Pohľad z Moskvy Putinove voľby sú nádejou pre Rusov, ktorí nesúhlasia s vojnou

Ruské prezidentské voľby, ktoré sa uskutočnia o menej ako 50 dní, majú jeden zvláštny paradox. Nie je ním to, že Vladimir Putin kandiduje na post pána Kremľa už piatykrát – na túto domnelú stabilitu si väčšinová ruská spoločnosť zvykla.

Paradoxom aktuálneho hlasovania o ruskom prezidentovi je snaha umlčanej protivojnovej menšiny v Rusku legálne sa postaviť proti vojne.

Ak ste Rus žijúci v Rusku, máte minimum možností, ako verejne vyjadriť nesúhlas s vojnou proti Ukrajine bez toho, aby ste nečelili následným represiám.

Hoci v Rusku nebol vyhlásený vojnový stav, sloboda prejavu je v krajine zásadne obmedzená. Bez preháňania sa dá povedať, že hranica slobody prejavu je v Rusku omotaná ostnatým drôtom. Je vymedzená represívnou legislatívou, ktorá tvrdo trestá prejavy tzv. diskreditácie ruskej armády, a tiež je daná tlakom majority, ktorá netoleruje verejné prejavy nesúhlasu s vojnou. A občas to má absurdné rozmery.

Novinárka Julija Starostinová dostala pokutu za to, že vo vysielaní ruskej opozičnej televízie Dožď vyhlásila, že „láska a priateľstvo sú silnejšie ako vojna“. Jurij Samojlov dostal dva týždne väzenia za to, že si v moskovskom metre v mobile prezeral obrázky, ktoré jeho spolucestujúci považoval za škodlivé, a preto ho napráskal polícii. A tak ďalej.

Rusi si preto musia dávať pozor, najmä na verejnosti a sociálnych sieťach, ktoré sú monitorované na „chybný“ obsah.

Prezidentské voľby vniesli do tejto temnej atmosféry lúč svetla. Hoci umelého, ktoré môže už čoskoro opäť pohltiť tma.

Jekaterina Duncovová a Boris Nadeždin. Dvaja záujemcovia o ruský prezidentský post – kandidátov ich nazývať nemožno, pretože od ruskej Centrálnej volebnej komisie nedostali povolenie zúčastniť sa na voľbách, prvá menovaná definitívne, druhý zatiaľ – poskytli protivojnovo naladeným Rusom nádej, že svojím hlasom môžu vyjadriť nesúhlas s agresiou svojej krajiny proti Ukrajine.

Aj také malé, mizerné a nič neznamenajúce gesto je pre tisíce Rusov dôležité. Dôležité, aj keď vedia, že Putin bude opäť prezidentom a vojna bude pokračovať aj po marcových voľbách.

Žena proti vojne

Za kuchynským stolom v Tveri, oblastnej metropole vzdialenej od Moskvy ani nie 200 kilometrov, sedí sympatická blondína. Hovoríme spolu cez videohovor. Je prvá polovica januára a Jekaterina Duncovová vie, že o kremeľský trón bojovať nebude. Centrálna volebná komisia ju vylúčila z volieb.

Svoju účasť v prezidentských voľbách oznámila v polovici novembra 2023 a zaujala. Bývalá novinárka a lokálna politička si získala pozornosť prostých odporcov vojny, nezávislých a zahraničných médií. Ústredným bodom jej kampane bolo ukončenie bojov na Ukrajine. Zároveň kritizuje, že súčasný ruský prezident Vladimir Putin má prakticky neobmedzené právomoci.

„Nikdy nehovorím, že som priamo proti Putinovi. Nemá to zmysel. Je nám jasné, že síce jeden človek o všetkom rozhoduje, ale on nie je sám, existuje celý systém takzvaných politických elít. Kľúčové je, ako sa vnímajú tí, ktorí reprezentujú moc – úradníci a politici. Zvykli si na to, že existuje pevná mocenská vertikála, že sa musia počúvať len tí, ktorí sú hore. Zabudli pritom, že majú hájiť záujmy občanov, ktorí ich volia. Je nutné vrátiť dôveru ľudí k štátnej moci, opäť ich zapojiť do budovania občianskej spoločnosti. A, samozrejme, úradníkom musí byť jasné, že zastupujú predovšetkým občanov a nemajú uprednostňovať to, čo od nich požadujú tí hore,“ hovorí Duncovová počas nášho rozhovoru.

Sama pritom priznáva, že ruská spoločnosť nie je na úplnú demokraciu pripravená.

„Ľudia nie sú zapojení do riešenia problémov a to tiež paradoxne škodí vládnej moci. Pretože nemôžu nájsť ľudí, ktorí by sa zúčastnili na zhromaždení alebo nejakých programoch. Úradníci musia vracať peniaze do rozpočtu, pretože ich nemohli vyčerpať. A to pre pasivitu ľudí. Na ničom sa nezúčastňujú, pretože sú presvedčení, že na nich nezáleží. Nechodia voliť, pretože si myslia, že ich hlas nemá žiadnu silu. Nezúčastnia sa ani na domových schôdzach, pretože za nich rozhodnú iní. Stratili vieru v to, že niečo môžu robiť sami. Preto je veľmi ťažké hovoriť o nejakej občianskej spoločnosti v Rusku. A to by som chcela zmeniť,“ myslí si ruská politička.

„Nemôžeme však konať tak, ako nás vyzýva ukrajinská strana. Hovoria, že musíme urobiť revolúciu, musíme vyjsť do ulíc a bojovať za nich, za mier a za ľudské práva. Ale nič by to nezmenilo, azda okrem toho, že by sme boli za mrežami. A z väzenia sa žiadne zmeny robiť nedajú. Preto som presvedčená, že postupne, pozitívne musíme meniť krajinu,“ dodáva Duncovová.

Pár dní po našom rozhovore političku nakrátko zadržala polícia. Došlo k tomu krátko po tom, čo prebehlo zhromaždenie Duncovovou založenej strany Rassvet (Úsvit).

Nádej menom Nadeždin

Dlhé rady na nominačné podpisy nezažilo Rusko už dlho. A nezažil ich ani Boris Nadeždin. Nikdy ho za jeho viac ako tridsaťročnú politickú kariéru nepodporovalo toľko ľudí. Stoja desiatky minút pred podpisovými miestami, v Rusku, ale aj v zahraničí, aby Nadeždin mohol kandidovať.

Nadeždin je svojím spôsobom posledná nádej liberálnych Rusov v súčasnom Rusku. Jeho kandidatúru podporujú nielen spomínaná Jekaterina Duncovová, ale aj kedysi najbohatší Rus a Putinov protivník Michail Chodorkovskij, blízka spolupracovníčka väzneného lídra ruskej opozície Alexeja Navaľného Ľubov Sobolová, jej kolega z Navaľného Fondu boja s korupciou Georgij Alburov alebo známa politologička Jekaterina Šulmanová.

Za normálnych okolností by sa Nadeždinovi sotva dostalo takej pozornosti. Nie je typický bojovník proti Putinovmu režimu. Našiel si svoje miesto v systéme. Hovoríme však o Rusku v roku 2024. Nádej ukázať nesúhlas s Putinovým režimom a vojnou môže mať aj takú podobu.

Boris Nadeždin je profesionálny politik. A v ruskej politike vie chodiť. V súčasnej dobe je „iba“ zastupiteľ mestečka Dolgoprudnyj ležiaceho menej ako 30 kilometrov od Moskvy. V ruskom systéme, ktorý je takmer uzavretý pre opozičných politikov, je to však úspech.

Nadeždin sa však môže pochváliť slušným politickým backgroundom. V roku 1995 síce neúspešne kandidoval do Štátnej dumy, poslancom za liberálny Zväz pravicových síl sa stal o päť rokov neskôr. V dolnej komore ruského parlamentu vydržal iba jedno funkčné obdobie. V tej dobe patril k jedným z najbližších ľudí neskôr zavraždeného opozičného politika Borisa Nemcova, ale aj terajšieho zástupcu šéfa kremeľskej administratívy Sergeja Kirijenka.

Po vynútenom rozpustení Zväzu pravicových síl vstúpil do strany Pravá vec, ktorá vznikla s podporou kremeľskej administratívy a ktorú istý čas dokonca viedol miliardár Michail Prochorov.

V roku 2018 sa zúčastnil na voľbách gubernátora Moskovskej oblasti, v ktorých skončil na poslednom mieste s 4,4 percentami hlasov. O päť rokov neskôr mu volebná komisia ani neumožní v gubernátorských voľbách kandidovať.

Do zastupiteľského kresla mesta Dolgoprudnyj sa dostal v roku 2019 ako kandidát prokremeľskej opozičnej strany Spravodlivé Rusko.

S Borisom Borisovičom sa poznám osobne. Predtým sme sa vídavali na rôznych ruských televíznych kanáloch, kde sme boli hosťami politických šou. A vďaka svojim výrokom sa preslávil aj v zahraničí. A myslím si, že viac než v Rusku.

Ruské vojenské angažmán na Ukrajine v priamom prenose nazval „dobrodružstvom“, ktoré treba ukončiť, inak sa Rusko nevráti do Európy. Putinovo rozhodnutie ísť do vojny označil za „fatálnu chybu“, pričom ruského prezidenta obvinil, že Rusko „vedie do katastrofy“.

Znamená to, že Nadeždin je režimom tolerovanou figúrou, ktorá má ukázať ruské prezidentské voľby ako slobodné a zároveň zástancov konca vojny ako menšinu na pozadí očakávaného drvivého víťazstva Vladimira Putina? Áno aj nie.

Nadeždin nie je muž, ktorý zvrhne Vladimira Putina. Sotva má také ambície. A áno, svojou účasťou legitimizuje prezidentské voľby. Na čom Kremľu vlastne ani nezáleží, pretože v parlamente zasadajú predstavitelia anektovaných ukrajinských území.

Pokiaľ bude Centrálnou volebnou komisiou Nadeždin schválený ako kandidát, protivojnovo naladenej menšine v ruskej spoločnosti dá možnosť sa prejaviť bez toho, aby sa obávala represií. Čo nie je málo. A možno, že dokáže aj oveľa viac.

„Nadeždin, ktorý sám osebe ako kandidát nie je príliš zaujímavý, môže byť spúšťačom nielen vzostupu protivojnových nálad u ľudí, ale aj vnútropolitických konfliktov. Všetci hádali, či Nadeždinovi umožnia účasť vo voľbách alebo nie. Je zrejmé, že nerozhodnosť, pokiaľ ide o jeho registráciu, súvisí s tým, že v Kremli nie je v tejto veci zhoda. Je možné, že účasť Nadeždina vo voľbách túto absenciu zhody len posilní a konflikt medzi skupinami elít bude narastať. Ak sa to prekryje s inou (protivojnovou náladou v spoločnosti), môže to byť zaujímavý, nepredvídateľný výsledok,“ povedal v rozhovore pre web Važnyje istorii sociológ Oleg Žuravľov.