem, by sme mohli vytvoriť pojem „sociálneho času“, ktorý by opisoval to isté, čo rod, ibaže z hľadiska vekového. Teda nie to, aký má ten-ktorý človek vek, ale na aký vek sa cíti – aký má „čas“.

Predstavme si teda sedemdesiatnika, ktorý sa cíti, akoby mal štyridsať rokov. Navyše ešte k tomu môže byť v dobrej fyzickej kondícii, vyzerať na svoj vek veľmi mlado aj sa tak obliekať, mať záujmy i názory, ktoré by sme mohli u sedemdesiatnika nazvať „progresívnymi“, no u štyridsiatnika skôr „bežnými“.

Tento človek by o sebe jedného dňa vyhlásil, že sa identifikuje ako „transčasová osoba“ a už nemá sedemdesiat rokov, ale štyridsať. A že podstatný nie je biologický vek, ale to, ako sa cíti, a tak má aj byť svojím okolím vnímaný.

Preto sa majú aj jeho údaje v dokladoch upraviť tak, aby odzrkadľovali jeho „čas“, nie jeho vek, a aj inštitúcie musia jeho „čas“ rešpektovať – teda napríklad aby nemusel absolvovať pravidelnú lekársku prehliadku, ak chce mať vodičský preukaz, alebo aby mohol dostať hypotéku za rovnakých podmienok ako štyridsaťročný.

Možno to znie absurdne, ale to isté, čo je v našom príklade „čas“ voči veku, je „rod“ voči pohlaviu.

Vytláčanie pohlavia z jazyka

Pomenovali sme niekoľko dôvodov, pre ktoré je koncept sociálneho rodu neudržateľný, a teda je nevyhnutný nový koncept, ktorý by tieto komplikácie riešil. Práve idea bezrodovej spoločnosti sa ukazuje byť možným východiskom, a to nielen ako teoretické riešenie „rodovej otázky“, ale aj vzhľadom na to, že sme konfrontovaní s konkrétnymi javmi, ktoré nás k bezrodovej spoločnosti približujú.

Jedným z nich je snaha postupne vytláčať rozmer pohlavia z jazyka. Možno ju ilustrovať na niekoľkých príkladoch.

Pre pochopenie celej problematiky je dôležité poukázať na posun v definícii sexu (súlože). Z biologického hľadiska je sex definovaný ako úkon, pri ktorom dochádza k vsunutiu penisu do vagíny, čo sex obmedzuje na úkon, ktorý môže robiť iba muž so ženou.

Takéto chápanie sexu však môže byť vnímané ako diskriminujúce, pretože vylučuje homosexuálov. Spoločenské vnímanie sexu sa však posunulo tak, že ho môžu mať aj dve osoby rovnakého pohlavia, hoci na to nie sú anatomicky uspôsobené. Inými slovami, definícia sexu sa rozšírila, aby zahŕňala aj iné druhy činností, do ktorých sú zapojené pohlavné orgány, pričom sex v pôvodnom význame slova sa skôr považuje za jeden z viacerých druhov sexu.

Môže sa to javiť iba ako definičná záležitosť, ale nie je to tak. Schopnosť páru osôb opačného pohlavia mať sex a zároveň neschopnosť páru osôb rovnakého pohlavia mať sex poukazuje na kvalitatívny rozdiel medzi vzťahom osôb opačného pohlavia a vzťahom osôb rovnakého pohlavia, pričom tento rozdiel je daný komplementaritou muža a ženy. Nemožno tvrdiť, že tieto dva druhy vzťahov sú rovnocenné, keďže prvý druh má k sexu prístup a druhý nie.

Prirodzeným riešením tejto nerovnosti je zmena definície sexu, ktorá zabezpečuje, že k nemu majú prístup oba druhy vzťahov, čím sa kvalitatívny rozdiel medzi nimi zotrie. Vo svojom dôsledku to znamená, že každý človek môže teoreticky mať sex s akoukoľvek inou osobou, nie len s osobou opačného pohlavia.

V slovenčine je zatiaľ súlož definovaná ako pohlavný styk muža a ženy, no táto definícia už bola označená ako prejav mocenského vzťahu medzi dominantnými a podriadenými skupinami, respektíve ako „heteronormatívna“ – teda prezentujúca heterosexualitu ako (jediný) normálny model. V tejto súvislosti pripomeňme zmenu definície slova láska, pretože tá pôvodná bola považovaná za heteronormatívnu.

S redefiníciou sexu súvisí redefinícia manželstva, ktoré sa prirodzene vnímalo ako spoločensko-právny inštitút pre zväzok muža a ženy, pretože vytvára priestor na plodenie detí, teda vznik rodiny. V mnohých západných krajinách už bolo manželstvo predefinované, aby zahŕňalo zväzky dvoch osôb rovnakého pohlavia, teda aby z neho bol skrátka zväzok dvoch ľudí. Rozmer ich pohlavnej komplementarity bol vnímaný ako nepodstatný a vyradený.

Rovnaký posun môžeme vnímať v prípade slova rodina, ktorou už nie je len model spolužitia muža, ženy a ich detí, ale jej definícia sa rozširuje až tak, že ňou môže byť v podstate čokoľvek, ak to tak osoby, ktorých sa to týka, vnímajú. Rodina v tradičnom význame sa stáva len jedným z mnohých rovnocenných druhov rodín.

Každá takáto zmena ovplyvňuje zmýšľanie ľudí o tom, čo je vlastne sex, čo je manželstvo alebo čo je rodina.

Na nových definíciách je potrebné si všimnúť, že sa z nich vytratila informácia o pohlaví zúčastnených osôb. Keď bude teda niekto (po redefinícii pojmu manželstvo) hovoriť napríklad o svojom manželstve, nebude sa dať identifikovať pohlavie jeho manželského partnera (a teda ani jeho sexuálna orientácia), čo sa z hľadiska dosahovania rovnosti vníma ako žiaduce.

V slovenčine budú však predstavovať problém slová ako „oženiť sa“, „vydať sa“, „manžel“, „manželka“, ktoré prezrádzajú pohlavie. Možno očakávať, že sa budú presadzovať pojmy ako „zosobášiť sa“ a miesto manžela a manželky sa začne presadzovať neutrálny pojem po vzore anglického spouse, ktoré pohlavie neprezrádza. Alebo dokonca nejaký novotvar ako anglické significant other (čo sa skracuje na SO), v preklade „významný iný“, ktorý neprezrádza ani informáciu o povahe vzťahu, teda či ide o manželského či mimomanželského partnera, prípadne iba sexuálneho.

Odznaky so zámenami, ktorými má byť ich nositeľ označovaný. V angličtine sa ako rodovo neutrálne zámeno používa „they“, čo znamená „oni“. Foto: Flickr.com/college.library

Feminizácia ako medzikrok k neutralizácii

Slovenčina bude pre bezrodovú spoločnosť zrejme ťažký oriešok v mnohých iných ohľadoch, lebo ide o rodový jazyk. Všetky podstatné mená majú gramatický rod, a aj keď hovoríme o ľuďoch, používame prídavné mená, zámená, číslovky a slovesá v mužskom alebo ženskom gramatickom rode.

Hoci v slovenčine sledujeme presadzovanie takzvanej feminizácie, teda uvádzanie tvarov slov nielen v mužskom, ale aj ženskom variante, tento fenomén je príliš krkolomný a v praxi je zväčša nepoužiteľný. Feminizáciu možno skôr vnímať ako akýsi medzistupeň, ktorý má spoločnosť pripraviť na nový nastupujúci fenomén, ktorým je neutralizácia – práve tak, ako možno rozlišovanie sociálneho rodu vnímať ako medzistupeň k bezrodovej spoločnosti.

Prostredníctvom neutralizácie možno dosiahnuť rodovo neutrálny jazyk, teda taký, ktorý nemá špecifikovať pohlavie ľudí. Jeho prvé lastovičky možno badať už dnes, keď sa zvyšujúcej sa obľube tešia zriedkavé hromadné výrazy ako študentstvo či zamestnanectvo, ale zároveň vznikajú úplné novotvary ako kolegovstvo, hosťovstvo, poslanectvo a podobne.

Tieto výrazy sú vytvorené pomocou koncovky -stvo, ktorá sa používa na veľké skupiny ľudí, respektíve stav. Už sa však stretávame aj s ich použitím na malé skupiny či dokonca jednotlivcov, aby nemuselo byť špecifikované ich pohlavie, a to napríklad v osloveniach ako „vážené študentstvo“ (namiesto „vážení študenti“).

Iným prejavom neutralizácie je nahrádzanie životných podstatných mien neživotnými, napríklad „policajný zbor“ miesto „policajti“.

Objavili sa tiež prvé pokusy vytvoriť celkom novú bezrodovú gramatiku, ktorá presahuje aj k iným slovným rodom, než sú podstatné mená. Napriek tomu, že ide o laické počiny, dostáva sa im spoločenskej legitimity, napríklad prostredníctvom oceňovania aj určitého (zatiaľ opatrného) uznania od niektorých odborníkov.

Podľa týchto návrhov by bolo v slovenčine možné sa vyjadrovať bez akéhokoľvek špecifikovania pohlavia osoby, pričom sa na to preferuje najmä stredný rod. Konkrétne by to mohlo vyzerať tak, že miesto vety „Podal by si mi, prosím, vodu? Som smädná“ by sme povedali „Podalo by si mi, prosím, vodu? Som smädné“, teda akoby sa medzi sebou rozprávali akési bezpohlavné tvory.

Vytváranie rodovo neutrálneho jazyka je z hľadiska konceptu bezrodovej spoločnosti prirodzené, lebo je nevyhnutné. Bez odstránenia gramatického rodu z jazyka nebude možné rod odstrániť aj z hláv ľudí.

Keď hovoríme o javoch, ktoré nás približujú k bezrodovej spoločnosti, treba spomenúť aj odstraňovanie fyzických bariér medzi mužmi a ženami. S nimi sa v praxi stretávame najmä na záchodoch, ktoré sú segregované podľa pohlaví. Známe sú však prípady rodovo neutrálnych záchodov, kde „sú si všetci rovní“.

Mohli by sme prognózovať, že obdobným spôsobom bude k desegregácii na základe pohlavia postupne dochádzať aj v iných oblastiach života, v ktorých nám zatiaľ segregácia pripadá prirodzená a správna.

Tri otázky na záver

Na záver si položme tri otázky.

Po prvé, ak by sa idea bezrodovej spoločnosti presadila a stala dominantnou, čo by to znamenalo? Vďaka odstráneniu kategórií muža a ženy z myslenia by sme skrátka prestali mužov a ženy vidieť – videli by sme iba ľudí. Prestali by sme vidieť matky a otcov, babky či dedkov – videli by sme iba rodičov či prarodičov. A nevideli by sme už ani synov a dcéry či bratov a sestry, ale iba deti a súrodencov.

Hoci dnes máme pocit, že niečo také nie je možné – veď muži a ženy predsa vyzerajú úplne ináč –, treba si uvedomiť, že v prvom rade sme ženy a mužov naučení vidieť a v druhom rade sme aj naučení ako muži a ženy vyzerať (napríklad obliekaním či úpravou zovňajšku). V prípade, že by sme ani jednej z týchto vecí naučení neboli, naozaj by sme nemuseli mať schopnosť ženy a mužov rozlišovať.

Takáto zmena by, pochopiteľne, mala celý rad dôsledkov na všetky tradičné sociálne inštitúcie, v ktorých pohlavie hrá nejakú rolu. V podstate by sa tieto inštitúcie stali zastaranými a postupne by zanikli.

Je takmer isté, že v spoločnosti by sa vždy vyskytovali hnutia či jedinci, ktorí s ideou bezrodovej spoločnosti nesúhlasia a trvali by na existencii mužov a žien ako objektívnych kategórií. Vzhľadom na to, že by tieto názory podporovali sociálne nerovnosti, by boli označené napríklad za sexistické alebo nejakým novým hanlivým výrazom a v podstate by boli zakázané.

Po druhé, znamená to, že ľudia, ktorí dnes presadzujú zmenu definície manželstva, Istanbulský dohovor alebo rodovo neutrálny jazyk, sa usilujú o bezrodovú spoločnosť? Určite nemožno povedať, že všetci a vedome. Je dokonca pravdepodobné, že väčšina z nich o idei bezrodovej spoločnosti ani nikdy nepočula. To však neznamená, že samotné čiastkové ciele, ktoré chcú dosiahnuť, nás k bezrodovej spoločnosti nepribližujú.

Skutoční presvedčení zástancovia bezrodovej spoločnosti však jestvujú už niekoľko desaťročí, hoci ich je málo. No idea bezrodovej spoločnosti je možno pre niektoré politické prúdy prijateľnejšia, ako by sme čakali.

Po tretie, je bezrodová spoločnosť niečo, čo možno v blízkej budúcnosti očakávať? Napriek tomu, že predstava takejto spoločnosti a volania po nej nie sú úplne ojedinelé, táto idea je zatiaľ príliš radikálna. Jej prívržencom je úplne jasné, že spoločnosť by niečo takéto razantne odmietla. Aspoň zatiaľ. Vysvetlenie je jednoduché: spoločnosť na to ešte nie je pripravená.

Inými slovami, spoločnosť je zatiaľ príliš zviazaná zastaranými sociálnymi konštruktmi, akým je napríklad pohlavie. Ľudí od týchto konštruktov treba postupne odväzovať, teda ju pomalými krôčikmi pripravovať a viesť do bodu, keď idea bezrodovej spoločnosti nebude čosi úplne absurdné či opovážlivé, ale už to bude „niečím, o čom sa možno rozprávať“ a v ďalšej fáze azda „pokrokom, ktorý sa nedá zastaviť“ či „historickou nevyhnutnosťou“.

Skutočný utláčateľ

Bezrodová spoločnosť je niečo, čoho existenciu si teoreticky možno predstaviť, no má aj jeden zásadný problém, ktorý jej stojí v ceste: anatomické odlišnosti mužov a žien. Napriek tomu, že sa pohlavie vyhlási za sociálny konštrukt – táto téza sa bude interpretovať ako nový vedecký poznatok –, nebude to znamenať, že muži odrazu prestanú mať penisy, ženy vagíny a že sa zmení celá ľudská biológia. Ani to nezmení fakt, že na splodenie dieťaťa je potrebný sex (muža a ženy) a na jeho vynosenie telo ženy.

V budúcnosti to však nemusí byť až taký problém. Tak ako za mnohými spoločenskými zmenami stojí rozvoj v technológiách, niet dôvodu, aby to v tomto prípade bolo inak. Prekonanie biologických prekážok bezrodovej spoločnosti bude musieť prísť s vyspelými technológiami, ktoré raz a navždy skoncujú s „otroctvom“ žien ako „strojov na rodenie detí“.

Napriek tomu, že za strojcu sociálnych nerovností, činiteľa útlaku a podriadeného postavenia žien či takzvaných sexuálnych menšín v spoločnosti sa vníma patriarchálna spoločnosť tvorená mocichtivými kontrolujúcimi heterosexuálnymi mužmi, realita je celkom iná.

Tým skutočným utláčateľom je totiž biológia.