Voľby v roku 1946 boli pre Slovákov planou nádejou

Voľby v roku 1946 boli pre Slovákov planou nádejou

Parlamentné voľby v roku 1946, od ktorých uplynulo 70 rokov, sa zvyknú označovať za prvý významný krok k prevzatiu moci v Československu komunistami a k nastoleniu totalitného režimu.

Hoci komunisti neboli jednoznačnými víťazmi volieb, o necelé dva roky úplne uchopili moc a už si ju nedali vziať až do novembra 1989. Často sa pripomína, že výsledky volieb vo východnej časti obnoveného štátu boli iné ako v jeho západnej časti a Slovensko ovládli komunisti napriek tunajšej volebnej porážke. Ak by sa rešpektovali lokálne výsledky hlasovania, táto časť obnovenej republiky by si vybrala demokratickú cestu.

Tieto hodnotenia, ktoré azda najviac symbolizujú zmenu postoja k našej najbližšej povojnovej histórii, sú však zjednodušujúce. Komunisti sa chystali na úplné prevzatie moci už dávno pred voľbami a mali svojich pomocníkov.

Ak by si ľudia na Slovensku mohli po voľbách vládnuť sami, ťažko hovoriť o nejakej rýchlej ceste k demokratickej budúcnosti. Hoci víťazná strana mala priamo v názve slovo demokratická, vládla v nej súperivosť a nestabilita typická pre politické zoskupenia založené proti spoločnému nepriateľovi.

Keby vývoj na Slovensku pokračoval po voľbách nerušene ďalej, čo je naozaj iba špekulácia, lebo obnovenie Československa bolo nezvratné, dočkali by sme sa búrlivých časov politických bojov, ktoré sme si s odstupom zažili po roku 1989. Výhodou by bolo, že by sme ich mali za sebou o pol storočia skôr.

Obmedzené slobodné voľby

O parlamentných voľbách, ktoré sa uskutočnili 26. mája 1946, sa zvykne hovoriť, že boli posledné demokratické. Ak ich porovnáme s tými nasledujúcimi v totalitnom režime, boli neporovnateľne slobodnejšie. No mali významné obmedzenia.

Prvým bol limitovaný počet súperiacich strán. Vyplýval z prístupu nastoleného vtedajšou vládou Národného frontu Čechov a Slovákov, ktorá pripustila do volebnej súťaže iba strany neskompromitované vojnovým obdobím.

V Čechách a na Morave si mohli voliči vybrať z komunistov, sociálnych demokratov, národných socialistov a lidovcov. Ich šance na dobrý výsledok boli porovnateľné. Na Slovensku boli hlavnými súpermi Komunistická strana Slovenska a Demokratická strana. Ďalšie dve menšie strany mali malú nádej na úspech.

Predvolebná kampaň na slovenskom vidieku.

Keď to porovnáme napríklad s prvými novodobými slobodnými voľbami v roku 1990, tam bol počet zúčastnených strán v Čechách a na Morave 13 a na Slovensku dokonca 16. Taký počet sa dokázal sformovať ani nie pol roka po páde totality, kým po obnovení Československa bol na prípravu viac ako dvojnásobný čas.

Príčinou obmedzení bol povojnový pakt medzi vládnymi stranami, ktoré po vytlačení nemeckej armády s podporou víťazných mocností uchopili moc v obnovenom štáte. Združili sa do Národného frontu, vytvorili spoločnú koaličnú vládu a v roku 1946 výlučne len ony a dve menšie nové slovenské strany súperili o posty do celoštátneho Ústavodarného národného zhromaždenia a do Slovenskej národnej rady.

Druhou hlavnou príčinou podkopávajúcou predstavu, že išlo o slobodné voľby, bol sám akt volieb. Boli povinné, čo by nebolo až takou prekážkou, lebo také poznáme vo viacerých demokratických štátoch dodnes. Dôležitejšie bolo, že sa na nich nemohli zúčastniť všetci obyvatelia.

Zo zoznamu voličov vláda vyčiarkla veľkú časť obyvateľov. Okrem jednoznačných antifašistov boli z neho vylúčené osoby nemeckej a maďarskej národnosti, ktoré stratili predchádzajúcimi dekrétmi prezidenta Edvarda Beneša občianske práva.

Keď si uvedomíme, že na Slovensku žila v tom čase viac ako desatina obyvateľstva maďarského pôvodu, potom išlo o značné obmedzenie. Vtedajší obyvatelia maďarskej národnosti, nech už mali za sebou akúkoľvek minulosť, určite nehľadeli na voľby ako na slobodný akt.

Scenár v Košickom vládnom programe

Voľby v roku 1946 boli dieťaťom svojej doby a len prispeli k tomu, čo potom komunisti zavŕšili v roku 1948. České nekomunistické politické strany sa s komunistami buď otvorene bratali, alebo sa nebránili spolupráci.

Sám prezident Beneš, ktorý sa po rezignovaní v roku 1938 opäť ujal úradovania, presadzoval splynutie viacerých strán s komunistami vo veľkom vládnom bloku. Napokon sa to neskôr udialo trochu inak, i keď výsledok bol rovnaký. Moc si prisvojila jedna politická sila, kde však pre iných okrem komunistov nebolo miesto.

Na Slovensku bola situácia odlišná. Bratanie prodemokratických politikov s komunistami presadzované po podpise Vianočnej dohody v roku 1943, utužené v spoločnom postupe v Slovenskom národnom povstaní a potvrdené v rokovaniach v závere vojny slablo, menilo sa na súperenie.

Bola to však napokon iba búrka v pohári vody, pretože smerovanie Československa a tým aj Slovenska bolo už dávno stanovené. Podpísali sa doň sami predstavitelia Demokratickej strany, a to v programe vlády Národného frontu Čechov a Slovákov prijatom v apríli 1945 v Košiciach, ktorý sa pre miesto konania označuje ako Košický vládny program.

Predseda Zboru povereníkov z rokov 1946 až 1950 Gustáv Husák nesie veľký diel zodpovednosti na zlikvidovaní Demokratickej strany, víťazky volieb na Slovensku z roku 1946.

Stačí, keď načrieme do tohto dokumentu a uvidíme vektor budúceho vývoja. Nezáleží ani tak na tom, že doň dostali najviac svojich cieľov komunisti. Ostatní, hlavne Beneš, zdarne sekundovali. Pozrime sa do vládneho programu:

„Vyjadrujúc nekonečnú vďačnosť českého a slovenského národa k Sovietskemu zväzu bude vláda považovať za neochvejnú vodcovskú líniu československej zahraničnej politiky najtesnejšie spojenectvo s víťaznou slovanskou veľmocou na východe. Československo-sovietska zmluva z 12. decembra 1943 o vzájomnej pomoci, priateľstve a povojnovej spolupráci bude určovať do celej budúcnosti zahraničnopolitickú pozíciu nášho štátu. S pomocou Sovietskeho zväzu bude dovŕšené oslobodenie Československej republiky, aby tak s jeho podporou bola navždy zaistená jej sloboda a bezpečnosť a aby pri všestrannej súčinnosti so Sovietskym zväzom bol národom Československa zabezpečený pokojný rozvoj a šťastná budúcnosť.“

A ešte jeden dlhší citát, ktorý sa týkal oblasti školstva a naznačoval dobrovoľné preberanie komunistického režimu: „Úplne nanovo sa vybuduje i v kultúrnom ohľade náš pomer k nášmu najväčšiemu spojencovi – ZSSR [Zväzu sovietskych socialistických republík]. Na tento cieľ bude nielen z našich učebníc a pomôcok odstránené všetko, čo tam bolo antisovietske, mládež budeme i primerane poučovať o ZSSR. Ruský jazyk bude preto v novom učebnom pláne z cudzích jazykov na prvom mieste. A postaráme sa, aby naša mládež nadobudla potrebné vedomosti o vzniku, zriadení, vývoji, ekonomike a kultúre ZSSR.“

Určite netreba zdôrazňovať, že podnet na takéto zameranie vládneho programu obnovujúceho sa štátu prišiel z Moskvy, no mimoriadne ústretovo či pragmaticky sa k nemu prihlásili všetky rozhodujúce politické strany vstupujúce do politickej arény volieb o rok neskôr. Vrátane slovenských.

Pyrrhovo víťazstvo Demokratickej strany

Výsledok volieb z tohto pohľadu nie je až taký dôležitý. V Čechách a na Morave zvíťazili komunisti so 40 percentami hlasov, pričom jednoznačne silnejší boli v západnej časti územia. Národní socialisti a lidovci mali niečo po vyše 20 percent hlasov, sociálni demokrati niečo pod 20 percent.

Na Slovensku s prevahou zvíťazila Demokratická strana s vyše 61 percentami hlasov. Komunisti v porovnaní s ňou získali iba polovicu hlasov a dve malé strany zvyšok.

Z celoštátneho pohľadu sa zohľadnilo delenie mandátov v Ústavodarnom národnom zhromaždení. Českí a slovenskí komunisti obsadili 115 z 300 parlamentných stoličiek, teda 31 percent. Bol to takmer dvojnásobok toho, čo získali druhí národní socialisti. Demokratická strana dostala 43 postov a jej podiel predstavoval 14 percent.

Po voľbách pokračovala širokokoaličná vláda Národného frontu, zmenili sa v nej iba pomery, hlavne v prospech komunistov, a ich najvyšší predstaviteľ Klement Gottwald sa stal jej predsedom. Na Slovensku sa výsledky volieb zohľadnili v zložení Slovenskej národnej rady a v Zbore poverníkov.

Práve existencia vlastného slovenského parlamentu a vlády, hoci s oklieštenými právomocami, mala byť dôkazom, že štát sa na rozdiel od prvej Československej republiky federalizoval. Malo sa ďalej postupovať podľa Košického vládneho programu, kde sa stanovilo, že Česi a Slováci sú si rovní.

To bolo pre ústretovosť viacerých protitisovských politikov rozhodujúce. Komunista Gustáv Husák ešte tesne pred spustením povstania v lete 1944 písal kolegom do Moskvy, že „u statočných ľudí vznikajú veľmi vážne hnutia vymeniť režim, dať štátu sociálnu náplň, ale štát ponechať“.

Napokon sa Husák nechal českými komunistami ľahko presvedčiť na obnovenie Československa, no asi hlavne pre vlastné mocenské ambície. Poslanec Snemu z prvej Slovenskej republiky Pavol Čarnogurský v pamätiach spomínal, že Husák vystupoval na rokovaniach o Košickom vládnom programe sebavedomo, „ako keby bol nástupcom Tisovým“. Nedbal, že si tým pohneval viacerých svojich spolustraníkov.

Z pohľadu zachovania národných práv sa môžu zdať východiská Košického vládneho programu pre Slovákov povzbudivé. Keď sa o nich dozvedel v Ríme bývalý vysoký predstaviteľ Hlinkovej slovenskej ľudovej strany Karol Sidor, poznamenal, že pomery boli výhodnejšie ako stav po autonomizovaní Slovenska na jeseň 1938.

Aj preto obyvatelia Slovenska v roku 1946 volili masovo. Hoci voľby boli povinné, na znak protestu proti štvorici kandidujúcich strán mohli vhodiť do schránok prázdne hlasovacie lístky. Urobila tak iba necelá jedna polovica percenta hlasujúcich.

Významný konfesionálny rozmer

Voľby v roku 1946 boli poslednými na Slovensku, kde sa silno prejavoval konfesionálny prístup. Z tohto pohľadu sa podobali na predchádzajúce z roku 1935. Katolíci sa tradične prikláňali k ľudovcom, evanjelici k národniarom a agrárnikom.

Katolík Andrej Hlinka nenechal na začiatku 30. rokov nič na náhodu a v záujme dosiahnutia autonomistickcých cieľov sa spojil do koalície so Slovenskou národnou stranou evanjelika Martina Rázusa. Výsledkom bolo volebné víťazstvo v roku 1935 a nasmerovanie jeho strany k úplnému prevzatiu moci.

O jedenásť rokov neskôr už obyvatelia katolícku stranu nemohli voliť, lebo Tisova strana bola zakázaná a nová Strana slobody, založená na objednávku Národného frontu, bola neatraktívna. Pritom postoj väčšinových katolíkov bol na Slovensku rozhodujúci.

Uvedomovali si to všetci vrátane komunistov. Pavol Čarnogurský vo svojich pamätiach prerozprával príhodu, keď sa K. Gottwald po porazení Slovenského národného povstania na moskovských rokovaniach oboril na G. Husáka, prečo preň nezískal katolíkov, bez ktorých sa na Slovensku nedá nič robiť.

V roku 1946 komunisti o katolíkov nemohli otvorene bojovať, preto postavili svoju demagogickú kampaň na sociálnych a bez ostychu aj na národných právach. Demokratickej strane sa podaril husársky kúsok, keď sa dohodla s katolíkmi. Podporu získala dokonca priamo od katolíckych biskupov, ktorí vyzývali občanov voliť konkrétne strany a určite tým nemysleli, aby odovzdávali svoj hlas komunistom.

V Demokratickej strane sa dokonca dohodli na pevnom pomere kandidátov spomedzi katolíkov a evanjelikov, aby bol zrejmé, že tento politický subjekt má ambíciu zastrešiť obe konfesie.

V Demokratickej strane tak otvorene pokračovali v politike známej z prvej Československej republiky a dokonca z prvej Slovenskej republiky. Rešpektovanie konfesionálnych rozdielov pripomínalo niekdajšiu predvolebnú dohodu A. Hlinku a M. Rázusa, snaha o drvivé víťazstvo zas monopolizovanie politickej scény Hlinkovou slovenskou ľudovou z rokov 1938 až 1945.

Skúsenosti ukazovali, že i keby sa to Demokratickej strane bolo podarilo a keby ju komunisti neskôr nezlikvidovali, v jej radoch by nastalo vnútorné štiepenie, minimálne na tábory evanjelikov a katolíkov. Z tejto strany mohli delením vzniknúť nové subjekty vyplňujúce pestrejšie a konečne vyzretejšie politické spektrum.

Demokratická strana mala pred voľbami v rukách ešte jeden tromf. Ako budúca vládna slovenská politická strana mohla ovplyvniť proces s Jozefom Tisom, ktorého väčšina katolíkov považovala stále za veľkú autoritu a symbol nezávislosti Slovenska. V tejto oblasti vzbudzovala nádeje.

Odsúdenie Tisa pred voľbami bolo nemysliteľné, preto sa proces s ním posúval až do roku 1947. Vtedy už víťazná Demokratická strana postupovala z pozície nestrávenej povolebnej moci a meniace sa postoje jej vedúcich predstaviteľov v tejto ostro sledovanej téme potvrdzovali jej vnútornú slabosť.

O to ľahšie to mali slovenskí komunisti, ktorí napriek slabšej pozícii už v roku 1947 pod vedením Husáka, vtedajšieho predsedu Zboru povereníkov, úspešne naštartovali proces zlikvidovania svojho hlavného oponenta a tým predznamenali, čo sa bude diať v roku 1948 v celom štáte.

Možnosti Slovákov odolávať boľševizmu

V tomto období sa história nepísala v Bratislave, ba dokonca ani v Prahe, ale v Moskve. Tak ako sa v Prahe našlo mnoho politikov, ktorí si ochotne vložili hlavu do slučky upletenej v Moskve, tak sa v Bratislave našlo mnoho ochotných, čo sa dobrovoľne vzdávali zdanlivej autonómie v prospech Prahy. Tých, čo sa jej predsa dožadovali, označovali najskôr za fašistov a neskôr za buržoáznych nacionalistov.

Dve prepletajúce sa nosné témy boli na Slovensku stále čitateľné. Jedna súvisela so štátotvorným postavením Slovákov, druhá s formou režimu. Kým komunisti mali v jednej jasno, chceli zmeniť zriadenie podľa sovietskeho vzoru, v druhej veci účelovo menili názory podľa aktuálneho mocenského vývoja.

Demokratická strana vychádzala z prvej Československej republiky, a to z hľadiska režimu a čiastočne i národného usporiadania. Preto nie div, že už po voľbách v roku 1946 sa popri tlakoch na prechod k boľševizmu slabo bránila aj okliešťovaniu pozície Slovenska v obnovenom štáte.

Jozef Lettrich, ktorý bol až do zániku v roku 1948 najvyšším predstaviteľom Demokratickej strany i Slovenskej národnej rady, v neskoršom exile v USA napísal, že slovenský ľud prejavoval sympatie voči Sovietskemu zväzu pre jeho obete v záujme spoločnej veci, ale o komunizme a o sovietskom režime nechcel ani počuť. No neuznal, že práve jeho strana podieľajúca sa na prijatí Košického vládneho programu otvárala dvere tomuto režimu.

Lettrich videl všetko zlo v komunistoch, ktorí si prisvojili Slovenské národné povstanie a ktorí potom uchmatli celú moc. Uznal, že sa to nestalo zo dňa na deň. Položil si otázku, prečo na Slovensku získali v roku 1946 až 30 percent hlasov, teda viac ako dvojnásobok v porovnaní s rokom 1935.

Za výsledkom videl sovietsky vplyv po vytlačení Nemcov zo Slovenska, ako aj reakciu časti verejnosti zradikalizovanej počas Tisovho režimu. Komunisti podľa neho účelovo brnkli voličom na národnú strunu, čím vlastne len pripustil, že sentiment za samostatným Slovenskom bol vtedy veľmi silný.

Predseda Slovenskej národnej rady z rokov 1945 až 1948 Jozef Lettrich neodolal tlaku komunistov a po februárovom prevrate utiekol do exilu.

Z tohto pohľadu možno na záver pripustiť, že odmietnutie hroziaceho komunizmu v Československu skutočne stálo hlavne na Slovákoch. Reálne sa však nástupu boľševickej totality nedalo zabrániť, lebo scenár sa napísal v zahraničí.

Ak by mali Slováci dostať mandát čeliť tejto hrozbe, muselo by to byť mimo spoločného štátu. No ani to by nepomohlo, pretože, ako vieme, komunizmus sa ujal všade, kam cez druhú svetovú vstúpila noha sovietskeho vojaka. Bez ohľadu na územné členenie.

Okrúhle výročie volieb v roku 1946 by nám malo pripomenúť, ako vznikali na našom území totalitné režimy 20. storočia. Jeden prišiel zo západu, druhý z východu. A vždy našiel ochotných domácich pomocníkov, čo mu pomáhali dláždiť cestu.

Pri hodnotení totalitných režimov treba nastaviť rovnaký meter. Musíme brať do úvahy medzinárodné súvislosti, aktuálny stav v spoločnosti, postoj autorít. A pomenovať veci pravými menami. Ak históriu skreslíme, nahrávame všetkým populistom, či prichádzajú sprava, alebo zľava.

Foto: TASR

 

 

 

 

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo