Za Alojzom Rakúsom Odišiel výnimočný muž, ktorý sa držal svojej cesty

Vo veku 76 rokov zomrel v nedeľu Alojz Rakús, významný slovenský psychiater a bývalý minister zdravotníctva. O tom, kým bol, čím fascinoval a čo zanecháva, píšu jeho blízki priatelia.  

Stanislav Janota, imunológ a alergiológ

Alojza Rakúsa som spoznal ako „elektrizujúceho“ človeka v roku 1984 pri klinických skúškach nových liekov. Mal povesť najlepšieho odborníka v oblasti farmakoterapie psychických chorôb. Málo psychiatrov bolo tak dokonale orientovaných v nových poznatkoch o synapsiách, receptoroch, agonistoch, antagonistoch, druhých posloch... Spriatelili sme sa.

Niekedy v novembri a decembri 1989 moderoval revolučné diskusie lekárov a vedcov. Ľudia mali rôzne názory o tom, čo a ako ďalej. Predstavy o porevolučnej budúcnosti boli často protichodné. A Lojzo Rakús dokázal každého vypočuť a hľadať konsenzus tak, že ponúkal svoje vlastné riešenia, ktoré boli vždy logické a nádejné. V lete v roku 1990 sa stal ministrom zdravotníctva. Strávil som veľa večerov, až do noci, v jeho ministerskej pracovni. Počul som a zažil som, ako sa rodili základy transformácie nášho zdravotníctva podľa osvedčených európskych skúseností.

Škoda, že po roku 1992 už nemal možnosť uskutočniť mnohé zo svojich plánov. Neskôr viedol Zväz kresťanských lekárov a zdravotníkov, pripravoval programy na rozvoj zdravotníctva pre Slovensko v rámci Kresťanskodemokratického hnutia. V rokoch 2006 – 2008 sa rozišiel s tými predstaviteľmi KDH, ktorí boli vtedy ochotní rokovať s Robertom Ficom o spolupráci vo vláde a viac sa priklonil k Františkovi Mikloškovi a KDS.

Roky sme chodili každý piatok do kníhkupectva Artforum. Veľa nových kníh vykladali v tomto kníhkupectve na pulty práve v piatok popoludní. Novinky si prezerala, listovala a kupovala stála skupina ľudí. Okrem Alojza Rakúsa vždy aj Egon Gál, Peter Zajac a pár iných. Z kníhkupectva sme sa potom presunuli do niektorého z okolitých podnikov aj so Štefanom Hríbom, Martinom Mojžišom, Milanom Krajniakom, často aj s Jozefom Haštom, Martinom Jack Haendlerom a Samuelom Abrahámom. Niektoré letá, keď sme sedávali vo dvore dnešnej kaviarne „U Krajniaka“, sme debatovali a „hádali sa“ až do rána.       

Alojz často začal novinkami z psychiatrických výskumov. Alebo prekvapujúcimi novinkami z historických výskumov. Neraz prešiel na tému filozofie. Rád rozprával o menej známych prácach stredovekých scholastikov. Obhajoval mnohé myšlienky scholastikov. Kritici stredovekých filozofov podľa Rakúsa často nepochopili, čo autori vlastne písali. Rakús v debatách spamäti dobre citoval z prác starých aj nových filozofov. Veď on stále čítal, vraj denne aspoň jednu knihu.

Mal záujem o všetko možné. Jeho až detsky krásna zvedavosť po poznaní bola nenaplniteľná, neuspokojiteľná. Každý nový vedecký poznatok ho tešil. Radoval sa z každej novinky vo vede a aj v literatúre. A pamätal si všetko. Neraz, keď to bolo v diskusii vhodné, recitoval spamäti v origináli rozsiahle časti Shakespeara a aj Puškina. Z cudzích jazykov rád prešiel do rodnej trnavčiny a citoval (v trnavčine) rôzne výroky svojho otecka, ktorý často komentoval napríklad priebeh svätej spovede.

Pre Rakúsa bolo typické, s akou empatiou vedel pristúpiť ku každému. Občas bol kritizovaný za výroky o liečbe, pomoci niektorým ľuďom. On však len akceptoval slobodnú vôľu svojich pacientov a ich právo na voľbu liečby ako základné ľudské právo.

Láska k ľuďom, to bol základ jeho osobnosti. Prejavovala sa rôzne, napríklad mal úspechy aj ako „dohadzovač“. Tešilo ho, že „dal dohromady“ viacero párov, ktoré žili v peknom manželstve.

František Mikloško, bývalý disident a politik

Alojz Rakús bol hlboko veriaci katolícky intelektuál, lekár, politik. Jeho súkromný i profesijný život sprevádzal pokoj, múdrosť a dobrota.

Pochádzal z viacdetnej trnavskej rodiny, často o nej s úctou a vďakou hovoril. Keď v roku 1989 padol komunizmus, Alojz Rakús bol po voľbách 1990 pripravený kompetentne prevziať post ministra zdravotníctva SR za KDH. Ministerskou vyhláškou zaviedol možnosť výhrady vo svedomí pre gynekológov a zdravotný personál pri vykonávaní umelého prerušenia tehotenstva. Táto vyhláška bola zatiaľ jediným vážnym ponovembrovým vstupom do tejto problematiky.

Tak ako v období komunizmu, aj po novembri 1989 kráčal Alojz Rakús svojou pokojnou, ale jasnou životnou líniou. Bol všeobecne uznávanou odbornou i ľudskou autoritou. V období mečiarizmu i po roku 1998, keď bol v parlamente, zastával či už na politickom poli, alebo v hodnotových otázkach také názory a postoje, že s odstupom času nemusí na nich nič meniť. Bolo pre mňa radosťou sedieť vedľa neho v parlamente a pamätám si, že aj v krízových situáciách slovenskej politiky a parlamentarizmu na otázku: „Ako to vidíš, Lojzíku?“ odpovedal vždy: „Bude to dobré.“

Spolu s Vladom Palkom sme ho často navštevovali uňho doma. Videli sme jeho obrovskú knižnicu s knihami, ktoré mal všetky prečítané. Stále chodil do Artfora, kde si vždy kúpil nejakú novú knihu. Mal obrovský intelektuálny prehľad, ktorý spolu s jeho kresťanským svetonázorom znamenal pre nás nadšené počúvanie jeho videnia sveta. A nezabudol nás vždy ponúknuť dobrou domácou slivovicou.

„Dobrý strom rodí dobré ovocie“ (Mt 7,17). Alojz Rakús spolu s manželkou vychovali tri krásne, úspešné deti. Všetci sú lekári, majú svoje usporiadané, úspešné rodiny. Spolu s vedeckým, politickým a ľudským odkazom, ktorý za sebou zanecháva, platia naňho vrchovate citované slová z Evanjelia podľa Matúša. Alojz Rakús, jeho múdrosť a dobrota nám budú chýbať, ale v duchu kresťanskej viery, ktorú on úprimne žil, veríme, že sa raz všetci tam hore stretneme. Odpočívaj v pokoji, milý Alojz, Svetlo večné nech ti stále svieti!

Lukáš Krivošík, komentátor denníka Postoj

So psychiatrom a bývalým ministrom zdravotníctva Alojzom Rakúsom som strávil nezabudnuteľný večer ako súčasť partie mladých ľudí z prostredia Spoločenstva Ladislava Hanusa, ktorá ho prišla navštíviť u neho doma asi pred dvanástimi rokmi. Ako knihomoľa ma hneď zaujalo, že azda každá stena tam bola zakrytá policami s knihami. O Alojzovi Rakúsovi sa tradovalo, že spolu s Petrom Zajacom a Egonom Gálom zvykli každý týždeň odchádzať z kníhkupectva Artforum s plnými nákupnými taškami kníh. A on ich nielen čítal, ale dokázal z nich navyše obsiahlo citovať.

Nás mlaďasov z SLH si hneď vyskúšal. Z hlavy nám predniesol istý dlhší monológ od Shakespeara a spýtal sa, či uhádneme, z ktorej hry to je. Bolo to z Hamleta, pričom Rakús umne zamlčal to notoricky známe „Byť, či nebyť, kto mi odpovie!?“. A začal až nasledujúcimi slovami: „Čo šľachtí ducha viac: či trpne znášať strely a šípy zlostnej Šťasteny, či pozdvihnúť zbraň proti moru bied a násilne ho zdolať...“

Rátalo sa mu, že sme pôvod citátu ihneď identifikovali. No nešlo mu o to, aby sa samoúčelne predvádzal. Celý ten prejav princa Hamleta je totiž existenciálnym zamyslením o mieste utrpenia v živote človeka, jeho zmysle a otázke, prečo namiesto námah života to trápenie radšej ihneď neukončiť smrťou – všetko je to denný chlebík psychiatra. A hneď sme mali tému do debaty.

V ten večer s Alojzom Rakúsom naša skupina prebrala množstvo tém. Žasol som nad renesančným rozhľadom, hĺbkou, dôvtipom i pokorou človeka, ktorého vtedajší mediálny mainstream zredukoval na jednorozmernú karikatúru akéhosi „stredovekého tmára“ pre jeho politicky nekorektné názory na homosexualitu. Mimochodom, aj o tejto problematike premýšľal hlbšie a s väčšou empatiou k takto orientovaným ľuďom, než podsúvali bulvárne novinové titulky...

Ešte jedna epizódka z toho stretnutia sa mi vryla do pamäti: Keď som si u neho doma letmo prezeral chrbty kníh, ktoré zahŕňali rôzne odborné tituly i beletriu, zrazu mi udrela do očí celá polička s ezoterickou a okultistickou literatúrou. „Toto čítate vy, kresťan?“ spýtal som sa ho. On sa usmial a položartom-polovážne odvetil: „Musím predsa poznať, čo čítajú toľkí moji pacienti.“           

Jozef Matulník, profesor sociológie

Docenta Alojza Rakúsa som poznal veľmi dobre. V čase, keď bol v rokoch 1990 až 1992 ministrom zdravotníctva, som bol jeho poradcom. Trávili sme spolu veľa času v práci i mimo nej a stretávali sme sa aj ako rodiny. 

Bol výnimočnou silnou osobnosťou, aké máme možnosť stretnúť len veľmi zriedka. Poukážem tu aspoň na niektoré jeho vlastnosti a využijem pritom fakty, ktoré poznám. Alojz Rakús bol charakterným a morálne pevne ukotveným človekom. V roku 1991 pripravil so svojimi spolupracovníkmi návrh zákona, ktorým sa mali obmedziť umelé potraty. Keďže nešlo o ich zákaz, ale len o určité obmedzenie ich vykonávania, vyvolalo to u niektorých ľudí obavy, či v tomto prípade nejde len o voľbu menšieho zla, čo by bolo morálne neprípustné. 

Medzi veriacimi sa k tejto téme rozvinula diskusia. Uskutočnilo sa dôležité stretnutie na biskupskom úrade v Banskej Bystrici, na ktorom sa zúčastnili – ak sa dobre pamätám – piati biskupi aj Mons. František Škoda a my laici sme tam boli tiež asi piati. Argumentovalo sa za i proti, a keď už diskusia trvala dlhšie a nerysoval sa konsenzus, tak sa Alojz Rakús postavil a oznámil svoje rozhodnutie. Povedal, že na seba preberá zodpovednosť tak vo svedomí ako katolík, aj ako minister a zákon predloží.

Po krátkom čase prišiel do Bratislavy kardinál Ratzinger, ktorý bol vtedy prefektom Kongregácie pre náuku viery. Uskutočnilo sa stretnutie kardinála so slovenskými biskupmi a ministrom Rakúsom, ktorého som mal možnosť na tomto stretnutí sprevádzať. Najprv dostal slovo Alojz Rakús, ktorý vysvetlil, čo je v návrhu zákona. Potom sa vyjadril kardinál, hovoril zatiaľ len za seba, nie za kongregáciu a podporil Rakúsovo stanovisko.

Toto zrejme ovplyvnilo encykliku pápeža Jána Pavla II., kde sa píše: „Ak by v situácii, o ktorej je reč, nebolo možné odmietnuť alebo úplne zrušiť zákon o umelom potrate, člen parlamentu, ktorého osobný absolútny nesúhlas s potratom je jasný a všetkým známy, konal by správne, keby podporil návrhy, ktorých cieľom je obmedzenie škodlivosti takéhoto zákona a umenšenie jeho negatívnych dôsledkov na poli kultúry a verejnej mravnosti.“

Ďalšou vlastnosťou, ktorá charakterizovala Alojza Rakúsa, bola veľká láska k múdrosti, poznaniu a ku knihám. Jeho kolegovia, priatelia a známi ho poznali ako vzdelaného, rozhľadeného a sčítaného človeka. Možno to dokresliť spoločnou skúsenosťou: Keď sa Rakúsovci sťahovali do nového bytu, bol som mu pri tom pomôcť. Najprv odišlo veľké nákladné auto plné kníh, nič iné sa tam nezmestilo, a až potom bolo možné pokračovať v sťahovaní.

Nakoniec by som chcel ešte vyzdvihnúť jeho humor, ktorý nikdy nebol zlomyseľný ani dvojzmyselný, ani neslušný, ale láskavý a poriadne výbušný. V období po prvých slobodných voľbách sa konala porada budúcich členov vlády. Pred jej skončením povedal budúci premiér zúčastneným, že ešte majú poslednú možnosť vzdať sa svojej nominácie, ak je nejaká skutočnosť, ktorá by bola prekážkou tomu, aby mohli byť ministrami. Dialo sa to v napätej atmosfére poznačenej lustráciami. Vtedy sa prihlásil Alojz Rakús. Všetci spozorneli a čakali, čo bude. Rakús povedal, že už má dva mesiace neplatný občiansky preukaz a len chcel na to upozorniť.

Mnohí iní ľudia by mohli pokračovať v rozprávaní o dobrých vlastnostiach Alojza Rakúsa, o jeho obetavej nezištnej pomoci iným, jeho odbornej erudícii a pracovitosti a ďalších. Verím, že tak aj urobia.

Egon Gál, filozof, vysokoškolský pedagóg

Stretli sme sa v Artfore, zoznámila nás Ľuba Beňúsková. Veľmi rýchlo sme sa spriatelili a začali sme sa stretávať každý piatok večer, keď prichádzali novinky. Bolo to zaujímavé a podnetné priateľstvo. On, hlboko veriaci katolík a presvedčený konzervatívec, ja, sekulárny Žid a presvedčený liberál. Debatovali sme o všetkom možnom, najmä o mozgu, mysli, viere. A o tom, čím sa asi tak naše mozgy líšia, že niektoré veci vnímame tak rozdielne. Učil som vtedy filozofiu mysle na Fakulte sociálnych a ekonomických vied UK.

Lojzo mal niekedy v roku 2003 v mojej triede prednášku o Ericovi Kandelovi, ktorý rok predtým dostal Nobelovu cenu za výskum neurofyziológie pamäti. Po skončení študentom povedal: „Ak ste dávali pozor, je teraz váš mozog iný, ako bol, keď ste prišli.“ Toto som sa od Lojza a Kandela naučil: ľudská pamäť a pamäť mäkkýšov majú niečo spoločné. A pamäť bola aj odpoveď na otázku, v čom sa mozgy nás dvoch líšili.

Približne v tom čase, možno neskôr, už sa nepamätám presne, Lojzo povedal, že sa chystá napísať knihu o tom, prečo sa evolučná teória a náboženstvo skôr dopĺňajú, ako vylučujú.

A niekedy v tom čase sa k nám pridal Peter Zajac a priniesol nové zaujímavé témy. Potom sa naša skupinka začala rozširovať. Pribúdali noví, zaujímaví ľudia, aj ubúdali.

Keď teraz rozmýšľam, čím boli naše stretnutia iné a pre mňa nezabudnuteľné, kým ešte chodil Lojzo Rakús, bolo to asi aj tým, že sa na nich politika vyskytovala iba v homeopatických dávkach.

Lojza som mal rád nie iba preto, aký bol, ale aj preto, aký som bol ja v jeho spoločnosti.

Ján Šuba, primár kliniky detskej psychiatrie v Národnom ústave detských chorôb

Docenta Alojza Rakúsa bolo možné stretnúť na každom psychiatrickom zjazde alebo v Artfore na Kozej ulici. Bol to skutočný bibliofil. Knihy si starostlivo vyberal, kupoval, prinášal zo zahraničných ciest, požičiaval i darovával... V knižnici mi ho pripomína legendárna publikácia Synopsis of Psychiatry od Kaplana a Sadocka. Bol ochotný sa s ňou rozlúčiť a dať mi ju.

Pred dnes už samozrejmým prístupom na internet to bolo neobvyklé, veľkorysé, priateľské gesto. Bol žičlivý a kamarátsky. V rámci atestačnej prípravy sme veľmi radi navštevovali jeho prednášky. Pútavo prednášal neurobiologické základy psychiatrie, vynikajúce boli jeho prednášky o schizofrénii a poruchách nálady. Na prvý pohľad by sa zdalo, že docent Rakús je úzko biologicky zameraný psychiater. Nebolo to tak, docent Rakús, familiárne zvaný Lojzo, mal oveľa širší záber, ktorý ďaleko presahoval oblasť neurovied, psychiatrie, psychoterapie a psychológie.

Bol vášnivý diskutér, na klinických seminároch mal spravidla také množstvo otázok na prednášajúceho, že si sám bol vedomý nemožnosti na všetky dostať odpoveď. Lojzo detailne ovládal aj menej známe zákutia detskej psychiatrie, tento odbor psychiatrie si vážil a pokladal ho za veľmi dôležitý v súčasnom svete.