Izraelská dilema Čo urobiť s Pásmom Gazy po vojne?

Boje v Pásme Gazy pokračujú a napriek volaniam po obnovení prímeria je pravdepodobné, že Izrael bude vo vojenskej operácii pokračovať, nielen kým vyslobodí všetkých rukojemníkov (alebo aspoň tú časť, ktorá dnes ešte žije), ale kým neobsadí celé územie.

Jeho hlavným cieľom je totiž úplná porážka teroristického hnutia Hamas a to znamená nielen likvidáciu čo najväčšieho množstva teroristov, ale aj zničenie jeho vojenskej infraštruktúry – veliteľských stanovíšť, tunelov aj tovární na rakety.

Dodnes však nie je celkom jasné, čo Izrael chce robiť s územím po ukončení bojovej operácie. Bezradnosť cítiť aj zo strany izraelskej vlády, ktorá hovorí, že chce iný bezpečnostný režim pre Gazu, sama však celkom nevie, či to znamená obnovenie okupácie ako pred rokom 2005 alebo nie.

Pre pochopenie dnešnej situácie v Gaze sú kľúčové dve udalosti – prvá izraelsko-arabská vojna 1948 – 1949 a šesťdňová vojna v roku 1967. Tá prvá vytvorila štát Izrael v dnešných hraniciach a okolité arabské štáty, Jordánsko a Egypt, si podelili územie, ktoré malo pripadnúť palestínskym Arabom.

Práve Arabi, nie Izrael, tak boli dôvodom, prečo nikdy nedošlo k založeniu nezávislého palestínsko-arabského štátu, ktorý OSN v roku 1947 vo svojom pláne na rozdelenie mandátneho územia plánovala po boku Izraela.

V druhej kľúčovej udalosti, v šesťdňovej vojne, Izrael opätovne porazil okolité arabské štáty a dobyl celé územie bývalého mandátu, ako aj Sinaj a Golanské výšiny. No na konci vojny nedošlo k mierovým rokovaniam, ale len k obnoveniu prímeria, a tak Izrael odrazu musel spravovať početnú arabskú populáciu. To otvorilo novú otázku – kde majú viesť budúce hranice Izraela a čo so zvyšným arabským územím?

Jedným z mnohých problémov bolo a je to, že Gaza a Západný breh nie sú prepojené – mohol by takýto štát pozostávajúci z dvoch oddelených častí vôbec fungovať?Zdieľať

Až do konca jomkipurskej vojny bola aspoň teoreticky na stole možnosť návratu k statusu pred vojnou 1967, teda že by sa obnovila egyptská a jordánska správa územia. No Jordánsko aj Egypt postupne stratili záujem na prevzatí zodpovednosti za palestínsko-izraelský konflikt a svojich nárokov na Gazu a Západný breh sa zriekli v prospech Palestínčanov.

Jedným z mnohých problémov však bolo a je to, že Gaza a Západný breh nie sú prepojené – mohol by takýto štát pozostávajúci z dvoch oddelených častí vôbec fungovať?

Ďalší problém predstavuje fakt, že obe strany sa nevedia dohodnúť na záväzných hraniciach. Kým spočiatku boli Izraelčania ochotní akceptovať hranice spred šesťdňovej vojny a Arabi to odmietali, po šesťdňovej vojne postupne aspoň časť Arabov prijala predstavu Izraela v hraniciach spred roku 1967.

To je však neprijateľné pre Izrael, ktorý by sa znovu ocitol v bezpečnostne nepriaznivej situácii. A hoci obe strany našli dočasné kompromisy, ako napríklad dohody z Osla, ktoré poskytli Palestínčanom autonómiu, ochotu Izraelčanov k ďalším ústupkom podkopala vlna teroristických útokov (intifáda).

Čítajte tiež

Rastúci antisemitizmus Hamas plánoval teroristický útok v Nemecku, polícia zadržala štyroch podozrivých

Christian Heitmann

Nemecké úrady v Berlíne odhalili teroristickú skupinu napojenú na palestínske militantné hnutie Hamas.

Izrael nemôže Gazu anektovať

Istým paradoxom pritom je, že hoci sa dnes pozornosť verejnosti zameriava na konflikt v Gaze, tu na rozdiel od Západného brehu nie je žiadny územný spor. Kým na Západnom brehu sa obe strany nevedia dohodnúť, komu bude patriť východný Jeruzalem alebo nejaká osada, na Gazu si Izrael žiaden nárok nerobí. Hlavným dôvodom je demografia – v husto osídlenom urbánnom prostredí Pásma Gazy dnes žije 2,3 milióna výlučne arabských obyvateľov.

Krátko s možnosťou jej anexie počítal v roku 1967 izraelský premiér Levy Eškol, ktorý dúfal, že bude možná dohoda o výmene obyvateľstva s Irakom alebo inými arabskými štátmi. Izrael vo víťaznej šesťdňovej vojne v roku 1967 dobyl nielen celé územia mandátnej Palestíny, teda okrem užšieho Izraela aj Západný breh (dovtedy pod Jordánskou správou) a Pásmo Gazy (dovtedy pod egyptskou správou), ale aj egyptský Sinaj a sýrske Golanské výšiny.

V roku 1967 krátko s možnosťou anexie Gazy počítal izraelský premiér Levy Eškol, ktorý dúfal, že bude možná dohoda o výmene obyvateľstva s Irakom alebo inými arabskými štátmi.Zdieľať

Eškol sa vtedy nádejal, že s Arabmi po zdrvujúcom izraelskom víťazstve bude možná dohoda – Izrael vráti Sinaj a Golan Egyptu a Sýrii a na výmenu oba štáty uznajú Izrael.

Židovský štát si chcel ponechať len časť územia historickej Judey a Samárie, ktoré mala určiť dohoda s Jordánskom – v novembri 1967 izraelský vicepremiér Allon navrhol Jordáncom dohodu, ktorá by im vrátila husto osídlené arabské územie okolia miest Džanin, Nábulus, Kalkílija a ako exklávu západný Hebron, zatiaľ čo východný Jeruzalem, východný Hebron s osadou Kirjat Arba (Kirjat Arba je starší názov mesta Hebron) a riedko osídlený pás územia pozdĺž Jordánu by sa stali súčasťou Izraela.

Ako píše izraelský historik Tom Segev, Eškolova pozícia ku Gaze bola nejasná. Na jednej strane sa vyslovil proti anexii Gazy, obávajúc sa, čo by s Izraelom spravilo pričlenenie vtedy 350-tisíc tam žijúcich Arabov. Na druhej strane považoval nárok Izraela na Gazu za legitímny – bola súčasťou mandátneho územia určeného po prvej svetovej vojne. Zelenú líniu určenú v prímerí na konci vojny 1948 – 1949 takmer nikto, ani Židia a už vôbec nie Arabi, nepovažoval za záväznú.

Jediným pre Izrael ako-tak schodným riešením mohla byť dohoda o výmene obyvateľstva. Izrael po prvej vojne prijal 800-tisíc Židov z arabských štátov, napríklad 150-tisíc z Iraku, a bolo by preto spravodlivé, ak by Iračania prevzali 150-tisíc Arabov z Palestíny, argumentoval Eškol. Takéto čosi však bolo neprijateľné nielen pre Arabov, ale aj pre USA.

Ako argumentuje Segev, Izraelčania sa tak so svojím víťazstvom v roku 1967 vmanévrovali do nezávideniahodnej pozície. Porážka arabských štátov bola príliš jednoznačná, príliš ponižujúca, než aby arabskí lídri mohli pristúpiť na rokovania s Izraelom – tie ich preto na zasadnutí Arabskej ligy v Chartúme aj v rezolúcii troch nie (žiaden mier s Izraelom, žiadne rokovania s Izraelom, žiadne uznanie Izraela) kategoricky vylúčili.

Aj umiernenejší aktéri ako jordánsky kráľ Hussein, ktorí si síce vedeli predstaviť koexistenciu po boku Izraela, no s ohľadom na nálady arabskej verejnosti nemohli uľaviť od tejto pozície, i keď sa medzi štyrmi očami vyjadrovali úplne inak.

Aj pre Izraelčanov bola pozícia zložitá. V hebronskom masakri v roku 1929 a v prvej izraelsko-arabskej vojne 1948 – 1949 boli Židia vyhnaní z mnohých svojich svätých miest, ako bolo staré mesto Jeruzalema s Chrámovou horou, Ráchelina hrobka v Betleheme či jaskyňa patriarchov v Hebrone. A hoci prímerie z roku 1949 zaručovalo Židom slobodný vstup do východnej časti mesta, Jordánci ho nedodržiavali.

Z tohto dôvodu bolo pre väčšinu Židov stiahnutie z dobytých území úplne vylúčené. Návrh izraelského ministra Zalmana Arana stiahnuť sa z obsadených území aj bez mierovej zmluvy s Arabmi pôsobil aj pre vlastných kolegov úplne bizarne. Aran však bol pragmatik – vedel, že Západný breh bude pre Izrael znamenať „viac škody než úžitku“. Bez formálnej mierovej zmluvy bol však akýkoľvek ústup vylúčený.

„Poslali sme našich synov do vojny, aby tu bol ďalší arabský štát alebo aby časti Erec Jisrael [krajiny Izrael] boli pridelené arabskému štátu, aby sme v Erec Jisrael vytvorili enklávu, z ktorej môžu strieľať na Tel Aviv? Kvôli tomu sme išli do vojny?“ kritizoval vtedajší líder opozície Begin.

Čítajte tiež

Tomáš Alner o vojne v Gaze Keby Palestínčania chceli, Gaza by bola Hongkong, ale im ide o zničenie Izraela

Christian Heitmann

Rozhovor s bývalým vojakom izraelskej armády o dôvodoch a následkoch najväčšieho teroristického útoku v izraelských dejinách.

Demografia

Bývalý izraelský ľavicový minister zahraničných vecí Šlomo Ben-Ami vo svojej knihe Proroci bez cti (Prophets without Honor) píše: „Sionizmus bol viac o demografii ako o území. Kedykoľvek bola hnutiu predložená voľba medzi väčším množstvom územia s arabskou väčšinou a menším množstvom územia so židovskou väčšinou, rozhodlo sa pre druhú možnosť.

To bol prípad, keď sionisti prijali odporúčania Peelovej komisie na rozdelenie z roku 1937, ktorá na radosť sionistov tiež vyzvala na presun Arabov zo židovského štátu, ako aj rozdelenie Palestíny OSN v novembri 1947. Vo vojne v roku 1948 sa David Ben-Gurion z demografických dôvodov zdržal okupácie Západného brehu.“

Demografia tak bola vždy faktorom, ktorý viedol k miernosti sionistického hnutia. Pravicový premiér Ariel Šaron sa vojensky stiahol z Gazy, a to dokonca aj z území, ktoré podľa dohody z Osla spadali pod izraelskú kontrolu.Zdieľať

Demografia tak bola vždy faktorom, ktorý viedol k miernosti sionistického hnutia. Ukazuje to napokon aj príklad pravicového premiéra Ariela Šarona, ktorý sa vojensky stiahol z Gazy, a to dokonca aj z území, ktoré podľa dohody z Osla spadali do takzvanej zóny C, teda pod izraelskú kontrolu.

Ben-Ami vysvetľuje: „Stavba múru Ariela Šarona na Západnom brehu sa rovnala filozofickej porážke izraelskej pravice – jej zakladateľ Menachem Begin bol vždy presvedčený, že ‚cez Erec Jisrael by nemala viesť žiadna hranica‘ – pretože to znamenalo uznanie, že anexia obývaných palestínskych oblastí neprichádzala do úvahy ani pre jastraba Šarona.“

Premeškané šance

Víťazstvo v šesťdňovej vojne Izraelu po prvýkrát v jeho dejinách zaistilo akú-takú strategickú hĺbku. Pred vojnou bolo izraelské územie na najužšom bode medzi Jordánskom a pobrežím Stredozemného mora široké len trinásť kilometrov.

Že novonadobudnuté územie bolo potrebné, sa ukázalo už krátko nato v jomkipurskej vojne, keď Izrael prepadli Egypt a Sýria. Bez bezpečnostných záruk, v prvom rade bez mierovej zmluvy, sa ho preto žiaden izraelský líder nemohol zriecť.

Tento problém sa však sústreďoval najmä na Západný breh a Golan, vďaka normalizácii vzťahov s Egyptom boli bezpečnostné obavy vychádzajúce z Gazy menšie.

Už pri rokovaniach v Camp Davide v roku 2000 si preto Izraelčania nenárokovali žiadne z osád v Gaze. Keď však rokovania v Camp Davide ani o rok neskôr v Tabe nepriniesli ovocie, Izraelčania sa napokon v rokoch 2003 až 2005 rozhodli Gazu opustiť aj unilaterálne a všetkých židovských osadníkov odtiaľ násilne vyhostili.

Argument bol pomerne jednoduchý – Izrael Gazu nechce, ale jej okupácia spôsobuje náklady – finančné, vojenské, ako aj diplomatické. Z tohto dôvodu sa zdalo najelegantnejším riešením sa z Gazy stiahnuť a nechať tamojších Palestínčanov, nech sa spravujú sami, bez izraelskej prítomnosti. Tento prístup mohol fungovať – keby následne voľby v Gaze nevyhral Hamas, pre ktorého projekt palestínskeho „state building“ znamenal v prvom rade budovanie milície džihádistov, ktorá jedného dňa zničí Izrael.

Rodinní príslušníci izraelských rukojemníkov, ktorých zadržiava Hamas v Pásme Gazy, na zhromaždení v Tel Avive v Izraeli v sobotu 16. decembra 2023. V Pásme Gazy je stále zadržiavaných viac ako 100 izraelských rukojemníkov. Foto: TASR/AP

Správny inštinkt sionistov

Práve na horeuvedenom vývoji možno badať hlavný problém stojaci v ceste mierovej dohode – v palestínskom národnom hnutí dodnes prevláda „revolučný“ moment – túžba po boji, po porážke židovského arcinepriateľa, ktorá je dôležitejšia než „triviálne“ materiálne záujmy v zmysle vytvorenia nezávislého a dobre fungujúceho palestínskeho štátu.

V palestínskom národnom hnutí dodnes prevláda „revolučný“ moment – túžba po porážke židovského arcinepriateľa, ktorá je dôležitejšia než vytvorenie nezávislého a dobre fungujúceho palestínskeho štátu.Zdieľať

Ben-Ami píše: „V sionizme vychádzal étos budovania štátu zo židovskej predštátnej komunity (Jišuv) v Palestíne, ktorá bola ‚vznikajúcim štátom‘. Jišuv bol zdrojom rozhodovania pre celé hnutie, pričom diaspóra slúžila ako strategická záloha.“

Úplne naopak podľa expolitika fungovalo (a ešte stále funguje) palestínske hnutie. Vždy keď sa núkala možnosť dohody s Izraelom, Palestínčania ju nakoniec odmietli, často len pre detaily, ktoré sa môžu javiť triviálne.

Exminister analyzuje: „Palestínčania, údajná slabá strana konfliktu, nikdy nekonali z nedostatku možností. Narazili na každú zátarasu na ceste, nevyhli sa žiadnej chybe a vždy sa zdalo, že sa vybrali nesprávnou cestou. Zriedkavo – ak vôbec niekedy – sa v moderných dejinách vyskytol podobný prípad nepomeru medzi mimoriadne vysokou mierou medzinárodnej podpory, ktorú malo národné hnutie, a slabými výsledkami takejto podpory. Palestínske vedenie to totiž často interpretovalo ako implicitné povzbudenie, aby zotrvali vo svojej takmer zabudovanej neschopnosti prijímať rozhodnutia, a namiesto toho našli zadosťučinenie v tom, že Izrael je poslaný na lavicu obžalovaných súdu medzinárodnej mienky.“

Ben-Ami si preto spomína na rétorickú otázku, ktorú položil svojmu vtedajšiemu jordánskemu kolegovi: Vedel by si predstaviť, že izraelský líder Ben Gurion by odmietol vytvorenie Izraela a vyriešenie vtedajšieho židovského utečeneckého problému len preto, že jeho hranice nezahŕňali Chrámovú horu alebo Ráchelinu hrobku?

Čítajte tiež

Poradca českého premiéra pre národnú bezpečnosť Ak by sa Izrael stiahol zo Západného brehu, stala by sa z neho Gaza

Jozef Majchrák Christian Heitmann

Rozhovor s Tomášom Pojarom o konfliktoch na Ukrajine a v Gaze aj o očakávaniach od novej slovenskej vlády. 

Ako ďalej?

Príklad Jordánska a Egypta ukazuje, že dohoda medzi Izraelom a Arabmi, a teda aj Palestínčanmi, nie je teoreticky nemožná.

To však neznamená, že je v bližšej budúcnosti ľahko dosiahnuteľná. Jedným z hlavných problémov je hlboko zakorenená nedôvera Izraelčanov. Súčasná teritoriálna situácia je pre Izrael výhodnejšia než akákoľvek dohoda. Záujem Izraela na dohode je preto iný – bezpečnostné garancie a uznanie arabskými štátmi. Ibaže tu sa otvára druhý problém.

Tým je, že žiadna palestínska frakcia v súčasnosti nepožíva takú legitimitu, aby dohoda s ňou mohla byť v očiach Palestínčanov skutočne záväzná. Nezávisle od toho, či je reč o Hamase, hnutí Fatah či rôznych menších frakciách, žiadna z nich nemá takú autoritu, aby dokázala prinútiť Palestínčanov akceptovať dohodu, ktorá uzná Izrael.

Nie je preto prekvapivé, že napríklad český diplomat a súčasný poradca premiéra Fialu Tomáš Pojar argumentuje, že po ústupe izraelskej armády zo Západného brehu by najpravdepodobnejším scenárom bolo aj tam prevzatie moci radikálnejším hnutím, ktoré by vypovedalo dohodu s Izraelom a obnovilo svoj „revolučný“ boj, či už v mene sekulárneho, alebo džihádistického palestínskeho nacionalizmu.

Najlepším scenárom pre všetky strany by bolo to, ak by v Gaze po Hamase prevzalo moc umiernené hnutie podľa vzoru Západného brehu, ktoré Izrael síce nebude milovať, ale naučí sa akceptovať, že tam je a navždy zostane. S takým by sa Izrael vedel dohodnúť. Vzalo by to aj hlavný argument Netanjahuovým ultrapravicovým koaličným partnerom, ktorí sa dohodnúť ani veľmi nechcú.

Dohoda si vyžaduje vzájomnú dôveru, ktorá medzi oboma stranami proste neexistuje. Zásadným problémom tak nebude mapa – ale ľudia. A po šoku zo 7. októbra Izraelčania rozhodne nebudú ochotní riskovať.Zdieľať

To sa však zatiaľ javí ako prehnane optimistický scenár. Prieskumy v Gaze síce ukazujú nespokojnosť s korupciou Hamasu a jeho zneužívaním moci. Mnohí obyvatelia však podporujú v ich očiach „spravodlivý“ boj proti Izraelu, stačí si pripomenúť jasajúce davy po 7. októbri. Časť nadšenia opadla, no do veľkej miery ide o pragmatizmus spôsobený humanitárnymi nákladmi vojny, nie o morálne odsúdenie vrážd a znásilňovania.

Ak by sa Izraelu aj podarilo Hamas natoľko oslabiť, že sa po ústupe nevráti k moci, nemožno zaistiť, že ho nenahradí rovnako radikálna skupina. V očiach islamistov bude akákoľvek umiernenejšia frakcia pôsobiť ako izraelská bábka.

V teórii nie je nemožné načrtnúť mapu, s ktorou by obe strany vedeli žiť, ak by chceli. Ale dohoda si vyžaduje vzájomnú dôveru, ktorá medzi oboma stranami proste neexistuje. Zásadným problémom tak nebude mapa – ale ľudia. A po šoku zo 7. októbra Izraelčania rozhodne nebudú ochotní riskovať.