Zomrel Henry Kissinger Najkontroverznejší diplomat na svete bude polarizovať aj naďalej

Henry Kissinger, narodený 27. mája 1923 ako Heinz Alfred Kissinger v nemeckom meste Fürth, vyrastal od roku 1938 v USA, kam jeho rodina ušla pred perzekúciou nacistami. Musela za sebou zanechať takmer všetok majetok a mladý Henry (jeho rodina po príchode do USA začala doma hovoriť po anglicky) musel počas školy pracovať, aby si zaistil živobytie.

Kissinger sa do Nemecka vrátil koncom roka 1944, teraz už ako americký vojak. „Som späť,“ napísal svojim rodičom do Spojených štátov. Pôvodne nasadený ako pešiak sa vďaka svojej znalosti nemčiny dostal k vojenskej rozviedke a osvedčil sa počas bitky v Ardenách. Pár mesiacov nato sa stal svedkom oslobodenia koncentračného tábora.

Po návrate do USA Kissinger vyštudoval politológiu na Harvarde a napísal doktorát o politikách Castlereagha a Metternicha, dvoch štátnikov na Viedenskom kongrese 1814 – 1815.

Ulrich Speck z Nemeckej spoločnosti pre zahraničnú politiku DGAP vysvetľuje pozadie Kissingerovej zahraničnopolitickej doktríny: „Realizmus sa objavil ako reakcia na zlyhanie Wilsonovho ‚sveta‘ v zabránení vzostupu nacistického Nemecka a druhej svetovej vojne. Kissingerova generácia si uvedomila, že vojne nezabránite prostredníctvom inštitúcií a zmlúv, hľadala alternatívne prístupy a snažila sa nechať Wilsona za sebou.“

Pre Kissingera bol odpoveďou svet pred Wilsonom – reálpolitika 19. storočia.

Speck pokračuje: „Realizmus sa objavil ako ‚veda‘ hľadajúca nadčasové poznatky o fungovaní štátov. Realisti ako Kissinger si mysleli, že svet tam vonku je darwinistický: štáty bojujú so štátmi o prežitie v nikdy sa nekončiacom boji o moc, len s dočasnými rovnováhami síl. Ten svet neobmedzenej mocenskej politiky bol Kissingerov svet (aj keď bol flexibilný). Postavil si na tom kariéru. Odstránenie morálky a hodnôt z politiky pomohlo Nixonovi a Kissingerovi bojovať proti nepriateľovi, ktorý sa o ne takisto nestaral – Sovietskemu zväzu vybudovanému Stalinom.“

Vietnam a Kambodža

Jednou z najviac diskutovaných otázok Kissingerovej kariéry je jeho rola počas vojny vo Vietname. Tá sa konala približne v rokoch 1955 až 1975. Severnú časť vtedy kontrolovali prosovietske sily, južnú časť sily naklonené USA.

Kissinger sa v tom čase zaplietol do takzvanej Chennaultovej aféry. Udiala sa počas vlády amerického prezidenta za Demokratickú stranu Lyndona Johnsona. Kissinger vtedy už pôsobil ako analytik v diplomacii a tvrdí sa, že informoval republikánov o prebiehajúcich rokovaniach so Severným Vietnamom, čo v konečnom dôsledku spôsobilo ich neúspech.

Do akej miery malo toto stroskotanie do činenia priamo s Kissingerom, je dodnes nejasné a vzhľadom na dlhodobé ťažkosti, ktoré predtým aj potom rokovania sprevádzali, možno o tom pochybovať. Čiernou škvrnou na Kissingerovej minulosti však zostáva jeho ochota sabotovať prebiehajúce rokovania, aby získal ním uprednostnený kandidát (Richard Nixon) výhodu v politickom boji.

Kissingerovi sa zvykne vyčítať účasť na rozpútaní viacerých vojen. Je to bizarné obvinenie, obzvlášť zo strany politickej ľavice. Ani jednu z vojen, ktorých obete sú mu občas kladené za vinu, Kissinger nezačal.

Kedy presne sa začala vietnamská vojna, je medzi historikmi sporné, uvádza sa rok 1955, 1956 aj 1959, v každom prípade to však bolo roky predtým, než sa Kissinger v roku 1969 stal Nixonovým poradcom pre národnú bezpečnosť, a viac než desaťročie skôr, než sa v roku 1973 stal ministrom zahraničných vecí.

Naopak, boli to komunisti, ktorí začali vojnu vo Vietname a v Kambodži, a boj proti komunizmu bol legálny a legitímny. To, že v týchto dvoch prípadoch bol koniec napokon zo strany USA neúspešný, s katastrofálnymi následkami, nemožno poprieť.

Kissinger však až do svojej smrti tvrdil, že ak by bol americký Kongres v roku 1974 schválil navrhovanú vojenskú pomoc Južnému Vietnamu v hodnote 700 miliónov dolárov (v prepočte necelých 3,7 miliardy dolárov dnes), Saigon nemusel padnúť.

A úsilie USA nebolo márne ani v ďalšom ohľade – vietnamská vojna zachránila Thajsko, na ktoré si hanojskí komunisti robili rovnako zálusk. Až zdĺhavá vojna ich odradila presadzovať svoje revolučné plány za hranicami bývalej francúzskej Indočíny.

Zložitý vzťah s Izraelom

Hoci Kissinger bol podporovateľom Izraela, jeho vzťahy so židovským štátom neboli vždy ľahké.

Ako píše Jerusalem Post, „v Jeruzaleme prevládali názory, že pre Izrael by bolo lepšie, keby sa o bilaterálnych otázkach so zahraničím hovorilo s nežidovskými vysokými predstaviteľmi. Mali pocit, že Židia, ktorí zastávali kľúčové pozície v iných krajinách, sa často ocitli v rozpakoch. Cítili by potrebu dokázať nenadržiavanie Izraelu – a to často pôsobí proti životne dôležitým záujmom židovského štátu“.

To sa ukázalo aj v prípade Kissingera, ktorý izraelskej premiérke Golde Meir vysvetľoval, že je v prvom rade Američanom, v druhom rade ministrom zahraničných vecí a až v treťom Židom.

Film o Golde Meir Nie je to oslava izraelskej političky, je to film o zodpovednosti lídra

Eva Čobejová

Čakanie na to, ako dopadnú voľby, si možno skrátiť aj návštevou kina. A pozrieť si tam drámu Golda – Železná lady Izraela.

Pritom Kissinger na Blízkom východe dosiahol viac než mnohí iní americkí ministri pred ním alebo po ňom, konkrétne koniec Jomkipurskej vojny a dohodu medzi Izraelom a Sýriou o zriadení neutrálnej zóny na Golanských výšinách pod kontrolou misie OSN, UNDOF.

Bol to práve Kissinger, ktorý v posledných dňoch vojny presvedčil Izraelčanov nezničiť obkľúčenú 3. egyptskú armádu – urobiť ústretový krok, ktorý neskôr pomohol uzavrieť mier medzi oboma štátmi a vymaniť Egypt zo sovietskeho tábora.

Bývalý americký veľvyslanec v Izraeli Martin Indyk spomína: „Kissinger bol hlboko skeptický voči snahám o ukončenie konfliktu. Jeho postoj k mieru bol taký, že to bol ušľachtilý cieľ, ale usilovanie sa oň s prílišnou vášňou a energiou bolo nebezpečné. Bolo by to mohlo spôsobiť pravý opak: destabilizovať existujúci poriadok a viesť k vojne.“

Kľúčom Kissingerovho prístupu podľa Indyka bolo nahradenie (dovtedy márnych) snáh o konečnú mierovú zmluvu postupným procesom. „Z procesu sa stalo špinavé slovo,“ povedal Indyk pre Jerusalem Post, „ale pre Kissingera to bola podstata mierotvorby.“

Čína

Z dnešného pohľadu môže byť kontroverzným krokom aj jeho normalizácia vzťahov s Pekingom. To bolo na jednej strane obrovským úspechom, ktorý Američanom umožnil využiť rozkol medzi Čínou a Sovietskym zväzom a nepochybne prispel k pádu komunizmu v Európe. Cenou však bolo stiahnutie medzinárodného uznania Taiwanu.

Nie je preto vôbec prekvapivé, že najmä Taiwančania, ale ani čínski disidenti na Kissingera nespomínajú v dobrom, zatiaľ čo v Pekingu prevažuje rešpekt.

Kto sa však obáva čínskeho revizionizmu na Taiwane, ten by si nemal predstaviť alternatívu, v ktorej Republika Čína (oficiálny názov Taiwanu) obnoví svoju kontrolu pevniny – takáto možnosť po roku 1949 už nebola na stole –, ale svet, v ktorom Čína nijako nie je integrovaná do medzinárodného spoločenstva a pokúša sa zvrhnúť celý medzinárodný systém.

Práve tu sa manifestoval Kissingerov realizmus – nikto nevedel rokovať so všetkými stranami súčasne tak šikovne ako on. Ale jeho obrovský pragmatizmus je to, čo mu dodnes jeho kritici najviac zazlievajú – rozprávať sa vedel s Maovou Čínou, rovnako ako aj s Pakistanom počas genocídy v Bangladéši (vtedy ešte Východnom Pakistane), ktorý vtedy podporoval ako protiváhu k prosovietskej Indii.

Komentár

Kissingerov odkaz Bol celebritou a miláčikom elít. No jeho majstrovské kúsky dopadli katastrofou

Milan Krajniak

Keď dnes počúvame od Kissingerových dedičov, že k vojne na Ukrajine viedla príliš konfrontačná politika USA a Západu, dá sa na to pozrieť aj úplne opačne.

Ako zabránil jadrovej vojne

Aj keď Kissinger dnes (nie neprávom) požíva povesť zahraničnopolitického jastraba, vo svojich krokoch nebol neuvážlivý. To sa ukázalo už na začiatku jeho politickej kariéry krátko potom, ako sa stal Nixonovým poradcom v roku 1969. Na pozadí vojny vo Vietname vtedy narastalo napätie aj na Kórejskom polostrove a Severná Kórea zostrelila špionážne lietadlo US Air Force.

Vtedajší prezident Nixon sa o incidente dozvedel vo viac než len trochu podguráženom stave a nariadil proti Severokórejčanom použiť jadrové zbrane. Vojenskí velitelia už začal pripravovať zoznam vhodných terčov, keď im Kissinger zavolal a presvedčil ich, aby vyčkali do rána, kým prezident vytriezvie.

Nixonovo pijanstvo sa ešte zhoršilo v dôsledku tlaku médií a verejnosti po odkrytí škandálu Watergate a čoraz menej bol schopný vykonávať svoju ústavnú funkciu. Naplno sa to ukázalo počas Jomkipurskej vojny, keď krátko hrozila sovietska intervencia v prospech arabských štátov. Nakoniec musel Kissinger spolu s ministrom obrany Jamesom Schlesingerom a vojenským velením zorganizovať pomoc Izraelu a odradiť Sovietov, ktorí už začali do Egypta presúvať rakety a vojakov, zatiaľ čo Nixon sa spil pod obraz boží.

Ale hoci Kissinger jasne videl Sovietsky zväz ako najväčšiu hrozbu a najväčšieho rivala, nebránilo mu to vo vyrokovaní prelomových dohôd o odzbrojení SALT I (zmluva o obmedzení strategických zbraní) a ABM (zmluva o antibalistických raketách).

Henry Kissinger na snímke z 8. októbra 2014. Foto: TASR/AP

Ako naňho spomínajú historici

Nie je preto úplne prekvapivé, že mnohí historici hľadia na Kissingera komplexnejšie (a často pozitívnejšie) než autori komentárov v sociálnych médiách.

„Jeho šikovná diplomacia pri obrane národných záujmov USA je to, čo v konečnom dôsledku definuje jeho odkaz,“ myslí si historik studenej vojny Sergej Radčenko.

„‚Zlý človek‘, nazval ho nahnevane Mao v rozhovore so severokórejským diktátorom Kim Ir Senom v roku 1975. Kim súhlasil: ‚Kissinger je ľstivý.‘ Myslím si, že toto úprimné hodnotenie Kissingera americkými nepriateľmi by mohlo slúžiť ako dobrý epitaf jeho významnej kariéry,“ argumentuje Radčenko.

Podľa Radčenka Kissinger vymanévroval Sovietov na Blízkom východe aj v Číne. Za porážku komunizmu a oslobodenie spod nadvlády Sovietskeho zväzu tak nevďačíme len Ronaldovi Reaganovi, ale v nemalej miere aj Kissingerovi.

Prečo je teda Kissinger taký nepopulárny? Jeho životopisec a známy britský historik Niall Ferguson vysvetľuje, že Kissingerova politika „mala svojich kritikov naľavo. Samozrejme, generácia roku 1968 bola pripravená hádzať čo najväčšiu vinu za Vietnam na ľudí, ktorí boli zvolení, aby upratali ten neporiadok. Bola tu aj kritika sprava, podľa ktorej bol Kissinger komunistický agent naverbovaný KGB v 40. rokoch. Je zvláštne, ako sa stal hromozvodom pre celý rad obvinení, ktoré by mohli byť vznesené proti každému ministrovi zahraničných vecí až do súčasnosti, a predsa z nich treba obviniť Kissingera“.

Podľa Fergusona je prinajmenšom časťou vysvetlenia antisemitizmus: „Je tam ten mýtus, ktorý je stále silný, mýtus o Rothschildovcoch kontrolujúcich medzinárodný finančný systém, mýtus o Kissingerovi ako o arcizloduchovi Dr. Evilovi.“