Rozhovor manažéra s kňazom: Od sladkých rečí nás bolia uši

Prinášame rozhovor manažéra Jána Košturiaka s kňazom Antonom Srholcom. O spoločnosti, podnikateľoch a šťastnom živote.

Otec Antonio. Máte za sebou 80 rokov života, ktorého časť ste prežili v komunistických táboroch a ani po prepustení ste to nemali jednoduché. Posledné roky pomáhate ľuďom, ktorí sa dostali na ulicu a do iných problémov. Napriek tomu máte vždy dobrú náladu, z Vašich slov ide povzbudenie, pokoj a radosť. Na druhej strane stretávam ľudí, ktorí sú materiálne perfektne zabezpečení a sú stále nespokojní a nešťastní. V čom to je?

Osemdesiat rokov by malo stačiť každému, aby porozumel životu. Tomu, čo je dôležité a čo sa oplatí. Nič si z tohto sveta neodnesieme. I napriek tomu máme raz byť hodnotení za každé slovo a podľa našich skutkov. Kresťanská antropológia je o tom, že život stále pokračuje a že náš pobyt v tomto tele, priestore a čase je len začiatkom. Podobne ako aj známky zo základnej školy čosi hovoria o budúcom študentovi na univerzite. Dnes sa preháňa až do krajnosti odveké pokušenie človeka, by sa sústredil len na svoje vnútrosvetské dejiny.

V septembrovom čísle časopisu Harvard Business Review autor James Speth píše: "Teraz už viem, že materializmus je pre šťastie toxický". Zdá sa, a kríza to potvrdzuje, že budeme musieť radikálne zmeniť mnohé pohľady na rast podnikov, ekonomiky i na náš život. Rast HDP, ziskov a tržieb budeme musieť doplniť o rast kvality života, rast pomoci chudobným a chorým, rast ochrany prírody a našej Zeme. Vidíte šancu na takúto zmenu?

Ani jeden strom nerastie až do neba. Padol štátny kapitalizmus, ako nám ho nasilu vnucovali komunisti, raz sa musí skončiť katastrofou aj tento bezbrehý, bezohľadný súkromný spôsob zbytočného ničenia prírody, ohrabania majetku a nespravodlivého ovládania ľudí. Ako keby to bolo osudové postihnutie ľudstva. Stále sa nevieme zastaviť uprostred cesty, žiť plne a zodpovedne svoj život, deliť sa s tými, čo menej dostali. Ťahá nás to k pólom, kde je chlad a smrť. Extrémne riešenia všeľudských problémov v minulom storočí spôsobili svetové vojny a dva hrozné totalitné režimy. Toto poučenie by nám malo stačiť. Aj v súkromných dejinách sú najviac ohrození ľudia veľmi bohatí a veľmi chudobní. Náš hlavný problém je ako byť relatívne bohatý a nežiť len pre bohatstvo, byť chudobný a žiť v láske a v nádeji a uniesť slobodu.

V mnohých podnikoch sa hovorí o ľudských zdrojoch, ich využívaní a motivácii. Ľudia sú však živé bytosti a nie zdroje. Najsilnejšia motivácia je motivácia zvnútra, keď ľudia vidia a chápu zmysle toho, čo robia. Aký máte názor na motiváciu ľudí? Čo motivuje ľudí, ktorí v ťažkých podmienkach pomáhajú bezdomovcom, alkoholikom alebo hladujúcim a nemocným ľuďom v Afrike?

Kto má poctivú prácu, v dnešnej kritickej dobe sa na ňu musí sústrediť a prežije tam viac času ako pri svojej rodine. U komunistov sme boli vždy len pracovná sila. Dobrí na to, na čo ešte nemali stroje. Dobrí, keď sme poslúchali a fungovali. Plnili normu. Po straníckej línii vznikla kasta vedúcich, pre ktorých pracujúci človek neznamená viac, ako číslo, robot, stroj.

Väčšinou takíto ľudia dnes vedú ekonomiku. Stratila sa dôstojnosť človeka. Nájdu si ťa v ktoromkoľvek počítači, ale si len prípad, abstraktné meno. Horšie, že mnohí ľudia si na to zvykli. Mali by opäť uviesť hru od K. Čapka, RUR.

Spoločnosť okolo nás akoby bola postavená na hlavu. Tí, čo majú ochraňovať prírodu, jej často najviac škodia, tí, čo majú ochraňovať zákon, ho porušujú, tí, čo majú byť vzorom morálneho správania často klamú a kradnú. Politici nielen, že ochudobňujú našu spoločnosť svojim rozkrádaním, ale poškodzujú ju morálne. Zdá sa, že v našej krajine nie je sila, ktorá by postavila hrádzu tomuto konaniu politikov, vrátane cirkví, ktorá by ich vysunula na okraj spoločnosti. Slušní ľudia sa začínajú vyhýbať politike a verejným funkciám, čím sa morálne bahno v politike a spoločnosti ešte viac rozširuje. Čo s tým?

Zabúdame, že sme súčasťou prírody. A ničiť prírodu, kdekoľvek a akokoľvek znamená podkopávať svoje vlastné korene. Ako rakovina v nás rezonujú staré, choré postoje, ako že z cudzieho krv netečie, alebo: nehas, čo ťa nepáli. Všetci sme oveľa viac jedna rodina, jeden organizmus a škoda, či bolesť iného sa dotýka aj mňa. Spomínam si, ako asi pred tridsiatimi rok ochranári, ktorí boli nepohodlní režimu pripomínali, že žijeme na úkor budúcej generácie. Už je to tu. Je toho toľko otráveného, spáleného, vydrancovaného, že nás z toho všetkých začína bolieť hlava. Ešte horšie je to s otrávenými dušami.

Podnikatelia a manažéri sú často tiež vnímaní negatívne, ako zbohatlíci alebo tí, ktorí všetko podriadili peniazom. Ja osobne však poznám mnohých, ktorí obetujú svoj čas tomu, aby vytvorili svojim zamestnancom dobre pracovné podmienky, aby podporovali komunity v regióne, kde žijú, ktorí pomáhajú svojimi peniazmi dobrým veciam. Ako vnímate úlohu podnikateľov, manažérov a bohatých ľudí v spoločnosti?

Iste sú podnikatelia, ktorí nespávajú, zodierajú sa a obetujú všetok svoj čas, niekedy aj rodinu, aby žili, prežili. Dávajú chlieb na stôl desiatkam, niekedy stovkám rodín. Sú znakom nádeje, že tá Sodoma sa nemusí skončiť katastrofou. Ako z týchto príkladov urobiť normu? Myslím si, že aj oni sa budú musieť zapojiť do spoločenstva hrdých, svedomitých, ohrozených, ktorí budú spolupracovať na základe týchto mravných kritérií. Dozvedám sa, že už aj v zamestnaní sa pýtajú nie len na schopnosti, ale aj na minulosť. Kde je hranica medzi kádrovaním a zápasom o službu zodpovednému človeku?

V ostatných rokoch sa veľa hovorí o morálnej inteligencii, etike podnikania, spiritualite v manažmente. Začínajú sa stretávať ľudia z podnikateľskej a duchovnej sféry. Mnohí v tom vidia začiatok novej etapy manažmentu podnikov. Namiesto manažérov - celebrít, sa zdôrazňuje úloha pokorných lídrov, ktorí slúžia svojim spolupracovníkom, ktorí veľa vedia a učia svojich najbližších spolupracovníkov. Aký je Váš názor na tento vývoj?

Tento fenomén je nový a obohacujúci. Hovorilo sa len o straníckej poslušnosti, o morálke v práci, dnes už vidíme, že je to málo. Človek musí byť morálny, etický vo všetkých svojich úrovniach. Všetko so všetkým súvisí. Zrodili sa aj nové kritéria a nároky na človeka, odlišné od tých starých, tradičných. Socialistický model pracujúceho človeka bol príliš povrchný. Nestačí byť len človekom, ktorý veľa vie, ale jeho hodnota sa popri štúdiách a poznaní presúva do roviny charakteru, citu zodpovednosti aj za iných, schopnosti obetovať sa a tvoriť. Keď aj hmota, príroda, a všetko živé má svoje zákony, tým skorej človek je zložitejší a manko niektorých charakterových a duchovných darov môžu byť nebezpečenstvom pre neho aj pre jeho okolie. Pred hľadaním zmyslu svojho bytia nik neutečie. Ak sa zachová mier, bude sa šíriť toto duchovné príbuzenstvo nasýtených a bohatých, čo sa nedajú zaslepiť bohatstvom, lebo aj oni sa chcú zachrániť.

Nielen v politike, ale aj v mnohých podnikoch sa viac rozpráva ako sa v skutočnosti robí. Mnohí manažéri definujú vízie, poslania, stratégie, na stenách majú výzvy o ekologickom a etickom podnikaní, ale realita je často iná. Profesor Zelený hovorí, že stratégia nie je to čo hovoríme a píšeme, ale to, čo skutočne robíme. Aj v duchovnej sfére mám často pocit, že forma a vonkajší prejav, rozprávanie a filozofovanie dominuje nad skutočnými a reálnymi činmi. Profesori filozofujú na konferenciách, často bez reálneho kontaktu so skutočným svetom a jeho problémami. Vedci a výskumníci z oblasti životného prostredia píšu články a koncepcie, bez toho aby chodili do skutočného lesa a pomáhali mu. Podobne by sa dalo hovoriť o manažéroch, ktorí zabudli ako vyzerá výroba v ich podnikoch, alebo o kňazoch, ktorí zabudli na skutočnú biedu a nešťastie okolo nás. Aký je podľa vás pomer medzi slovami a skutkami? Ako dosiahnuť, aby sme boli účinnejší v realizácii našich plánov a zámerov?

Slová, slová, slová. Lavína slov. Hovorené, spievané, písané. Každý list zo stromu nesie presné a jasné posolstvo. Keď máme na jeseň lístia po kolená, nečítame ani jeden. V slovách a reklame je nekonečný priestor na klamstvá. V Biblii je napísané, že to tak bolo aj v minulosti, napríklad v Babylónii a že nakoniec sa ľudia budú poznávať podľa svojich skutkov. Aj od sladkýchh rečí nás bolia uši. Tam, kde sa ľudia majú radi, ubúda slov. Prameňom tohto omylu je viera, že všetko sa dá vysloviť a vyslovené a pomenované je pravda. Kým slová aj naše skromné skutky sú len cestou k nevysloviteľnému, k pravde, ktorá je kdesi inde, pred nami, v nás, v našich srdciach. Čím som starší, všetko sa mi zdá zložitejšie aj jednoduchšie.

Všade sa hovorí, že chýbajú vzdelaní a pripravení ľudia. Že mladá generácia je zlá, lenivá, nechce sa jej učiť. Aký je Váš názor na mladú generáciu a jej schopnosť zmeniť náš svet k lepšiemu?

Vždy boli ľudia leniví aj menej leniví. Mladí ľudia nie sú inakší. Najväčším nešťastím sú mnohí mladí ľudia, ktorí sa nenaučili základné návyky, z ktorých vyrástla naša súčasná civilizácia. Poctivá práca, ohľad a rešpektovanie toho, čo vytvorili iní, vášeň realizovať sa tvorbou. Vtĺkali nám do hláv, že hodnota človeka je podľa jeho práce. Ja som baník, kto je viac? Redukcia tvorby sústredená na manuálnu prácu. Vyrástla nám generácia otrokov, ktorí sa zodrali a dnes sú opotrebovaní, nepotrební a nepoučení. Svoj smútok zalievajú alkoholom. Ich deti, ktoré okradnuté o lásku si uplatňujú svoje právo na šťastie. Rýchle, jednoducho a lacno. Chýba nám poznanie, že akákoľvek tvorba, aktívna, či pasívna, sa môže stať modlitbou. Oslavou života. Sú aj zdravotne postihnutí ľudia, ktorí nám môžu byť príkladom, ako prijali svoj neľahký ľudský údel. Asi aj tá kríza môže mať kladný výsledok. Česi hovoria, že v núdzi sa Dalibor naučil hrať aj na husliach.

Niekedy mám pocit, že aj Katolícka cirkev sa až príliš zaoberá sama sebou a rozličnými šarvátkami (napr. ktorá fara bude v ktorej diecéze) namiesto toho, aby zaujala jasné stanoviská k rozkrádaniu nášho štátu z najvyšších miest, ktoré prebieha už 20 rokov. Režim, ktorý sme vítali ako oslobodenie od komunizmu je takto diskreditovaný, ľudia strácajú orientáciu. Niekedy mám pocit, že na každú kritiku tejto pasivity cirkvi prichádza veľmi precitlivená reakcia (napr. voči časopisu Zrno a pod.). Ako to vidíte Vy?

Naša katolícka Cirkev je z postihnutých inštitúcií najpostihnutejšia. Za dvadsať rokov sa nedokázala vylízať zo svojich rán. Neviditeľná vo verejnom živote, preto nezraniteľná. Už aj tu sú znaky nádeje. Nová generácia, nezaťažená hroznou minulosťou. Ťažisko zodpovednosti sa presúva na radových veriacich a ak sa v našej spoločnosti deje niečo dobrého, sú pri tom. Škoda, že sa vedenie cirkvi správa ako tie božie mlyny. Príliš pomaly, príliš neskoro a čo melú? O ďalších dvadsať rokov budete múdrejší jej prastarou múdrosťou. My starí musíme vymrieť. Aj viera v Dobro, Pravdu a Spravodlivosť dostáva inú tvár, aj nových protagonistov.

Zdá sa, že spoliehanie sa na zahraničných investorov, ktorí prinesú do našej krajiny blahobyt a prosperitu bolo nesprávne. Ukazuje sa, že potrebujeme vlastných, domácich gazdov, živnostníkov, manažérov a podnikateľov. Čo by ste im poradili na neľahkej ceste zakladania a riadenia ich vlastných firiem?

To ako keby ste sa pýtali žobráka, ako zbohatnúť. Poznám len poctivú cestu. Viem, že všetko veľké sa rodí namáhavo a má veľa prekážok. Môj Boh je bohatý a drží so všetkými, ktorí sa poctivo snažia. Modlím sa, aby všetci Slováci a Slovenky boli bohatí a bohatstvo zdravia, poznania, duchovných aj hmotných darov aby uniesli tanečným krokom.

Ján Košturiak (48) je prezident a spoluzakladateľ spoločnosti Fraunhofer IPA Slovakia. Vyštudoval odbor strojárska technológia na Vysokej škole dopravy a spojov v Žiline. V roku 1997 ho vymenovali za profesora na Žilinskej univerzite v Žiline, v roku 2001 za profesora na ATH Bielsko Biala a za honorárneho profesora HST Ulm. Dlhodobo pôsobil na Fraunhofer IPA Stuttgart a TU Wien. V roku 1990 začal pracovať ako konzultant pre priemyselné podniky. V roku 1995 založil Inštitút priemyselného inžinierstva v Žiline, ktorý v roku 2000 spojil s aktivitami Fraunhofer IPA Stuttgart v spoločnosti Fraunhofer IPA Slovakia.

Anton Srholec (80) je rímskokatolícky kňaz a salezián, spisovateľ a charitatívny pracovník. Za trestný čin pokusu o nepovolené prekročenie štátnych hraníc v 50-tych rokoch strávil vo väzení desať rokov, najmä v uránových baniach v Jáchymove. Neskôr doštudoval v Taliansku, kde bol vysvätený za kňaza. Po návrate pôsobil v bratislavskom Blumentáli, neskôr mu však bolo odobraté štátne povolenie, preto pracoval ako robotník. Pôsobil v katolíckom disente, za čo bol vyšetrovaný a dobitý Štátnou bezpečnosťou. Ako dôchodca zriadil resocializačné centrum RESOTY, kde sa stará o stovku bezdomovcov.

Foto: Flickr.com, IPA Slovakia

Staňte sa fanúšikom Postoy.sk na Facebooku a budete mať prehľad o nových článkoch.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo