Historička umenia Sabina Jankovičová v rozhovore hovorí, ako vyzerá mapovanie sôch, aké diela v Bratislave za desať rokov zanikli a prečo dnes vznikajú hlavne gýče.

Vysvetľuje, prečo Hrob Neznámeho vojaka dopadol ako fiasko, a ponúka riešenie, ako by sme sa mohli vyrovnať so Slavínom či inými dielami previazanými s ideológiou bývalého režimu.

Zmapovala všetky sochárske diela v Bratislave od roku 1945 a výsledok svojej práce zverejnila už v dvoch vydaniach súpisu sôch, ako aj na stránke projektu. V súčasnosti sa venuje mapovaniu sobášnych siení v obciach po celom Slovensku.

V roku 2011 Lidl zbúral sochu Čas vášho otca Jozefa Jankoviča pre výstavbu parkoviska. Bol to ten impulz, pre ktorý ste sa rozhodli spraviť súpis bratislavských sôch?

Sochám vo verejnom priestore sa venujem dlhodobo a už v rámci svojej dizertačnej práce som mapovala tvorbu najvýznamnejších sochárov. Socha Čas bola jedným z prvých abstraktných diel vo verejnom priestore, a keď ju zbúrali, bola to významná strata. Pri výskume som sa stretla s tým, že som diela na svojich miestach už nenašla – miznú bez stopy a bez toho, aby sa o tom ktokoľvek dozvedel. Autori ani dedičia nekontrolujú všetky sochy a niektorí ani úmyselne nepátrajú po ich osude, lebo je pre nich traumatizujúce, čo sa s nimi deje.

Ležalo to na srdci aj môjmu otcovi a trápilo ho, koľko jeho diel vo verejnom priestore bolo od roku 1990 zničených v rámci rôznych prestavieb a iných zásahov. Táto udalosť pri Lidli bola výnimočná tým, že šlo o významné dielo a nikomu nenapadlo, že by zavadzalo. A najmä to malo ohlas, lebo sme na to prišli okamžite – v ten deň, ako ho zbúrali. Neďaleko mal totiž jeden výtvarník ateliér a chodil okolo. Keď to zbadal, dal nám vedieť, vďaka tomu sa to dostalo do médií. Kultúrna verejnosť sa postavila petíciou proti búraniu sôch, vyjadrila svoj protest a žiadala o zmenu autorského zákona, lebo týmto činom stavebník v tom čase autorský zákon neporušil.

Ako to?

V tom čase bola v zákone formulka – dnes už tam chvalabohu nie je –, ktorá sa tam dostala pre nekompetentnosť autorov tohto zákona zaangažovaných v audiovizuálnej tvorbe a podľa ktorej vlastník môže dielo zničiť. Lebo autori zákona vraj mali na mysli cédečká a knihy. Akosi im nedošlo, že výtvarné diela sú obvykle iba v jednom origináli. Ani Lidl sa teda vtedy ničoho protizákonného nedopustil, ale pod verejným tlakom navrhol finančnú kompenzáciu. Možno tam bola aj snaha zachovať si dobré meno. Môj otec sa rozhodol, že tie financie vloží do súpisu sôch v Bratislave, aby sa tá situácia nezopakovala.

Dnes už zničená socha Čas od Jozefa Jankoviča. Foto: Sabina Jankovičová

Ako sa robí taký súpis? Je to práca s archívmi či aj terénny výskum?

Základom môjho výskumu bol výskum archívnych materiálov v Slovenskom fonde výtvarných umení, ktorý mal v období socializmu na starosti celú agendu okolo realizácií diel do verejného priestoru. Súčasťou tohto archívu je aj veľký fotografický archív, dnes je to tridsať škatúľ fotiek, ktoré sú uložené v Slovenskom národnom archíve. Napriek obrovskému objemu to nebol kompletný archív.

Následne som oslovovala konkrétnych výtvarníkov, aby mi dali súpis svojich diel. Zoznam bratislavských diel som mala teda len vytypovaný, nie kompletný, preto som cielene vyhľadávala tie budovy, kde je veľká pravdepodobnosť, že majú výtvarné dielo financované z rozpočtu stavby. Zväčša je totiž dielo vo verejnom priestore zviazané s občianskou vybavenosťou. Takto sa za ostatných desať rokov ešte objavili niektoré sochy, ktoré v prvom vydaní súpisu neboli zahrnuté.

V Súpise sôch ste zmapovali všetky bratislavské sochárske diela od roku 1945 až doteraz, pričom v roku 2012 ste vydali prvé vydanie súpisu a po desiatich rokoch vyšlo druhé, aktualizované vydanie. Čo sa za tých desať rokov zmenilo?

Príjemne ma prekvapilo, že mestská časť Dúbravka pristúpila iniciatívne k zreštaurovaniu všetkých svojich sôch vo verejnom priestore, samozrejme okrem tých, ktoré sú na súkromných pozemkoch, lebo na ne nemá dosah. Výsledok je vynikajúci, lebo keď sú diela ošetrené, pôsobia tak, ako majú, a obohacujú verejný priestor.

V ostatných mestských častiach sochy zostali rovnako bezprizorné ako v roku 2012, a keďže narástla vegetácia, diela sú zakryté a niekoľko ich aj zmizlo. Napríklad keramický reliéf od Galkovcov v Dúbravke pri prestavbe obchodnej prevádzky či dielo Jána Korkoša v Petržalke spred základnej školy v Ovsišti. Keď sme kontaktovali riaditeľku školy, nič o tom nevedela. Zmizlo aj dielo spred budovy cudzineckej polície vo Vajnoroch v rámci rekonštrukcie.

Ako to vyzerá s novými dielami? Čo za toto obdobie vzniklo?

Situácia s novými dielami nie je najveselšia, ale už aspoň v rámci mesta nepribúdajú prvoplánové a ľúbivé sochy ako Napoleonovský vojak či Schöne Naci na Hlavnom námestí, alebo Čumil. Od takýchto prízemnejších zábaviek sme sa vzdialili, ale je to aj tým, že priestor je už nimi zaplnený. Ak sa objavujú, tak v rámci súkromného priestoru ako napríklad obchodné centrum Eurovea, kde je od anglického autora Colina Spoffortha asi tucet takýchto gýčikov.

V rámci mesta sa to začalo regulovať hlavne tým, že v roku 2013 hlavné mesto zriadilo komisiu pre pamätihodnosti, v ktorej som bola členkou ja a ďalší odborníci z oblasti vizuálneho umenia. Komisia mala za úlohu posudzovať návrhy na umiestňovanie sôch vo verejnom priestore. Väčšinou pritom šlo o súkromné iniciatívy občianskych združení či spolkov, ktoré obvykle chceli umiestniť sochu zobrazujúcu nejakého činiteľa. Mnoho návrhov sme museli zamietnuť, lebo nespĺňali kritériá kvality.

Štít od Alexandra Trizuljaka a Pamätník Deža Ursínyho od Miry Podmanickej. Foto: Sabina Jankovičová

Čo z toho, čo za posledných desať rokov v Bratislave vzniklo, by ste označili za kvalitné dielo?

Pamätník Deža Ursínyiho v Dúbravke od Miry Podmanickej z roku 2018. V komisii sme diskutovali o umiestnení v rámci parčíka a zvolené miesto nie je nakoniec ideálne, pretože v tesnej blízkosti boli umiestnené smetiaky. To sú také typické situácie, v ktorých sa diela vo verejnom priestore ocitajú.

Pozitívnych zmien je zopár. Napríklad reliéfy od Juraja Rusnáka pri Hlavnej stanici, ktoré boli celé roky prekryté bilbordmi, boli na nátlak aktivistov očistené a bilbordy odstránené. Za tých desať rokov sa udiali skôr takéto drobné kroky.

Rastie aj celkové povedomie verejnosti o sochách vo verejnom priestore, ľudia ich začínajú vnímať ako súčasť identity miesta, na ktorom žijú. Dôležité je, že vzniklo niekoľko ďalších súpisov sôch v iných mestách a ďalšie sa chystajú.

Kriticky ste spomenuli niektoré diela v centre mesta, ale to sú asi najobľúbenejšie sochy v Bratislave – hlavne u turistov a najviac práve Čumil. Nie je to teda dobré dielo, keď je také obľúbené?

To dielo je proste zábavné a ľudia sa radi zabávajú. Nedivím sa, že sa to turistom pozdáva, majú sa pri čom odfotiť, ale samozrejme to nie je dielo, ktoré by vyžadovalo akékoľvek pozastavenie sa, zamyslenie sa nad čímkoľvek, lebo je absolútne prvoplánové.

Hovoríte, že v súčasnej dobe až tak veľa kvalitných diel do verejného priestoru nevzniká a že sú to skôr gýče. Čím to je?

Samotné obce majú obmedzené financie, respektíve donedávna nemali ani veľké mestá kultúrnu politiku a verejnému priestoru, respektíve výtvarným dielam v ňom, sa nikto nevenoval. To sa však mení, nielen v Bratislave, ale aj v Trnave.

Najdynamickejší rozmach majú len zdanlivo verejné priestory – tie, čo patria developerom. Keď vzniká nový verejný priestor, tak samotný developer doň chce pritiahnuť široké masy. Ako príklad si môžeme vziať Euroveu: pobavíme ľudí nejakými figúrkami a vytvoríme ilúziu toho, že tvoríme aj kultúrny priestor, keď tam je bronzová socha. Bronz v každom evokuje kvalitu a solídnosť. Väčšine ľudí tá ilúzia stačí.

V Dúbravke bol zasa postavený bytový komplex, kde developer cielene na každú bytovku umiestnil mozaiku so zámerom dať obyvateľom niečo navyše, kvalitné umenie, pridanú hodnotu. Ale niektorí obyvatelia to vnímali kriticky, neocenili to.

Prvé a druhé vydanie súpisu Sochárske diela na území Bratislavy. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Čo sa týka verejných inštitúcií, samosprávnych alebo štátnych, vzniká vďaka nim niečo umelecky kvalitné?

Štát má také obmedzené kapacity výstavby, že ani nemá ako čo vznikať. Všetky tieto diela vznikali ako súčasť nejakej stavby. Každé dielo v interiéri alebo exteriéri nejakej budovy bolo viazané priamo k tej budove a bolo financované z rozpočtu stavby. Aj sochy na sídliskách sú súčasťou sídliska a boli financované z jeho výstavby.

Tento mechanizmus, Hlava V stavebného zákona, bol zrušený v roku 1990 so zámerom, že potrestáme tých komunistických výtvarníkov, ktorí z toho ťažili. Ale to je úplne nezmyselný argument, pretože tí najangažovanejší komunistickí výtvarníci netvorili cez Hlavu V a zväčša netvorili takéto drobnosti ako reliéfy či menšie sochy ku konkrétnym budovám. Tí najangažovanejší tvorili obrovské pamätníky na centrálnych námestiach a to cez Hlavu V nešlo.

Tým, že sme túto súčasť stavebného zákona zrušili, potrestali sme všetkých ostatných výtvarníkov, ktorí takto mohli to, čo vyštudovali, čo vedia, na čo majú zručnosti a znalosti, odovzdávať aj spoločnosti. Nebol to komunistický výmysel, podobné zákony sú v rôznych krajinách a sú v platnosti dodnes. Napríklad vo Francúzsku, keď štát stavia verejnú budovu, tak jedno percento z rozpočtu ide na výtvarné dielo, urobí sa na to verejná súťaž a výtvarník si považuje za česť, keď je vybratý na realizáciu.

Bratislava sa teraz hrdí tým, že revitalizuje verejný priestor. Ako vnímate prístup hlavného mesta k jeho skrášľovaniu aj pomocou umeleckých diel?

Po zvolení primátora Valla sa zmenila politika k dielam vo verejnom priestore. Vzniklo aj oddelenie, ktoré sa začalo cielene zaujímať o sochárske diela vo verejnom priestore mesta. Momentálne riešia majetkové vzťahy okolo týchto sôch, lebo sú veľmi nejasné, a kým nebudú vyriešené, nedá sa ani začať s reštaurovaním.

Mesto zreorganizovalo aj komisiu pre pamätihodnosti, ktorá vznikla v roku 2013. My sme celé roky posudzovali diela a dávali odporúčania primátorovi, ale často boli ignorované. Po zmene primátora začali brať našu komisiu vážne. Potom to zmenili tak, že nové diela budú posudzovať priamo na meste a členov komisie oslovili, že môžeme pôsobiť ako nezávislí experti, ktorí budú písať posudky.

Aké konkrétne diela ste posudzovali za uplynulé roky ako expertka tejto komisie?

V priebehu minulého roka som vypracovala asi dva alebo tri posudky. Napríklad jedno dielo som neodporúčala, tam šlo o nevýrazné dielo umiestnené ledabolo na chodník. Vždy posudzujem aj kontext, do ktorého má byť dielo umiestnené. Naposledy zasa šlo o iniciatívu jedného občianskeho združenia, ktoré chce na Lesnú ulicu pri Horskom parku umiestniť niekoľko sôch.

Sabina Jankovičová. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Z nových diel v hlavnom meste je známy napríklad pamätník Jánovi Kuciakovi a Martine Kušnírovej. Čo naň hovoríte?

To je tiež taká „rýchlovka“, ktorej nikto neoponuje, keďže je okolo toho veľa emócií. Bolo to zadané vysokej škole, čiže tým mala byť zaistená profesionalita výsledku, lenže od študentov sa nedá očakávať, že zvládnu takúto úlohu. Verejnosť si to neuvedomuje, ale je skutočne náročné vizuálnym jazykom vystihnúť nejakú udalosť alebo osobnosť. Preto ten pomník je v konečnom výsledku rozpačitý. Nie je to zlé, ale vzhľadom na udalosť a celú tú tragédiu je to slabé. Bolo to urobené narýchlo, aby sa stihlo výročie, preto sa to schválilo. Ale presne takto by to nemalo byť.

Teším sa však, že projekt na Pamätník slobody slova, ktorý má byť na mieste samotnej vraždy vo Veľkej Mači, bol urobený profesionálne, prebehla súťaž s dostatočným časovým obdobím, aby nad tým autori mohli uvažovať, a tomu zodpovedala aj organizácia súťaže. Bolo z čoho vyberať.

Aktuálna je aj téma Hrobu Neznámeho vojaka. Tam bola tiež urobená výtvarná súťaž, viedla ju teoretička umenia Ľuba Belohradská, odborným garantom súťaže bola vedúca kurátorka zbierok moderného a súčasného umenia SNG Lucia Gregorová. Prečo to teda nedopadlo dobre?

Najhorší moment tejto realizácie je výber miesta. V čase, keď ešte fungovala pôvodná komisia pre pamätihodnosti, diskutovali sme aj so zástupcom z ministerstva obrany, ktorý ten projekt prezentoval. Oni mali aj vytypované lokality a my sme o tom siahodlho diskutovali, poukazovali na problematické momenty. Dôležité boli aj bezpečnostné podmienky, napríklad aby nemohli byť po okolitých budovách alebo stromoch skrytí ostreľovači. Vyslovene ma šokovalo, že potom sa vybralo toto miesto pri Námestí Ľudovíta Štúra, ktoré je aj z hľadiska bezpečnostných požiadaviek nebezpečné a absolútne nekontrolovateľné.

Ako konečné miesto bolo pritom vybraté súčasné miesto pomníka Marka Čulena, čo je aj blízko Úradu vlády, ani tam nie je nablízku iné výtvarné dielo alebo iné rušivé vizuálne momenty. Fascinuje ma, že napokon vybrali miesto, kde je asi najvyššia hustota sôch v Bratislave. Je to absurdné. Veľakrát sa diskutovalo aj o pomníku Márie Terézie, že nemôže byť v tomto priestore, hoci sa ho tam snažili natlačiť aktivisti z Bratislavského okrášľovacieho spolku – práve preto, že je to tam „presochované“.

To miesto zabilo vlastne všetko. Aj keď bol vybratý relatívne slušný projekt, tak na tomto mieste úplne zaniká, má miniatúrnu mierku na to, aký by to mal byť významný pietny bod – ústredný a dôstojný.

Hrob Neznámeho vojaka v Bratislave. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Takže problém je iba v lokalite toho hrobu?

Videla som katalóg diel, ktoré boli v súťaži, a aj som pani Belohradskej povedala, že tam nebol veľmi široký výber, napríklad ak to porovnám s neskoršou súťažou na pamätník vo Veľkej Mači. Ale najväčším problémom bolo to miesto, ktoré spôsobilo, že sa autori doslova museli držať pri zemi – inú ako malú mierku to miesto neznesie. Niektorí výtvarníci mi povedali, že síce mali nápady, ale neprihlásili sa do súťaže vzhľadom na jej podmienky.

Jedna členka poroty sa preto aj vzdala účasti. Škoda, že neurobili všetci väčší tlak, otázka je, či by to pomohlo. To miesto si pretlačila mestská časť Staré Mesto, ale konečné slovo malo ministerstvo obrany. Čiže rozhodovali politické kruhy, odporúčania našej komisie boli zbytočné. Pani Belohradská celú súťaž komentovala lakonicky, že „akú mala, takú dala“, čím vystihla situáciu. Ja by som dodala, že aké ministerstvo, také pietne miesto.

Navyše zasiahlo do konečnej podoby diela, lebo kruh mal byť naklonený k Dunaju, nie do ulice, ale so zasahovaním do autorských práv má toto ministerstvo už skúsenosť, hoci mu bolo súdne nariadené autorské práva rešpektovať. Vybrané dielo je rozhodne najlepšie na dané miesto, no vo vizualizácii vyzeralo monumentálnejšie. Veľký problém je, ako to vyzerá naživo. Chápem, že bronz je drahý materiál, ale dá sa použiť nehrdzavejúca oceľ alebo iný materiál, ktorý má v sebe dôstojnosť a bude dobre vyzerať aj po rokoch. Čo sa, myslím, v tomto prípade nestane.

Keď sa na to dielo pozriete, vyzerá to podľa vás ako hrob?

Symbolický hrob, pietne miesto môže byť aj trávnatá prázdna plocha. Aj pri súťaži na pamätník vo Veľkej Mači veľmi porotu oslovil návrh, ktorý bol absolútne minimalistický, len záhrada. Víťazný návrh symbolického hrobu je adekvátny miestu, lebo dielo je maximálne odhmotnené.

Zámerom zo strany ministerstva obrany bolo spraviť protipól Slavínu. Iste, nemáme také finančné prostriedky, aké vedeli uvoľniť komunisti v päťdesiatych rokoch na najväčšie pietne miesto, ktoré chceli vybudovať so svojím politickým posolstvom. Ale aj tak si myslím, že sa to dá urobiť tak, aby výsledok bol slušný. To sa v tomto prípade nestalo, ale nemyslím si, že to je problém formy toho diela, ale skôr miesta, mierky a materiálu. Symbolické pietne miesto má mať priestor pre kontempláciu, ale na to, aby ste toto chápali, treba isté emočné vybavenie, ktoré kompetentným chýbalo.

Skrátka, chýba tam otvorený priestor, kde by táto forma dominovala a nestrácala sa medzi stromčekmi, plôtikmi, ulicou, semaformi a chodcami.

Keby to teda bolo väčšie, na otvorenom priestore, bolo by to iné?

Veď o tom je Slavín, prídete tam a nikde nič nie je, len zeleň a ste akoby nad mestom, pohltí vás tá atmosféra a stíšite sa. Miesto toho sme Hrob Neznámeho vojaka umiestnili na jedno z najfrekventovanejších miest mesta, pri križovatke a priechode pre chodcov.

Slavín. Foto: TASR/Dano Veselský

Keď hovoríme o Slavíne, aká by mala byť vízia štátu, čo so Slavínom do budúcna? V súčasnosti je predmetom dohody medzi Slovenskom a Ruskom o hroboch padlých vojakov a vieme, že to Rusi niekedy zneužívajú na svoju propagandu. Zaznievajú hlasy, že by Slavín nemal byť nasvietený alebo dokonca som počul aj, že by mal byť zbúraný. Pýtam sa aj v kontexte toho, že v pobaltských krajinách alebo na Ukrajine dochádza k likvidácii sovietskych pamätníkov s argumentom, že symbolizujú okupáciu a že sa zneužívajú na politické účely. Ako by sme sa k tomu mali postaviť?

Diela vo verejnom priestore vždy vznikajú v nejakom spoločenskom a politickom kontexte, ktorý sa od nich nedá oddeliť. Preto aj bežné výtvarné diela z obdobia socializmu spočiatku vyvolávali nevôľu, keďže symbolizovali mechanizmy, ktoré vtedy prebiehali a boli výsledkom štátnej kultúrnej politiky viazanej na komunistickú ideológiu. Ľudia si tie diela automaticky spájali s komunizmom a totalitou a akoby prehliadli, že ciele štátnej kultúrnej politiky nemuseli byť výlučne ideologické.

Toto sa týka aj diel, ktoré by sme mohli nazvať civilné a ich cieľom nebolo len reprezentovať ideológiu. Ako som spomenula, aj na Západe štáty financovali diela do verejného priestoru a podporili to obdobnými mechanizmami, ako bola naša Hlava V. Druhá vec sú pomníky a pamätníky alebo vyslovene ikony režimu, ktoré vznikali počas celého obdobia komunizmu a naozaj znázorňujú skompromitované osoby alebo ideológiu. Spočiatku tou ikonou bol Stalin, čo sa rýchlo podľa vzoru Sovietov vygumovalo, a zvyšné ikony slúžili celé to obdobie – najmä Gottwald a Lenin.

Slavín je dielo, ktoré patrí do päťdesiatych rokov, keď stalinistický tlak stále trval a aj sa to dobudovalo v tom duchu. Je to iste rituálne miesto vtedajšieho režimu, na druhej strane je to miesto odpočinku sovietskych vojakov, ktorí bojovali proti fašistom.

Je to zaiste komplikované, keďže nejde len o výtvarné dielo, ale aj o masové hroby vojakov.

Ja sa nestotožňujem s interpretáciami, že Stalin Európu oslobodzoval, pretože mal doslova koloniálne ciele a východnú Európu jednoducho obsadzoval, oslobodenie bolo skôr vedľajší efekt. Slavín je pripomenutím tohto. Ale faktom je, že Červená armáda, teda tí obyčajní vojaci, proti fašizmu bojovala, toto by sme mali akceptovať. Samotní pochovaní sú rovnaké obete Stalina, lebo on nehľadel na to, koľko vojakov pri týchto bojoch stratí.

Pamätníky Červenej armády sú aj hneď vedľa v Rakúsku, vo Viedni a v okolitých dedinách. Sú tam ako pamäťová stopa daného obdobia, keď táto časť Rakúska bola pod sovietskou správou. Samozrejme, Rakúšania mali to šťastie, že dostali neutralitu, a preto im sovietske pamätníky neevokujú to, čo nám. Nemajú traumu z roku 1968. Ale asi by sme si mali aj my osvojiť ten neutrálny prístup k Slavínu ako k pamäťovej stope a pripomenutiu faktu, že vojaci Červenej armády tu bojovali proti fašizmu.

Nie som za to, aby sa robili veľké politické gestá okolo Slavína, lebo tí sovietski vojaci si úctu zaslúžia a nie sú tam len Rusi, ale aj Ukrajinci a ďalšie národy Sovietskeho zväzu. Hoci je to pietne miesto, je to aj symbol režimu a všetky tieto symboly režimu bývajú terčom ikonoklazmu, ktorý považujem za prirodzený, pretože masy ľudí vyjadria svoje osobné alebo politické postoje tým, že napadnú symbol tej idey.

Sabina Jankovičová. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Vidíme to najmä v Spojených štátoch, ale aj inde na Západe.

Áno, videli sme to pri hnutí Black Lives Matter, kde potomkovia otrokov, Indiánov a národov, ktoré trpeli kolonialistickou expanziou, sa vymedzili voči hlavným vodcom kolonializmu. Rozumiem tomu, že Slavín bude v súčasnej politickej situácii predmetom aktivistických gest a považujem to za prirodzené, ale som proti tomu, aby sa do toho architektonicko-výtvarného celku zasahovalo. Je to vrstva pamäti.

Môžeme to ošetriť – a v iných krajinách to tak majú, ak ide o pomníky nejakých kontroverzných osobností –, že je tam napísané aj to negatívne, čo s tým súvisí. To isté môžeme spraviť aj pri Slavíne: dať tam komplexné vysvetlenie, za akých podmienok vznikal, čo znamenal.

Niektoré diela zanikajú z celkom iných dôvodov ako ideologických, príkladom je Istropolis, ktorý zbúral jeho súčasný vlastník napriek odporu odbornej verejnosti. Vy ste podporili petíciu za jeho zachovanie a vyhlásenie za národnú kultúrnu pamiatku. Pamiatkový úrad sa nakoniec s developerom dohodol, že sa zachovajú iba umelecké diela a budú vyhlásené za hnuteľné pamiatky, až na štukolustro od Michala Jakabčica, ktoré bolo zničené. V každom prípade, váš otec pre Istropolis urobil hliníkový podhľadový strop. Ako by podľa vás malo byť s ním naložené?

Najlepšie by bolo integrovať ho do novej architektúry. Je fajn, že to zložili a zachránili, ale pokiaľ sa ďalej nepoužije, je to škoda. Podľa mňa by mohol fungovať aj v novom priestore, hoci už aj nie s akustickou funkciou, ale aspoň s vizuálnou. Viem, že pri ostatných dielach z Istropolisu developer má záujem, aby sa použili v novej stavbe.

Súpis sôch od Sabiny Jankovičovej. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Čo je potrebné urobiť, aby sa zvýšila ochrana diel vo verejnom priestore?

Veľmi málo z nich má štatút národnej kultúrnej pamiatky a to je jediné, čo diela ochráni. Status pamätihodnosti, čo im vie dať obec, bohužiaľ reálnu ochranu neznamená.

Aké je vaše obľúbené sochárske dielo v Bratislave?

Tých diel je dosť veľa, ak mám menovať len jedno, tak Štít od Alexandra Trizuljaka.

Okrem sochárskych diel ste zmapovali aj sobášne siene v obciach v Bratislavskom kraji, teraz ich mapujete aj v obciach na Slovensku. Fotografie zverejňujete na stránke Resculpture.sk na Facebooku a mnohí ľudia sú nadšení, čo sa v našich obciach nachádza, ale aj zdesení z neodborných rekonštrukcií. Ako by sa tomuto javu dalo zabrániť?

Je to ťažké, lebo na niektorých úradoch sa boja, že ak sa to vyhlási za národnú kultúrnu pamiatku, nebudú môcť ani okná vymeniť. Chápem, že by to vnímali ako prekážku a neviem, ako koncepčne zabrániť tomu, aby k tým zmenám dochádzalo. Jediné, čo môžem robiť, je osveta. Hovorím im o kvalite týchto interiérov a snažím sa pri návštevách obecných úradov osobne apelovať na kompetentných, aby si uvedomili výtvarnú a kultúru hodnotu interiéru.

Pri niektorých dielach by pomohlo to, čo Pamiatkový úrad spravil pri dielach z Istropolisu. V sobášnych sieňach je mnoho dobrých diel od najlepších slovenských výtvarníkov. Ale hodnotu majú aj celé interiéry, lebo nábytok bol robený na mieru a originálny do každej jednej siene. Obce by bolo treba presvedčiť, že štatút pamiatky je pre ne prínosom, nie prekážkou. Mnohé obce majú ako jediné významné vlastníctvo, kultúrne dedičstvo práve len diela či nábytok zo sobášnej siene alebo z domu smútku, ale nevedia o tom.

Sobášna sieň v Kovarciach. Foto: Sabina Jankovičová

Aký bude výstup z tohto výskumu?

Zatiaľ je to súpis dizajnérskych a sochárskych diel v sobášnych miestnostiach, ktoré som navštívila aj vďaka finančnej podpore Fondu na podporu umenia. Súpis je uložený v Slovenskom centre dizajnu ako súbor dát. Samotné ministerstvo kultúry sa po zničení ihriska pre dospelých od Alexandra Bilkoviča pri diaľničnom odpočívadle Triblavina vyjadrilo, že by bolo vhodné začať pracovať na celoslovenskom súpise.

V rámci toho som sa tomu začala cielene venovať, keďže téma na mňa roky čakala. Vedela som, že sobášne interiéry sú veľmi výrazné realizácie, kde je veľa výtvarných diel, ale aj kvalitného dobového dizajnu. Plánujeme s občianskym združením Čierne diery vydať publikáciu, kde bude výber tých najlepších sobášnych siení.

Ako najčastejšie dochádza k ničeniu hodnotných diel v sobášnych sieňach?

Hlavne nevedomosťou a ja som rada, že médiá o tom hovoria, lebo takto sa to snáď dostane aj k ľuďom priamo v obciach. Najväčší problém všetkých diel vo verejnom priestore je anonymita ich autorov a to, že vlastníci týchto diel nepoznajú ich výtvarnú kvalitu. A tým, že ide často o štyridsať-, päťdesiatročné diela, ich hodnota vekom ešte rastie.

Veľmi kvalitný je aj dizajn nábytku v sobášnych sieňach a to v mnohých prípadoch na obecných úradoch nevnímajú, pretože pre nich je to iba starý nábytok. Je to niekedy až absurdné, čím tento kvalitný nábytok robený na mieru nahradia – tým najlacnejším kancelárskym. Len preto, že je nový, tak si myslia, že tam dodali nejakú hodnotu.

Sobášna sieň v Bánovciach nad Bebravou. Foto: Sabina Jankovičová

Zrejme je problém aj v stave tohto nábytku.

Áno, keď starý nábytok má povedzme štyridsať rokov, tak sa z neho niekde olupuje farba alebo dyha a treba to reštaurovať. Niekde sa zasa zodrali poťahy na sedadlách alebo trošku ošumeli, tak by ich bolo treba dať vyčistiť alebo prečalúniť. Chápem, že napríklad prečalúnenie by bola veľká finančná položka, ale nikomu to zväčša ani nenapadne.

Ďalším problémom je koberec, lebo všetky sobášne priestory boli navrhované tak, aby pôsobili luxusne a mali dobový koberec, ktorý sa, samozrejme, za tie desaťročia na niektorých miestach prešúchal alebo stratil svoju živosť. V súčasnosti to zväčša nahrádzajú plávajúcimi podlahami a výsledok je, čo sa týka celkového vizuálneho pôsobenia miestnosti, katastrofálny. Niekedy to vyzerá ako telocvičňa.

Sobášne interiéry boli navrhnuté veľmi precízne a farebne zladené. Dochádzalo k spolupráci výtvarníka a architekta od začiatku, takže aj výtvarné dielo je zladené s celkovou farebnosťou nábytku. To dodáva miestnostiam atmosféru. Už len výmena podlahoviny je veľkým zásahom, čo si oni neuvedomujú a argumentujú, že sa to tak lepšie udržiava. Ale sú aj svetlé výnimky, kde si dali tú námahu a majú nový koberec v tom istom odtieni, ako bol ten pôvodný.