Premyslený do posledného detailu | Vrakunský cintorín mal nastoliť novú kultúru pochovávania

Keby ste sa Bratislavčana opýtali, ktoré cintoríny v hlavnom meste patria medzi najvýznamnejšie, isto by vymenoval Slávičie údolie, Ondrejský, Koziu bránu a azda aj Martinský. Druhý najväčší bratislavský cintorín by v tomto zozname zrejme chýbal. Neprávom.

Nájdeme ho na okraji bratislavskej Vrakune, hoci do roku 2013 bol známy ako Cintorín Ružinov. Mal totiž slúžiť obyvateľom ružinovského sídliska, keďže bližšie sídlisko Dolné hony, ktoré sa rozprestiera v mestských častiach Vrakuňa a Podunajské Biskupice, sa začalo stavať až pár rokov po tom, čo bol tento cintorín v roku 1969 navrhnutý.

V roku 1972 sa začalo s jeho výstavbou, ktorá trvala pomerne dlho, a pochovávať sa tu začalo až v roku 1980. Ide teda podľa všetkého o najmladší cintorín v meste (ak nerátame cintorín pre zvieratá Borievka). No čo je hlavné, je to cintorín, ktorý je úplne jedinečný, a to v celoslovenskom meradle. Navrhnutý bol totiž úplne do detailu vrátane dizajnu náhrobkov.

Cintorín Vrakuňa, ako sa dnes volá, navrhol architekt Kamil Čečetka. Všetky hrobové sektory majú kruhový tvar a hroby sú tu umiestnené v oblúkoch, kruhoch alebo klasických radoch.

Schéma cintorína od architekta Kamila Čečetku a pohľad na jeden zo starších sektorov cintorína. Foto: komarch.sk a Postoj/Jakub Lipták

Koncept a jasné pravidlá

Tento cintorín mal architektom vytvorený koncept a jasné pravidlá, ako budú vyzerať miesta posledného odpočinku. Kto tu chcel mať pochovaného príbuzného, nemohol si postaviť hrob, aký sa mu zachcelo. Musel si vybrať zo zoznamu náhrobkov, ktoré navrhol sochár Alexander Bilkovič.

„Na základe mal byť umiestnený iba náhrobný kameň, po bokoch bol priestor pre kyticu a svietnik. Na mieste hrobu bola iba rovná plocha, na ktorej bol trávnik. Bol to moderný cintorín,“ opisuje pre Postoj koncept hrobov Ľudmila Bilkovičová, vdova po sochárovi.

Cintorín naozaj nadväzuje na Lesopark Vrakuňa – park postavený na mieste pôvodného koryta Malého Dunaja –, do ktorého je orientovaná aj jeho zadná brána.

„Hroby boli k sebe obrátené chrbtom, aby bola zabezpečená ľahká manipulácia a aby k nim bol dobrý prístup z chodníkov. Mal to byť park pre ľudí, bola to krásna myšlienka,“ pokračuje Bilkovičová.

Na cintoríne rastie množstvo stromov a inej zelene, skutočne to pôsobí ako v parku. Teda aspoň v najstarších sektoroch, v ktorých sa pochovávalo ako v prvých.

Ľudmila Bilkovičová. Foto: Postoj/Jakub Lipták

V týchto dnes nájdeme množstvo náhrobkov, ktoré navrhol Alexander Bilkovič. Ich dizajn je neprehliadnuteľný. Sú hranatého alebo zaobleného obdĺžnikového tvaru s rôznymi výkrojmi alebo minimalistickými ornamentmi v tvare listu, kruhu či vlniek, ktoré vytvárajú napríklad tvar podobný mitre.

Historička umenia Sabina Jankovičová zo združenia Resculpture, ktorá sa téme Bilkovičových náhrobkov venuje, identifikovala priamo na cintoríne až dvadsaťštyri rôznych typov a ďalších päť, ktoré neboli použité, objavila na archívnych fotografiách. Pravdepodobne tak Bilkovič navrhol až okolo tridsať druhov náhrobkov, mnohé sa však líšili iba v detailoch.

„Asi sedem typov sa opakuje najčastejšie, z niektorých sa (zatiaľ v prednej časti cintorína) našli len dva kusy, z dvoch typov dokonca len jeden jediný exemplár,“ napísala o náhrobkoch Jankovičová na facebookovej stráne združenia.

„Napriek tomu, že cintorín mal jednotný dizajn náhrobkov, vôbec nepôsobí fádne, pretože ľudia mali naozaj dosť široký výber a volili si rôzne typy (farby a štruktúry) kameňa. Bilkovičov dizajn je skutočne nadčasový a aj dnes pôsobia tieto náhrobky elegantne a dôstojne,“ dodala.

Foto: Postoj/Jakub Lipták

Dvojhrob. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Ľudmila Bilkovičová spomína, že najčastejšie boli náhrobníky vyrábané z plastbetónu, ktorý mohol mať rôzne farby. Prípustné však boli aj iné materiály, napríklad pohľadový betón alebo rôzne druhy kameňov. Môžeme tu nájsť aj mramorové náhrobky Bilkovičovho dizajnu.

Ľudia si teda mohli nadizajnovať náhrobník z viacerých hľadísk a dozdobiť ho napríklad symbolom kríža či vetvičky. Nápisy na náhrobníkoch sú zväčša vygravírované, no nájdu sa aj plastické písmená. Podľa všetkého bolo k dispozícii niekoľko druhov písma.

Bilkovičove náhrobníky a iné diela

Čo sa na cintoríne od roku 1980 dodržiavalo, dlho nevydržalo. Prišli deväťdesiate roky, ktoré takýmto reguláciám nepriali, ľudia chceli mať hroby podľa seba. Preto dnes na vrakunskom cintoríne suverénne dominujú náhrobky, ktoré s Bilkovičom nemajú nič spoločné a nerešpektujú architektonický koncept Kamila Čečetku.

Na viacerých Bilkovičových náhrobníkoch dnes môžeme nájsť nalepené výpovede z dôvodu neplatenia platby za hrobové miesto. Možno už niet pozostalých, ktorí by sa o starý hrob starali. Bilkovičove náhrobky tak postupne z cintorína miznú a nahrádzajú ich nové.

V novších sektoroch Cintorína Vrakuňa už nájdeme iba nové hroby, nahusto umiestnené vedľa seba. Pre trávu a stromy tu už nie je miesto. Medzi niekoľkými sektormi sa objavili urnové háje.

Urnový háj na Cintoríne Vrakuňa. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Až do roku 2016 sa na cintoríne nachádzali aj vzorky Bilkovičových náhrobníkov v skutočnej veľkosti, ktoré si mohli záujemcovia o hrobové miesto pozrieť a vybrať si z nich. Zdokumentovala ich Sabina Jankovičová v súpise Sochárske diela na území Bratislave v roku 2012.

Keď pripravovala aktualizáciu súpisu, vzorky náhrobníkov na cintoríne nenašla. Zaujímala sa teda, čo sa s nimi stalo.

Historička umenia JankovičováKvalitných sôch je vo verejnom priestore množstvo, no dnes vznikajú najmä gýče

Jakub Lipták

Od Mariána Gracha z mestského pohrebníctva Marianum prišla odpoveď, z ktorej vyplýva, že vzorky boli odstránené niekedy v prvej polovici roka 2016.

„Na základe veľmi nepriaznivých reakcií verejnosti tlmočiacich obavy o bezpečnosť, zdravie a životy detí, ktoré v nestrážených okamihoch majú vo zvyku vybiehať z chodníka na trávnik a do priľahlej zelene, pričom ich zdravie bolo vtedy veľmi vážne ohrozené v dôsledku možného pádu predmetných artefaktov, vedenie organizácie usúdilo, že je nevyhnutné v eminentne verejnom záujme a z bezpečnostných dôvodov zmienené artefakty čo najskôr odstrániť,“ uvádza sa vo vysvetlení Gracha.

Ďalej sa vo vysvetlení nachádza tvrdenie, že tieto náhrobníky neboli umeleckými dielami a že aj tie, ktoré sa dnes ešte nachádzajú v starších sektoroch cintorína, „sú však spravidla nájomníkmi ako morálne zastarané a materiálovo nevhodné odstraňované a nahrádzané novými pomníkmi z kvalitného prírodného kameňa z rôznych druhov granitu“.

Podľa Gracha vzorové náhrobníky, ktoré nadizajnoval Alexander Bilkovič, „z pohľadového hľadiska esteticky neharmonizovali s prostredím parkovej zelene a nežiaduco narúšali celkový vzhľad prístupovej trasy k domu smútku“.

Sabina Jankovičová bola z Grachovej odpovede rozčarovaná. „Vyjadrenia tohto pána predstavujú esenciu tragikomiky tejto doby, ukazujú bezcharakternosť a moc nezodpovedných jedincov, ktorí nerobia svoju prácu poctivo a zodpovedne, a atmosféru v spoločnosti, ktorá si neváži vlastné kultúrne dedičstvo,“ uviedla.

Foto: Postoj/Jakub Lipták

Vzorky náhrobníkov od Bilkoviča sú dnes pravdepodobne nenávratne stratené. Stále sa však dá zachovať väčšina modelov, pokiaľ by sa vytvorila kópia existujúcich hrobov.

Na Cintoríne Vrakuňa nájdeme aj ďalšie zaujímavé diela. Pomerne nenápadné sú stĺpiky na vodu, ktoré majú znaky Bilkovičovho rukopisu a podľa Jankovičovej sú takmer isto jeho dielom. Okrem toho je tu aj architektonicky zaujímavá stavba – dom smútku, respektíve dom obradov od architekta Kamila Čečetku.

Dom smútku má tvar dvoch prepojených hranatých valcov, pričom z väčšieho z nich je vykrojená časť, v ktorej sa nachádza vstupné nádvorie a veža. Tú zdobí drevený reliéf od akademického maliara Pavla Bleya.

Vľavo stĺpik na vodu, v strede a vpravo náhrobníky. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Dom obradov. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Drevený reliéf na dome obradov. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Vojenské cintoríny, saleziánska hrobka aj sektor bezmenných

V blízkosti tejto modernistickej stavby sa nachádzajú dva vojenské cintoríny. Jeden z nich je nemecký z druhej svetovej vojny. Vznikol v roku 2000 a odpočíva tu 960 nemeckých vojakov, ktorí padli v okolí Bratislavy koncom vojny.

Je udržiavaný v dobrom stave, hoci za hlavným krížom, takmer v dotyku plotu vrakunského cintorína, medzičasom vyrástol dom, ktorý esteticky narušil pietny charakter miesta.

Kúsok vedľa sa od roku 2020 nachádza ďalší vojenský cintorín – tureckých vojakov padlých počas prvej svetovej vojny. „Sú tam pochovaní tureckí vojaci z rôznych miest zo západného Slovenska. V prvej svetovej vojne boli spojenci Rakúsko-Uhorska. Počas Brusilovovej ofenzívy v roku 1916 sa sem pozval pätnásty turecký armádny zbor, ktorý pomohol nemeckej a rakúsko-uhorskej armáde zastaviť útok Rusov,“ hovorí pre Postoj Ernest Huska, ktorý bol do vzniku tohto cintorína zaangažovaný.

Foto: Postoj/Jakub Lipták

V ďalšom kúte vrakunského cintorína možno nájsť v zemi polozapustenú hrobku saleziánov od architektov Michala Bogára, Ľubomíra Králika a Ľudovíta Urbana. Nachádza sa tu od roku 2005.

Hrobke, do ktorej sa vchádza po zvažujúcom sa chodníku, zvonku dominuje veľký čierny múr so vstupnou bránou pod nápisom „Saleziáni don Bosca“.

Na vrakunskom cintoríne sa nachádza ešte jeden pamätník. Je venovaný obetiam komunizmu a postavený bol v roku 1992. Mená popravených a umučených obetí sú zvečnené na pamätných tabuliach.

Tri kamenné múry, z ktorých pozostáva, pripomínajú múry väznice. Ide o hlavný pamätník obetiam komunizmu na Slovensku a každý rok v Deň boja za slobodu a demokraciu sa pri ňom koná pietna spomienka.

V strede tohto pamätníka je umiestnený sedemnásť metrov vysoký kovový kríž s nápisom: „Ako pamiatka návštevy pápeža Jána Pavla II. na Slovensku 1990“. Tento kríž bol totiž počas prvej návštevy tohto pápeža na Slovensku použitý na omši vo Vajnoroch, ktorú Svätý Otec slávil. Dnes tento kovový kríž slúži ako ústredný kríž cintorína.

Na Cintoríne Vrakuňa nájdeme aj takzvaný sektor bezmenných, kde sú pochovaní bezdomovci, utečenci či utopení v bratislavskom úseku Dunaja. Medzi týmito pochovanými sú aj nestotožnené osoby.

Foto: Postoj/Jakub Lipták

Pôvodný koncept je ukrytý

Bratislava má viac ako dvadsať cintorínov. Nájdeme v nej množstvo pôvodne dedinských cintorínov v mestských častiach, ktoré boli kedysi samostatnými obcami, ďalej cintoríny kresťanské i židovské, viacero vojenských, je tu krematórium s urnovým hájom a dvomi lúčkami na rozptyl či vsyp popola a dokonca aj cintorín pre zvieratá.

Cintorín vo Vrakuni je však na rozdiel od všetkých z nich špecifický v miere, do akého detailu bol navrhnutý jeho architektonický koncept. Pri jeho dnešnej návšteve sa však treba trochu snažiť, ak chceme tento koncept vidieť, keďže z neho zostali už iba stopy.

To, čo sa s cintorínom udialo, sa nelíši od reality stoviek cintorínov na Slovensku. Často gýčové a neraz opulentné hroby umiestnené tak tesne pri sebe, že sa pomedzi ne takmer nedá prejsť. Ohrádky, súkromné lavičky, obrovské sochy a iné doplnky zaberajú priestor pre iné hrobové miesta a verejný priestor cintorína a jeho inventár (smetiaky, vodovodné stĺpiky) pôsobí nedôstojne.

Nehovoriac o plastových kvetoch a vencoch či elektronických sviečkach, ktoré sú už na slovenských cintorínoch štandardom.

Pohľad na nový sektor na Cintoríne Vrakuňa. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Niektoré hroby na Cintoríne Vrakuňa dopĺňajú aj veľkorozmerné sochy. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Cintoríny sa prehusťujú, nové hrobové miesta ukrajujú z chodníkov a pribúdajú dokonca viacpodlažné „urnové paneláky“ (odborne zvané kolumbáriá), v ktorých môžu spopolnení ľudia odpočívať takmer ako v panelákovom sídlisku.

Cintorín Vrakuňa mal nastoliť novú kultúru pochovávania a aj sa mu to podarilo – na istý čas. Keby sa pravidlá, ktoré boli stanovené, stále dodržiavali, dnes by bol svojím modernistickým dizajnom úplným unikátom nielen na Slovensku, ale dozaista aj v širšom geografickom priestore. Azda by bol dokonca turistickou atrakciou.

Podľahol však eldorádu deväťdesiatych rokov, naďalej sa zahusťuje a umelecké náhrobníky postupne ustupujú pomníkom pochybnej estetickej kvality.

Je to niečo, za čo nesie zodpovednosť najmä hlavné mesto, ktoré väčšinu mestských cintorínov, vrátane toho vrakunského, spravuje. Hoci sa dlhodobo vie o nedostatku hrobových miest v Bratislave a stav sa už viac ako desať rokov označuje za kritický, výstavba nového mestského cintorína je stále v nedohľadne.

Všetko tak, žiaľ, nasvedčuje tomu, že zahusťovanie súčasných cintorínov bude pokračovať. Na úkor dôstojnosti posledného odpočinku našich zosnulých.