Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Pozerať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Zapnúť upozornenia

Spisovateľ Rastislav Puchala

Z nášho prežívania vymizol Boh, i preto majú knihy ťaživú atmosféru (video+text)

Objav našej literárnej scény hovorí o tom, prečo sa rozhodol písať, aké posolstvá nesú jeho diela i ako vníma súčasnú literatúru.

Rastislav Puchala nie je na literárnej scéne nováčikom. Má na svojom konte už štyri romány, knihu poviedok a niekoľko ocenení. V rozhovore prezrádza, ako sa z biznismena po päťdesiatke stal spisovateľ, ako vyzerajú jeho tvorivé chvíľky a čo číta.

Zistíte tiež, ako sa z predsavzatia prečítať v priebehu jedného roka celú Bibliu zrodil beletrizovaný životopis kráľa Dávida.

Prečo používa kvetnatú literárnu slovenčinu? Z akého dôvodu sa často vracia k úvahám o zmysle ľudského utrpenia? A neškodí mu v dosahovaní spisovateľských úspechov to, že ústredným hýbateľom dejov v jeho dielach je Boh?

Rozhovor s Rastislavom Puchalom si môžete okrem čítania textovej verzie aj pozrieť či vypočuť.

Spisovateľov beletrie vnímam vo svojich zromantizovaných predstavách ako excentrické osobnosti, ktoré majú niekedy neusporiadaný a vždy bohatý citový život a niekedy zápasia s existenčnými problémami. O to viac ma po prečítaní vašej prvej knihy prekvapilo zistenie, že vy ste vlastne povolaním biznismen. Ako sa z biznismena stal spisovateľ? A to dokonca po päťdesiatke?

Nechcem sa s kýmkoľvek porovnávať, ale napríklad Hviezdoslav bol riaditeľom filiálky Tatrabanky v Dolnom Kubíne, takže bol tiež biznismen. Mnohí spisovatelia boli nesmierne bohatí ľudia, aj viaceré dnešné spisovateľské hviezdy si žijú „nad pomery“.

Pravdou je, že písať som začal ďaleko pred päťdesiatkou a nikdy v mojom živote nenastal okamih, v ktorom by som si bol povedal, že sa stanem spisovateľom. Tvorbe som sa venoval od svojej mladosti a ani v biznise som nepôsobil stále.

Moje prvé vzdelanie je humanitného zamerania a dlhé roky som pôsobil v diplomacii, čo má bližšie k intelektuálnemu svetu ako k svetu biznisu, aj keď dnes sa už diplomacia stáva viac obchodnou záležitosťou.

Záujem o literatúru sa u mňa zrodil už v detstve a už na základnej škole som so svojimi básňami vyhral nejaké súťaže. S básňami som však prestal, lebo ma veršovaná forma trochu zväzovala. Vrhol som sa na odbornú literatúru filozoficko-teologického zamerania a tam som sa „vypísal“.

Na prahu päťdesiatky mi vyšla prozaické prvotina Archa zmluvy. Nejaký materiál som už mal nazbieraný a premyslený, ale dovtedy som nenašiel odvahu publikovať to.

Čo sa zmenilo?

Možno to bolo aj pod tlakom veku. Som v období, v ktorom človek stále nie je starý, vládze, intelektuálna aktivita je na vrchole a zároveň už má aj niečo prežité.

Rukopis Archy zmluvy som najskôr napísal pre seba. Nevedel som, či po tom siahne nejaké vydavateľstvo, dokonca som ani netušil, či to je dosť dobré, či sa dnes takto píše a či si vôbec niekto takúto knihu kúpi.

Archa zmluvy vznikala približne rok a mojimi jedinými čitateľmi boli manželka a deti. Potom som to poslal etablovanému spisovateľovi, ktorý mi napísal, že mám zaujímavý štýl a že mi želá veľa úspechov. Veľmi ma to potešilo a pochopil som to tak, že knihu môžem vydať.

Oslovil som jednu vydavateľku, ktorú som poznal. Povedala mi, že prvotiny vydáva veľmi nerada a slovenský trh je na to veľmi riskantný, ale že jej to môžem poslať. Poslal som, prečítala to a nadšene sa rozhodla toto dielo vydať.

Čo vás však motivovalo venovať toľko času a námahy dielu, o ktorom ste ani nevedeli, či ho niekde publikujete?

Radosť z tvorby. Baví ma skladať príbehy, osudy a myšlienky a prenikať do psychológie postáv. Ak by moju knihu aj nikto nevidel, proces jej tvorby mi robil veľkú radosť. To, že to niekto vydal, niekto to čítal a dokonca sa to niekomu páči, je už len bonus za všetko úsilie. Ja však tvorím kvôli potešeniu zo samotnej tvorby.

Písaním sa neživíte. Viete si predstaviť, že sa stanete spisovateľom na plný úväzok a všetko ostatné ustúpi do úzadia?

Viem si to predstaviť, je to aj želateľné, ale asi nerealizovateľné. Na Slovensku podľa mňa žije z písania len pár ľudí, autorov, ktorých náklady sú v desiatkach tisícoch kníh. Plánujem sa však písaniu venovať dovtedy, dokiaľ mi budú stačiť sily, zdravie, pamäť a budem mať na to dostatok energie a priestoru.

Ako vznikajú knihy a čo sa oplatí čítať

Ako vyzerá váš proces tvorby literárneho diela? V súkromnom rozhovore ste mi prezradili, že svoj spisovateľský čas máte ráno. Niekto ráno vstane, dá si raňajky a ponáhľa sa do pulzujúceho života aktívnych ľudí. Vy si sadnete a píšete.

Ráno je pre mňa dobrý čas; skoro ráno, keď nezvonia telefóny a ľudia ešte nie sú v práci. Ráno vznikajú nové veci. Keď mám zas chvíle večerného pokoja, venujem sa viac redakcii textu – upravujem, mením. Najčerstvejšie myšlienky sa zo mňa „sypú“ ráno.

Môžeme si to predstaviť tak, že zasnený spisovateľ ráno sedí v kresle, necháva voľný priebeh svojej fantázii a modeluje postavy a deje, alebo je za tým aj náročná intelektuálna práca, čo nepochybne platí o vašej knihe On postaví dom tebe. Príbeh kráľa, ktorú vždy predstavujem ako beletrizovaný životopis kráľa Dávida?

Štúdium je nevyhnutné. Stále tvrdím, že na to, aby ste napísali jednu stranu, musíte si prečítať sto strán. Či už z dôvodu faktografie, ako v prípade spomínaného románu, ale platí to napríklad aj v prípade Archy zmluvy, kde je množstvo historických konotácií.

Zároveň musí spisovateľ veľa čítať, aby sa konfrontoval s aktuálnymi trendmi, s rôznymi literárnymi štýlmi a aby dostával nápady na tvorbu diel. Písanie znamená veľa čítať.

Dnes je v kníhkupectvách obrovské množstvo kníh a človek si musí starostlivo vyberať, čomu venuje svoj čas. Podľa čoho sa rozhodujete, akým knihám dáte priestor?

Nielen v kníhkupectvách, aj v mojej knižnici je toho tak veľa, že budem mať čo robiť, aby som to počas svojho života stihol prečítať.

Paradoxné však je, že čím som starší, tým čítam pomalšie, vychutnávam si to. O to viac musím preosiať cez veľmi jemné sito to, čo budem čítať. Málokedy si jednu knihu opätovne prečítam od prvej po poslednú stranu, skôr sa vraciam k častiam, ktoré mi utkveli v hlave. Snažím sa svoj čas venovať stýkaniu sa s tými najkrajšími ideami.

A tie najkrajšie idey sú z vášho pohľadu v ktorých konkrétnych knihách?

Vyvíjalo sa to u mňa. V istom období som bol veľkým fanúšikom klasickej ruskej literatúry. Po čase sa mi však nejako „prejedla“.

To asi myslíte ešte gymnaziálne časy.

Áno, ale napríklad Zločin a trest som čítal ešte na základnej škole, takže si viete predstaviť, ako som tomu „rozumel“. Čítal som to ako nejakú detektívku.

Moja prvá skupina obľúbených autorov teda boli práve tí ruskí, ktorých som čítal ešte na strednej škole, a to napriek tomu, že to bolo za socializmu, keď bola ruština povinná.

Aj doma som však bol vedený k tomu, že ruská literatúra sa nerovná tej komunistickej, ktorá nám bola vtláčaná. Prečítal som toho veľa, od Narežného, čo bolo 18. storočie, až po Erenburga, ktorý písal v 20. storočí.

V istej fáze ma ruská literatúra začala vyčerpávať svojou exaltovanou emóciou, ktorú som niekedy ani nedokázal do hĺbky pochopiť.

Rastislav Puchala je autorom štyroch románov, ako aj knihy poviedok. Foto: Postoj/Kristína Kružicová

Vtedy som začal viac čítať literatúru nemeckej a škandinávskej proveniencie, ktorá zostala mojou srdcovkou dodnes. Selma Lagerlöfová, Knut Hamsun, Trygve Gulbranssen – ten je doteraz hrdinom našich detských čias so svojimi románmi Zo smrtnej hory fúka, Niet inej cesty, Večne spievajú lesy. Krásne severské veci.

V nemeckej literatúre to bol Heinrich Heine, všetci Mannovci, ale najmä Thomas Mann, aj keď mi jeho cynizmus a niektoré životné postoje nie sú blízke. Jeho spôsob písania a intelektuálna hĺbka písania, ktorú ponúkol svetu, ma vždy fascinovali.

To je však všetko literárna klasika. Čítate aj súčasnú literatúru? Čo sa vám v nej páči?

Nedávno som čítal Islanďana Stefánssona, pekné, ale na môj vkus príšerne vulgárne. Mám rád aj niektorých súčasných slovenských autorov. Zo stálic spomeniem Vilikovského či Dušeka, ale veľmi pekný a mne blízky snivý spôsob písania má Jana Bodnárová.

Keď hovoríme o finalistoch Anasoft Litery, tak napriek tomu, že niektoré diela som absolútne nepochopil, veľmi peknú zbierku poviedok s názvom Dom pre jeleňa napísala Dominika Moravčíková.

Od osobných skúseností cez poviedky ku kráľovi

Keď sa pozrieme na vašu tvorbu, tak v prvých troch dielach vidíme silnú inšpiráciu vašimi osobnými skúsenosťami a zážitkami. Nedávno ste však vydali spomínaný beletrizovaný životopis kráľa Dávida pod názvom On postaví dom tebe s podtitulom Príbeh kráľa. Je to zlom vo vašej tvorbe?

Áno, vymyká sa to mojej doterajšej tvorbe. Moje prvé dve knihy sa týkajú našej rodinnej histórie, prípadne mojej osobnej skúsenosti, Priestupný rok je skôr načrenie do môjho vlastného vnútra, myslenia a emócií a sú to poviedky, kde je menší priestor na modelovanie postavy...

Jedna z tých poviedok je dokonca skôr básňou v próze...

Je vyslovene lyrizovaná, má veľmi ťažko uchopiteľný dej. Chcel som si to vyskúšať, pretože sa mi to u iných autorov veľmi páči.

Čo vás motivovalo napísať román o židovskom kráľovi?

Dostal sa mi do rúk plán čítania Biblie na celý rok. Bol to rozpis, ktoré kapitoly zo Starého a z Nového zákona si máte denne prečítať, aby ste za 365 dní prečítali celú Bibliu.

Začal som to čítať vrátane pasáží, ktoré som v minulosti preskakoval, napríklad z Knihy Deuteronómium či mojžišovské zákony, ktoré človek bežne nečíta, lebo sú rozvláčne a opisné, napríklad opis archy zmluvy či chrámu. Teraz som to prečítal aj s vysvetlivkami a pochopil som, prečo to tam má svoje miesto.

Postupne som sa dostal ku Knihám Samuelovým, Knihám kráľov, kroník a zrazu ma Dávid, ktorý mi bol vždy sympatický, nesmierne uchvátil.

Čítajte tiež

Bibliu sa mi za ten rok podarilo prečítať, bol som pedantný, a ak som aj nejaký deň čítať nestihol, dobehol som to na druhý deň. Časti, ktoré sa týkali kráľa Dávida, vo mne rezonovali, aj keď som ich mal už dávno za sebou, preto som si približne v druhej polovici daného roka začal k tejto téme kupovať knihy.

Boli to knihy o období, v ktorom Dávid žil – historické, biblické a kultúrno-spoločenské reálie. Zároveň som čítal beletriu, ktorá k tejto téme vznikla. Povedal som si, že túto látku by som chcel uchopiť a neprvoplánovým spôsobom podať čitateľovi. Predstaviť Dávida ako politika, muža, hriešnika a hlavne vyvoleného Božieho človeka. Ukázať, čo sa mu asi odohrávalo v hlave pri jeho rozhodnutiach, dostať sa mu „pod kožu“, ponúknuť nenaivný vhľad do obdobia aj do postavy kráľa.

Dva roky trvala len príprava, potom písanie a hľadanie vydavateľa.

Bola to z hľadiska tvorby vaša najnáročnejšia kniha?

Asi áno, pretože som si penzum informácií musel aj spätne verifikovať. Niekedy som sa na týždeň zastavil, overoval si veci a až potom sa vrátil k písaniu.

Zároveň ste si to sám urobili náročnejším, pretože používate mená či miestopisné názvy, ktoré v tejto podobe v slovenských prekladoch Biblie nepoznáme.

Bol to pokus vyhnúť sa prvoplánovosti, pretože ak by ste si prečítali mená ako Izai, Samuel či Saul, tak si poviete, že tie postavy a ich príbehy poznáte. Keď tam zrazu máte mená Jišaj, Šmuel či Gilad, prinúti vás to zamyslieť sa, kto to je, o ktorú postavu ide.

Na konci knihy je slovník, aby v tom mali čitatelia prehľad. Použité verzie mien sú však fonetickým prepisom hebrejských názvov.

Keď teda dnes pred súčasnými Židmi spomeniem verzie mien a miest z vašej knihy, mali by mi rozumieť.

Áno. Súčasná hebrejčina je mimoriadny úkaz. Po založení súčasného štátu Izrael sa rozhodlo, že budú používať svoj historický jazyk spred 2000 rokov. Za čias Ježiša Krista sa už používala aramejčina, čiže sýrsky jazyk.

Mojím životným lajtmotívom je, že bohabojnosť je počiatkom múdrosti. To znamená, že v prijatí utrpenia spočíva aj jeho pochopenie. Zdieľať

Historická hebrejčina, ktorú používal Mojžiš či Dávid, prežila v zásade už len v knihách Starého zákona.

Pri vzniku štátu Izrael sa rozhodlo o návrate k historickému jazyku, ktorý upravili pre potreby doby. Je to úžasné. Keď dnes počujete rozhovor Židov, tak rozprávajú jazykom, ktorý používal kráľ Dávid na svojom dvore.

Vy ste sa však pre autenticky hebrejské prepisy rozhodli kvôli pritiahnutiu pozornosti čitateľov?

Prvým dôvodom je snaha vyhnúť sa prvoplánovosti – aby židovské fonetické prepisy nabudili atmosféru Starého zákona. Je to zároveň oveľa autentickejšie, a ak ovládate pár hebrejských slov, dokážete dokonca pochopiť význam daného slova.

Máte napríklad meno Eliáš, v ktorom je schované meno Jahve. Keďže používame preklady z gréčtiny alebo z latinčiny, v slove Eliáš Jahveho nenájdeme. Pri pôvodnej podobe Elijahu už Jahveho vidíte.

Inzercia

Keď sa s tým čitateľ trochu potrápi, tak ho miestopis aj mená hlavných hrdinov postupne vovedú do hlavného príbehu.

Zdá sa mi, že autor beletrizovaného životopisu kráľa Dávida sa pohybuje na tenkom ľade v tých momentoch, keď píše o vnútornom svete svojho hlavného hrdinu, o jeho subjektívnom rozhodovaní. Vtedy sa môže stať, že Dávida idealizujete alebo veľmi skreslíte oproti skutočnosti. Vnímali ste to ako najväčší problém pri písaní tohto diela? Alebo to bol skôr vítaný priestor na rozlet vašej fantázie?

Slobodu som si chcel ponechať, bez toho by som tvoriť nevedel. Nechcel som však ani deformovať biblickú látku. Dej je v absolútnom súlade s tým, čo je zachované v starozákonných knihách.

Pri psychológii postáv si to však nejako „sadlo“. Keď postavu Dávida študujete a študujete aj rabínske výklady, ktoré vysvetľujú, čo ktoré slovo znamená, prečo Dávid povedal niečo tak, ako povedal, tak vám to ponúka možnosť prenikať do myslenia hlavného hrdinu.

Dokážete sa vďaka nadobudnutým informáciám dostatočne vcítiť do osobného prežívania danej postavy.

Áno. Poviete si, že keď konkrétnu udalosť a rozhodnutie Dávid myslel takto, tak podobné rozhodnutie o štyri kapitoly ďalej musí súvisieť s tým predchádzajúcim. Vyskladáte si jeho psychologický profil. Bol to teda skôr prienik „pod kožu“ hlavného hrdinu.

Katarzia, jazyk, utrpenie a Boh

Pri čítaní vašich kníh som sa často pristihol pri katarzných zážitkoch, momentoch, ktoré človeka emocionálne premôžu, očistia a vzbudia v ňom túžbu po lepšom živote. Uvedomujete si to?

Nie. Prekvapujete ma. Keď však nad tým uvažujem, tak napríklad vo Veži zo slonovej kosti sú momenty zlomu v uvažovaní. To sú asi dôsledky katarzie – človek sa očistí od „starého človeka“ a začne byť trochu iným.

Ak to tak však je, treba si dať pozor, aby človek nezískal dojem typu „a žili šťastne, až kým nepomreli“, lebo takto to v živote nebýva.

Človek zažíva v živote niekoľko katarzií, ale nikdy to nie je definitívne a po čase opäť príde kríza, ktorej výsledkom je katarzia alebo úpadok.

Možno je práve v týchto momentoch autobiografický rys, pretože aj môj život sa odohráva „po linke“ kríza – vyrovnanie sa s ňou, po ktorom by mala prísť katarzia.

Menia vás osobne vaše knihy? Stávate sa pri ich písaní a pri vciťovaní sa do postáv iným človekom?

Proces tvorby ma asi nejakým spôsobom utvára. Viem si živo predstaviť obdobia, počas ktorých som tvoril, aj čo som pri tom prežíval a nejakým spôsobom je to v tých dielach zašifrované.

Neviem, či by som použil taký silný výraz, že „ma to mení“, ale určite mi to v živote pomáha. Písanie je pre mňa trochu aj psychohygienou. Dostávam zo seba veci, ktoré by som inak nikdy nepovedal. Nie som taký extrovert, aby som prejavil všetky svoje pocity. V knihách ich však viem dostať do jednotlivých postáv – a možno aj do spomínaných katarzných momentov.

Do kníh dávate viac citu, ako v osobnom kontakte s ľuďmi?

Dúfam, že nie so všetkými, myslím si, že v rodine viem odovzdať emóciu (smiech), ale určite sú v mojich knihách veci, o ktorých mi je potom až ťažko rozprávať, pretože sú veľmi intímne.

Takže ten ozajstný Rastislav Puchala sa dá nájsť v jeho knihách.

Asi áno, dá sa to z tých stránok zozbierať. Ale sú tam aj iné postavy, také, ktoré sú v absolútnom protiklade s mojím nastavením a spôsobom myslenia. Dosť často mi je aj vyčítané, že moje postavy sú čierne a biele, dobré a zlé a stredové polohy sa tam nevyskytujú...

Kritika teda spočíva v tom, že píšete o čierno-bielom svete, ale ten skutočný tak nefunguje...

Ja s tou kritikou celkom nesúhlasím, pretože tam sú postavy, ktoré sú indiferentné a svojou vlažnosťou sú ešte viac nesympatické ako negatívne postavy. Pointou však je, že nie všetky postavy nesú môj myšlienkový svet, ale vo viacerých postavách moje pohľady sú.

Teraz by som sa rád dotkol niekoľkých fenoménov, ktoré vaše diela charakterizujú. Prvým je jazyk, ktorý používate. Niekedy som si povedal, že ste asi čítali veľa starých kníh a to vás pri písaní ovplyvnilo. Je to však krásny jazyk a osviežuje našu hovorovú slovenčinu. Je to úmysel alebo bežne komunikujete takým košatým jazykom?

Arche zmluvy to bol úmysel, v častiach, kde sa vraciam do minulosti, sa jazyk mení na vyslovene archaický. V ostatných textoch sa hlavne snažím používať bohatý jazyk, pretože slovenčina taká je. Zámerne sa vyhýbam internacionalizmom či anglicizmom. Niežeby som proti cudzím jazykom niečo mal, angličtina je môj druhý jazyk, čítam v nej, študoval som v angličtine, žil som pár rokov v Kanade. Angličtina je mi blízka a mám ju rád.

Vo svojich knihách sa však snažím kultivovať slovenčinu. Je veľmi veľa slov, ktoré sú anglicizmami a bežne ich používame, aj keď na to existuje krásne slovenské slovo. Keď nenájdem súčasné pekné slovenské slovo, tak použijem slovo zo slovníka z 50. rokov, s čím má potom problém moja jazyková korektorka. (úsmev)

Čítajte tiež

Neviem po maďarsky, ale pani vydavateľka viacerých mojich kníh maďarčinu ovláda a hovorí, že v Maďarsku existuje literárna maďarčina a bežná hovorová, ktorou sa rozprávajú ľudia na ulici.

U nás akoby tento rozdiel nebol. Nemôžem tu teraz nastavovať nejaké literárne trendy, som vlastne mladý autor, čo sa týka služobného autorského veku, ale dal som si domácu úlohu kultivovať slovenčinu a používať tú peknú, spevnú, aj so slovami, ktoré už dnes nepoužívame, ale stále sú v tezaure slovenského jazyka.

Možno preto znie niekomu môj jazyk archaicky, ale každý máme svoj rukopis a ja si ho držím. Myslím si tiež, že mnohým súčasným kritikom sa to nepáči a sú skôr za „jazyk ulice“, aj zámerne, pretože sa opisujú drsné deje a bežný život.

Druhým charakteristickým fenoménom vašej tvorby je používanie motívu ľudského utrpenia. Vaši hrdinovia sa vyrovnávajú s tým, prečo človek trpí. Napríklad v Arche zmluvy máte postavu človeka, ktorý celý život „pekne žil“, držal sa Božích prikázaní, dobre vychádzal s ľuďmi a získal uznanie aj úspech. Potom do jeho života vtrhnú obrovské tragédie – smrť detí, strata majetku. Hrdina sa búri proti Bohu, hľadá odpovede, k niečomu dospeje. Viažu sa k tomu zaujímavé a hlavne hlboké úvahy. Tento motív sa tiahne viacerými dielami. Prečo?

Utrpenie je absolútne integrálnou súčasťou ľudského života a je úplne legitímna otázka, prečo trpí spravodlivý človek. Mnohokrát ste určite počuli konštatovanie, že Boh nemôže existovať, keď dopustí utrpenie detí a podobne. Asi všetci sa na to nejako snažíme nájsť odpovede.

Ja si odpovede hľadám takto. Nebudem ich teraz hovoriť, pretože univerzálna odpoveď na to neexistuje, ale mojím životným lajtmotívom je, že bohabojnosť je počiatkom múdrosti. To znamená, že v prijatí utrpenia spočíva aj jeho pochopenie. Myslím si, že to v knihách aj vyjadrujem.

Dal som si domácu úlohu kultivovať slovenčinu a používať tú peknú, spevnú, aj so slovami, ktoré už dnes nepoužívame. Zdieľať

Utrpenie je centrálnou témou vo všetkých štyroch mojich knihách. Piata, najnovšia, je vyslovene o utrpení a vyrovnaní sa s ním, a to práve preto, lebo chcem odpovedať na otázku, prečo trpia nevinní a či je utrpenie človeka prejavom Božieho trestu, ako to videl starozákonný človek, alebo to tak vôbec nie je. Či môže byť úspešný a šťastný aj nespravodlivý človek, ako to okolo seba často vidíme, a či môže trpieť ten spravodlivý, ako to takisto často vidíme.

Z empirického hľadiska vieme, že to tak je, z čoho vyplýva, že metafyzická podstata utrpenia bude spočívať niekde inde, nie v odmene a treste. V týchto kategóriách odmietam uvažovať a písať.

Preto tak často siaham po tejto téme, preto sa k nej približujem a nejakým spôsobom naznačujem odpovede. Myslím si, že ešte sa nejaký čas k tomu budem vracať, lebo na to neexistuje rýchla, presná a univerzálne platná odpoveď.

Moja skúsenosť je, že hľadanie odpovede vo veci zmyslu utrpenia je vo vašich dielach veľmi zaujímavé a čitateľsky vzrušujúce. Zrejme sa viete oprieť aj o myšlienky velikánov, ktorí ponúkli svoje úvahy počas existencie ľudstva, za čo vďačíte svojmu teologickému a filozofickému vzdelaniu. Vo vašej tvorbe je často prítomný Boh, a to kresťanský Boh, ku ktorému je vzhliadané s úctou. To dnes u populárnych autorov nie je bežné, dokonca by niektorí kritici povedali, že to nie je vhodné, že Boh nemusí byť explicitne spomínaný a že písať o ňom sa dá aj bez toho, aby ste slovo „Boh“ použili. Prečo tak často „figuruje“ vo vašich dielach Boh s tým, že sa k nemu vzhliada s úctou?

Pretože k nemu vzhliadam s úctou aj vo svojom súkromnom živote.

Nemyslíte si, že vám to škodí v tvorbe, ktorú máte ambíciu ponúknuť aj sekulárnemu čitateľovi?

Prečo by mi to malo uškodiť? Prinajhoršom o tom kritika napíše niečo zlé, s tým sa musím naučiť žiť. Niektorým kritikom sa však, naopak, páčilo, že som do toho išiel s istou odvahou, pretože kresťanskej beletrie sa dnes veľa asi nepíše.

Mňa tiež niektorí zaškatuľkovali do roly kresťanského autora, ale ja chcem byť univerzálny autor a ponúkať svoje myšlienky aj sekulárnemu čitateľovi, aj ateistovi. Prečo by sa ateista nemohol pozrieť na to, ako na veci nazerajú veriaci ľudia?

Nebojím sa, že by mi to malo uškodiť. Nežijem z toho, robím to preto, lebo chcem vypovedať svoj vnútorný svet.

Rastislav Puchala hovorí o svojej tvorbe v štúdiu Postoj TV. Foto: Postoj/Kristína Kružicová

Áno, Boh je centrálnym hýbateľom všetkých dejov, ktoré opisujem. Všetci hrdinovia sa nejakým spôsobom obracajú k Bohu – niektorí sa rúhajú, iní sa k nemu obracajú, niektorí sa modlia, iní ho prijímajú, potom odmietajú...

Už som spomínal, že každá z mojich kníh má autobiografický rys, minimálne v prežívaní hrdinov sa zrkadlí niečo zo mňa. Keby som odstránil základnú vec, na ktorej stojí povedzme moje myslenie, už by to nebolo autentické.

Dá sa napísať kniha o Bohu, ktorý tam nebude ani raz spomenutý, ale asi ešte nemám umelecké majstrovstvo, aby som to urobil. Možno to raz tak napíšem, ale zatiaľ chcem Boha spomínať explicitne.

Súčasná umelecká tvorba a nové plány

Priznám sa, že nemám načítaných veľa súčasných oceňovaných autorov, ale aj s odvolaním sa na aktuálnu víťazku Anasoft Litery si dovolím sformulovať dojem, že v dnešnej literatúre prevažuje trend oceniť niečo, čo je remeselne majstrovsky napísané, ale diela majú drsný jazyk, množstvo vulgarizmov, čo má asi reflektovať dnešný život, a často sú hlavné motívy dejov čierne v zmysle ľudského zúfalstva, prázdnoty, dezilúzie. Možno naozaj žijeme vo svete, kde veľká časť ľudí stratila hlbší zmysel života a nepozná spôsob, ako žiť naplnene – a o tom tí víťazní autori píšu. Mne to však prekáža. Chýba mi v oceňovaných dielach niečo, čo povznáša dušu. Keď som čítal vašu Archu zmluvy či Vežu zo slonovej kosti, často som sa pristihol pri túžbe byť lepším človekom. Naopak, keď čítam súčasné oceňované knihy, často mám pocit, že to je výborne napísané a asi to naozaj majstrovsky vystihuje dnešnú realitu, ale k ničomu dobrému ma to neinšpiruje. Čo hovoríte na túto úvahu?

Nebudem súdiť kolegov spisovateľov a až ma prekvapuje, koľko remeselne dobrých kníh na Slovensku vzniká. Sú napísané naozaj dobre a vidieť, že tí ľudia vedia písať oveľa lepšie ako ja.

Je však pravdou, že smútok, depresia, čierny pohľad, tragédie, sexuálne zneužívania, utrpenie žien či obrovské psychické problémy sú prítomné takmer v každom diele z finálnej desiatky.

Prečo to tak je? Žijeme v takom svete?

Nesúdim to, pretože väčšina z tých autorov sú majstri pera. Ale asi žijeme v takej dobe. Vrátim sa však k otázke, prečo je Boh prítomný v mojich knihách. Možno preto, že s týmto fenoménom pracujem, dokážem to trochu odľahčiť.

Ja predsa žijem v rovnakom svete ako tí spisovatelia, žijeme v ťažkej dobe. Ale možno práve pýtanie sa na zmysel utrpenia z kresťanského pohľadu vnáša do nášho životného príbehu trochu svetla. A keď sa na to iní pozerajú z hľadiska ateizmu alebo svetonázorového neukotvenia, tak to potom vyznie depresívne a smutne.

Týmto však nijakým spôsobom nesúdim umeleckú kvalitu tých diel, ani by som nebol rád, keby ma iný spisovateľ takto posudzoval. Na to sú kritici.

Čítajte tiež

Len hovorím, že súčasné oceňované diela reflektujú našu ťažkú dobu, veľa z nich je ťažkých na pochopenie, pri kvalitnej literatúre je bežné, že nie sú prvoplánové. A je pravda, že sú ťažké aj svojou atmosférou.

Určite to reflektuje dobu, pretože takíto spisovatelia vyhrávajú aj Nobelovu cenu za literatúru, aj keď tento rok bol výnimočný, lebo ju získal nórsky katolík, konvertita, ktorý má manželku Slovenku. Keď si však pozrieme posledných laureátov Nobelovej ceny, tak všetky tie diela sú ťaživé.

Poviem to otvorene. Asi to bude aj tým, že sa z nášho myslenia, zo spôsobu reflektovania vecí a prežívania vytratil Boh a kresťanstvo.

Subjektívne si dovolím povedať, že považujem za vyššie umenie niečo, čo mi pozdvihne dušu.

Toto bola ambícia umenia do 20. storočia, dokonca to bola úloha umenia. Táto požiadavka na umenie sa v 20. a 21. storočí vytratila.

Čo chystáte pre svojich čitateľov v najbližšom čase?

Zhodou okolností mi vyjdú dve knihy v jednom roku, no nie preto, že by som bol chorobný grafoman. Dávida som však tvoril tri roky a medzitým som mal rok času na písanie. Preto v týchto dňoch uzrie svetlo novela Nedeľa radosti.

Je to v príbeh biblického Jóba zasadený do moderného kontextu. Nie je to biblická Kniha Jób, ale má jej štruktúru a na nej je vystavaný príbeh utrpenia, pádu a povstania z ťažkého životného osudu jedného človeka približne v mojom veku.

Veľká časť deja sa odohráva na psychiatrickej klinike, kde človek v ťažkom posttraumatickom šoku prehodnocuje svoj doterajší život a ako za Jóbom za ním chodia jeho priatelia a vysvetľujú mu, prečo trpí. Vysvetľujú mu to však zle, Boh sa na nich hneval a Jóba odmenil a pochválil za to, že sa búril, neprijímal ich naratív, že utrpenie je trestom. Na tomto je vystavaný príbeh súčasného človeka.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, ktorí prispievajú od 5,- € mesačne alebo 60,- € ročne. Pridajte sa k nim teraz, prosím.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.