Reportáž z Novohradu V kraji hradov natrafíte aj na mrakodrapy, boľačky zmierňuje duch spolupráce

V Banskej Bystrici naberáme smer Zvolen a Lučenec. Za rozostavaným úsekom R2 Kriváň – Mýtna odbočujeme do obce Divín, nad ktorou sa vypínajú zrúcaniny gotického hradu. Núka sa odtiaľ nádherný výhľad na široké okolie vrátane vodnej nádrže Ružiná, ktorá však v súčasnosti trpí nedostatkom vody.

Hrad Divín je jedným z dvadsiatky hradov, ktoré sa týčia v tomto historickom cezhraničnom regióne. A jeden z nich, Novgrad, prepožičal názov celej oblasti. Nachádza sa v blízkosti rovnomennej maďarskej obce Nógrád.  

Upravené podhradné námestie v Divíne z jednej strany ohraničuje monumentálny dvojvežový Kostol všetkých svätých zo 17. storočia, ktorý je obohnaný obranným múrom s nárožnými baštami a bol postavený na staršom stredovekom základe. „Prežil množstvo nájazdov a povstaní,“ čítame na informačnej tabuli.

Na priečelí susediacej fary sa nachádzajú pôsobivé slnečné hodiny, ktoré sú najstaršie v celom Novohrade.

Na opačnej strane historického námestia sa nachádza dvojpodlažný renesančný Zichyho kaštieľ. Rovnako ako kostol bol postavený v 17. storočí na staršom základe a taktiež je chránený obranným múrom s baštami. Počas komunistického režimu v historickom objekte sídlilo JRD, dnes sa tu nachádza múzeum. V letnej sezóne si návštevníci môžu pozrieť dve nové výstavy približujúce miestne liturgické odevy a remeselné ozdoby.

Kostol všetkých svätých v Divíne v pozadí so zrúcaninou hradu. Foto: Postoj

Do divínskeho kostola kedysi chodievali aj veriaci z neďalekej Lovinobane – až kým si v roku 1993 nepostavili vlastný kostol. Pred farou veje slovenská vlajka, na dvore nás spolu s farárom Tomášom Székelym víta slovenský čuvač.

„Krátko po mojom príchode vypukla pandémia, takže mnohých veriacich som nestihol ani poriadne spoznať,“ hovorí kňaz a hneď pripája zaujímavú poznámku: „Aj keď väčšinou sa hovorí o ľuďoch, ktorí si počas korony odvykli prichádzať na bohoslužby, osobne poznám takých, ktorí začali na sväté omše pravidelne prichádzať práve po pandémii.“

Kde už Boh nebýva Desiatky nevyužívaných kostolov na Slovensku hľadajú svoje nové určenie

Imrich Gazda

Navštívili sme obce a farnosti, v ktorých starostovia a kňazi úporne riešia, ako ďalej naložiť s chátrajúcimi sakrálnymi stavbami.

V obci kedysi stál len evanjelický kostol, no časom prevážili katolícki veriaci, dnes tvoria viac ako polovicu z dvetisíc obyvateľov. Evanjelikov je necelá štvrtina. „Môžu za to ,prisťahovalci z kopcov‘, ktorí do Lovinobane prišli za prácou,“ vysvetľuje farár.

Z týchto dôvodov nie je v obci núdza o zmiešané manželstvá. „Mnohí sa v minulosti zosobášili civilne, a hoci dnes sú už vo vyššom veku, nikdy nemali potrebu dať si to cirkevne do poriadku,“ poznamenáva farár.

Najslávnejšie obdobie zažila obec v polovici 20. storočia. Keď po Viedenskej arbitráži pripadol Lučenec Maďarsku, z Lovinobane sa stalo okresné mesto. Vďaka železničnému spojeniu a magnezitke Lovinit mala vtedy strategické postavenie.

Fabrika, ktorá definitívne skrachovala pred takmer dvadsiatimi rokmi, zamestnávala v minulosti stovky ľudí. „Kedysi sa Lovinobančania nemuseli z obce ani pohnúť. Mali tu v podstate všetko. Dnes za prácou dochádzajú nielen do Lučenca, ale aj do Detvy, Kriváňa či Zvolena. Aj kvôli tomu sa jednou nohou cítia ako Podpoľanci,“ zhŕňa Tomáš Székely.

Farár Tomáš Székely. Foto: Postoj

Povedľa nedávno otvoreného 13-kilometrového úseku R2 sa presúvame do ďalšej historickej obce. Aj keď našu pozornosť priťahuje na kopci sa vypínajúci renesančný Haličský zámok, v súčasnosti prestavaný na zámocký hotel, my zastavujeme pri románsko-gotickom Kostole svätého Juraja v Starej Haliči. 

Veľkým kľúčom ho odomyká sestra Lidwina z kláštora Rodiny Panny Márie, v ktorom žije približne 30 rehoľníčok, a to nielen zo Slovenska, ale aj z Francúzska, zo Švajčiarska, z Ruska, Kazachstanu či Uruguaju.

Najväčším pokladom kostola sú gotické fresky zo 14. a 15. storočia vytvorené talianskymi majstrami. Zobrazujú súboj svätého Juraja s drakom, život svätého Mikuláša, biblický príbeh o neveriacom Tomášovi, výjav Ukrižovaného či sedem hlavných hriechov.

V minulosti boli viackrát premaľované, odkrytia a reštaurovania sa dočkali až v druhej polovici 20. storočia. Časť z nich bola obnovená pred dvoma rokmi, maľbu patróna kostola čaká obnova na jeseň.

Sestra Lidwina poznamenáva, že za vzácnymi freskami merajú cestu aj pútnici z Maďarska, ktorí odhadom tvoria až polovicu návštevníkov. A dostáva sa aj k téme, o ktorej budeme počuť počas nasledujúcich dní ešte neraz: ľudia musia za prácou dochádzať až do Rimavskej Soboty či Veľkého Krtíša, pričom mnoho mladých to vzdalo a z regiónu sa nadobro odsťahovali.

Vzácne fresky v starohalíčskom kostole. Foto: Postoj

Mrakodrapy v kozmopolitnom Lučenci

Prichádzame do Lučenca, ktorý je s 25-tisíc obyvateľmi najväčším mestom novohradského regiónu. Žijú tu Slováci, Maďari i Rómovia, katolíci, evanjelici aj kalvíni. Až takmer tretina Lučenčanov pri poslednom sčítaní obyvateľstva deklarovala, že je bez vyznania.

V meste kedysi prekvitala aj židovská komunita – dnes ju pripomína už len majestátna neologická synagóga v secesnom štýle, do ktorej sa zmestilo viac ako tisíc ľudí.

Okrem nej sa v centre mesta nachádzajú aj tri kresťanské chrámy – rímskokatolícky Kostol navštívenia Panny Márie z 18. storočia, reformovaný (kalvínsky) kostol z 19. storočia a evanjelický kostol z toho istého obdobia.

Dominantnou budovou historického námestia je však Reduta, kedysi mestský hotel, neskôr kongresové centrum, no dnes bez známok života.

Všetky kostolné veže však zatieňuje dvojica „mrakodrapov“, o vyššom z nich sa začiatkom milénia hovorilo ako o najvyššej budove Slovenska. Z plánovaného 125 metrov vysokého vežiaku je napokon „len“ 70-metrový a z najvyššej budovy Slovenska tak ostala len najvyššia budova Lučenca. Navyše poloprázdna. 

Lučenecké mrakodrapy. Foto: Postoj

Hlavou nad nimi krúti aj kunsthistorička Katarína Damjanovová z Mestského múzea Lučenec, ktoré sídli v pôsobivých priestoroch historickej radnice. Okrem neho sa v meste nachádza aj Novohradské múzeum a galéria, ktorého zriaďovateľom je Banskobystrický samosprávny kraj.

„Lučenec bol vždy mestom na hraniciach. Nehovorím na okraji, ale na hraniciach. Ťažíme z toho, že tu žije viacero národností. Je to taký príjemný pocit kozmopolitnosti, nie sme uzatvorení do seba. Dokonca aj manžel si tu zvykol,“ hovorí rodená Poltárčanka, ktorej manžel pochádza z Bulharska.

„Bohužiaľ, v poslednom čase nadobúdam stále silnejší pocit, že my, Slováci a Maďari, nežijeme spolu, ale vedľa seba. Myslím, že je to dôsledok celospoločenskej situácie – u nás aj v Maďarsku,“ pokračuje v uvažovaní.

Aj v Lučeneckom okrese pri obnove kultúrnych pamiatok zohrávajú dôležitú rolu finančné prostriedky maďarskej vlády. Kunsthistorička Damjanovová, ktorá v minulosti pracovala na Pamiatkovom úrade, si spoluprácu s maďarskou stranou pochvaľuje.   

Naopak, kriticky vníma rozhodnutie zredukovať vlakovú dopravu na južnej trase. „Ako chceme hovoriť o ochrane životného prostredia, keď vyháňame ľudí z vlakov do áut a autobusov?“ pýta sa.

Tým sa dostávame aj k ďalším boľačkám regiónu – nezamestnanosť a vysťahovalectvo. „Ak by boli podmienky pre život iné, neprevážila by zakomplexovanosť a malosť,“ hovorí.

No ako lokálpatriotka jedným dychom dodáva, že napriek všetkým problémom jej život v regióne Boženy Slančíkovej-Timravy, rodáčky z neďalekého Polichna, vyhovuje. „Chodím pešo do práce, stretám sa so známymi na ulici, všetko je tu také pomalšie. A šum cudzích jazykov, či už maďarčiny, ale aj rómčiny, môj život ozvláštňuje,“ oceňuje Katarína Damjanovová.

Kunsthistorička Katarína Damjanovová. Foto: Postoj

Cestou z múzea míňame pamätnú tabuľu ďalšej slovenskej literátky – v miestnom učiteľskom ústave (dnes Stredná odborná škola pedagogická) kedysi študovala Mária Ďuríčková.

V bezprostrednom susedstve sa čnie veža evanjelického kostola. V tunajšom cirkevnom zbore už deväť rokov pôsobia manželia Ľudovít a Mária Hroboňovci. Ide o známu a rozvetvenú evanjelickú rodinu. Ľudovítov starší brat Ján je v súčasnosti biskupom Západného dištriktu Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku. „Takže je vlastne mojím šéfom,“ smeje sa farár Ľudovít.

Keďže v minulosti pôsobil v Turci aj Honte, má už čo porovnávať. „Ľudia sú tu iní, možno aj tým, že je to chudobnejší región, majú k sebe bližšie, sú láskavejší. Na severe boli viac uzavretí, tvrdší, ale zároveň možno menej klebetní,“ hovorí farár, ktorý spolu s manželkou duchovne slúžia aj vo Fiľakove a ďalších dvoch desiatkach obcí. Vrátane Sámsonházy v Maďarsku, kde zabezpečujú služby Božie pre slovenskú komunitu.

Naopak, z druhej strany prichádza evanjelický duchovný slúžiť v maďarskom jazyku do Fiľakova. „Takže cezhraničná spolupráca nám funguje veľmi dobre,“ pochvaľujú si manželia. 

K evanjelickej viere sa v Lučenci pri poslednom sčítaní prihlásilo viac ako 2 600 ľudí, teda vyše 10 percent obyvateľov mesta. Pravidelne na bohoslužby však prichádza len okolo osemdesiat veriacich. Pred pandémiou ich bolo o čosi viac, no niektorí zomreli a iní si za ten čas od kostola odvykli.

Lučenecká synagóga a v pozadí evanjelický kostol. Foto: Postoj

„Čo nás však pri sčítaní skutočne prekvapilo, bol vysoký podiel ľudí bez vyznania – celá jedna tretina. Ale necítime nejaké nepriateľstvo alebo nerešpektovanie, skôr nezáujem ľudí o vieru. V poslednom období nás zarmucuje, že niektorí evanjelici dávajú svojich rodičov či starých rodičov pochovávať iba civilne, hoci vieme, že chodievali pravidelne na bohoslužby. A rovnako klesá aj počet krstov,“ opisuje farárka Mária.

Vzťahy medzi Slovákmi, Maďarmi a Rómami považuje za dobré. „To, čo ich všetkých spoločne trápi, je nedostatok práce. Kedysi tu fungovali strojárne, nábytkáreň, konzerváreň, vlnárske závody, no buď už zanikli, alebo z nich ostalo len torzo. Veľa schopných ľudí, ktorí sa kedysi angažovali v cirkvi alebo pracovali s mládežou, odchádza do Banskej Bystrice alebo ešte ďalej do Bratislavy,“ zamýšľajú sa manželia farári.

Situáciu ešte viac zhoršila pandémia a vojna na Ukrajine. „Ľudia sú podráždenejší, uzavretejší, rozdelenejší, veria rôznym konšpiráciám a hoaxom.“

Čo ich však teší, je spolupráca s ostatnými cirkvami. Spolu s rímskokatolíkmi, kalvínmi, baptistami či adventistami sa stretajú nielen na duchovných, ale aj charitatívnych akciách. Napríklad počas celého zimného obdobia každý deň pripravujú polievku, ktorú pri miestnej nocľahárni vydávajú ľuďom bez domova.

Fiľakovo ako misijné územie

Približne 15 kilometrov od Lučenca smerom na juh sa nachádza druhé mesto okresu – desaťtisícové Fiľakovo. Predchádza mu obec Fiľakovské Kováče, na čele ktorej stojí mladý starosta Michal Muránsky. V minulosti pracoval ako obchodný zástupca aj kamionista, takže precestoval nielen veľkú časť Slovenska, ale aj takmer celú západnú Európu.

A ak sa v súvislosti s regiónom Novohrad často hovorí o odchode mladých do väčších miest či zahraničia, starosta Muránsky je dôkazom, že sa nájdu aj takí, ktorí sa rozhodnú zostať. „Hoci som veľa cestoval, nikdy ma nelákalo zbaliť si kufre a odísť navždy. Dnes už mám svoju rodinu, takže nad tým vôbec neuvažujem,“ hovorí Muránsky, ktorý vedie obec už druhé funkčné obdobie.

„Keď som prvýkrát uspel, myslel som si, že to tu celé obrátim na nohy. Až neskôr som zistil, že zvonku človek množstvo problémov vôbec nevníma,“ priznáva starosta.

Obec má približne 900 obyvateľov, národnostne je rozdelená približne pol na pol, nábožensky výrazne prevažujú rímskokatolíci. „Slovensko-maďarské manželstvá sú u nás bežné. Aj to je dôkaz, že vzájomné spolužitie je u nás bezproblémové,“ hovorí starosta a sťažuje si, že na dvojjazyčnosť sa neraz tlačí skôr zhora, ako by to bola požiadavka zdola. „Takmer všetci obyvatelia obce maďarskej národnosti ovládajú slovenčinu. Len málokto z nich žiada, aby boli napríklad dokumenty vydávané aj v maďarčine.“

Starosta Michal Muránsky. Foto: Postoj

Michal Muránsky potvrdzuje, že v regióne cítiť finančnú podporu maďarskej vlády – a to nielen pri obnove pamiatok. „Viaceré obce získali komunálnu techniku práve vďaka podpore z Maďarska. Platí to najmä v smere na Veľký Krtíš a ďalej na Dunajskú Stredu,“ približuje starosta, ktorý spolu s kolegami z okolitých obcí rieši najmä chýbajúcu technickú infraštruktúru – vodovody či kanalizácie. „Už len vypracovanie projektu si vyžaduje množstvo peňazí,“ konštatuje.

V regióne chýba veľký zamestnávateľ, akým bol v minulosti legendárny Kovosmalt Fiľakovo. Práve vďaka nemu sa v 20. storočí poľnohospodárska obec zmenila na priemyselné mesto, kde okrem miestnych nachádzali prácu aj obyvatelia stovky okolitých obcí.

Aj preto Fiľakovčania s veľkými, no zároveň opatrnými očakávaniami sledujú zámer vybudovať na tomto mieste nový priemyselný park.  

Majestátny hrad z prelomu 12. a 13. storočia, ktorý tróni nad Fiľakovom, zohral dôležitú rolu najmä počas tureckých výbojov a protihabsburských povstaní. V 17. storočí, keď sa ocitol v ruinách, v podhradí vyrástol barokový Kostol nanebovzatia Panny Márie s priľahlým kláštorom františkánov.

V súčasnosti ho obýva pätica rehoľníkov vrátane brata Cyrila Brázdu a brata Filipa Čierneho. Ten sa vo Fiľakove ocitol už druhýkrát – pred desaťročím tu pôsobil ešte ako diakon.

Interiér zrekonštruovaného fiľakovského kostola. Foto: Postoj

Skúsenosť katolíckeho duchovného je v mnohom podobná rozprávaniu jeho evanjelických kolegov. Do nedávno zrekonštruovaného kláštorného kostola, ktorý zároveň slúži ako farský, prichádza na prvopiatkovú omšu asi dvadsiatka zväčša starších žien. Vekový priemer a rodový stereotyp narúša len mladší katechéta.

„Za rok máme v priemere 80 krstov a 110 pohrebov,“ vypočítava brat Filip a potvrdzuje trend vymierajúcej farnosti. Len jeden mesiac v roku ponúka inú perspektívu – máj, keď na prvé sväté prijímanie prichádzajú stovky detí so svojimi rodičmi a príbuznými. 

„Už pri krste neraz cítime, že je to len hra na pravdu. Alebo možno skôr na klamstvo. Rodičia vnímajú, že krst je potrebný – aby dieťa neplakalo. Náležitosti spĺňajú, a preto ich nemôžeme odmietnuť, hoci tušíme, že ,z toho nič nebude‘. Krstní rodičia neraz nevedia odpovedať ani na základné otázky. No o to vyblýskanejšie šaty majú,“ trpko konštatuje známy františkán.

Ako sme počas roka hľadali dušu Oravy

Pavol Rábara Imrich Gazda

Počas roka sme niekoľkokrát zavítali na Oravu, aby sme zistili, či je tento región ešte vždy tým povestným konzervatívnym a nábožným kútom Slovenska.

Práve táto vyprázdnenosť a vykorenenosť, nesúlad teórie s praxou je podľa brata Filipa najväčšou výzvou nielen tunajšej pastorácie. „Keď prídem niekde na návštevu, všetci sú veľmi milí a príjemní, všetko je nachystané. Požehnám im príbytok, no na druhý deň nikto z nich do kostola nepríde. Akoby si to nespojili, že ten kostol je tu pre nich a že práve tam je tá podstata, kvôli ktorej ma aj pozvali na požehnanie domu,“ uvažuje františkánsky kňaz a pokračuje ďalším príkladom:

„Jedni známi, ktorí začali podnikať v cukrárstve, mi hovoria, že už tri roky nemôžu prísť v nedeľu do kostola, pretože stále musia piecť. Tvrdia, že by ináč nezaplatili faktúry. No neviem, či je to celkom tak. Veď predsa aj oni si potrebujú vydýchnuť. Myslím si však, že to nie je miestne špecifikum, ale deje sa to na celom Slovensku. Len tu vo Fiľakove je to vypuklé, pretože už predtým chodievalo do kostola málo ľudí a teraz, keď ich je ešte menej, tak je to veľmi očividné.“

Na provokačnú otázku, či to tu teda ešte vôbec má zmysel, veľavravnou protiotázkou odpovedá brat Cyril: „Fiľakovo a okolie je misijné územie, periféria, o ktorých často rozpráva pápež František. Kde inde by sme mali byť my, františkáni, ak nie práve na takýchto miestach?“

Titulná fotografia: Pohľad na vodnú nádrž Ružiná zo zrúcaniny hradu Divín. Foto: TASR/Pavol Zachar