O víťaznej knihe Anasoft Litery Volá sa Dôvod na radosť, ale je o zúfalstve, ľahostajnosti a rezignácii

Tohto roku sme sa koncom októbra  dozvedeli, že zo 123 hodnotených pôvodných slovenských prozaických kníh porota ako najlepšiu ocenila zbierku poviedok Dôvod na radosť. Autorkou je Soňa Uriková, ročník 1988. Teda autorka už patrí do generácie ľudí, ktorí prakticky celý svoj čas prežili mimo totality, mali pred sebou všetky možnosti, cesty, prísľuby.

Ale ako generačná výpoveď je to dôležité dielo, lebo je to smutná kniha o zväčša hlboko nešťastných ľuďoch.

O tom, ako sa cíti táto generácia, sme sa od Soni Urikovej dozvedeli nielen vďaka knihám. V roku 2018 sa zúčastnila v Považskej Bystrici na protestnom mítingu a prečítala tam zaujímavý prejav, kde o svojej generácii povedala stručne naozaj veľa.

Dovolím si urobiť výber: „Som Jamie Oliver, keď varím krátko po výplate. Som mamka Čenková, keď varím na konci mesiaca. Som presvedčená, že si ešte dlho nekúpim vlastné bývanie. Som zatiaľ bezdetná. Som tridsiatnička. Som ekonomický migrant. Som Bratislavčanka. Som človek, ktorý žil v Londýne a umýval tam toalety na futbalovom štadióne. Som človek, ktorý si musel požičať peniaze, aby mal čo jesť. Som odporkyňa fašizmu. Som veriaca. Som marxistická feministka. Som obeťou sexuálneho obťažovania na pracovisku. Som za ratifikáciu Istanbulského dohovoru. Som nahnevaná. Som unavená. Som ustráchaná.“

Ale svoju tretiu knihu (druhú pre dospelých) nazvala nádejne, mali sme v nej nájsť dôvody na radosť. Ale nie je to lifestylová príručka, pochopiteľne.

Byť realistom sa stále oplatí najviac.Zdieľať

Človek by sa mal aj potešiť, že v tomto posmutnelom čase, lebo voľby, lebo vojny, lebo jeseň a krátke dni, je tu kniha, dobré literárne dielko ponúkajúce či hľadajúce dôvody na radosť.

Ale ten titulok treba brať s velikánskou rezervou, lebo autorka v rozhovore pre Rozum povedala, že „v dobe často prehnaného pozitivizmu“ chce ukázať, že „byť realistom sa stále oplatí najviac“.

Aj porotcovia naznačili, že sedem poviedok je plných „civilnej rezignácie a miestami irónie či jemného humoru, a to napriek trpkému poznaniu, že svet je občas ľahostajný“.

A ešte porotcovia dodali dôležitú vetu, že Urikovej hrdinky, lebo je to kniha o ženách rôzneho veku, by sa aj mohli radovať, len sa im „už akosi odnechcelo“.

To je zvláštne poznanie, hrdinkám sa už odnechcelo radovať sa. Ani neviem, či tomu celkom rozumiem, hoci to znie zaujímavo.

Hrdinky tejto knihy sú ženy či dievčatá, ktoré majú dosť rôznych trápení. Mladé ženy nemajú partnerov alebo majú len takých nespoľahlivých – na sex a koniec. A sú už vďačné aj za málo, teda aj za kúsok pozornosti, blízkosti či empatického rozhovoru.

Tragická je poviedka o mladej žene, ktorá si prišla zarobiť do Británie. Autorka zjavne čerpá z vlastnej životnej skúsenosti.

To sa aj ťažko číta, lebo zrazu si to viete živo predstaviť, tú chudobu a poníženie, žiadna dôstojnosť človeka, ľudí na prácu je veľa, priestoru na bývanie či na vzťahy máličko.

Veľmi smutná je aj poviedka o troch mladých ženách, ktoré idú na lacnú dovolenku do Grécka, slobodné tridsiatničky, ktoré dúfajú aspoň v nejaké rozptýlenie v podobe letného vzťahu či letmého sexu, ale sú v hoteli plnom dôchodcov a zisťujú, že už o ne ani veľmi nie je záujem. Tá zúfalá osamelosť z nich príliš razí. Ale možno viac ako sex niektoré potrebujú aspoň načúvajúceho pozorného človeka.

Je jasné, čo sa bude diať, že sa bude treba zmierovať so samotou, starnutím, prázdnotou či s takýmito náhradnými kamarátskymi vzťahmi so ženami v podobnej situácii.

Ide z toho strašný smútok, autorka pritom nehovorí nič o tom, kto sú tie ženy, prečo sú také opustené, stačí opis tých pár dovolenkových dní. Pár nepodstatných detailov, možno banalít, ako sedia v bare, ako idú na pláž, na výlet a ten obraz sa vám pred očami celkom plasticky vytvorí.

Autorka je vyštudovaná scenáristka a jej poviedky sú také filmové. Beží vám to pred očami ako film, je v tom tajomstvo, atmosféra, presný detail, ale aj rezignácia. Ak by niektorá z tých poviedok slúžila ako predloha pre film, bola by to zrejme taký smutný film o osamelých tridsiatnikoch alebo sociálna dráma, v ktorej sú zlé rodinné vzťahy a deti trpia.

Niektoré aj dosť pijú, niektoré balia barmanov, niektoré sú mužmi použité a opustené.Zdieľať

Najvýraznejšie sú dve poviedky, ktoré sa týkajú detí.

V tej prvej je mladá žena, matka dvoch školopovinných detí, ktorá má aj stabilného partnera, vytvorili rodinu, mohla by mať vlastne pokojný rodinný život. Napriek tomu je tu silná frustrácia.

Netušíme ani presne, prečo to tak je, ale vidíme, ako sa tá ukrývaná frustrácia prejavuje na jednom školskom projekte.

Deti majú do školskej družiny urobiť projekt o slimákoch, hlúposť, ale okolo toho sa rozvinie príbeh, ktorý vyzerá vlastne veľmi všedne, matka pomáha deťom urobiť projekt, hoci sa jej zdá nezmyselný. Obetavo deťom pomáha, ale jej frustrácia sa tým len stupňuje, je to zúfalstvo ženy, ktorú materstvo ubíja, hoci mu nechce uniknúť. Ale dôvodov na radosť v ňom vidí málo.

A hoci bojuje zo všetkých síl, aby to zvládala, aby deti nič nepocítili, napokon ten slimačí projekt ukáže, že deti sú vnímavé a ťažko im niečo predstierať. Tá frustrácia sa ľahko prenesie aj na ne.

Mladá matka pritom vďaka tejto úlohe o slimákoch stretne v knižnici mladého muža, ktorý vyzerá – vlastne aj je – ešte väčším zúfalcom ako ona. Sú aj takí, ktorí sú na tom horšie.

V tej poviedke je naozaj veľa vulgarizmov. Už prvá veta znie takto: „Deti prišli domov z družiny s prijebanou úlohou o slimákoch.“

Podobných slov je tam dosť, akože silná emancipovaná mladá žena môže používať aj vulgárny slovník, je tvrdá, žiadna ženská jemnosť, ale nakoniec človek zistí, že je za tým len zúfalstvo. Prejavuje sa aj tým slovníkom.

Viacero mladých žien v tej knihe to takto rieši, majú takýto pancier. Niektoré sú vulgárne, iné aj dosť pijú, niektoré balia barmanov, niektoré sú mužmi použité a opustené. A ani ich to neprekvapuje.

Ale muži z tej knihy vyznievajú zväčša ešte horšie, lebo sú to príliš krehké, slabé či povrchné nádoby, ktoré nezvládajú vlastný život, niežeby ešte prevzali zodpovednosť za niekoho iného.

Je to taká banalita, ale rýchlo viete o tom vzťahu všetko.Zdieľať

Viac sa mi žiada napísať o najsmutnejšej poviedke knihy. Je to príbeh malého dievčaťa, ktorého matka opustila rodinu, odišla s iným a s tým má ďalšie deti. O prvé dieťa záujem už vôbec nejaví. Akoby nebolo, vymazané zo života.

Citlivé a vnímavé dievčatko ostalo s babkou a otcom. Sme kdesi na dedine, v chudobnej rodine, kde ešte funguje domáce gazdovstvo, treba robiť v záhrade, okolo zvierat, šetriť, žiadne zbytočné výdavky či rozkoše.

Otec vyzerá ako dobrák, ale slaboch, jeho pobabraný život je len robota a televízor, a občas pár pekných chvíľ s dcérou. Dievčatko vychováva babka, krutá žena, ktorá dieťa bije, ponižuje, ubíja, akoby ono mohlo za ten zbabraný rodinný život. Zjavne sa o dieťa stará, hoci je to taká tvrdá výchova bez lásky, láskavosti, nežnosti.

Strašne vám je toho dievčaťa ľúto. Autorka má talent ukázať vzťahy v rodine na drobných scénkach, dievča musí so starou mamou číhať na krtkov v záhrade a potom ich ubiť motykou.

Je to taká banalita, ale rýchlo viete o tom vzťahu všetko, aj o tom, ako to dieťa prežíva.

Hodno asi poznamenať, že tá bezcitná babka je prezentovaná ako veriaca žena, ktorá svoju vnučku núti každý večer „odrapotať na kolenách Otčenáš a Zdravas“. To malé dievča však tento obrad berie len ako nutnosť, lebo „naučené slová jej nedávali zmysel, ale babka ju uprene pozorovala, tak držala ruky zopnuté a oči zavreté“.

A potom je tu aj scéna, keď babka vezme dieťa v horúčkach do cudzieho domu, lebo tam sa schádzajú ženy-ruženčiarky a nemôže vynechať túto udalosť. A kým sa ženy modlia, to úbohé dieťa tam na stolčeku chrúme tyčinky v „monotónnom rytme nekonečného Zdravasu“.

Aká bude asi najlepšia kniha, ktorá vyšla v tomto roku? Zdieľať

Dieťa pozoruje asi desiatku žien, „skôr starších, podobných babke, poznala ich z videnia, no nerozoznala jednu od druhej. Sedávali v tých istých dvoch kostolných laviciach vždy rovnako, Marikina babka na ľavom kraji druhej lavice, spievali najhlasnejšie, väčšinou falošne a tenko ako myši“.

Je to svet, ktorým autorka opovrhuje, a Marikina babka je naozaj asi najodpornejšia postava knihy. Teda ani viera v Boha či praktizovanie viery nie je zárukou, že človek bude dobrý, súcitný, milosrdný.

Týmto svetom, dedinským a upnutým na vieru, autorka opovrhuje, považuje ho za krutý, lenže ani ten iný svet, ktorý nám ukazuje – mestský, zbavený viery, užívajúci si slobody, nie je príťažlivý či radostný.

V čom sú teda tie dôvody na radosť? Asi v prijatí reality, že takto to je, akési zmierenie sa s tým, čo človek žije, s realitou. Porotcovia to nazvali „civilnou rezignáciou“.

Je to rezignácia na radosť, ale možno je v tom aj odhodlanie niesť ho taký, aký je, neradostný, plný osamelosti či zúfalstva.

A možno je to vypísanie sa z bolesti a smutnej reality terapeutické, možno to terapeuticky pôsobí aj na mnohých čitateľov, najmä z tejto generácie s podobnými životnými skúsenosťami, možno.

Možno čitateľom padne dobre prečítať si, že ich dezilúzia je spoločná, zdieľaná, prirodzená. Že to inak asi ani nemôže byť.

Takáto je teda kniha, ktorá má titul tej najlepšej z celého minulého roka.

Aká bude asi najlepšia kniha, ktorá vyšla v tomto roku?

Už teraz sa toho trochu desím.

Lebo čítanie tejto knihy síce priniesie isto aj literárne pôžitky, ale inak z tej knihy ide najmä veľa smútku a bolesti.