Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Komentáre a názory
10. február 2024

Profesor Milan S. Ďurica

Zanechal široké životné dielo, nedá sa ho vnímať len cez prizmu Jozefa Tisa

Jeho celoživotné dielo k mnohým tabuizovaným témam slovenských dejín je príliš obsiahle na vytvorenie všeobecných, zväčša povrchných záverov.

Zanechal široké životné dielo, nedá sa ho vnímať len cez prizmu Jozefa Tisa

Milan S. Ďurica. Foto: saleziani.sk

Historik hľadajúci pravdu vychádza zo základného etického zákona, ktorý formulovali už starovekí Rimania: „Neodvážiť sa povedať lož a nebáť sa povedať pravdu“ či hľadať pravdu o dejinách sine ira et studio, t. j. bez hnevu a zaujatosti, v zmysle čo najväčšej pravdivosti a objektívnosti.

Toto pravidlo považoval historik a vedec Milan S. Ďurica počas svojho univerzitného a vedeckého života za kľúčové. Jeho celoživotné dielo k mnohým tabuizovaným témam slovenských dejín je príliš obsiahle na vytvorenie všeobecných, zväčša povrchných záverov.

Predsa len v súvislosti s jeho nedávnym úmrtím je dobré sa nad ním, ako aj nad jeho plodným životom aspoň zamyslieť. Na jeho dôkladné zhodnotenie si však ešte budeme musieť počkať.

Profesor v Padove

Pochádzal z Krivian zo Šariša na východe Slovenska a narodil sa 13. augusta 1925 ako prvé z jedenástich detí. V 18 rokoch vstúpil v Šaštíne do Kongregácie sv. Jána Bosca, absolvoval Štátne gymnázium v Trnave, odkiaľ ho rehoľní predstavení ako mimoriadne nadaného mladého saleziána poslali v roku 1947 na ďalšie štúdiá do Turína, kolísky saleziánskeho spoločenstva.

Zostal pôsobiť v ťažko sužovanom povojnovom Taliansku s obrovskými sociálnymi a hospodárskymi problémami, pretože sa po komunistickom prevrate na rodné Slovensko vyše štyri desaťročia nemohol vrátiť.

Počas štúdií na Pápežskom saleziánskom ateneu získal dva doktoráty z filozofie a teológie a po absolvovaní teologického štúdia ho turínsky arcibiskup kardinál Maurilio Fossati vysvätil 1. júla 1956 za kňaza.

Istý čas pôsobil ako profesor morálnej teológie na Vysokej škole bohosloveckej v Monteortone a venoval sa tiež slovenským študentom utečencom v Belgicku prípravným kurzom filozofie. Štúdium zavŕšil tretím doktorátom z politických vied obhajobou na Štátnej univerzite v Padove summa cum laude v roku 1961.

Excelentné štúdium Ďuricu predestinovalo na celoživotnú univerzitnú kariéru profesora politických a ústavných dejín východnej Európy na alma mater v Padove, kde pôsobil od roku 1963 až do odchodu do dôchodku v roku 1997.

Podiel na vzniku ÚSKI

Ďalšími študijnými pobytmi v európskych metropolách získal na základe archívneho výskumu cenné poznatky a zdokonalil sa okrem taliančiny v nemeckom, vo francúzskom a v anglickom jazyku. V roku 1966 sa stal lektorom slovenského jazyka a literatúry. V roku 1967 založil Centro di studi sull’Europa orientale, ktoré vydávalo interdisciplinárnu vedeckú literatúru.

Bol členom redakčnej rady jediného slovacikálneho časopisu v zahraničí Slovak studies. Dopisoval si s významnými vedeckými kapacitami, napríklad s izraelským historikom slovenského pôvodu Yeshayahuom Jelinkom. Ich bohatá korešpondencia z rokov 1968 – 1995 je dôkazom vzájomnej úcty a dlhodobej spolupráce.

Zoznam vedeckých zásluh profesora Ďuricu je vskutku dlhý. Je to nepochybne jeden z dôvodov udelenia najvyššieho štátneho vyznamenania Talianskej republiky, ktoré mu v roku 1995 udelil prezident Talianska Oscar-Luigi Scàlfaro.

Od začiatku študijného pobytu v Turíne, kde sa po vojne nachádzala skupina niekoľkých desiatok slovenských saleziánov pod vedením dona Silvestra Taligu – niektorí slovenskí saleziáni neskôr zohrali významnú rolu pri budovaní Malého seminára ako súčasti Slovenského inštitútu sv. Cyrila a Metoda v Ríme –, sa Ďurica angažoval v slovenskom katolíckom študentskom hnutí.

Čítajte tiež:
Martin Hanus: Kňaz a historik, ktorý budoval Tisov kult. Pár slov za Milanom S. Ďuricom

Združenie slovenských katolíckych študentov v exile ako súčasť celosvetového študentského hnutia Katolíckej akcie bolo obnovené v roku 1947, stalo sa členom Pax Romany, združovalo približne dve stovky slovenských študentov v tzv. slobodnom svete a neskôr sa pretavilo do Ústredia slovenských katolíckych intelektuálov (ÚSKI).

Ďurica zohral pri pretvorení združenia na ústredie slovenskej inteligencie v diaspóre významnú úlohu. Koncom roka 1957 písal svojmu priateľovi, vtedajšiemu riaditeľovi Slovenského katolíckeho ústredia v Ríme Štefanovi Náhalkovi, že slovenskí intelektuáli v exile potrebujú strešnú organizáciu. Kľúčovou úvahou reorganizácie bolo oživenie aktívneho pôsobenia v rámci medzinárodného katolíckeho hnutia Pax Romana alebo, povedané slovami Ďuricu, „návrat na pódium Pax Romany“.

Inzercia

Keď napokon v roku 1962 došlo k vzniku ÚSKI, zásluhu na tom mala ďalšia významná organizácia na pomoc trpiacej Cirkvi za železnou oponou Kirche in Not, ktorú v roku 1952 založil holandský premonštrát Werenfried van Straaten. Na jednom z kongresov Kirche in Not, ktoré sa každoročne v lete konali v západonemeckom Königsteine, sa dohodlo, že slovenských katolíckych intelektuálov v zahraničí bude zastupovať nová organizácia. Ďurica sa stal jej tajomníkom, ako aj častým prednášateľom na sympóziách ÚSKI vo švajčiarskom Dullikene.

Zaslúžil sa aj o vytvorenie Veľkej zlatej cyrilo-metodskej medaily s reťazou ako putovnej ceny ÚSKI. Na návrh Ďuricu basreliéf medaily vyhotovil výtvarník a grafik William Schiffer, žijúci od roku 1945 v parížskom exile, a razila ju Talianska národná mincovňa. Jeden unikát zlatej mince bol počas historickej pápežskej audiencie 14. septembra 1963 v predvečer vysviacky Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda delegáciou ÚSKI odovzdaný pápežovi Pavlovi VI.

Svätá omša za prof. Milana S. Ďuricu z 30. januára 2024

Široký archívny výskum

Ďurica sa dlhodobo venoval výskumu vzťahov medzi Slovákmi a Čechmi, ktoré sa usiloval „odmýtizovať“ a zbaviť historickej sugescie a otroctva vládnucej mienky. Čo sa týka pomeru Slovákov a Čechov, poukazoval na to, že ich vzájomná odlišnosť nevyplýva ani tak z hospodárskych, zo sociálnych a z jazykových rozdielov, ale je dôsledkom iného duchovno-kultúrneho vybavenia.

Dlhodobo sa venoval dejinám Slovenskej republiky 1939 – 1945 vo vzťahu k Nemeckej ríši. Vo svojej známej práci o medzinárodnopolitických súvislostiach vzniku Slovenského štátu v marci 1939 Die Slowakei in der Märzkrise 1939 sa nezaoberá len touto udalosťou, ale podáva základnú charakteristiku katolíckej sociálnej náuky, ktorá sa stala „katechizmom slovenského národného hnutia“.

Ďuricova štúdia o vzniku Slovenského štátu je typickou ukážkou jeho vedeckej práce na poli historiografie. Predchádzal jej erudovaný archívny výskum, široká rozhľadenosť medzinárodnopolitických súvislostí, znalosť časového sledu konkrétnych udalostí či charakterových vlastností jednotlivých aktérov doby a v neposlednom rade citlivý prístup k danej problematike.

Na odtabuizovaní slovenských dejín pracoval celý život a pokúšal sa o vytvorenie samostatného slovenského historického naratívu. Dôkazom toho sú jeho Dejiny Slovenska a Slovákov vydané v prvom vydaní v roku 1995 (celkovo vyšlo šesť vydaní), okolo ktorých vznikol až neuveriteľný rozruch. Podľa slov vtedajšieho riaditeľa Slovenského národného archívu Dáriusa Rusnáka po prvýkrát od pádu komunizmu mal tento nečakaný rozruch ideologický podtón.

Dovolím si tvrdiť, že slovenská spoločnosť, desaťročia odchovaná na jednostrannom výklade dejín, na výrazne iný pohľad na vlastné dejiny nebola pripravená. Je to poučná kauza, ktorá je dôkazom, že pokusy o inštrumentalizáciu dejín v prospech mocenských záujmov sa neskončili v povestnom „roku zázrakov“ 1989, ale trvajú dodnes.

Vyhýbajme sa extrémom

Ďurica svojím celoživotným dielom vzbudzuje záujem – o tom svedčí aj úvaha Martina Hanusa na stránkach Postoja v minulých dňoch. Záujem nemusí byť vždy pozitívne ladený, napokon, žijeme v pluralitnej spoločnosti s množstvom rôznych pohľadov, názorov a interpretácií.

Bolo by však priúzke vnímať Ďuricu len cez prizmu Jozefa Tisa, ktorému vskutku venoval veľa svojej celoživotnej energie. Nie so všetkými závermi a hodnoteniami politickej činnosti slovenského prezidenta, ktoré Ďurica predostrel na stránkach obsiahlej biografie, musíme súhlasiť, a ja som posledná z tých, ktorí schvaľujú prehnanú adoráciu. Tá vo vedeckom diele nemá čo hľadať.

Predsa len paušálne tvrdiť, že Ďuricove texty aj knihy prinášali tendenčný a táborový obraz, že často miešal fakty s legendami a nepodroboval ich kritickej analýze – ako to vyplýva z úvahy Martina Hanusa –, je trochu prehnané.

V poslednom období sa totiž stretávame s iným extrémom – postupným vyprázdňovaním slovenských dejín aj cez neprimeranú kritiku. A nesúvisí to len s kyticou na Husákovom hrobe. Je totiž dosť dobre možné, že slovenské dejiny budú onedlho také vybielené, že už nebude komu tie kytice klásť.

Autorka je historička, v rokoch 2000 – 2005 pracovala v Rakúskom inštitúte pre východnú a juhovýchodnú Európu a v rokoch 2004 – 2009 ako univerzitná asistentka na Inštitúte pre východoeurópske dejiny na Viedenskej univerzite. Od júla 2018 pracuje v Ústave pamäti národa. Napísala viac ako 30 vedeckých článkov, v ktorých sa zameriava na slovenské a medzinárodné dejiny v 20. storočí, protikomunistický odboj, československo-sovietske vzťahy, slovenský politický exil, protikomunistický odboj a pád komunizmu v medzinárodnom kontexte.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, ktorí prispievajú od 5,- € mesačne alebo 60,- € ročne. Pridajte sa k nim teraz, prosím.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.