Nový jazyk nielen o láske Nešime horúcou ihlou

Samozrejme, mŕtvemu devätnásťročnému vrahovi, ktorý nám chce zo záhrobia diktovať, čo si máme myslieť a ako konať, sa to našťastie nepodarí tak, ako on sám zamýšľal. Ale ak bolo jeho cieľom – čo už bolo viackrát povedané – destabilizovať a rozhýbať spoločnosť, tak sa mu niečo naozaj darí. 

Namiesto toho, aby ten kľúčový, hýbajúci hlas v spoločnosti vystriedala po oprávnenom zdesení a hneve triezva argumentácia, tak tým hýbateľom je stále teroristický čin a emócia.

Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra (JÚĽŠ) pri Slovenskej akadémii vied by mala byť vedecká inštitúcia. Žiaľ, aj ten sa dal strhnúť masovou hystériou a dovolil, aby emócie prekryli zdravý rozum. Rozhodol sa totiž zmeniť slovníkovú definíciu slova láska.

Láska má tak v Krátkom slovníku slovenského jazyka, ako i v Slovníku súčasného slovenského jazyka (SSSJ) tri významy. Zjednodušene povedané, prvý význam hovorí o platonickej láske, druhý význam o láske romantickej, zmyselnej a tretí význam opisuje hovorový výraz pre milovanú osobu.

Prvý význam v SSSJ nájdeme definovaný ako „kladný citový vzťah, silná náklonnosť k niekomu, k niečomu (k inej osobe, k idei, veci, k sebe samému)“, druhý význam ako „náklonnosť jedného pohlavia k druhému, ľúbostný cit, ľúbosť, milovanie“.

Lenže takto definovaný druhý význam je dnes už podľa všetkého nevhodný, možno urážlivý a azda aj spoluvytvára „atmosféru nenávisti“, keďže hovorí o náklonnosti medzi dvomi pohlaviami (pričom ani explicitne neuvádza, že musí ísť o pohlavia opačné). JÚĽŠ vydal vyhlásenie, podľa ktorého táto definícia bude znieť: „silná náklonnosť k určitej osobe na základe telesnej, duševnej a citovej príťažlivosti, ľúbostný cit, milovanie“.

Po novom teda prvý význam slova láska bude silná náklonnosť k niekomu a druhý význam zasa silná náklonnosť k určitej osobe na základe príťažlivosti. Táto zmena definíciu slova láska nijako nerozširuje, lež ju redukuje, keďže prvý i druhý význam ostanú takmer totožné.

Pôvodný druhý význam slova láska v sebe zahŕňal aspekt pohlavia ako niečoho, čo v láske hrá dôležitú rolu, je determinujúcim faktorom. JÚĽŠ tento aspekt pohlavnosti zo slovníka súčasnej slovenčiny nezmyselne odstránil. Bohužiaľ, je to len jeden kamienok v mozaike progresívneho aktivizmu, ktorý sa zakorenil v radoch JÚĽŠ. Neprekvapí, ak odtiaľto budú do našej reči prúdiť podobné ideologické zásahy.

Jazykovú políciu sa podujal robiť aj Denník N. Po neúspešnom pokuse s „Kyjivom“, ktorý sa nikde mimo tohto denníka neujal, prišiel denník s návodom, ako máme a ako nemáme hovoriť o homosexuáloch. Dočítame sa v ňom napríklad, že už aj samotný pojem homosexuál je nesprávny – treba vraj hovoriť gej alebo lesba (no určite nie lesbička!). Namiesto slova bisexuál zasa treba hovoriť bisexuálny človek. V čom je však rozdiel medzi bisexuálom a bisexuálnym človekom, vie asi iba úzky okruh tých najzasvätenejších.

Aj SME prišlo s katalógom nevyžiadaných jazykových rád, ako máme a ako nemáme hovoriť. Zavraždení vraj neboli dvaja muži, lebo jeden z nich – Juraj Vankulič – sa definoval ako „nebinárny“, čiže podľa SME nebol mužom. V manuáli nájdeme aj ďalšie novotvary ako „birodový“ či „arodový“ človek, ktoré vraj máme používať.

Skratka LGBT – pôvodne pritom šlo o skratku LGB (lesby, gejovia, bisexuáli), ktorá ako jediná skutočne označuje príslušníkov inak sexuálne orientovaných – získava nové a nové písmená pre nové a nové druhy identít, no dokonca aj znamienko plus – vraj lebo je zdĺhavé vymenúvať všetky podskupiny. Koľko ich vlastne je, je zrejme necitlivé sa pýtať.

Žiadne z novotvarov, ktoré nám liberálne denníky ponúkajú, slovníky nepoznajú, čiže ide o nespisovné slová. Zdroj, na ktorý sa oba denníky odvolávajú pri spomenutých odporúčaniach, je Iniciatíva Inakosť, teda občianske združenie zastupujúce komunitu sexuálnych menšín.

Médiá však týmto prístupom, ktorý má scitlivovať spoločnosť, robia sexuálnym menšinám v skutočnosti medvediu službu. Okrem skupiny horlivých nadšencov ich s týmto vysmejú aj mnohí liberálnejšie založení ľudia – a najmä toto rozhodne nie je to, čo od nás ostatných homosexuáli chcú. My ich musíme prijímať ako rovnocenné ľudské bytosti, a to s láskou a otvorenosťou, a zároveň ich chrániť pred útokmi a pohŕdaním. Nie však písať pluská k čoraz dlhším skratkám či začať hovoriť o dúhových rodinách, arodových či rodovo fluidných osobách.

Udalosti z ostatných dní ukazujú, že keď sa stane nejaká udalosť, ktorá vyvolá emócie, je takmer nemožné zachovať si chladnú hlavu a robiť múdre rozhodnutia.

Pri pomenúvaní ulíc a verejných priestranstiev platí dobrý úzus. Ten hovorí, že po nejakej osobnosti možno verejné priestranstvo pomenovať najskôr päť rokov po smrti tohto človeka.

Je to užitočné opatrenie proti tomu, aby sa v emočnom pohnutí po smrti nejakej významnej osobnosti unáhlene po tejto pomenúvali všetky možné priestranstvá, hoci pár rokov po jej smrti by už možno bola vnímaná vlažnejšie a s väčším odstupom.

Preto by si mali všetky médiá aj politici uvedomiť, že ak robia v emočnom zápale týchto dní nejaké vážne rozhodnutia, tak sa tieto môžu veľmi ľahko ukázať ako zlé. Kto šije horúcou ihlou, ten sa popáli.