Niekoľko dní pred voľbami stojí Slovensko pred dvomi hrozbami.

Prvou z nich je návrat Smeru a Roberta Fica k moci. Rozsah tejto hrozby sa dá dnes len neurčito odhadovať.

Trojnásobného premiéra Roberta Fica sme počas jeho dlhej éry zažili v rôznych polohách. Ako cynika, ktorý nemilosrdne jatril emócie krajiny pri téme migrácie, ale aj ako politika, ktorý nadšene opakoval frázy tých najväčších bruselských roztlieskavačov čo najtesnejšej integrácie. Fico vždy vynikal flexibilitou, akou na jednej strane dokázal oslovovať vlastné publikum, zároveň sa však prispôsoboval dobovým očakávaniam v Európskej únii. Na jednej strane budoval systém svojich ľudí, ktorým v záujme strany a pridruženej podnikateľskej oligarchii zacementoval svoju pozíciu v policajných a bezpečnostných zložkách, zároveň ani svoj absolútny volebný triumf v roku 2012 ani zďaleka nezneužil orbánovským spôsobom na ovládnutie médií, univerzít či mimovládneho sektora.

Lenže ak teraz Fico zvíťazí a zostaví vládu aj spolu s SNS, Hlasom – o Republike ani nehovoriac –, zrejme by sme dostali Roberta Fica v tej najhoršej možnej verzii. Takáto vláda by predstavovala vážne riziko pre schopnosť Slovenska robiť rozumnú zahraničnú aj hospodársku politiku, ale aj pre fungovanie inštitúcií, ktoré majú v tomto štáte zabezpečovať spravodlivosť.

Po skúsenostiach posledných troch rokov, keď sa Fico prizeral, ako sa zatýkajú, väzobne stíhajú jeho najbližší ľudia – Norbert Bödör, Robert Kaliňák či Tibor Gašpar –, a on stál s nimi v jednom rade, jeho niekdajšie pokušenia by sa hneď po voľbách zmenili na nové odhodlanie: ako sa zabetónovať pri moci, napríklad ovládnutím inštitúcií, minimálne verejnoprávnych médií, či zmenou volebného systému.

A ešte je tu zahraničnopolitická pasca: Robert Fico by možno čiastočne upustil od dnešnej protiukrajinskej rétoriky, aby vedel hovoriť s Berlínom aj Parížom. Fico sa v tejto téme správa od februára 2022 celkom bezškrupulózne, nadháňal si voličov z tých najčervenších aj najhnedších kútov krajiny, preto mu po voľbách neostane manévrovací priestor na obrat. Naopak, veľkú výhybku by spravilo Slovensko, na jeho čele by stáli politici, ktorí si tajne želajú skôr úspech Ruska než Ukrajiny, len to zahaľujú do floskúl o mieri.

V rámci Vyšehradu by tak prestala pôsobiť západoslovanská aliancia Poľsko, Česko, Slovensko, poloizolovaná Bratislava by vytvorila alianciu s Viktorom Orbánom a jeho pochybnými spojencami na Balkáne.

Problém s liberálmi aj konzervatívcami

Inou podobou hrozby je neexistencia rozumnej alternatívy.

Z druhého tábora môže poraziť prízrak Smeru len Progresívne Slovensko. Táto strana môže v sobotu dosiahnuť výsledok, ktorý sa môže podobať na tie najlepšie zisky SDKÚ.

Ale progresívci zosobňujú v sebe len veľmi málo z toho, čím disponovala Dzurindova strana: hoci to kampaň v štýle mlčania, dobrého vizuálu a pomoci médií prekryla, v tej strane vidieť primálo politického talentu, zato nadmieru aktivizmu. Ako pred pár dňami napísal Martin Leidenfrost, ani na západ od nás nemajú tie najprogresívnejšie strany taký radikálny program ako PS.

Táto kampaň PS na rozdiel od minulých volieb naozaj vyšla: verejná komunikácia sa sústredila okolo lídra Michala Šimečku, ktorý vo finálnych debatách nepodával výborné, ale koncentrované výkony. Stranícka mašinéria bola veľmi disciplinovaná, progresívci robili všetko preto, aby nedošlo k žiadnym neželaným prekvapeniam. To bol dôvod, prečo sa napríklad v predvolebných rozhovoroch v Postoji vystriedali predstavitelia takmer všetkých iných strán, no líder PS a ďalší členovia vedenia strany komunikáciu s naším denníkom odmietli. Veľkou výhodou progresívcov tak bolo, že popri dueloch s inými politikmi čelili vo väčšine sympatizujúcim moderátorom, ktorí im v porovnaní s konkurenciou nekládli skutočne nepríjemné otázky.    

Progresívne médiá v posledných týždňoch pretláčali naratív, že čím silnejší bude výsledok progresívcov, tým je väčšia šanca, aby po voľbách vznikla vláda bez Smeru. Ale platí skôr opak: čím budú progresívci silnejší – nevyhnutne aj na úkor iných liberálnejších strán, ktoré môžu stlačiť pod prah parlamentu –, tým menšia pravdepodobnosť, že potenciálni partneri z konzervatívneho brehu budú ochotní skúsiť spoločné vládnutie.

Celkovo platí, že politické nastavenie ani mentalita tejto strany nie sú nádejou, ale prekážkou pre vznik rozumnej a udržateľnej alternatívy.

PS sa podľa posledných prieskumov stáva podobne ako OĽaNO v roku 2020 zberným miestom pre rôzne typy prozápadných voličov. Ak liberálnejší voliči, ktorí by za normálnych okolností volili im hodnotovo kompatibilnejšiu SaS či Demokratov, podľahnú efektu nabaľujúcej sa snehovej gule, bude to veľký problém aj pre samotný slovenský liberalizmus – aspoň načas ho aj s výdatnou podporou novinárov môže celkom ovládnuť jeho radikálna a v mnohých ohľadoch nebezpečná vetva.

Pre odvrátenie spomenutých hrozieb budú dôležité aj hlasy tých konzervatívnych voličov, ktorí si neželajú návrat Smeru. Zdieľať

Pre odvrátenie či aspoň zmiernenie spomenutých hrozieb budú napokon dôležité aj hlasy tých konzervatívnych či kresťanských voličov, ktorí si neželajú návrat Smeru k moci. Pre krajinu by bolo zlou správou, keby hlasy tejto skupiny obyvateľov v sobotu prepadli a neboli by reprezentované v parlamente.

Reč je najmä o voličoch, ktorí sa chystajú odovzdať hlas KDH, koalícii OĽaNO, KÚ, Za ľudí a niektorí z nich aj Demokratom.

Matovičova strana OĽaNO preukázala počas posledných rokov správny kompas v hodnotových témach aj v zahraničnej politike, rovnako si môže pripísať úspechy v oblasti boja za právny štát či v rodinnej politike.

Ale celkový obraz prevážil deštruktívny spôsob vládnutia, ktorý vniesol do verejného života neznesiteľnú mieru hašterenia, agresivity, a merateľným dôsledkom bol rekordný prepad dôvery v politiku. V konečnom dôsledku tak samotné OĽaNO ako hlavný líder zmeny prispelo k tomu, že koalícia, ktorá začínala s ústavnou väčšinou, nedokázala dovládnuť, ale striedala premiérov, až kým postupne padla na dno.

Igor Matovič čelil aj nespravodlivej kritike, ale celkovo sa nemôže vyvliecť zo spoluzodpovednosti za to, že Robert Fico, ktorý bol v roku 2020 zrelý na uterák, sa môže v októbri vrátiť k moci.

V strane Demokrati je možno niekoľko konzervatívnejších politikov, ale ide o projekt, ktorý opakuje všetky neduhy Kiskových Za ľudí: je narýchlo pozliepaný ľuďmi s odlišnými hodnotovými postojmi, ale o to väčšími ambíciami a ani pre kresťanského voliča nepredstavuje garanciu konzistentného postoja v dôležitých témach.

A napokon je tu KDH, ktoré má po zverejnení posledných prieskumov reálnu šancu, aby sa po takmer ôsmich rokoch vrátilo do parlamentu.

Kresťanskí demokrati robili v kampani aj nemalé chyby: strana sa na jar nedokázala dohodnúť s Kresťanskou úniou, aby tak vyslala voličom signál, že konzervatívci v politike dokážu odhodiť staré a dnes už pre každého okrem nich nezrozumiteľné spory a spolupracovať. KDH po rokoch v mimoparlamentnej opozícii trpí aj chorobnými neduhmi, akými sú prílišný regionalizmus a neschopnosť zaujať v celoslovenských témach.

Na druhej strane platí, že práve pre silné ukotvenie v regionálnej politike KDH prežilo aj po dvoch prehratých voľbách a v sobotu sa môže vrátiť do prvej ligy. To je v ponovembrových dejinách slovenskej politiky celkom unikátna vec.

KDH si v sobotu zaslúži úspech aj z dvoch konkrétnych dôvodov: jeho vedeniu na čele s Milanom Majerským sa podarilo vyskladať zaujímavejšiu kandidátku než naposledy. Ak kresťanských demokratov porovnáme s inými, niet sa za čo hanbiť. Aj nezávislí analytici hodnotili program hnutia ako jeden z najlepších vo viacerých oblastiach, KDH dnes ponúka rešpektovaných odborníkov v oblastiach ako školstvo, zdravotníctvo alebo energetika.

Milan Majerský nie je lepší rétor než Alojz Hlina, ktorý pred vyše tromi rokmi vedel zaujať aj prostredie mimo hnutia. Ale Majerský na rozdiel od Hlinu značne lepšie rozumie svojmu voličovi. Kým Hlina sa zaplietal do čudesných paktov s PS, Majerský sa dokázal šikovnejšie vymedziť voči Smeru aj progresívcom. A napokon zorchestroval aj lepšiu kampaň: jej vizuálna stránka vrátane hlavných sloganov bola síce nepodarená, ale politikov KDH bolo viac cítiť v kontaktnej kampani medzi ľuďmi.

Konzervatívny volič môže mať oprávnenú pochybnosť, či je dnešné KDH dostatočne personálne silné, sebavedomé a kompetentné na to, aby uhájilo svoje programové priority, či už v opozícii voči Smeru, alebo v prípade spoluvládnutia s progresívnou ľavicou.

Nič to však nemení na tom, že pre tento typ voliča predstavujú kresťanskí demokrati solídnu, štandardnú a hodnotovo konzistentnú alternatívu, ktorá by do verejného života presiaknutého vlnami hystérie mohla priniesť trochu viac pokoja aj normálnych spôsobov.

Už len preto by Slovensku návrat KDH do parlamentu pomohol.