Psychologička z polepšovne Máme tu chlapca, ktorý bodol nožom rodiča. Mnohí by vonku ubližovali

V Reedukačnom centre v Tornali má ako psychologička na starosti asi 40 tínedžerov. Ide o chlapcov, ktorí pochádzajú poväčšine z patologického prostredia. Mnohí majú za sebou krádeže, úteky z domu či obchod s drogami.

V rozhovore reaguje na prípad sexuálneho zneužívania, ktorého sa opakovane dopustil klient v centre, kde pracuje. „Je mi ľúto, že sa to stalo. V uzavretom režime sa vieme, žiaľ, ťažko vyhnúť takýmto situáciám. Násilníci nepotrebujú na svoj čin veľa času,“ hovorí v rozhovore Žofia Kovács Cselényi, ktorej sa zverili obete sexuálneho násilia.

Systémové nedostatky vidí v nedostatočnej práci s rodinami klientov. Napriek chybám však verí, že reedukačné centrá majú zmysel v prevýchove problémových detí a tínedžerov. 

„Keď od malička vyrastáte v tom, že ste dílermi drog, lebo ako dieťa vás nemôžu trestať, robíte to v rodine, kde vás za to pochvália a dostanete za to ešte nejaké peniaze, stane sa to pre vás normálne. Dostanete vtedy pochvalu, že ste šikovný a dobrý,“ povedala v rozhovore psychologička a dodáva, že hodnotový svet mnohých takýchto detí je narušený a mimo uzavretého systému by mohli ubližovať druhým. 

V „polepšovni“ pracuje štvrtý rok, predtým pôsobila sedem rokov v detskom domove.

Pracujete ako psychologička v reedukačnom centre, v ktorom máte okolo 40 problémových chlapcov vo veku od 15 do 18 rokov. Zvládne jedna psychologička potreby toľkých väčšinou traumatizovaných detí?

Osobne si myslím, že je to málo. Už len keď čerpám dovolenku, nemá ma kto zastúpiť. Aj keď som na dovolenke alebo niekam odcestovaná, stále musím byť na horúcej linke. Psychológ má odporučiť využitie ochrannej miestnosti, keby „horelo“. Takže musím byť stále k dispozícii.

Určite by som odporúčala mať dvoch psychológov. V detskom domove, kde som pracovala predtým, som mala najprv na starosti 70 detí. Potom sa menila legislatíva, takže som mala približne 20 detí a to bolo ideálne.

Je problém zamestnať dvoch psychológov?

Chceli sme to, pán riaditeľ na tom trval. Treba na to však zmenu v systéme. My sa riadime podľa vyhlášky, kde sa hovorí o jednom psychológovi na reedukačné zariadenie.

Generálna prokuratúra pri svojej kontrole zistila, že niektoré centrá nemajú žiadneho psychológa. Riaditeľka jedného zariadenia sa vyjadrila, že mali psychologičku, ale nemala v centre čo robiť, tak jej dali upratovať…

Psychológ by mal byť sprevádzajúcou osobou dieťaťa počas celého jeho pobytu v zariadení. Spolu riešime ťažkosti, komunikujeme s rodinami, priateľkami, riešime rozchody s partnerkami, osobné konflikty, konflikty medzi rovesníkmi a ťažké traumy z detstva. Osobne si neviem predstaviť, že by psychológ v reedukačnom centre nemal čo robiť.

Čítajte tiež

Kontrola generálnej prokuratúry v „polepšovniach“ Facky a sexuálne násilie, samozrejmosťou nie je ani teplá voda

Mária Melicherová

Po závažných zisteniach generálnej prokuratúry sme oslovili riaditeľov reedukačných centier. Niektorí sa vymenili a tvrdia, že mnohé zistené nedostatky sa už odstránili.

Akí tínedžeri prichádzajú do vášho centra?

Väčšinou ide o klientov s poruchami správania a tých, ktorí už robili nejakú trestnú činnosť. Ide o mladých, ktorí majú príliš patologické zázemie a majú veľakrát neprimerané reakcie. Mnohí majú za sebou viac útekov z domu a nerešpektujú nikoho. Pre mňa najnáročnejší sú drogovo závislí.

Vo väčšine prípadov už kuratela spolupracovala s rodinou, centrom poradenstva a prevencie alebo boli predtým umiestnení napríklad v diagnostickom centre. Keď prichádzajú z centra pre deti a rodiny, teda detského domova, tiež s nimi už predtým pracovali.

Okrem prípadu závažného trestného činu, keď sudca rozhodne o umiestnení u nás hneď v tom momente, prebehol s daným dieťaťom už nejaký proces. Keď však nie sú postačujúce dovtedajšie metódy, aby došlo k náprave v správaní, vtedy nastupujeme my. Predchádza tomu súdne pojednávanie. My prijímame dieťa na základe rozhodnutia súdu.

Súd rozhodne, či dieťaťu nariadi ústavnú starostlivosť u vás do dospelosti alebo chlapec príde na základe výchovného opatrenia na určitý čas.

Áno. Ešte môže súd nariadiť ochrannú výchovu. To sa deje vo vážnejších prípadoch, je to akoby stupeň pred umiestnením do väzenia. V takom prípade u nás zostáva chlapec do osemnástky alebo prípadne do devätnástky a nedá sa to zrušiť. Keby klienti s ochranným opatrením ušli alebo páchali trestnú činnosť, berie sa to ako porušenie nariadenia súdu a potom ich už stíhajú za marenie rozhodnutia a môžu byť umiestnení do väzenia pre mladistvých.

Keď môžu byť v reedukačných centrách aj takéto vážne prípady, nie je to ohrozujúce pre tých menej problémových, ktorí sú u vás napríklad za záškoláctvo?

Určite je, ale preto sme tu my odborníci, aby sme pracovali s dokumentáciou dieťaťa ešte predtým, než nastúpi, a podľa toho ich zadeľujeme do výchovných skupín, do tried, aby sme zamedzili ohrozeniu.

Čo sa týka záškoláctva, v drvivej väčšine sa k nám dieťa nedostane len za to, že chodí poza školu. Možno je to v papieroch uvedené ako oficiálny dôvod, ale väčšinou sa ukáže, že buď tam boli experimenty s drogami, fyzické útoky, alebo iné problémy.

Nešťastný prípad, keď sa nepodarilo ochrániť vašich chovancov, spomína vo svojej správe z kontroly generálna prokuratúra. Išlo o Samuela, ktorý počas pobytu sexuálne zneužil tri osoby. Išiel od vás rovno do väzby. Už v detskom domove, z ktorého prišiel, mal pritom podľa prokuratúry v dokumentoch napísané, že má ísť do reedukačného centra pre podozrenia zo šikany a pokusy o sexuálne násilie…

Ten chlapec bol k nám umiestnený skôr z dôvodu šikany. Mal v zázname to, že bolo podané oznámenie za sexuálne obťažovanie. My sme nemali informácie, že by páchal predtým sexuálne násilie. Samozrejme, že sme ho sledovali. Ale predvídať násilie je náročné.

Je mi ľúto, že sa to stalo. V uzavretom režime sa vieme, žiaľ, ťažko vyhnúť takýmto situáciám. Násilníci nepotrebujú na svoj čin veľa času. Z môjho pohľadu je dôležité, ako sme postupovali potom. Hneď sme to postúpili polícii, riešili sme to s kriminálnou políciou a s prokurátorom. Chlapca vzali hneď do väzby.

Hovoríte, že nemal v záznamoch uvedené prípady sexuálneho násilia, ale obťažovania. Prípady u vás sa udiali v noci. Nemohol byť teda sám na izbe alebo mať zvýšený dohľad v noci v snahe ochrániť iných mladých?

Máme tu chlapca, ktorý bodol nožom vlastného rodiča. Pri takýchto prípadoch by mal mať každý špeciálny režim.

Druhá vec je, že keď chlapci prídu k nám, zo záznamov vieme niečo, čo napáchali, ale nemôžeme to vyťahovať pred ostatnými, pokiaľ to sami nezačnú rozprávať. Keby sme ich začali takto oddeľovať, dali by sme väčší priestor šikanovaniu. Neviem, aký by to malo efekt.

Poviem vám príklad chlapca, ktorý mal za sebou veľmi veľa lúpežných prepadnutí. Po roku prišiel a povedal mi, že až teraz začína chápať, že keď niekoho okradol, ubližoval tým ľuďom.Zdieľať

Keby sme mali informácie, že páchal násilie, určite by sme s ním zaobchádzali inak. Mali sme tam uvedené obťažovanie, čo je široký pojem, ktorý môže zahŕňať pohladenie niekoho… Nemám tu ani jedného žiaka, ktorý by v minulosti nezažil nejaké týranie alebo násilie. Ani tento chlapec, ktorý spáchal spomínaný trestný čin, sa taký nenarodil.

Generálna prokuratúra označila za zlyhanie štátu, že nevie ochrániť v reedukačných centrách klientov pred prípadmi sexuálneho násilia. Váš pán riaditeľ mi povedal, že takéto veci sa podľa neho dejú vo všetkých reedukačných centrách, ale vy ste to neututlávali, ale otvorene ste to riešili. Nie je hrozné, že títo mladí sem prídu prevažne z patologického prostredia, aby sa „dali dokopy“ a začali sa lepšie správať, no často utŕžia ďalšie traumy?

Keď vypukol tento prípad, poskytovala som chlapcom krízovú intervenciu. Samozrejme, sú to ťažké veci. Trauma sa však vytvára tak, že keď zažijete niečo ťažké, ostanete v tom sami. Ak nájdete parťáka, ktorý vám pomôže ošetriť to, začne sa tá lepšia cesta. Takýto prípad by sa nemal stať. Vzhľadom na to, s akou populáciou u nás pracujeme, sa to však stať môže.

Pre mňa je vždy dôležité, čo sme urobili po tom, ako sa to stalo. Keby sme to ututlali, neriešili, zakrývali si predtým oči a počkali, kým chalani odídu, určite by sme u nich dosiahli oveľa väčšie zranenie, ako keď sa o nás mohli oprieť. Postupovali sme, ako sme mali. S tými deťmi pracujem do dnešného dňa, náš vzťah je dobrý, sú v poriadku.

Nejaký čas sme spolupracovali s pedopsychiatričkou, lebo ťažko zaspávali, teraz sú na dobrej ceste. Všetko zlé je na niečo dobré. Vďaka riešeniu tejto veci sme sa dopracovali k ďalším traumám z ich minulosti, ktoré sme riešili. Obeť by mala vedieť, že sa jej deje vec, ktorá nie je v poriadku, a že násilník je potrestaný.

Násilník sa u vás dopustil sexuálneho násilia opakovane. Na všetky tri prípady ste prišli až spätne pri vyšetrovaní?

Odhaliť násilie je veľmi ťažké, lebo obete majú strach. Sexuálne veci sú ešte citlivejšie, a to obzvlášť vo veku, v akom sú naši klienti, keď sa za to hanbia ešte viac. Keby som s chlapcami nemala taký dobrý vzťah, asi by sme to ani neodhalili.

Keď máte zmapovaných chlapcov a trochu ich spoznáte, zistíte, že sa im zmenila nálada, nechcú sa zapájať do aktivít v takej miere ako predtým. Keď sme to začali riešiť, jeden z chlapcov mi o tom povedal. V momente, keď sme to začali riešiť, sme zistili, že sa to dialo viackrát, a začali sme hneď konať.

Psychologička Žofia Kovács Cselényi pri práci s klientom. Foto: archív Ž. K. C.

Myslíte, že sa prípady sexuálneho obťažovania či zneužitia dejú naozaj vo všetkých reedukačných centrách?

Na to neviem odpovedať. Neviem, ako je to inde. Občas sa vyskytnú takéto problémy. Odkedy sme riešili spomínaný prípad, mali sme ešte jeden podobný, pričom sme ho odhalili skôr, nedošlo tam k ničomu vážnemu, fyzickému, išlo o slovný nátlak, bolo tam však podané trestné oznámenie.

Často nepoznáme anamnézu chlapcov dopodrobna. Nemôžem vedieť, čo všetko zažili. Vidím, že majú obrovské traumy a veľmi ťažkú minulosť. Len čas nám ukáže, aké bude ich správanie. Prvý mesiac, dva sa držia. Potom sa začínajú ukazovať ich nevhodné prejavy, zvyky. Je to veľmi náročné. Máme veľa detí aj so psychiatrickými diagnózami a tam neviete, čo môžete očakávať.

Spomínali ste, že najnáročnejšie sú pre vás prípady drogovo závislých. Čo robíte, keď k vám príde takýto tínedžer?

S drogami máme veľké problémy, lebo keď k nám príde chlapec, ktorý si ešte ráno pichol nejakú dávku a nevie ani pomenovať, čo to je, väčšinou sa v takom prípade musíme obrátiť na zdravotnícke zariadenie. Keď má bolesti, abstinenčné príznaky, nevieme mu poskytnúť pomoc. V takom prípade kontaktujeme pedopsychiatričku a zdravotnícke zariadenie a konáme podľa ich pokynov.

Preváža sa potom takýto tínedžer na psychiatriu?

Riadime sa podľa pokynov lekárov. Niekedy ide na detské oddelenie alebo na psychiatriu, kde sa mu nastaví liečba.

U vás sa potom ďalej zbavuje závislosti?

Závislosti sa nedá úplne zbaviť. Môžete sa rozhodnúť abstinovať alebo sa k nej vrátite. Keď máme závislákov, robíme skupinky a máme aj individuálne terapie. Hľadáme dôvody, prečo užívali drogy a ako ich možno napraviť. Snažíme sa ich viesť k tomu, aby neviedli sebadeštruktívny spôsob života.

V našom centre sa veľmi snažíme mladých viesť k športu. Hrá sa u nás nohejbal, futbal, stolný tenis, volejbal. Chodíme na súťaže, zápasy s inými školami, celoštátne športové hry pre reedukačné centrá, ktoré organizuje vždy iná reedukačka. Máme veľmi pekné výsledky.

To, čo urobia po odchode z centra, už nie je v našej kompetencii. Aj teraz som v kontakte s viacerými chlapcami, ktorí u nás boli. Keď potrebujú pomoc, obrátia sa na nás. Buď ich smerujeme k odborníkom, pomáhame v rámci svojich možností. Ale keď niekto chce viesť sebadeštruktívny spôsob života, neviete to zastaviť ani v rodine, nie ešte keď má niekto také zranenia v detstve ako naši chalani.

Čítajte tiež

Nerátajme s tým, že problémových detí bude menej Nečiernobielo o prevýchovných zariadeniach

Albín Škoviera

Aktuálny obraz reedukačných centier na Slovensku je predovšetkým odrazom ich dlhodobej marginalizácie. 

Generálna prokuratúra kritizovala výchovné metódy reedukačných centier v štýle plusových a mínusových bodov, ktoré podľa kontrolórov nevedú k reálnej náprave. Využívate ich aj vo vašom centre?

Máme bodový systém, ale je odlišný ako vo väčšine reedukačiek. Na základe bodov sa žiaci môžu dostať do zvýhodnených skupín vďaka dlhodobo lepšiemu správaniu. Ide o žiacku radu, polootvorenú a otvorenú skupinu.

Keď sa chlapec dostane do žiackej rady, získa výhodu, na základe ktorej môže mať pri sebe telefón častejšie vo vyhradených hodinách a raz do mesiaca môže ísť extra na dovolenku domov. Keď obstojí, môže ísť do polootvorenej skupiny. Tam má ešte väčšie výhody – môže chodiť sám na vychádzky, dvakrát do mesiaca má dovolený víkendový pobyt v domácom prostredí.

My potom zmapujeme, či páchal nejakú trestnú činnosť alebo či drogoval. Potrebujeme chlapcov skúšať aj v reálnom živote, či zvládnu aj väčšiu slobodu. A ak zvládnu aj toto, idú do otvorenej skupiny.

Aký je režim v tejto skupine?

Tam fungujú ako na internáte. Štyrikrát do týždňa môžu ísť domov na víkend a majú väčšie výhody, viac telefonátov, viac vychádzok von. Tým, ktorým môžeme dôverovať, dovolíme chodiť do futbalového klubu v Tornali či na stolnotenisové turnaje s inými ľuďmi.

Bodový systém im vysvetľujeme tak, že body odzrkadľujú ich správanie. Keď vidíme, že majú samé mínusové body, je to pre nás ukazovateľ toho, že sú nespokojní, nešťastní, že majú nejaký problém a že kráčajú po tej istej ceste, po ktorej kráčali, než k nám prišli. Potom si sadneme a hľadáme riešenia.

Ak majú plusové body, je to pre nás ukazovateľ, že sa rozhodli kráčať inou cestou a mať iný život, aký mali predtým. Osobne si myslím, že bodový systém je dobrý, otázka je, ako ho používame.

Psychologička Žofia Kovács Cselényi pri práci s klientmi centra. Foto: archív Ž. K. C.

Je vhodné regulovať možnosť komunikácie s rodinou podľa správania? Nie je kontakt s niekým blízkym bytostná potreba, niečo ako najesť sa?

Chlapci majú vyhradený čas na telefonovanie zo služobného telefónu. Každý deň môže volať iná skupina, cez víkendy viacerí. Medzitým sú v kontakte s rodinou cez sociálne siete, na ktoré majú prístup v škole.

Keď však prídu za mnou alebo za sociálnou pracovníčkou, že potrebujú zavolať buď kurátorke, alebo niekomu z rodiny, my im to dovolíme. Aj prostredníctvom videohovoru.

Od čias covidu sa dá volať videohovorom do väzníc. Takže robíme videonávštevy s rodičmi alebo so súrodencami, ktorí sú vo väzbe.

Aj keď sa správali zle?

Keď sú v adaptačke alebo keď majú trest, nemali by volať, ale kedykoľvek môžu volať im. Sú tu však aj deti z veľmi sociálne slabých rodín, kde ani nemajú telefón. Keď vidíme, že chlapec je veľmi rozladený, plačlivý, kontaktujeme cez sociálnu kuratelu alebo terénnych pracovníkov rodinu. Vtedy idú za nimi a dajú ich k telefónu. Keď prehodí čo i len dve vety, upokojí sa.

Preto som sa pýtala, či telefonovanie s rodinou by nemalo byť formou podpory bez ohľadu na správanie.

Áno, využívame ju. Obmedzenia však máme aj preto, že chlapci si v rámci telefonovania robili srandu, nahlasovali bombu v obchode alebo sa dohodli na úteku a podobne. Niekedy potrebujeme obmedzenia.

Takže chlapci nemôžu mať svoj mobil, volajú iba zo služobného?

Vlastný mobil je už forma odmeny za lepšie správanie. Môžu ho potom mať aj na vychádzke pri sebe.

V správe generálnej prokuratúry sa kritizovali aj prípady porušovania listového tajomstva. Deťom sa preverovala korešpondencia, nemali pri komunikácii súkromie.

Sú prípady, keď sú chlapci pri telefonovaní opakovane rozladení a labilní. Vtedy som opatrnejšia. V takých prípadoch je niekto z nás v miestnosti, keď telefonuje.

Čítajte tiež

Nerátajme s tým, že problémových detí bude menej Nečiernobielo o prevýchovných zariadeniach

Albín Škoviera

Aktuálny obraz reedukačných centier na Slovensku je predovšetkým odrazom ich dlhodobej marginalizácie. 

Keď dostane žiak list, otvárame ho pred chlapcom, pozrieme, či sú tam peniaze, prekontrolujeme balíky. Mali sme prípady, že rodičia chceli prepašovať tabakové výrobky alebo drogy vo vreckách od čipsov alebo rozpárali mikinu na rukáve a tam to skryli. Keď sme opatrnejší, väčšinou na to máme dôvod.

Mínusové body dostávajú za čo?

Za úteky, za nadávky zamestnancom, za fajčenie a drogy, keď sa medzi sebou pobijú, za trestnú činnosť, keď sa nevrátia včas z domu, a za tetovania.

Pri veľmi traumatizovaných deťoch odborníci agresivitu vysvetľujú ako ich automatickú obrannú reakciu. No keď sú za ňu potrestaní, zrejme to v nich zase vzbudzuje hnev a ten hnev vyvoláva ďalšie zlé reakcie. Ako to uchopiť, aby sa ten kruh hnevu a agresivity stále v nich len necyklil? Je možné s nimi ísť do hĺbkovejšieho riešenia problému, terapie?

Samozrejme, na to máme individuálne pohovory a terapeuticko-korekčné cvičenia, v rámci ktorých sa venujeme sebapoznávaniu. Chlapci vedia aj krásne pomenovať, prečo sú agresívni.

Žiak je agresívny vtedy, keď sa cíti ohrozený. Ak im vytvárame priestor, kde sa môžu cítiť bezpečne, kde môžu komunikovať o svojich ťažkostiach, nemajú veľmi dôvod útočiť. Ale medzi sebou vedia byť dosť zákerní a vyprovokovať sa. Ja osobne si myslím, že sa to mení. Máme búrlivejšie a pokojnejšie obdobia.

Z mojej skúsenosti platí, že čím viac je niekto traumatizovaný, čím viac bol týraný a svedkom toho, ako týrali napríklad matku, tým reaguje agresívnejšie v situáciách, kde sa kričí, kde sa zvyšuje hlas a kde je konfliktná situácia.

Preto v čase adaptácie musíme my kolegovia veľmi spolupracovať. Keď je dieťa napríklad senzitívne na hluk, pri niektorých je problém, už keď sa posunie stolička. A tak ho kolegovia musia chrániť, voláme si, keď sa niečo deje. Prídem, porozprávame sa, riešime to.

Pri vstupnom pohovore sa ich pýtam na ich životný príbeh a väčšinou, keď mi to rozprávajú, už mám prehľad o tom, čo je vo veci. Keď bol niekto týraný, vidíte to na ňom, keď máte skúsenosti. Vtedy dám hneď echo kolegovcom, nech si dávajú pozor, že ten chlapec je možno uzavretejší do seba alebo výbušnejší a treba si dávať pozor, aby si z neho nerobili posmech.

Zažili ste situácie, keď ste sa báli a bola ohrozená vaša bezpečnosť?

Keď má chlapec amok, vrieska, trieska, mám skúsenosť, že keď vojdete do miestnosti a dodržiavate jeho hranice, ste tam len tak, že ticho sedíte a poviete mu: „Budem tu sedieť a počkáme spolu, kým to prejde“, a ak si vy zachovávate pokoj, nemá potrebu vám ublížiť. Mám skúsenosti, že tie afekty odídu tak rýchlo, ako prišli.

Hodnotový systém týchto detí je taký narušený, že keby neboli v uzavretom zariadení, ubližovali by viacerým ľuďom a ani by často nechápali, že je to niečo zlé. Zdieľať

Mali sme prípad psychiatrického pacienta, ktorý rozbíjal a ohrozoval seba aj majetok, a hrozilo, že odtrhne nejakú horúcu rúru. Vtedy sme v kontakte s kolegami a toto sú prípady, keď sa využíva ochranná miestnosť. Zároveň voláme aj záchranku i políciu.

Pri kontrole reedukačných centier prokuratúra zistila veľa nedostatkov pri využívaní tzv. izolačky. V niektorých centrách tam nemali ani fungujúce svetlo či zvonček na privolanie zamestnancov. Nedostatky vo vybavení a úprave ochrannej miestnosti referovali aj vo vašom reedukačnom centre.

Nám prokuratúra v tomto smere vyčítala len to, že sme nemali vybavenú ochrannú miestnosť podľa vyhlášky. Chýbali tam nejaké pomôcky a zelená tabuľa na stene, čo sme reálne nevedeli, ako to má vyzerať.

Podľa zákona môžu chovanci stráviť v ochrannej miestnosti maximálne 24 hodín rozhodnutím riaditeľa na odporúčanie vás ako psychologičky. Reálne však niektoré centrá dávali deti „na izolačku“ aj na niekoľko dní, pričom o tom rozhodli aj napríklad noční vychovávatelia či iní zamestnanci…

U nás sa ochranná miestnosť naozaj nezneužíva, v tom mám čisté svedomie. Za štyri roky, čo tu robím, by som mohla zrátať na jednej ruke, koľkokrát sa tam niekto ocitol.

V jednom centre chovanci kontrolórom povedali, že najhorším trestom je „basa“, čím mysleli práve izolačku.

U nás ochrannú miestnosť nevyužívame ako trest. Využívame ju vtedy, keď potrebujeme chrániť chlapca alebo ostatných chlapcov, aj to len do času, kým príde polícia alebo záchranka.

Kontrolóri v správe tiež vyčítali, že niektoré deti alebo mladí strávia v reedukačných zariadeniach často roky a ich progres v správaní sa vykazuje len ako formalita. Aký dlhý čas u vás väčšinou strávia klienti?

Správanie chlapcov prehodnocujeme po troch mesiacoch. Ja sama píšem správy na súdy, na sociálnu kuratelu, niekedy chodím osobne na súd, kde hodnotím ich správanie.

Máme aj také prípady, kde sme my dali podnet na zrušenie ústavnej starostlivosti, lebo chlapec nemal zlé správanie. Išlo napríklad o problém záškoláctva. Ukončil školskú dochádzku, rodičia ho chceli, a tak sme dali návrh v spolupráci s kuratelou na súd.

Riadime sa podľa presných pravidiel, ako máme postupovať. Keď chlapec prišiel na základe výchovného opatrenia a nemal počas pobytu žiadne hrubé porušenie školského poriadku a eliminuje sa problém, pre ktorý prišiel, nemáme problém s ukončením jeho pobytu.

Máme aj opačné prípady, keď chlapec prišiel na základe výchovného opatrenia a bola mu potom nariadená ústavná starostlivosť, väčšinou u silne drogovo závislých alebo pri páchateľoch opakovaných trestných činov. Keď sem chalani prídu, samozrejme, že tu nechcú byť, majú pocit, že sú tu neoprávnene, lebo neurobili nič zlé. Po čase však niektorí sami prídu a žiadajú, aby sme sa pokúsili vybaviť im ústavnú starostlivosť, lebo vedia, že keď sa dostanú naspäť do svojho prostredia, vrátia sa k tým istým kamarátom, zas sa dostanú na zlú cestu.

Tam sa snažíme ich smerovať, aby sa po osemnástke nevrátili do problémového prostredia, ale hľadáme im iné možnosti.

Kam môže ísť takýto chlapec po osemnástke?

Vieme mu vybaviť dom na polceste, ktorých je na Slovensku viacero, alebo mu pomáhame nájsť prácu s ubytovaním, ak o to má záujem. Ak nechce, nemáme s tým čo urobiť.

Viacero riaditeľov reedukačných centier mi povedalo o systémovom probléme, že chlapca musia prepustiť v osemnástke, hoci mu chýba pár mesiacov, než si ukončí vzdelanie aspoň výučným listom, čo mu zas pridá na perspektíve.

Áno, to je veľký problém, s ktorým zápasíme aj teraz. Aktuálne nám ide o dvoch chlapcov, ktorí podľa zákona o pár dní skôr ukončujú pobyt u nás, než majú mať záverečné skúšky. Aktuálne hľadáme riešenie tejto situácie. Potrebuje to však korekciu v legislatíve. Podľa môjho názoru, ak žiak chce ukončiť svoje vzdelávanie v škole zriadenej pri reedukačnom centre, mali by sme im to umožniť.

Kľúčová k náprave je aj práca s rodinou, ktorá môže ovplyvniť zrejme najviac...

V tomto smere vidím nedostatky v systéme. Keď to porovnám s detským domovom, kde som pracovala sedem rokov, mali sme tam intenzívnejšiu spoluprácu s rodinou. Komunitné centrá spolupracovali s rodinami. Viac sa tlačilo na to, aby tam bola nejaká náprava.

V prípade týchto chlapcov ide o ešte problematickejšie, patologické rodiny, kde je násilie, závislosti na dennom poriadku, rodičia sú často závisláci alebo sú dokonca väznení.

Sú rodiny, ktoré vôbec nemajú záujem o vlastné deti. Na rovinu vám povedia, že ich nechcú. Zdieľať

Potrebovali by odbornú pomoc, na čo my nemáme kapacitu, ale potrebovali by sme zapájať komunitné centrá alebo iné subjekty, aby spolupracovali v teréne.

Psychologička RC Tornaľa Žofia Kovács Cselényi. Foto: archív Ž. K. C.

Na akej úrovni viete s rodinou spolupracovať vy ako reedukačné centrum?

Sú rodiny, ktoré vôbec nemajú záujem o vlastné deti. Na rovinu vám povedia, že ich nechcú. My sa snažíme volať znova, ale keď opakovane odmietajú, nevieme s tým nič urobiť.

Keď je tam čo i len minimálny záujem, nadväzujeme s nimi kontakt cez sociálnych pracovníkov, sociálnu kuratelu, zvykneme sa rozprávať cez videohovor. Keď sú v zariadeniach núdzového ubytovania, vyhľadávame ich tam.

Ja osobne chodím s niektorými do väzníc na návštevu. Kde sa dá, podporujeme rodinné vzťahy. Keď chlapec nemá rodičov, hľadáme súrodencov, ktorí sú napríklad v centre pre deti a rodiny, ideme tam za nimi, keď s tým súhlasia. V prípade, ak nemajú žiadnych príbuzných, snažíme sa skontaktovať s priateľkami a ich rodinami a udržiavať tieto vzťahy. Keď si to už zaslúži chlapec za dobré správanie, môže ísť aj na celodennú návštevu.

Čítajte tiež

Liečebný pedagóg Škoviera o prípade v Miloslavove Riešením by bolo umiestnenie detí do prevýchovnej inštitúcie

Alena Potocká

Rozhovor s vysokoškolským pedagógom Albínom Škovierom o detskej agresivite i o zlyhávaní výchovy zo strany rodičov a spoločnosti.

Keď ľudia v médiách videli fotografie z reedukačných centier, boli zhrození. Určite je dobrý prístup viac ako pekné priestory, predsa len nás ovplyvňuje aj to, kde žijeme. Vám kontrolóri vyčítali aj to, že ste nemali zavedenú teplú vodu.

Teplá voda nie je zavedená na výchovných skupinách pri umývadlách. Už je na to urobený projekt, rieši sa to.

Výhrady generálnej prokuratúry boli podľa mňa relevantné. Čo najviac vecí sme sa snažili napraviť a dávame veci do poriadku. Máme naozaj šikovného pána riaditeľa, robila sa rekonštrukcia strechy, budova, ktorá je staršia, sa zatepľovala, prerábali sa sprchy.

Mohlo by to byť krajšie a mohli by sme to aj zútulniť. Pravda je však aj to, že naši chlapci majú brutálne deštruktívne a sebadeštruktívne tendencie. Niektorí nemajú základné hygienické návyky, učíme sa tomu.

Veríte v to, že v súčasnom systéme môžu vyjsť mladí z „polepšovne“ naozaj polepšení?

Ja si myslím, že určite to má efekt. Poviem vám príklad chlapca, ktorý mal za sebou veľmi veľa lúpežných prepadnutí. Po roku prišiel a povedal mi, že až teraz začína chápať, že keď niekoho okradol, ubližoval tým ľuďom. „Dovtedy som žil v tom, že keď niekoho okradnem a podarí sa mi to, urobil som to šikovne a budem za to pochválený,“ hovoril.

Ide o mládež, ktorej nikto nenastavil žiadne hranice, mnohých učili, ako dobre páchať trestné činy. Zo začiatku, keď sem prídu, nechápu, prečo je ich správanie nevhodné a prečo to nie je normálne robiť. Keď sme spomínali plusové a mínusové body, tie sú dobré aj preto, lebo ponúkajú chlapcom spätnú väzbu na seba, na svoje správanie. Mám tu chlapca, ktorý mi povedal, že mama mu nikdy nepovedala, aby nefajčil trávu. Pritom vedela, že to robil. Hovoril, že mame na ňom asi nezáležalo.

Keď od malička vyrastáte v tom, že ste dílermi drog, lebo ako dieťa vás nemôžu trestať, robíte to v rodine, kde vás za to pochvália a dostanete za to ešte nejaké peniaze, stane sa to pre vás normálne. Dostanete vtedy pochvalu, že ste šikovný a dobrý. Hodnotový systém týchto detí je taký narušený, že keby neboli v uzavretom zariadení, ubližovali by viacerým ľuďom a ani by často nechápali, že je to niečo zlé.

Náprava ich stavu asi závisí aj od toho, či sú tieto problémové deti v prostredí, kde zažívajú aspoň nejaké bezpečie a ľudí, ktorým môžu dôverovať, alebo poväčšine zase len zlé zaobchádzanie.

Viem sa vyjadriť len za nás. Uvedomujem si, že sú zariadenia, kde je to zlé a kde sa možno nesprávajú k mladým a deťom, ako by si zaslúžili. Ale s rôznym prístupom ľudí sa stretnete všade.

Nie je to ľahká práca. Teraz to vnímame, že sa rozhýbali ľady aj v spolupráci s ministerstvom.

A stojím si za tým, že moji kolegovia urobia všetko pre to, aby z týchto detí vychovávali čo najslušnejších ľudí. My ich berieme do svojich rodín, poznajú naše životné príbehy, poznajú našich rodinných príslušníkov. Kolegovia i kolegyne s nimi chodia na rybačky, kúpať sa, na výlety. Nehovorím, že je to ideálne a že nerobíme chyby. Určite robíme a budeme ich robiť, ale určite robíme všetko pre to, aby sme svoju prácu robili čo najlepšie. Myslím, že máme s deťmi pekné vzťahy.

V týchto zariadeniach sa stretnete s veľmi náročnými situáciami. Ku každému treba hľadať individuálnu cestu, takže je to veľmi náročná práca. Nie je to typ práce, kde prídem, odkrútim si svoje a idem domov. My si nevieme naplánovať ani jeden deň vopred.