Kissingerov odkaz Bol celebritou a miláčikom elít. No jeho majstrovské kúsky dopadli katastrofou

Keď som sa 30. januára v roku 1973 narodil, Henry Kissinger práve niekoľko dní prežíval svoj najväčší diplomatický triumf. Dohodol v Paríži mier so Severným Vietnamom, za ktorý dostal Nobelovu cenu. So Sovietskym zväzom neskôr dohodol v rámci politiky uvoľňovania napätia zníženie počtu jadrových zbraní. A s komunistickou Čínou dohodol jej vstup do OSN namiesto antikomunistickej čínskej vlády na Taiwane.

To bol údajne jeho ďalší majstrovský kúsok, pretože posilnením komunistickej Číny vraj oslabil Sovietsky zväz a umožnil tým Západu vyhrať studenú vojnu.

Rozoberme si tieto Kissingerove „úspechy“ podrobnejšie.

Zrada Vietnamu

Od roku 1954 bol Vietnam rozdelený na komunistický sever a antikomunistický juh. Vládca severu Ho Či Min však mal zálusk aj na južnú časť Vietnamu a pokúšal sa ho partizánskymi akciami destabilizovať a neskôr obsadiť.

V roku 1964 sa americký prezident Johnson rozhodol urobiť tomu koniec a pod zámienkou incidentu v Tonkinskom zálive poslal do Južného Vietnamu vojakov. Severný Vietnam urobil to isté a začala sa dlhá vojna o južný Vietnam. Chvíľu vyhrával komunistický Vietkong, chvíľu Američania. Nikto nedokázal definitívne zvíťaziť. To však viac vyhovovalo Severnému Vietnamu, pretože americká verejnosť začala byť alergická na tisíce rakiev amerických vojakov prilietavajúcich zo Saigonu.

Kissingerov šéf Nixon odmietol odísť z Vietnamu dovtedy, kým túto vojnu nevyhrá alebo aspoň nedosiahne prijateľný mier. Kissinger s jeho súhlasom tajne vyjednával so Severným Vietnamom v Paríži, ale komunistickí Vietnamci odmietali podpísať dohodu. Nakoniec sa Nixon rozhodol zahrať na šialenca a ešte viac vyeskaloval konflikt. Začal kobercovo bombardovať Severný Vietnam, vtrhol do Kambodže a Laosu, aby odrezal zásobovacie cesty Vietkongu na juh. Vtedy komunisti z Hanoja usúdili, že Nixon je naozaj blázon, a radšej podpísali mier, za ktorý dostal Kissinger Nobelovu cenu.

Parížska mierová zmluva o Vietname bola najväčším medzinárodným svinstvom od Mníchovskej zrady Česko-Slovenska v roku 1938. Kissinger dohodol „mier“ tak, že ho mali podpísať USA, Severný Vietnam, komunistický Vietkong a Južný Vietnam. Ale Južný Vietnam na rokovaniach nebol prítomný. Kissinger rozhodol o nich bez nich. Potom dal Južnému Vietnamu ultimátum: Ak nepodpíšete, USA sa stiahnu a už nikdy vám nepomôžeme. Tak ako česko-slovenský prezident Beneš v roku 1938, aj juhovietnamský prezident Thieu v roku 1973 kričal do celého sveta, že takáto „mierová“ dohoda je zrada a komunisti ju nebudú dodržiavať. Ale tak ako Beneš, aj juhovietnamský prezident nakoniec diktát prijal.

Mier vo Vietname bol podpísaný za tých podmienok, že komunisti prestanú posielať vojakov a zbrane na juh a Američania sa stiahnu z Vietnamu. V Južnom Vietname mali byť slobodné voľby a ľudia si vyberú, kto im má vládnuť. Ak však severní Vietnamci porušia dohodu a opäť začnú posielať vojakov alebo zbrane na juh, Američania sa takisto vrátia naspäť. Garantom tohto záväzku voči južnému Vietnamu mal byť Kissinger ako americký minister zahraničných vecí.

Lenže po tom, čo sa Američania stiahli z Vietnamu, severní Vietnamci v roku 1974 vpadli znovu na juh. Začiatkom roku 1975 spustili generálnu ofenzívu celej svojej armády. Bolo to úplné porušenie Parížskej mierovej zmluvy – rovnako ako bola necelý polrok po podpísaní porušená Mníchovská dohoda o Česko-Slovensku.

Tak ako vtedy Británia a Francúzsko neurobili nič na pomoc zvyšku Česko-Slovenska a nechali ho zhltnúť Hitlerovi, tak aj USA a Kissinger neurobili nič na pomoc južnému Vietnamu. Prvého mája 1975 padol Saigon a Kissinger sa na to iba pozeral. Pozeral sa tiež na to, ako komunisti likvidujú státisíce tých Vietnamcov, ktorí Američanov roky podporovali, lebo nechceli komunizmus. Na rozdiel od Chamberlaina sa Kissinger pozeral na výsledok svojej zrady s Nobelovou cenou vo vrecku.

Zrada čínskych antikomunistov

Keď v tridsiatych rokoch vpadlo Japonsko do Číny, na odpor sa mu postavila Čankajškova armáda. Čankajška západné vlády oficiálne uznali ako prezidenta Číny. Desať rokov bojoval proti japonskej agresii za cenu neuveriteľných obetí. V tom istom čase komunista Mao vyčkával a nechával Čankajška, aby počas odporu proti Japoncom vykrvácal.

Keď boli Japonci porazení, Maovi komunisti začali občiansku vojnu. Američania a Briti neposkytli Čankajškovi dostatočnú vojenskú pomoc, ale Rusi Maovi áno. V roku 1949 Mao obsadil Peking a čínski antikomunisti ustúpili so svojou armádou na Taiwan. Miesto v Bezpečnostnej rade OSN, ktoré patrilo Číne, však naďalej držal Čankajšek ako prezident Čínskej republiky, hoci kontroloval už iba malú ostrovnú časť Číny. Ale bol legitímnym čínskym prezidentom a Mao bol iba komunistickým pučistom.

Takáto situácia trvala dvadsať rokov. Až kým Kissinger neponúkol Maovi, že vyhodí Čínsku republiku – Taiwan – z Bezpečnostnej rady OSN a dotlačí tam komunistickú ľudovú republiku. Za to chcel, aby sa čínski komunisti nekamarátili so Sovietskym zväzom. Mao takúto dohodu, samozrejme, rád prijal. Komunistická Čína sa zo dňa na deň stala politickou veľmocou na úrovni USA, Británie, Francúzska a Sovietskeho zväzu. Mao mal v OSN rovnaké právo veta ako tieto štáty. Kissinger navyše otvoril komunistickej Číne aj americký trh, aby tam Čína mohla exportovať a tým sa hospodársky povzniesť.

Čo priniesla Kissingerova zrada Číne? Všetci čínski odporcovia komunistov pochopili, že Američania ich zradili, žiadne vylodenie z Taiwanu a oslobodenie Číny nepríde. Komunisti si definitívne upevnili v Číne svoju moc. A čo prinieslo Kissingerovo uznanie komunistickej Číny USA? Za štyridsať rokov sa z komunistickej Číny stala svetová ekonomická veľmoc. Kissinger stvoril z izolovanej komunistickej Číny hlavného svetového vyzývateľa USA v súčasnosti.

Sovietsky zväz

Kissinger svojou politikou uvoľňovania napätia voči Sovietskemu zväzu údajne posilnil svetový mier. Nixon na Kissingerovo odporúčanie prijal Brežneva dokonca vo svojej súkromnej vile v Kalifornii, aby komunistického vládcu presvedčil, že nie je jeho nepriateľom.

Súdruh Brežnev tomu uveril a vyhodnotil si to tak, že Američania vymäkli. A tak v roku 1975 podporil úspešné komunistické prevraty v Angole a v Mozambiku. Čo urobil Kissinger na podporu ľudí, ktorí odmietali komunizmus v týchto krajinách? Asi už tušíte… A v roku 1979 vtrhol Brežnev aj do Afganistanu, lebo naozaj Kissingerovi uveril, že Američania nechcú proti Sovietskemu zväzu bojovať.

Čítajte tiež

Zomrel Henry Kissinger Najkontroverznejší diplomat na svete bude polarizovať aj naďalej

Christian Heitmann

V očiach jedných patril medzi najväčších štátnikov 20. storočia, iní by ho najradšej videli na lavici obžalovaných na súde v Haagu. Henry Kissinger dnes zomrel vo veku 100 rokov.

Kissinger verzus Reagan

Keď sa stal Ronald Reagan v januári 1981 americkým prezidentom, za ministra zahraničných vecí si nevybral obľúbeného Henryho Kissingera. Neprekvapuje ma to, musel totiž čeliť medzinárodnej situácii, ktorá bola dôsledkom Kissingerovej stratégie americkej zahraničnej politiky. Reaganov predchodca Carter totiž v Kissingerovej zahraničnej politike pokračoval.

Američania uplatňovali rôzne stratégie, aby zabránili rozpínaniu komunizmu vo svete. Keď po druhej svetovej vojne Sovietsky zväz obsadil polovicu Európy a čínski komunisti prevzali moc, prezident Truman začal uplatňovať tzv. stratégiu zadržiavania. Keď sa pokúsili komunisti ovládnuť Kóreu, Američania im v tom zabránili vojenskou intervenciou. Nepodarilo sa im ubrániť celú Kóreu, ale južnú Kóreu áno. Keď sa pokúsili vietnamskí komunisti v šesťdesiatych rokoch obsadiť južný Vietnam, prezident Johnson pokračoval v stratégii zadržiavania a začal vojnu vo Vietname.

Henry Kissinger ako autor zahraničnej politiky prezidentov Nixona a Forda uplatňoval stratégiu uvoľňovania napätia. Ako to nefungovalo, o tom som už napísal vyššie. Prezident Reagan zvolil odlišný prístup – stratégiu oslobodzovania. Oznámil svetu, že Sovietsky zväz považuje za ríšu zla, ktorú treba poraziť. Oznámil tiež, že USA budú podporovať každého, kto bude chcieť zvrhnúť vo svojej krajine komunistický režim.

Keď v roku 1983 komunisti prevzali moc na Grenade, Reagan tam poslal armádu, ktorá ich zvrhla. Podporoval protikomunistických partizánov v Nikarague či v Angole. Podporoval poľskú Solidaritu a disidentov v komunistických krajinách. Rozmiestnil v západnej Európe rakety s doletom na európsku časť Sovietskeho zväzu, ktoré boli schopné niesť aj jadrové zbrane. Vyzval Sovietsky zväz na preteky v zbrojení oznámením amerického programu Strategickej obrannej iniciatívy.

Veľká väčšina amerických aj európskych elít v tom čase hejtovala Reaganovu politiku ako nebezpečnú konfrontáciu a stupňovanie napätia. Výsledok Reaganovej politiky bol však taký, že Sovietsky zväz nedokázal ekonomicky konkurovať americkej výzve, Gorbačov sa chcel s Reaganom dohodnúť a Sovietsky zväz sa onedlho zrútil. Vďaka Reaganovej politike žijeme od roku 1989 v slobodnom štáte a nikdy v modernej histórii sme nemohli v takej miere ovplyvňovať náš osud.

Kissinger, Ukrajina a Putin

Po zvolení Trumpa za amerického prezidenta priniesli médiá informáciu, že Trump sa s Kissingerom stretol, aby prediskutovali americkú zahraničnú politiku. Analytici hodnotili veľmi pozitívne, že Trump konečne konzultuje svoju zahraničnú politiku s naslovovzatým odborníkom. Priznám sa, že mňa oblial studený pot.

Dúfal som, že Kissinger nebude mať na Trumpovu zahraničnú politiku žiaden vplyv. V opačnom prípade by sme totiž mohli očakávať, že USA zase niekoho zradia. Obával som sa, že tým kandidátom na zradu by mohla byť pokojne stredná Európa. Kissingerove verejné vystúpenia totiž naznačovali asi toto:

Čína je problém, v tom má Trump zásadnú pravdu. Henry taktne nepripomínal, že tento problém pred 40 rokmi stvoril. Ale on vedel, ako Čínu poraziť. Treba sa spojiť s Ruskom. A niečo za to Putinovi dať. Koho asi Henry navrhoval zradiť? Ukrajinu, strednú Európu? Pre Henryho bolo všetko vecou vyjednávania…

Aby to bolo úplne zrejmé, nie som rusofób ani amerikanofób. Chápem, že veľmoci majú svoje záujmy, ktoré si bránia. Ale obávam sa toho, ak si veľmoci delia sféry vplyvu tak, že menšie krajiny berú iba ako pešiakov v hre, ktorých môžu obetovať podľa toho, ako sa im práve hodí. Tak to urobili veľmoci v Mníchove v roku 1938 a tak to urobil Kissinger v Paríži v roku 1973. O menších krajinách bez týchto krajín.

Keď dnes počúvame od Kissingerových dedičov o tom, že k vojne na Ukrajine viedla príliš konfrontačná politika USA a Západu, dá sa na to pozrieť aj úplne opačne. Západ sa v skutočnosti aj po anexii Krymu a Donbasu snažil o kissingerovskú „zmierovaciu“ stratégiu. Neustále dával Rusku na známosť, že chce obchodovať, chce sa dohodnúť. Merkelová a Macron robili presne to isté, čo robil v sedemdesiatych rokoch Kissinger. A Rusi expandovali, lebo uverili, že si to môžu dovoliť.

Tak ako sa USA v roku 1973 stiahli z Vietnamu, tak sa USA v roku 2021 stiahli z Afganistanu. Severný Vietnam onedlho zaútočil a USA nemali žiadnu vôľu Južný Vietnam napriek svojim sľubom brániť. Rusko onedlho po stiahnutí sa Američanov z Afganistanu zaútočilo na Ukrajinu. Lebo uverili, že si to môžu dovoliť. Rusi dobre odhadli, že Američania nebudú mať vôľu na Ukrajine vojensky zasahovať, ale zle odhadli vôľu Ukrajincov brániť sa. Južní Vietnamci v roku 1973 až 1975 vôľu brániť sa nemali, rovnako ako Afganci v roku 2021. V tom je rozdiel medzi nimi a Ukrajincami. V každom prípade, rozdiel medzi neúspechom Kissingerovej stratégie a úspechom Reaganovej stratégie nás núti položiť si nasledujúce otázky:

Čo ak Rusko zaútočilo v roku 2022 na Ukrajinu nie preto, že politika USA a Západu bola voči Rusku po anexii Krymu a Donbasu príliš konfrontačná, ale, naopak, preto, že bola príliš málo konfrontačná a odstrašujúca? Čo ak sú ruské reči o NATO aj reči o štekote NATO pri hraniciach Ruska – vzhľadom na to, že po vstupe Poľska a neskôr Estónska, Lotyšska a Litvy do NATO už NATO dávno na ruskej hranici bolo – iba zámienkami ospravedlniť ruskú snahu o územnú expanziu a zhodiť vinu na Západ?

Kissinger ako majster public relations

Ako sa Kissingerovi podarilo udržať si reputáciu, aj keď jeho zahraničná politika v praxi bola minimálne takou katastrofou ako neskôr Obamova a Bidenova zahraničná politika?

Držal sa Churchillovho pravidla, že históriu treba písať aj doslovne. A tak napísal o zahraničnej politike veľa hrubých kníh. Na rozdiel od praktickej zahraničnej politiky vie o nej písať veľmi zaujímavo a pútavo. Milióny čitateľov sa tak dozvedeli interpretáciu súvislostí vietnamskej vojny a zrady Čankajška priamo z úst Kissingera. Čitatelia sa od neho dozvedeli, ako to dobre myslel a ako to iní pokazili.

Kissinger tiež vždy vedel, že nie je podstatná realita, ale to, čo si televízni diváci večer pozrú v televízii – dnes na internete a sociálnych sieťach. S médiami a elitami vedel Kissinger robiť vždy. Keď mal Nixon problémy s aférou Watergate, Kissinger vynášal médiám pikošky zo zákulisia Bieleho domu. A médiá sa potom na revanš po Nixonovom páde tvárili, že Kissinger vlastne s Nixonom nikdy nič nemal. Bol to vlastne taký nezávislý a nadstranícky odborník.

Ľudia môžu byť osobne milí, šarmantní a očarujúci spoločníci, akým Kissinger určite bol. Môžu mať rozhľad a hlboké znalosti o histórii medzinárodných vzťahov ako Kissinger. Keď však budete čítať Kissingerove múdre úvahy o praktickej zahraničnej politike a o tom, aký by mali mať USA postoj k Európe, spomeňte si na to, že Kissingerov svet bol svetom veľmocí. Menšie národy a štáty boli z jeho pohľadu odsúdené na to, aby boli predmetom a objektom vyjednávania tých veľkých. To nie je svet, ktorý by bol pre Slovensko bezpečným miestom.