Na obranu slobodnej diskusie O ľudských právach diskutovať treba

Hladiny slovenských sociálnych sietí najnovšie rozčerilo rozhorčenie po tom, čo Právnická fakulta Univerzity Komenského na svojom Facebooku zverejnila príspevok o esejistickej súťaži pre študentov a mladých akademikov na tému registrovaných partnerstiev, ktorej je partnerom a organizuje ju Inštitút Ladislava Hanusa.

Novinárom a časti verejnosti na nepáčila téma súťaže, ktorá znie „Registrované partnerstvá na Európskom súde pre ľudské práva – možnosti (a limity) konzervatívnej odpovede na rozsudky ESĽP (Fedotova, Buhuceanu)“, ako aj skutočnosť, že príspevok na Facebooku právnickej fakulty bol uverejnený práve rok po vražde v Teplárni.

Pre vysvetlenie kontextu je potrebné uviesť, že v prípade oboch rozsudkov spomínaných v téme súťaže Európsky súd pre ľudské práva skonštatoval, že dotyčné krajiny (Rusko a Rumunsko) porušujú Dohovor o ľudských právach Rady Európy tým, že neumožňujú úradne uzavrieť homosexuálne zväzky.

„Najhrubší prejav cynizmu, neľudský, neempatický a odporný krok. Vyzývame vedenie Univerzity Komenského v Bratislave na intervenciu,“ cituje pobúrených študentov Denník N. „Nejde, žiaľ, o prvý podobný úlet, pokúšajúci sa normalizovať radikálne a nedemokratické prúdy na akademickej pôde Právnickej fakulty UK,“ analyzuje esejistickú súťaž politológ v mesačníku Kapitál.

Je pravdou, že načasovanie facebookového príspevku fakultou rok po vražde dvoch homosexuálov pôsobí v kontexte témy skutočne ako provokácia. Dekan Eduard Burda sa však dodatočne vyjadril, že šlo o nešťastnú zhodu okolností a ospravedlnil sa za to.

Na druhej strane, aj keby fakulta príspevok zverejnila o pár dní skôr alebo neskôr, tiež by to iritovalo – súťaž je vraj zlá ako taká.

Dokonca je nepodstatné i to, že samotná téma súťaže sa dá vnímať aj liberálne, alebo ak chceme, progresívne. Jasne sa v nej totiž píše: možnosti a limity konzervatívnej odpovede. To znamená, že esej môže prípadné alebo už jestvujúce konzervatívne odpovede na dané rozsudky kritizovať.

Problém je celkom inde.

To, čo médiám a pobúrenej časti verejnosti prekáža, je samotná skutočnosť, že si fakulta vôbec dovolila byť partnerom súťaže esejí, v ktorých sa majú účastníci kriticky (rozumej: diskurzívne, vecne hodnotiaco) zamýšľať a vyjadrovať o registrovaných partnerstvách a rozsudkoch, ktoré sa ich týkajú.

Fakulta práva, ktorá má vzdelávať nových právnikov schopných samostatného kritického myslenia, je teda pranierovaná za to, že ku kritickému mysleniu nabáda. Univerzita, ktorej podstatou existencie je práve akademická diskusia, je odsudzovaná za to, že sa o akademickú diskusiu pokúša. Je to postavené na hlavu.

Argumentom totiž je zázračné zaklínadlo, ktoré znie: „O ľudských právach sa nediskutuje.“

Nevedno, kto toto zaklínadlo vymyslel a kedy, no v každom prípade sa dosť ujalo a vyskytuje sa už pomerne často. Tam, kde si niekto dovolí na nejakú tému prezentovať akýkoľvek iný ako schválený progresívny názor.

Povieš vari, že si proti umelým potratom? Ticho buď, o ľudských právach sa nediskutuje. Alebo sa vyslovíš, že manželstvo osôb rovnakého pohlavia je nezmysel? Treba ťa umlčať, lebo o ľudských právach sa nediskutuje. Či nebodaj nesúhlasíš s tým, že pohlavie je vecou pocitu a môže sa meniť na požiadanie? Nikto sa ťa na nič nepýtal, o ľudských právach sa predsa nediskutuje.

Ako vidno, toto zaklínadlo je priehľadný trik, ktorý pozostáva z dvoch krokov. Po prvé, akúsi politickú požiadavku označíme za ľudské právo. Po druhé, vyhlásime, že o ľudských právach sa nediskutuje, takže každý túto našu politickú požiadavku musí bez reptania akceptovať a bodka, viac sa o tom netreba baviť.

A kto ju neakceptuje, je proti ľudským právam. Veď čo už je len dnes horšie ako byť proti ľudským právam? To musí byť akýsi netvor či fašista, skrátka niekto, koho treba zo spoločnosti vylúčiť.

V praxi vidíme, že táto taktika sa veselo používa a vznikajú tak nezmysly ako napríklad „reprodukčné práva,“ „ženské práva“, „LGBT práva“ či dokonca „trans práva“. Často s dôvetkom, že tieto práva sú ľudské práva, napríklad „Práva LGBTI+ ľudí sú ľudské práva“, ako nás presviedča Amnesty International.

Nič také však neexistuje. Sú to z malíčka vycucané a nešpecifikované koncepty akože práv, ktoré v skutočnosti nie sú ničím iným než politickými požiadavkami. Ako napríklad právo na umelý potrat, právo na (kvótami zabezpečené) rovnaké zastúpenie na všetkých úrovniach, právo na registrované partnerstvá, respektíve rovnakopohlavné manželstvá, právo na stanovenie si vlastného pohlavia a tak ďalej. Pomaly neprejde týždeň, aby nepribudlo ďalšie nové ľudské právo.

Za predpokladu, že nepopierame úzus, že všetci ľudia sú si rovní v dôstojnosti a právach, platí, že všetci títo ľudia majú práva rovnaké. Teda ženy nemajú akési špeciálne ženské práva (a muži mužské práva, hoci o tom sa akosi nehovorí), ale aj ženy, aj muži majú ľudské práva.

Práve tak neexistujú žiadne špeciálne práva černochov alebo práva belochov, a neexistovali ani vtedy, keď ešte v Amerike černosi nemali rovnaké práva ako belosi. Černosi nebojovali za „černošské práva“, ale za občianske práva, ktoré im boli v porovnaní s belochmi nespochybniteľne upierané.

My však dnes nevidíme demonštrácie za zrovnoprávnenie či za priznanie práv, ktoré by boli nejakým kategóriám ľudí upierané. Z tohto hľadiska totiž už bolo všetko vybojované.

My vidíme demonštrácie za „práva“, ktoré si nárokujú iba špecifické skupiny obyvateľstva. Nejde im o žiadnu rovnosť – oni chcú nové inštitúty, nové pravidlá, nové slová, nové morálne zásady. Chcú skrátka mať špeciálne zaobchádzanie a všetci ostatní sa tomu majú prispôsobiť.

Okrem toho, že kúzelná téza o nediskutovateľných ľudských právach je priehľadným trikom, je to aj hlúposť.

Ak by platilo, že o ľudských právach sa nediskutuje, načo by nám vôbec bol nejaký súd pre ľudské práva? Predsa by bolo všetko jasné aj bez neho. Stačilo by sa pozrieť do nejakého zoznamu ľudských práv a nepotrebovali by sme súd.

Keby platilo, že o ľudských právach sa nediskutuje, boli by vôbec potrebné dohovory či deklarácie o ľudských právach? Nebolo by jasné, čo je ľudské právo a čo nie, aj bez nich?

Navyše, nevzišli tieto ľudskoprávne dokumenty náhodou z – podržte sa – diskusie? Či vari len tak samy popadali písmená z neba na papier a bolo vybavené?

Samozrejme, že konečná podoba týchto dokumentov je výsledkom diskusií, ktoré sa udiali pred desiatkami rokov. Dnes tu však máme prúd ľudí, ktorí sa nám všetkým na jednej strane snažia nahovoriť, že diskusia sa vtedy aj skončila a žiadna ďalšia nie je prípustná, no na druhej strane nadšene tlieskajú, keď pár sudcov, ktorí sa výkladu týchto dokumentov venujú, nájde (rozumej: vymyslí si) nové ľudské právo.

Títo ľudia nám vlastne hovoria: O ľudských právach sa nediskutuje. A o tom, čo je ľudské právo, rozhodujeme my.