Stíhanie čurillovcov Nadpráca aj blamáž Maroša Žilinku

Pred štyrmi rokmi to s tzv. našimi ľuďmi vyzeralo na uterák. Po voľbách 2020 totiž začala polícia preverovať aj podozrenia z trestnej činnosti exponovaných osôb. Politikov, oligarchov, siskárov aj vlastných kolegov.

A neboli to žiadni zlodeji bicyklov, ale kvalifikovaní páchatelia s dôležitými konexiami. Vyznali sa aj v trestnom konaní, takže v kombinácii s politicko-bezpečnostným krytím roky unikali spravodlivosti.

NAKA v spolupráci so špeciálnou prokuratúrou dostala pred súd aj najťažšie kalibre typu Dušan Kováčik, Norbert Bödör alebo Jozef Brhel. Mnohí už svoj trest spoznali, ďalší čelia obvineniam alebo obžalobám.

V tábore Smeru aj Sme rodina nastala panika. Vyšetrovatelia sa totiž nezastavili ani pred Robertom Ficom, Robertom Kaliňákom či Vladimírom Pčolinským. Dovtedy – a zrejme aj v budúcnosti – nevídaná vec.

Komplot

Pod hrozbou straty beztrestnosti, ale aj vplyvu, peňazí a majetku zosnovali mocenský komplot. Jeho cieľom bolo odpratať z cesty kriminalistov okolo Jána Čurillu, ktorí vyšetrovali toxické kauzy.

Z vyšetrovania prípadu Rozuzlenie vyplýva, že v pozadí pokusu o ich účelovú diskreditáciu stál okrem exriaditeľa SIS a jeho nástupcu aj podnikateľ s väzbami na tajnú službu – trestne stíhaný Peter Košč.

Politicky prikryli túto spravodajskú operáciu Fico a Boris Kollár, ktorí sa stali megafónmi mantry o „čurillovskej mafii“. O stíhanie vyšetrovateľov sa postarala policajná inšpekcia, sama podozrivá z trestnej činnosti.

Istý čas boli dokonca aj vo väzbe, kde sa pre zmenu nadštandardne angažovala Žilinkovi podriadená prokuratúra. Až doteraz však nebolo úplne jasné, do akej miery vstúpil do prípadu generálny prokurátor.

Svojvôľa

Z najnovších informácií, ktoré zverejnil exposlanec Šeliga (Demokrati), vyplýva, že Žilinka mohol byť jedným z najvýznamnejších hráčov, ktorý konal v súlade so záujmami politicko-bezpečnostnej koalície našich ľudí.

Svojmu námestníkovi Jozefovi Kanderovi dal totiž pokyn, aby najskôr očistil policajnú inšpekciu na čele s Dianou Santusovou cez paragraf 363. Čurillovci ich totiž podozrievali z marenia vyšetrovania veľkých káuz.

Kandera tak navyše spravil právne neobhájiteľným spôsobom – v čase, keď ešte nebolo vznesené ani obvinenie. Aj preto označil Ústavný súd svojvôľu generálnej prokuratúry (GP) v tomto prípade za nezákonnú.

Žilinka sa mal pred sporným rozhodnutím stretnúť aj so Santusovou. Tá vzápätí využila stanovisko GP proti čurillovcom. Dodnes sú aj vďaka tomu trestne stíhaní, hoci súd to označil už pred dvoma rokmi za neopodstatnené.

Sluha

Generálny prokurátor bol takpovediac prichytený pri čine. Za evidentnú nadprácu, ktorou sa navyše blamoval aj ako právnik – a šéf kľúčovej štátnej inštitúcie, ktorá má dohliadať na dodržiavanie zákona a pravidiel.

Žilinka paradoxne sám seba s obľubou pasuje do roly človeka, ktorý nerozhoduje podľa verejnej mienky alebo vôle politikov či médií. V skutočnosti sa pritom správa ako servilný sluha súčasnej vládnej moci.

Namiesto vysvetlenia detinsky kľučkuje a žongluje so slovami. Mimoriadne nervóznym, až agresívnym tónom ako naposledy, keď ho novinári naháňali v parlamente, aby mu položili základné otázky.

Pred svojím zvolením pritom vzbudzoval nádej, že bude lepší ako Dobroslav Trnka alebo Dušan Kováčik. Čím dlhšie je však Maroš Žilinka vo funkcii, tým viac je zrejmé, že sa nikdy nemal stať šéfom prokuratúry.