Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
V skratke
26. január 2024

Kňaz a historik, ktorý budoval Tisov kult. Pár slov za Milanom S. Ďuricom

Kňaz a historik, ktorý budoval Tisov kult. Pár slov za Milanom S. Ďuricom

Včera zomrel vo veku úctyhodných 98 rokov historik, teológ a kňaz Milan Stanislav Ďurica, ktorý aj spolu s ďalším emigrantom, dnes 97-ročným Františkom Vnukom, po návrate z exilu významne ovplyvňoval verejnú diskusiu o našich moderných dejinách.

Jeho texty a knihy o Slovenskom štáte a Jozefovi Tisovi formovali myslenie najmä časti katolíckej verejnosti, pre svoj prístup bol obľúbeným pedagógom, mnohí seminaristi oceňovali jeho prednášky na Cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte UK v Bratislave.

Profesor Ďurica prežil väčšinu svojho profesijného života v Taliansku, na Univerzite v Padove vyučoval politické dejiny východoeurópskych štátov. Bol aj mužom cirkvi, počas Druhého vatikánskeho koncilu pôsobil ako poradca v jednej z pápežských komisií. Aj jeho najväčší kritici spomedzi historikov uznávajú, že bol činorodým a pracovitým historikom, ktorý využil svoje možnosti v exile a svojím výskumom sprístupnil slovenskej historiografii mnohé dokumenty, ktoré ležali v talianskych či nemeckých archívoch.

Lenže hoci Ďurica hľadal a pracoval v archívoch intenzívnejšie než mnohí slovenskí historici, svojej životnej téme – teologickej a politickej dráhe Jozefa Tisa – sa nevenoval ako historik, ale ako hagiograf. Jeho texty aj knihy prinášali tendenčný a táborový obraz moderných slovenských dejín. Ďurica často miešal fakty s legendami, ktoré nepodroboval kritickej analýze, ale želaniu, ku ktorému smerovalo jeho historické dielo: apologetike vojnového Slovenského štátu a svätorečeniu Jozefa Tisa.

Tiso v jeho dielach nevystupuje ako reálna postava, ktorá čelí dramatickým dilemám a dopúšťa sa aj omylov, ale je akousi mýtickou bytosťou, ktorá nemá zlé ľudské vlastnosti a ktorá v politike koná vždy podľa najušľachtilejších pohnútok. Tento typ propagandy, ktorá chcela hneď po Novembri nahradiť dovtedajšiu komunistickú propagandu o klérofašizme, tak veľmi skomplikoval, aby sa slovenský katolicizmus rýchlejšie vyrovnal s týmto úsekom dejín.

Jozef Tiso bol popravený v zmanipulovanom procese, čo bolo potrebné nanovo pomenovať, rovnako aj to, ako a v čom komunisti dejiny do roku 1948 ideologicky démonizovali.

No Ďurica, Vnuk aj ďalší autori vypĺňali prázdne miesto tým, že jednu klamlivú ideológiu nahrádzali inou, ktorú takmer doslovne prebrali z prvej polovice 40. rokov.

V istej časti spoločnosti s nemalým úspechom budovali kult prezidenta mučeníka, akoby tak nadviazali na slová exulanta Ľudovíta Pavla, ktorý kedysi napísal: „Bol som rád, že Tiso skončil mučeníckou smrťou, lebo sme dostali svätca a hrdinu.“

Ďurica v rozpore s realitou hlásal, že Tiso zachránil pred smrťou 35-tisíc Židov, úplne z neho snímal akúkoľvek zodpovednosť za osud tých takmer 58-tisíc Židov, ktorí boli od marca do októbra 1942 deportovaní do vyhladzovacích táborov. Súčasne sa Ďurica netajil tým, že prvé protižidovské opatrenia, ktoré sa prijali ešte za Tisovho premiérovania, považoval za správne, pretože zbavovali Židov nepomerného vplyvu na hospodárstvo a kultúru.

Ďurica tiež hájil Tisa za to, že neodstúpil, ani keď na Slovensko po vypuknutí SNP vtrhli na Slovensko Nemci, podľa Ďuricu by sme tak zradili spojencov, ako to spravili Taliani, ktorí sa za to vraj dlho hanbili.

Jeho romantický nacionalizmus neraz celkom opúšťal svet racionálnych argumentov: Hitler bol vraj voči Slovensku taký zhovievavý aj z dôvodu, že bol ako batoľa odchovaný na mlieku od slovenskej dojky.

S Milanom Ďuricom ma spája aj osobná milá spomienka. V lete 2005 som ho navštívil v jeho byte, pripravoval som pre .týždeň rozsiahlejší text o Jozefovi Tisovi, a tak som si chcel vypočuť rozprávanie jeho najväčšieho aj najzasvätenejšieho zástancu. Pán Ďurica už roky predtým stratil sluch, jeho vysvetľovanie som pravidelne prerušoval otázkami, ktoré som mu písal na papier, a on vždy trpezlivo nadviazal.

Hoci ma obsah jeho niektorých odpovedí miestami až pobúril, tie desaťročia, ktoré strávil na univerzitách Západu, boli na ňom cítiť. Od začiatku chápal, že v tejto téme stojíme na opačných brehoch, nepoučoval ma ako mladého, ktorý nerozumie tej dobe, naopak, prejavoval mi rešpekt, tešila ho zvedavosť a záujem. A keď neskôr vyšiel môj text – taký kritický k Tisovi, ktorého chcel on blahorečiť –, poďakoval mi za korektný prístup.

O niekoľko týždňov neskôr ma pozval kňaz a cirkevný historik Jozef Haľko (ešte nebol biskupom) medzi mladých seminaristov na bohosloveckú fakultu, kde som s nimi diskutoval o celkom inom pohľade na Tisa, ktorý sa tak líšil od verzie ich profesora. A som si istý, že keď sa o tom dozvedel Milan Ďurica, nijako mu to neprekážalo.

Na záver ešte jedna poznámka. Je pochopiteľné, že naši historici sa pozerali na práce Ďuricu veľmi kriticky až opovržlivo. No proti Ďuricovmu vrcholnému dielu, Tisovmu životopisu, ktorý vyšiel pred takmer 20 rokmi vo vydavateľstve Lúč na 700 stranách a odvtedy mal päť vydaní, nestála žiadna seriózna monografia z pera slovenského historika. Len novinové články, zborníky, maximálne útle knižky.

Tento dlh splatil za slovenskú historiografiu až americký historik James Mace Ward (jeho výborná kniha Jozef Tiso. Kňaz, politik, kolaborant vyšla v Slovarte v roku 2018).

Ak má byť Milan Ďurica inšpiráciou pre dnešné a nasledujúce generácie historikov, tak nie svojím prístupom k hľadaniu pravdy v našich dejinách, ale určite svojou vášňou a pracovitosťou.

Na snímke Milan S. Ďurica. Foto: TASR/Vladimír Benko

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, ktorí prispievajú od 5,- € mesačne alebo 60,- € ročne. Pridajte sa k nim teraz, prosím.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.