Film o Golde Meir Nie je to oslava izraelskej političky, je to film o zodpovednosti lídra

Nie je to izraelský film, natočili ho Briti s Američanmi a taktne vo filme pripomínajú, že Golda Meir nie je v Izraeli vnímaná ako jednoznačne kladná postava napriek svojej impozantnej politickej kariére. Ale Briti a Američania jej aj týmto filmom vzdávajú hold.

Nie je to pritom oslava Goldy Meir, ale prejavenie veľkého rešpektu k človeku, ktorý svojej krajine oddane slúžil, a robil aj chyby. Najlepšie o nich napokon vedel on sám, teda ona sama.

Ale v druhom pláne je ten film aj čosi také ako štúdia pojmu líderstvo. Alebo krajšie, po slovensky, čo to znamená viesť krajinu v ťažkých časoch. A aké vlastnosti či schopnosti musí mať človek, ktorý na takýto post ašpiruje. Preto to nie je veľmi akčný film, ale skôr komorná dráma s psychologizujúcimi prvkami.

Film nemapuje históriu Izraela, zameriava sa na pár dní.Zdieľať

Pripomeňme, že Golda Meir (1898 – 1978) sa narodila na Ukrajine, v Kyjeve, odkiaľ jej rodičia ušli pred chudobou a pogromami. Vyrastala v USA, odmietla rýchly sobáš, pripravovala sa na dráhu učiteľky, ale jej talenty boli inde. A túžila sa usadiť v Izraeli, teda štát Izrael ešte ani neexistoval, keď sa mladá žena rozhodla vysťahovať z USA a začať pracovať spolu s manželom v kibuci. Chcela byť pri tom, ako Izrael vstáva z popola.

No jej schopnosti, ako aj politický talent ju rýchlo predurčili na iné úlohy. A keď napokon vznikol nový štát, Golda Meir mala dostatok skúseností, aby mohla byť užitočná pri jeho budovaní. Vedela vyjednávať, mala diplomatické schopnosti a budila rešpekt.

Dlhé roky slúžila ako veľvyslankyňa a ako ministerka zahraničných vecí, na jej pleciach teda bolo, aby Izrael mal silných spojencov a aby mohol prežiť. Pomoc hľadala všade, kde sa dalo. Aj vo filme zaznie informácia, že najprv to neboli USA, kto Izraelu dodal zbrane, ale Stalin (my však vieme, že tu zohrali významnú rolu aj československé zbrojovky a ochota Čechov a Slovákov poslať ich novému štátu).

Film však nemapuje históriu Izraela, občas sa k nej iba krátko vráti v nejakom dialógu. Zameriava sa iba na pár dní, veľmi kľúčových a pre Izrael tragických. Bolo to v roku 1973, keď vypukla tzv. jomkipurská vojna.

Foto: www.goldafilm.com

Golda Meir má v tom čase 75 rokov a vyše desať rokov bojuje s rakovinou. Je to už stará a chorá žena. Už sa vlastne politickej kariéry aj vzdala a odišla do dôchodku. Ale napokon bola po úmrtí premiéra v roku 1969 povolaná do kresla dočasnej premiérky. No prešla aj voľbami a vo funkcii ostala až do roku 1974.

Funkcie sa napokon nevzdávala ako žena s oslnivou politickou kariérou, odchádzala ponížená aj skľúčená z toho, čo sa udialo začiatkom októbra 1973.

Jomkipurská vojna pokorila Izrael a zbavila ho pocitu, že každú vojnu zvládne bez veľkých problémov, strát a za pár dní. 

Lebo tak to bolo v roku 1967, keď Izrael v šesťdňovej vojne rozdrvil arabskú koalíciu Egypta, Sýrie a Jordánska. V Izraeli vtedy, pochopiteľne, zavládlo nadšenie, hrdosť, radosť, ale filmoví tvorcovia nám v úvode filmu hovoria, že prišla aj pýcha. A vieme, čo po nej zvyčajne nasleduje.

A stalo sa, že arabská koalícia zastihla v októbri roku 1973 Izrael nepripravený na vojnu.

Prečo sa to stalo a ako zvládla v tom čase svoje líderstvo Golda Meir, o tom je film.

Tvorcovia nechceli vytvoriť iba vojnovú drámu, naopak, do značnej miery je to komorný film aj s dlhými zábermi, keď sa pozeráme iba na dym cigarety či oblohu s kŕdľom vtákom. Chceli skôr ukázať spôsob rozmýšľania Goldy Meirovej, ukázať, v akej situácii sa ona aj krajina ocitli a ako táto žena v ťažkej skúške viedla krajinu.

Každý, kto je presvedčený, že štát v ťažkých časoch môže viesť len mladý energický líder, ktorý rozumie moderným časom a žije zdravým štýlom života, aby mal dosť sily a vždy pôsobil fit, by si ten film aj mohol pozrieť. Bol by prekvapený.

Vidí starú a naozaj ťažko chorú ženu, ktorá bez cigarety nevydrží ani chvíľu, fajčí dokonca aj v posteli, nalieva sa kávami a takmer vôbec neje.

Zo zdravotného hľadiska je už Golda naozaj troska, telo nevládze, vzpiera sa. Ale hlava funguje a pracuje. A má skúsenosti, vie, ako funguje politika, ako rozmýšľajú nepriateľsky naladení susedia, ako ich môže pritlačiť k múru, presne vie, ako uvažuje Biely dom či Kremeľ.

A stále funguje aj jej intuícia. Tvorcovia nám dávajú najavo, že tá je pri líderstve dôležitá, a keď ju vodca nepočúva, nedopadne dobre.

Vypukne vojna a na čele krajiny stojí stará chorá žena.Zdieľať

Vidíme, že tajné služby, teda dobre pracujúci Mossad, premiérke hlásia, že vojna je na spadnutie. Premiérka však zaváha, hoci šéf Mossadu volá aj po jej intuícii, ktorá zvyčajne fungovala.

Premiérka váha, nechce rozhodnúť sama, hneď zvolá krízový kabinet, a niektorí vojaci i minister obrany ju presvedčia, že nič akútne nehrozí. Lebo oni majú svoje informácie, majú predsa skvelý odpočúvací systém. Netreba mobilizáciu, naopak, treba si v pokoji užiť najvýznamnejší židovský sviatok Jom Kipur.

Golda Meir musí rozhodnúť. Urobí kompromis, mobilizuje len polovicu vojakov, ktorých by armáda potrebovala, aby sa mohla brániť.

To je kľúčová chyba. A potom vypukne vojna a Izrael za pár hodín stráca stovky vojakov, techniku aj sebavedomie. Preč je pocit istoty a bezpečia.

A na čele krajiny stojí krehká žena, ktorej už chýba energia, má silné úzkosti a dokonca aj sama má obavy, či nezačne trpieť demenciou.

Premiérka vidí, ako zlyhávajú jej blízki spolupracovníci, ako mnohým už nemôže veriť. Vidí chaos v armáde a v priamom prenose počuje, ako umierajú izraelskí vojaci. A to aj preto, lebo dostávajú zlé rozkazy a nemá ich kto podporiť, do boja nebolo nasadených dosť ľudí.

Golda vidí aj ľudí z velenia armády, ktorí strácajú zdravý rozum a hovoria o použití jadrových zbraní. Že to je jediné riešenie v tejto zúfalej situácii. Musí to zastaviť.

Golda Meir rokuje s Henrym Kissingerom vo svojej kuchyni. Foto: www.goldafilm.com

Ľudské straty sú katastrofálne, začínajú dochádzať tanky, lietadlá, ale Izrael nemá veľmi kam ustupovať. Priznať porážku by znamenalo koniec štátu.

Sila národa, ktorý je odhodlaný bojovať, sa však napokon ukáže, aj armáda sa skonsoliduje a vymyslí postup, ktorým zastaví nepriateľa. Nie je to žiadne oslnivé víťazstvo, ale ani prehra. A potom je tu aj Goldino politické myslenie, ktoré musí veci dotiahnuť do konca.

Možno niekomu budú prekážať pomalé scény, keď sa akoby nič nedeje, premiérka s unavenou tvárou len fajčí a pozerá sa na oblohu či sleduje dym cigarety. Alebo krája bábovku pre svojich vojakov. Alebo jej asistentka mydlí chrbát vo vani, umýva vlasy, ktoré po chemoterapiách ostávajú v odtoku.

Možno tieto momenty akoby zdržujú dej, ale filmoví tvorcovia sa pridŕžajú faktov v tom, ako sa vojna vyvíjala, nevytvárajú paralelnú históriu podľa svojich preferencií. Fabulujú iba v tom, ako to celé Golda prežívala.

Refrénom je záber na premiérku ležiacu pod ožarovacím prístrojom.

Bolo to vlastne štátne tajomstvo, že premiérka je až takto vážne chorá.

Vidieť aj chaos, aj chyby, ktoré stoja veľa životov, ale aj veľké vzopätie.Zdieľať

Helen Mirren hrá skvelo, šetrí gestami, je v nej sila aj slabosť zároveň. Teda slabosť tela a odhodlanie ducha.

Tie dlhé zábery na Goldinu tvár či cigaretu dovoľujú divákovi vydýchnuť si v tom tempe, ktoré sa vojnou rozbehlo, a usporiadať si to v hlave, aby sa v deji nestratil.

A zároveň je tam dôležitá aj psychologická linka. Golda Meir v súkromí prežíva ťažké úzkostné stavy, ale pred ľuďmi musí pôsobiť pokojne a neohrozene. Dokonca ide osobne na front povzbudzovať vojakov.

Je to železná vôľa, čo ju nesie v tých dňoch. Jej politický inštinkt funguje, dokáže čítať situáciu a prijímať rozhodnutia. Hoci za zavretými dvermi bojuje so svojimi úzkosťami a strachmi. Môže to vidieť len jej asistentka, nikto iný.

Silná scéna je jej telefonický aj osobný rozhovor s americkým ministrom zahraničných vecí Henrym Kissingerom. Ten je v ťažkej situácii. Zastupuje v prvom rade záujmy amerického ľudu, veď je Američan, a židovský štát pýta drahé zbrane, o ktoré prišiel za pár hodín vojny.

Ale Kissinger je zároveň aj Žid, Golda mu to tvrdo pripomína a spolieha sa na jeho pomoc, ako aj na jeho diplomatický a politický talent. V zákulisí musia spojenci Izraela viesť aj tvrdú diplomatickú vojnu o mier, ale zároveň nezväzujú Izraelu celkom ruky, aby sa mohol brániť a chrániť svoje záujmy.

Izrael je síce v chaose, je otrasený, poníženým, ale má odhodlanie brániť sa.

Foto: www.goldafilm.com

Filmári ukazujú dve tváre Goldy Meir, ukazujú ju ako empatickú ženu, ktorá má v slzy očiach, keď vidí veľké straty alebo bolesť svojej spolupracovníčky, ktorá stratila v boji syna. Golda stojí meravo a osamelo na kraji letiska, keď z lietadla vynášajú rakvy vojakov zabalené v izraelskej zástave.

Ale potom je tu iná Golda. Tvrdá vyjednávačka, ktorá tlačí na Kissingera, nemá súcit s nepriateľom a hrá s pokojnými nervami vabank so svojimi nepriateľmi.

Izrael napokon uzavrie s Egyptom mier, Egypt uzná Izrael a prezident Sádát neskôr naozaj viedol ústretovejšiu politiku voči Izraelu.

Vo filme koniec vojny vyzerá napokon pre Izrael aj dosť triumfálne, no tento výsek izraelských dejín je skôr smutnou kapitolou. Ale ani Briti či Američania neboli na vojnu pripravení, aj pre nich to bolo pokorujúce, lebo arabskú koalíciu podporovali Sovieti.

Jomkipurská vojna bola však najväčším ponížením pre Izrael, ktorý bol pyšný na svoje spravodajské služby a niečo také ho nemalo prekvapiť. Aj preto neskôr tzv. Agranatova komisia začala vyšetrovať, prečo nebol Izrael na túto vojnu pripravený, prečo neurobil včas mobilizáciu a nezastavil hneď nepriateľa.

Skôr ukazuje to, ako má fungovať líder krajiny. Zdieľať

Vo filme vidíme, ako Golda Meir prichádza vypovedať pred Agranatovu komisiu. Vonku musí prejsť uličkou hanby cez protestujúci dav. Odhodlane, no pokorne kráča špalierom nahnevaných ľudí.

Komisia jej napokon nepripíše priamu vinu, zlyhalo jednoznačne vojenské velenie. Je akoby očistená. Aj tak je to silná filmová scéna: Golda dokončí svoju výpoveď, nikto jej nič nevyčíta. Zahasí pomaly cigaretu, unavene sa postaví a skôr než opustí miestnosť, povie mimo záznamu niečo dôležité o svojom zlyhaní.

Film nechcel byť len oslavou samotnej Goldy Meierovej. On iba ukazuje jej silu zobrať na svoje plecia aj chyby iných. Nebolo sa na koho vyhovárať.

Ukazuje práve to líderstvo. Golda nerozumela vojenským mapám ani technickým detailom boja. Mala svoje skúsenosti, talenty a intuíciu. Musela svoj tím dobre počúvať, ale napokon ona musela byť autoritou, ktorá rozhodne. A ponesie zodpovednosť.

Užitočný film to je.