Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rodina
11. január 2022

Liečebný pedagóg Škoviera o prípade v Miloslavove

Riešením by bolo umiestnenie detí do prevýchovnej inštitúcie

Rozhovor s vysokoškolským pedagógom Albínom Škovierom o detskej agresivite i o zlyhávaní výchovy zo strany rodičov a spoločnosti.

Riešením by bolo umiestnenie detí do prevýchovnej inštitúcie

Albín Škoviera v rozhovore pre Postoj tvrdí, že výchovu ako spoločnosť dlhodobo zanedbávame, a zlyhanie rodičov vidí aj v prípade útoku tínedžerov na 11-ročné dievča v Miloslavove. Myslí si, že v takýchto situáciách by sme mali mať odvahu vyriešiť prípad, aby to bolo spoločensky čitateľné a očividné. 

„Spravodlivosť nie je len otázka toho, ako to vnímam ja, ale ako to vníma aj okolie. Deti sa do prevýchovných zariadení dostávajú aj za to, že mali neospravedlnených 400 hodín, iní sa tam dostávajú za spáchanie závažných vecí. Navyše, ak skutočne išlo o deti od 14 do 16 rokov, znamená to, že všetci sú právne zodpovední. Viem, že mnohí kolegovia psychológovia sú voči takýmto riešeniam kritickí, ale viacero detí i rodičov nám napísalo, že sme im zmenili život, že sme ich zachránili. Skúsenosť troj- či šesťmesačného pobytu bola pre deti taká dôležitá, že si povedali, že to stojí za to, aby sa na svet pozerali trochu inak,“ hovorí Škoviera. 

Albín Škoviera je vysokoškolský pedagóg, vyučoval na katedre pedagogiky Univerzity Komenského, na Katolíckej univerzite v Ružomberku a momentálne pôsobí v českých Pardubiciach. Má za sebou viac ako tridsaťročnú prax liečebného pedagóga vo výchovných a prevýchovných zariadeniach. Na základe svojich skúseností pedagóga i otca piatich detí napísal príručku o výchove Malá polepšovňa pre rodičov.

Prípad zbitého dievčaťa v Miloslavove otriasol Slovenskom, prekvapila vás taká miera násilia a brutality zo strany detí?

Všetci máme istú dispozíciu na to, aby sme boli agresívni. Agresivitu do istej miery máme v sebe všetci. Poznáme to napríklad zo športu, hokej či futbal sú agresívne športy. Je to prirodzená potreba a my vďaka tomu dokážeme nie utekať pred problémom, ale problém zdolávať a napríklad i primerane sa fyzicky brániť. Agresia, na rozdiel od agresivity, je čin, konanie, ktoré je v rozpore s mravnými normami, často aj so zákonom. Je to neregulovaná agresivita.

Celá naša spoločnosť je teraz v mnohom oveľa agresívnejšia, ako bývala predtým. Žijeme v postfaktuálnej dobe, keď nie sú dôležité fakty, ale emócie. Vyvolávame emócie a tie zase vyvolávajú agresivitu. Posilňujú ju v nás, čo môže zase vyvolávať agresívne správanie.

Najradšej by sme si povedali, že problém je niekde inde, ale problém je v tom, ako funguje a ako je nastavená naša spoločnosť. A kde sa berie agresivita v deťoch? Najdôležitejšia otázka je, do akej miery celá naša výchova smeruje k regulácii dieťaťa a k jeho formovaniu.

V čom robíme chyby pri formovaní dieťaťa?

V celom systéme formovania sme úplne spochybnili autority. Pretože autority sú našimi modelovými vzormi a ponúkajú nám limity. Veľmi som sa tešil, keď v roku 1990 pristúpilo Československo k Dohovoru o právach dieťaťa. Ale musím povedať, že spôsob, akým sa prezentujú práva detí, nie je správny. Akoby to bol len záväzok pre dospelých. Ako keby sme zabudli dieťaťu povedať, že je tu nejaké právo, ale aj povinnosť a že tie práva sa týkajú nielen jeho, ale aj ostatných detí.

To, čo je možné, neznamená, že to je normálne. Normalita sa posúva do toho, čo je možné, nie čo je štandardné a prirodzené. Potom nás zaskočí brutalita detí. Súčasné deti vyrastajú vo virtuálnom svete, v ktorom je všetko možné. Pozerajú sa na život cez horory či násilné hry, ony sú v mnohých veciach necitlivé. Pritom nie sú celkom schopné rozlíšiť virtuálny svet od reálneho.

Keď dôjde potom k násiliu medzi deťmi, akého sme teraz svedkami, kto zlyhal? Rodič, škola? Mohla to ovplyvniť pandémia, keď sme zavreli školy a deti sme vytrhli z každodennej rutiny?

Som presvedčený, že čo zanedbávame najviac, je výchova. Je to akoby cudzie slovo. Neradi hovoríme o výchove, radšej budeme hovoriť o tréningu sociálnych a komunikačných zručností. Ale výchova posúva toto sociálne učenie do hodnotovej roviny.

Výchova je o tom, že sledujeme nejaký cieľ a sprostredkúvame nejaké mravné hodnoty. A to teraz zlyhalo. Akoby sme zabudli, že súčasťou výchovy je hovoriť dieťaťu aj nie. My ho príliš opatrujeme a zabúdame mu hovoriť nie.

Psychológovia upozorňujú, aby sme v takýchto prípadoch nestavali prevenciu na trestoch. Súhlasíte s tým?

Nie. Trest sme spojili s tým, že ide o fyzický trest, a preto ho vnímame negatívne. Keď som robil v diagnostickom centre, riaditelia škôl mi hovorili, že to, že sa dostalo problémové dieťa do diagnostického centra, bola výborná informácia pre tých ostatných, že existujú hranice, ktoré nemôžu prekračovať, pretože aj pre nich tu je nejaká hrozba.

Čo sa týka trestov, radi používame také pojmy ako prirodzené dôsledky a logické dôsledky, ale podstatné je, ako to prežíva dieťa. Či ono tie dôsledky vôbec vníma ako trest. Kognitívno-behaviorálne psychologické koncepty trest nevylučujú. Úplne odmietať trest vo výchove vnímam ako chodiť po veľmi tenkom ľade.

Čo by malo nasledovať po vyšetrení prípadu v Miloslavove? Štrnásť- až šestnásťroční mladí ľudia si už musia byť vedomí svojho konania.

V prvom rade to treba dôkladne vyšetriť. V takýchto situáciách by sme mali mať odvahu ich vyriešiť tak, aby to bolo čitateľné a očividné. Pretože spravodlivosť nie je len otázka toho, ako to vnímam ja, ale ako to vníma aj okolie. Deti sa do prevýchovných zariadení dostávajú aj za to, že mali neospravedlnených 400 hodín, iní sa tam dostávajú za spáchanie závažných vecí. Ak skutočnosť bola taká, ako ju médiá opisujú, myslím si, že čitateľným riešením by bolo umiestnenie dieťaťa do prevýchovnej inštitúcie.

Navyše, ak skutočne išlo o deti od 14 do 16 rokov, znamená to, že všetci sú právne zodpovední. Pokiaľ ide o možnosti, je ich niekoľko. Máme možnosť výchovného opatrenia, ktoré vydáva súd na šesť mesiacov, máme ústavnú starostlivosť a pri závažných činoch, ktoré vykonajú maloletí, máme možnosť aj uložiť ochrannú výchovu.

Viem, že mnohí kolegovia psychológovia sú voči takýmto riešeniam kritickí, ale viacero detí (i rodičov) nám napísalo, že sme im zmenili život, že sme ich zachránili. Skúsenosť troj- či šesťmesačného pobytu bola pre deti taká dôležitá, že si povedali, že to stojí za to, aby sa na svet pozerali trochu inak.

Inzercia

Otec jedného z dievčat, ktoré sa dopúšťalo hrubého násilia na mladšej kamarátke, dcéru na sociálnych sieťach obhajoval a tvrdil, že jej poskytovala prvú pomoc. Ako hodnotíte konanie rodiča v takomto prípade?

Vždy hľadáme nejaké objektívne vonkajšie príčiny na to, čo sa stalo. Vyhovovalo by nám, keby za všetko bol vinný covid, keby za všetko správanie dieťaťa bola chyba v tom, že má ADHD alebo inú „diagnózu“, pretože nás to svojím spôsobom zbavuje zodpovednosti. Vnímam to skôr nie ako obranu dieťaťa, ale ochranu seba samého. My sme dobrí rodičia, my sme spravili všetko tak, ako treba, len toto bola taká situácia, že sa to stalo.

Americký psychológ Zimbardo uvádza tri zdroje alebo okruhy toho, prečo sa správame agresívne. Jedným je to, aké máme k tomu predispozície a výchovu, aká je naša osobnostná vybavenosť. Druhým je konkrétna situácia, že sa môžeme dostať do situácie, kde sa nám to zdá byť zmysluplné alebo sme súčasťou niečoho, napríklad v dave. A potom je tu nejaký systém. Som presvedčený, že v tomto prípade je to z každého niečo, ale nemali by sme zabúdať na to, že je to aj systémová chyba.

Naša spoločnosť v tomto smere nefunguje dobre a jednou z príčin je, že zanedbávame výchovu. Málo asi hovoríme deťom, čo je dobré a zlé, a málo konáme tak, aby im bolo jasné, čo je skutočne dobré a čo zlé. Relativizmus, s ktorým je spojená dnešná doba, je z tohto pohľadu náročný a neposkytuje deťom jasne čitateľné limity.

Mnohí rodičia majú obavy, keď prídu deti do tínedžerského veku, že sa dostanú do zlej partie. Aký je v tomto veku vplyv partie na dieťa? Môže byť silnejší ako naša výchova?

Ťažké je to zovšeobecňovať, či môže alebo nie, ale je pravda, že pre tínedžerov, ktorí dostávali v rodine jasné mravné zásady, jasnú hodnotovú štruktúru, je to výborný ochranný obal na to, aby sa dokázali brániť aj negatívnym vplyvom partie. Pretože partia má, samozrejme, aj veľmi veľa pozitívnych vplyvov.

Dôležité je nielen to, aby dieťa malo od nás skúsenosť s tým, že mu povieme nie, ale aj aby sme ho naučili nie hovoriť. Povedať nie a brániť sa je mimoriadne dôležité. Aby dieťa vedelo odmietnuť ponúkanú cigaretu či alkohol. V konečnom dôsledku tieto deti dokonca v partii získavajú väčší rešpekt, pretože dokázali povedať, že nepotrebujú ísť s davom.

Prípad z Miloslavova obnažuje aj ďalší problém a tým je šikanovanie. To sa s novými technológiami mení a je už neodmysliteľne spájané s nahrávaním ponižovania dieťaťa a zdieľaním s ostatnými.  

V istom zmysle je to krutejší spôsob šikanovania v tom, že sa to dáva do širokého virtuálneho priestoru, v ktorom je to dostupné. Mňa na tom zaujíma ešte jedna vec. Tá nutkavá potreba posunúť to do virtuálneho priestoru. Nevidím v tom len to, že ide o snahu, aby bol čo najviac ponížený šikanovaný.

Je v tom najmä veľká miera exhibicionizmu, ktorá tu existuje. Keď nie ste na sociálnej sieti, neexistujete. Nie ste v televízii, neexistujete. Je tu potreba byť v niečom kvázi celebrita. To je podľa mňa ďalší rozmer takéhoto šikanovania, ktorým sa málo zaoberáme. Celá spoločnosť akoby smerovala k tomu, že potrebujeme čo najväčšiu sebaprezentáciu vo virtuálnom priestore.

Čo pomôže dieťaťu sa so šikanovaním vyrovnať?

Je to negatívna skúsenosť, ale to, čo s ňou urobíme, závisí od toho, akú máme oporu u svojich najbližších. V psychológii i vo výchove zdôrazňujeme pojem reziliencia, čo je schopnosť byť odolný. Napriek tomu, že sa nám niečo stane, dokážeme sa posúvať ďalej. A jednou z podmienok, aby sme túto schopnosť mali, je mať dobré a dôverné vzťahy s ľuďmi. Neznamená to, že ich musíme mať veľa. Je dôležité mať dôverníkov, ktorým môžeme hovoriť o svojich problémoch.

Jednou zo základných vecí je mať niekde – a najlepšie vo svojej rodine – bezpečné prostredie. Že môžem povedať to, čo prežívam a čo cítim. Ak sa mi deje niečo zlé a ja o tom doma mlčím, je problém aj v rodine. My sa na to vyhovárame, že dnešný svet je taký, ale faktom je, že máme plno iných starostí a nemáme čas jeden druhého počúvať.

Čo máme my dospelí robiť, aby sme deti ochránili?

Budovať komunitu, spoločenstvo. Ak triedu vybudujeme ako spoločenstvo, tak je oveľa väčšia šanca, že v nej nebude dochádzať k takýmto negatívnym javom, a keby k nim aj došlo, rýchlo sa to dá do poriadku. Otvorenosť komunikácie je spojená s tým, že sa cítime niekde bezpečne, a to je jedna zo základných úloh učiteľa na škole.

Budovať bezpečné prostredie v triede, kde sa deti neboja jeden druhého. Treba myslieť na celý rad vecí, od toho, ako prijať deti s nejakými odlišnosťami, až po to, že každý potrebuje mať priestor na úspech. Pretože tam, kde zažijem úspech, tam sa cítim dobre.

Vytvárame si odborné tímy, máme špeciálnych pracovníkov na základných školách a, paradoxne, čím viac hovoríme o tom, že sme urobili také a také opatrenia, tak výsledky nie sú dostatočne vidieť. Sme vo svete, ktorý veľmi rád vykazuje čiarky, ale sú veci, ktoré sa nedajú čiarkou vykázať. Jednou z nich je vzťah.

Keď budem dôverovať svojmu triednemu učiteľovi, tak mu to poviem, a keď nebudem dôverovať svojmu psychológovi, tak mu to nepoviem. Podstatou je prítomnosť vzťahu dôvery. A to je jedna z tých oblastí, kde asi trošku zaostávame.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva