Nová spisovateľská hviezda Prečo je tvorba Rastislava Puchalu prekvapivým závanom krásy

„Bol priestupný deň priestupného roka. Deň, ktorý je mimoriadny, lebo sa opakuje len raz za uhorský rok. A takýto zvláštny deň hádam len raz za život,“ píše Rastislav Puchala v Smiechu svätej Rity, prvej zo siedmich poviedok svojho Priestupného roka, tretej knihy, ktorú autor predstavil svetu.

Ako „priestupný deň priestupného roka“, aj tento počin je na slovenskej literárnej scéne mimoriadny. Niežeby dokázal prekvapiť čitateľa, ktorý sa už kochal riadkami Archy zmluvy a ponáral do príbehu Veže zo slonovej kosti, ale po svojich dvoch románoch Puchala aj knihou poviedok potvrdzuje, že latku má nastavenú vysoko.

Sedem poviedok pospájaných plynutím času počas jedného mimoriadneho roka dáva šancu zamyslieť sa nad tým, prečo vychádzajúca hviezda Rastislava Puchalu žiari čoraz silnejšie.

Mimoriadny svet

Nie sú to len námety Puchalových príbehov, ktoré uchvátia čitateľa – aj keď i tie si autor volí nesmierne zaujímavo. V Arche zmluvy vsadil viacgeneračný rodinný príbeh do pozadia zásadných dejinných zmien a na hlbinu zatiahol úvahami o ľudskom utrpení. Veža zo slonovej kosti je – okrem osobného príbehu a svedectve o útlaku komunistickej totality – tým najlepším, čo v beletristickej forme opisuje a hodnotí fenomén Hnutia Nazaret, takzvaných „beňovcov“.

V Priestupnom roku zas Rastislav Puchala v poviedke Smiech svätej Rity vtiahne čitateľa do mrazivých februárových dní, v ktorých jeho hrdinovi, utrápenému mužovi, opäť „vyjde slnko“ po nadprirodzenom stretnutí so známou sväticou.

Nasleduje Exsultet, veľkonočný chválospev. Skrýva sa za ním príbeh starnúceho, zbožného vedca Eusebia Samarasa, ktorý pri reštaurovaní Božieho hrobu „za zlovestného satanského chrapotu uvidel kostru Krista“.

„Život a smrť, depresia a zmysluplnosť, trápenie a zmŕtvychvstanie, podstata našich dní, neochudobnená o dych vyrážajúcu krásu prírody i ľudského tepla. Toto zaujíma Puchalu.“Zdieľať

Jar sa nenápadne plazí do letných dní, kam patrí Láska v ľade, čisté, srdce zvierajúce rozprávanie z tirolských hôr o veľkej láske, s ktorou ostal doktor Hans, dnes už v jeseni života, „celkom, ale celkom sám“.

Kým leto príde k svojmu vrcholu, prichádza poviedka Missa gregoriana a racionálny farár Belan, ktorý v kázni vravieval, že „viera v Boha aj láska k Bohu, to musí byť predovšetkým rozhodnutie zrelej mysle“, čelí hrôze zo žiadosti svojho zosnulého predchodcu, ktorý žil nezriadeným životom, aby pomohol spáse jeho duše.

A po záhrobnom chlade vykontrastovanom nádejou a úľavou prichádzajú Slávnosti leta, kde Puchala bezostyšne rozvinul svoju poetiku a vedie vás takmer básňou v próze obrazmi spomienok starého domu, zábleskami mladosti a hravosti, vzduchom, chvejúcim sa horúčavou, vôňami orgovánu, ruží, bazy a lipy, až kým sa leto nepriblíži k svojmu „melancholickému koncu“ a kým sa „jedného rána mocnejšie zadrapia hmly do čerstvo pooraných brázd v dolinách, a hoci ich aj dopoludnia rozoženie slniečko, leta viac nebude, pretože nastala jeseň“.

Život a smrť, depresia a zmysluplnosť, trápenie a zmŕtvychvstanie, podstata našich dní, neochudobnená o dych vyrážajúcu krásu prírody i o ľudské teplo. Toto zaujíma Puchalu, o tomto píše, k týmto motívom spriada vlákna svojich myšlienok každé ráno pred odchodom do práce. Do tohto vkladá vrchol svojho autorského majstrovstva, citu, ale aj intelektu.

V Slávnosti zosnulých, predposlednej, jesennej poviedke, to máme podané priamo na dlani. Spomienky na láskavého a múdreho otca strieda prechádzka cintorínom, „svetom mŕtvych, no nie neživých“, a na záver prichádza nečakané cintorínske stretnutie s dávnym spolužiakom, ktorý s bohatým využívaním recitácie Danteho a Vergília hovorí o trápení a nádeji duše v očistci.

Treskúca zima v kanadskej Ottawe a hrdina rozprávania na obchodnej ceste, túžiaci po Vianociach s rodinou, ktorá na neho čaká pod Tatrami, kým sa situácia nečakane zvrtne a všetko je inak, čo prináša nové trápenie, ale aj blízkosť a slzy za zvukov Paschovej Vianočnej omše. To je Luskáčik a s ním finále toho mimoriadneho priestupného roka, ktorý nám ponúkol Rastislav Puchala.

Nový vietor

Ako však už bolo povedané, čitateľa nestrhnú len námety Puchalových počinov. Jeho vstup na literárnu scénu prináša nový vietor z viacerých hľadísk. A to pritom sám patrí ku generácii, ktorú skeptici zvyknú označovať za tú, ktorá premárnila šancu vybudovať slušnú krajinu, keďže v plnej sile vstupovala do slobodného sveta a namiesto angažmá pre spoločné dobro sa sústredila na snaženie o osobné blaho, zväčšovanie majetku, budovanie kariéry či získavanie zážitkov.  

Rastislav Puchala aj získal kvalitné vzdelanie v slobodnom, otvorenom svete, aj pôsobil roky v zahraničí, aj pretavil svoj talent v kariérnom raste v súkromnom biznise. Na rozdiel od mnohých rovesníkov však nezostal len pri tom. Okolo päťdesiatky začal písať a jeho vnútorný svet je fascinujúci.

V čom je teda Puchala iný?

V prvom rade používa krásny jazyk, literárnu slovenčinu, slová a vetné konštrukcie, ktoré v moderných dielach často nenájdete. Ide opačným smerom ako spisovatelia, ktorí svoj jazyk zjednodušujú až vulgarizujú, aby sa podkladali svojim čitateľom, vystihli ducha doby či jednoducho hrubosťou svojho výraziva upútali pozornosť.

Možno kvetnatosť Puchalovho jazyka niektorých čitateľov pri prvom kontakte s jeho tvorbou až zarazí a položia si otázku, či sa autor nechce len samoúčelne vystatovať šírkou svojich jazykových obzorov. Nie je to však tak. Naopak, podobne ako v Ecovom Mene ruže, ak dokážete bohaté výrazivo trpezlivo premietnuť do svojej predstavivosti, dejová línia príbehu sa vo vás začne rozvíjať v nečakanej komplexnosti.

Čítajte tiež

Berniniho voľba Prečo kresťania prehrávajú kultúrne vojny a ako v nich predsa len zvíťaziť

Lukáš Krivošík

Krása a umenie sú v tomto zápase dôležitejšie než konzervatívna politika.

Rastislav Puchala tiež vo svojich dielach rozširuje čitateľom intelektuálne obzory. Vo vážnych témach ide do hĺbky. Vidieť za tým roky štúdia, roky uvažovania a aj praktickú životnú skúsenosť.

Závery jeho úvah obohacujú. Puchala miestami naznačuje, že odpovede na niektoré zásadné otázky života a smrti sa nedajú dostatočne vystihnúť slovami, ale na jeho hrdinoch vnímame, ako uvažovali, čo vstúpilo do ich životnej rutiny, akú krízu zažili a aký vnútorný postoj nakoniec zaujali.

Len nedávno ma jeden vzácny človek upozornil na ďalšiu črtu Puchalových diel. Tento autor je dobrým znalcom hĺbok človeka, jeho duše. V Arche zmluvy napríklad píše: „Srdce človeka podobá sa žírnej zemi. Potrebuje síce vlahu, slzy, tak ako pôda prahne po daždi, ale potom sa jej žiada teplých dní. Tak podobne aj srdce potrebuje dostatok pekných chvíľ, plných lásky a dobroty.“

A nakoniec, Rastislav Puchala je jeden z mála skutočne kvalitných autorov, ktorý vo svojich dielach postavil Boha a posvätno do centra životov svojich hrdinov. Iste, ľudia v jeho príbehoch s Bohom aj bojujú, hádajú sa, hnevajú sa naňho a prichádzajú o svoje predstavy o ňom. Osobný Boh, viera, cirkev, tradícia a zmysel života sú však u Puchalu prepojené a podstatné motívy. Úcta k posvätnu radí Puchalovu tvorbu ku kresťanskému umeniu. Zároveň svojou kvalitou „strčí do vrecka“ mnohých finalistov Anasoft Litery.

Posledná poznámka. Dnešný svet, jeho určujúca kultúrna sila, často nevie, čo je dobré a čo zlé. Vo vyzdvihovaní absolútnych slobôd tieto kategórie zanikajú, zmršťujú sa do individuálnych emócií a z nich sa stáva „zlaté teľa“ pravdy a lži, dobra a zla. To sa bolestne prejavuje aj v umení.

V tvorbe Rastislava Puchalu je to však inak. Pri čítaní sa môžete poľahky pristihnúť pri túžbe byť lepším človekom.