Nerátajme s tým, že problémových detí bude menej Nečiernobielo o prevýchovných zariadeniach

Len nedávno som bol v jednom reedukačnom centre na „slávnostnom“ otváraní oddelenia pre deti, pre ktoré sa v Českej republike zaužíval pojem „deti s extrémnymi poruchami správania“. Na Slovensku sme ho zatiaľ nemali. V naivno-humanistickej predstave sme si možno nechceli pripustiť, že také deti existujú.

Zaujímalo ma to jednak profesionálne, v prevýchovných zariadeniach som bol v rôznych pozíciách na stopercentný úväzok zamestnaný plných dvadsaťsedem rokov (a zaujíma ma to aj dnes ako „dvadsaťdvaročného“ akademika), jednak som sa chcel stretnúť s bývalými kolegami „z brandže“.

Už tam viacerí z nás formulovali očakávanie, kedy (tzn. v akom politicky výhodnom čase) ovládne správa generálnej prokuratúry mediálny priestor. Keď už ten „vhodný“ čas nastal, mohla GP, okrem niektorých vypichnutých informácií, aspoň prejaviť sebareflexiu v tom, ako ona plnila voči ostatným prokuratúram svoju metodickú a kontrolnú úlohu.

Veď úlohou prokuratúry bolo chodiť do takýchto zariadení každého polroka. Pamätám sa na to, ako chodili k nám do diagnostického centra. Najprv doktor Husár, neskôr doktorka Nezvalová. Vždy sme hľadali a našli spolu riešenie problému.

V televíznych diskusiách hovorili temer výlučne politici. Neboli v nej zastúpení ani odborníci z týchto zariadení, ani akademici. Zdieľať

Nijak nechcem zľahčovať zistenia, ku ktorým generálna prokuratúra došla. Aj pochybenia jednotlivcov sú pochybenia. Chcem len uviesť niektoré skreslenia a kontexty, ktoré v súvislosti s touto správou zazneli.

V televíznych diskusiách hovorili temer výlučne politici. Neboli v nej zastúpení ani odborníci z týchto zariadení, ani akademici. Akoby reedukácia a resocializácia nebol odborný problém. (Áno, obrátili sa na mňa z jednej komerčnej televízie a dvoch denníkov, ale urobiť 50-sekundový šot alebo kvázi rozhovor, v tom, po svojich mediálnych skúsenostiach, naozaj nevidím zmysel.)

V zmysle Dohovoru o právach detí je dieťa dieťaťom do 18 rokov. Podľa ombudsmana Dobrovodského sú v reedukačných centrách deti, ktoré v podstate nič také zlé neurobili, len nefungovala rodina. Nuž, za tie roky v mojom „prevýchovnom“ období som sa pracovne stretol s trinástimi deťmi do 15 rokov, ktoré niekoho zabili (vrátane niekoľkých vrážd).

Ďalšie desiatky boli aktívne v lúpežných prepadnutiach, v prevádzačstve, dali sa využívať ako drogoví díleri, vzácnosťou nebola ani promiskuita a prostitúcia maloletých (dnes kulantne nazývané sexuálne rizikové správanie), agresívne verbálne i fyzické aktivity v skupine, zneužívanie drog, opakované krádeže – a tak ďalej a tak ďalej. To by mali byť deti (od 12 do 18 rokov) v reedukačných centrách.

Uvedomujeme si, že za akýkoľvek skutok, ktorý urobia do 14 rokov, sa im nemôže nič horšie stať ako to, že sa dostanú do reedukačného centra? Väčšina z týchto detí si to veľmi dobre uvedomuje.

Kontrola generálnej prokuratúry v „polepšovniach“ Facky a sexuálne násilie, samozrejmosťou nie je ani teplá voda

Mária Melicherová

Po závažných zisteniach generálnej prokuratúry sme oslovili riaditeľov reedukačných centier. Niektorí sa vymenili a tvrdia, že mnohé zistené nedostatky sa už odstránili.

Samozrejme, dostanú sa tam aj deti, ktoré by mali byť umiestené v iných typoch zariadení. Skutočná premyslená diferenciácia zariadení či aspoň oddelení chýba. Napriek snahám o inklúziu nie je bezhlavé spájanie nesúrodého, ako to robili psíček a mačička, keď piekli tortu, odborné. Lenže o tom, kto je kde umiestnený, rozhoduje dnes súd na základe návrhu sociálnych kurátorov.

Do roku 2005 o tom rozhodovali diagnostické centrá. Bolo to celkom iste profesionálnejšie. Nie preto, že by odborníci v týchto zariadeniach boli experti a tí ostatní nie, ale preto, že počas šesť- až osemtýždňového pobytu v zariadení mali možnosť oveľa lepšie zistiť v rôznych situáciách, aké sú limity a potenciál dieťa, ale i to, aký je reálny záujem rodiny, než je to na jednorazových diagnostických „pohovoroch“ tvárou v tvár.

Z úst viacerých politikov, napr. detského ombudsmana a exministra práce a sociálnych vecí, zaznelo, že je to systémová chyba. Potiaľ s nimi súhlasím. Na rozdiel od nich však nevidím riešenie v tom, že aj tieto zariadenia prejdú pod sociálny rezort. To je kontraproduktívna obsedantná mocenská idea sociálneho rezortu. Vďaka politickým dohodám prevzali detské domovy – dnes centrá pre deti a rodinu. (Od roku 2008 mali prevziať aj prevýchovné zariadenia, ale vďaka ministrovi školstva Čaplovičovi sa to nerealizovalo.)

V Nemecku za desať rokov stúpol počet detí v pestúnstve asi o 30 %, ale počet detí v zariadeniach až o 90 %. Nerátajme teda s tým, že bude menej detí s problémovým správaním a poruchami správania.Zdieľať

Výsledok? Z výchovy sa tu v nich stalo opatrovanie, servis a z vychovávateliek (zastúpenie mužov je zanedbateľné) sú reálne opatrovateľky. Značne obmedzené kompetencie im neumožňujú, aby ich práca s deťmi bola spojená s vyžadovaním bežných výchovných požiadaviek a povinností. V nastavenom systéme sú pri „problémových“ deťoch často bezmocné. Odborní pracovníci (psychológ, špeciálny pedagóg atď.) rozhodujú o tom, čo majú robiť vychovávatelia, ktorí nie sú súčasťou odborného tímu. Teda tí, ktorí s deťmi trávia najviac času a sú v prvej línii.

O vychovávateľoch v sociálno-pedagogických zariadeniach, v ktorých sa realizuje ústavná starostlivosť a ochranná výchova, ešte viac platí: oni sú základnými garantmi kvality výchovnej a prevýchovnej práce. Primeraný režim, školské vzdelávania, fyzická práca a šport v jednom ucelenom systéme sú nevyhnutnou podmienkou akejkoľvek (re)socializácie.

Aktuálny obraz reedukačných centier na Slovensku je predovšetkým odrazom ich dlhodobej marginalizácie. V Nemecku za 10 rokov stúpol počet detí v pestúnstve asi o 30 %, ale počet detí v zariadeniach až o 90 %. Nerátajme teda s tým, že bude menej detí s problémovým správaním a poruchami správania, ani s tým, že naše rodiny budú odrazu fungovať lepšie.

Ak máme na mysli systémové zmeny, je ich celý rad, ťažko povedať, ktoré sú dôležitejšie a ktoré menej. Vymenujem aspoň niekoľké:

1.     Stabilita zriaďovateľa. Od roku 1990 sa zriaďovateľ menil minimálne päťkrát. A keď už sa ako tak orientoval v problematike, prišla ďalšia zmena.

2.     Ujasnená dlhodobá obsahová koncepcia práce s posunom k tomu, aby reedukačné centrá boli nielen (pre)výchovnými zariadeniami, ale zariadeniami terapeuticko-výchovnými. Jasne by mala byť zadefinovaná záväzná práca s rodinou dieťaťa.

3.     Investícia do vzdelávania. V graduálnom štúdiu sa cielene pedagogike psychosociálne narušených venujú len v Prešove. Bratislavská špeciálna pedagogika to nevníma ako dôležitú spoločenskú objednávku. Pre tento typ pracovísk je naviac potrebný aj dlhodobý zážitkový terapeutický výcvik, ktorý je finančne náročný. Len ako príklad – v roku 1989 v Diagnostickom ústave v Bratislave mali takýto výcvik piati pracovníci, v roku 2020 len jedna pracovníčka.

4.     Investície do zariadení. Som presvedčený o tom, že desatina prostriedkov, ktorá bola od roku 1996 investovaná do bývalých detských domovov v rámci ich tzv. transformácie, by celkom dobre pokryla materiálne potreby prevýchovných zariadení.

5.     Diferenciácia zariadení. V Česku je najrozšírenejším typom zariadenia pre deti s problémovým správaním Středisko výchovné péče. Je zariadením prevencie, má podobu ambulantnú, stacionárnu i pobytovú. Na Slovensku sme v Centrách výchovnej a psychologickej prevencie, ktoré boli ich ekvivalentom, tento model nedotiahli do konca a nakoniec sme centrá zrušili. Nemáme otvorené a polootvorené oddelenia reedukačných centier. Do Ostravy, Kutnej Hory či Vysokého Mýta by sme sa mohli ísť učiť. Nemáme špecializované reedukačné centrum pre deti so závislosťami (hovoríme o ňom už tridsať rokov). Samozrejme, s tým súvisí aj kvalitná pobytová diagnostika dieťaťa a zmena kompetencií diagnostických centier.

6.     Status pedagógov v prevýchovných zariadeniach. Od roku 1990 je stále ťažšie nájsť, za tie peniaze, náročnosť práce a riziká, ktorým sú pracovníci v zariadeniach vystavení, dostatok kvalitných uchádzačov.

Keď som sa v roku 1997 pri presune detských domovov do sociálneho rezortu rozprával s českým ombudsmanom Otakarom Motejlom, povedal mi: „Pane kolego, když se sejdou ministr školství, ministr vnitra a ministr sociálních věcí, ti dva poslední si nemají s ministrem školství co říc. Oni totiž peníze mají, a on je nemá.“ Bol by som rád, aby to aspoň raz nebolo o tom, kto peniaze má, ale kto môže skutočne konať v takom skloňovanom „najlepšom záujme“ týchto detí.

Autor bol dlhoročným pracovníkom diagnostického centra, v súčasnosti je docentom na Fakulte filozofickej Univerzity Pardubice, kde garantuje magisterské štúdium resocializačnej pedagogiky.